znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 80/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. D., J., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 218/2007 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. J. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2009 doručená sťažnosť PaedDr. J. D., J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 218/2007 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2008.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu z dôvodu, že   najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   3 Cdo   218/2007   z   13.   októbra   2008,   ktorý sťažovateľ prevzal 11. novembra 2008, zamietol jeho dovolanie vo veci určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 207/2004 a na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 24 Co 84/2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   návrhom   doručeným   okresnému   súdu 16. septembra 2004 sa domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru 16. júla 2004 je neplatné,   a   zároveň   žiadal   priznať   náhradu   mzdy.   Okresný   súd   rozsudkom   č. k. 12 C 207/2004-233   z   13.   októbra   2006   návrhu   sťažovateľa   v   plnom   rozsahu   vyhovel. Na základe   odvolania   žalovaného   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   24 Co 84/2006-270 zo 16. mája 2007 prvostupňový rozsudok zmenil tak, že návrh sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktoré   však   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 218/2007 z 13. októbra 2007 zamietol.

Zo sťažnosti vyplýva, že„Sťažovateľ   v   konaní   namietal   vadu   doručovania,   ktorá   spočívala   v   nedodržaní spôsobu zaslania okamžitého skončenia tak ako to vyžaduje ust. § 38 ods. 2 ZP. Namietal tiež zameniteľnosť dôvodov okamžitého skončenia, keďže sa v ňom uvádzalo odmietnutie „vypísať“ vysvedčenia, ku ktorému malo dôjsť dňa 28. 6. 2004. Navrhovateľ v neposlednom rade namietal tiež samotné porušenie pracovnej disciplíny, keď tvrdil, že príkaz odovzdať dňa   28. 06. 2007   podklady   k   vypísaniu   vysvedčení   počítačom   nemohol   splniť   pre neprítomnosť   zástupkyne   riaditeľa   žalovaného,   tieto   podklady   však   mal   pripravené a zanechal ich na mieste, na ktorom ho zástupkyňa musela nájsť, čo sa aj stalo. Ohľadom nevypísania vysvedčení dňa 29. 06. 2004 uviedol, že tento pokyn bol šikanózny a to jednak z dôvodu,   že   bolo   bežne   zaužívané   vypisovanie   vysvedčení   počítačom,   pričom v   čase vydania pokynu na ich vypísanie tieto už boli vypísané.“.

Sťažovateľ konštatuje, že„NS SR neakceptoval námietku sťažovateľa ohľadom nedodržania spôsobu doručenia s odôvodnením,   že   právne   následky   doručenia   písomnosti   vo   vzťahu   k   zamestnancovi nastávajú okamihom jej osobného prevzatia, čo v prípade sťažovateľa bolo splnené. NS SR tak vlastným svojim výkladom úplne negoval ust. § 38 ods. 2 ZP, ktorý obsahuje výlučne dispozíciu   pre   doručovanie   písomnosti   zamestnancovi   poštou.   Pokiaľ   by   zmysel   tohto ustanovenia   bol   taký,   ako   uviedol   NS   SR,   bolo   by   úplne   zbytočné,   nakoľko   všeobecná požiadavka   doručenia   písomnosti   do   vlastných   rúk   zamestnanca   (t.   j.   požiadavka na výsledok doručovania, nie na jeho spôsob) vyplýva z ust. § 38 ods. 1 prvej vety ZP. Pokiaľ   teda   zákonodarca   uznal   za   potrebné   výslovne   určiť   povinnosť   doručovania písomnosti ako „doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“, sotva tým mal na mysli zopakovanie všeobecnej požiadavky na spôsob doručenia. Zákonodarca výslovne a jasne určil, akým spôsobom sa má písomnosť doručovať. Iba takýto spôsob doručenia je zákonný, platný a sú s ním spojené právne následky doručenia písomnosti. Uvedená dovolacia námietka sťažovateľa pritom bola relevantná, keďže ust. § 70 ZP okrem písomnej formy okamžitého skončenia požaduje aj doručenie v ustanovenej lehote. S nedodržaním   týchto   dvoch   požiadaviek   je   spojená   sankcia   neplatnosti   okamžitého skončenia. Keďže ust. § 38 ods. 2 ZP presne definuje čo sa myslí pod doručením okamžitého skončenia, nemôže byť požiadavka na riadne doručenie okamžitého skončenia naplnená akýmkoľvek doručením, ale iba doručením zákonným, t. j. v súlade s ust. § 38 ods. 2 ZP. NS SR nevysvetlil, akými úvahami bol vedený pri výklade zákona a prečo právnu normu obsiahnutú v ust. § 38 ods. 2 ZP vyložil v priamom rozpore s jej výslovným znením. Výklad ust. § 38 ods. 2 ZP je preto v príkrom rozpore s účelom a zmyslom právnej normy   a   je   ho   možné   označiť   ako   arbitrárny.   V   tejto   časti   je   rozsudok   NS   SR   tiež nedostatočne odôvodnený, keď námietku sťažovateľa, ktorá bola založená na výslovnom znení zákona, neakceptoval bez toho, aby dostatočne vysvetlil dôvody takéhoto postupu. NS SR neakceptoval ani námietku sťažovateľa, že dôvod okamžitého skončenia nebol v okamžitom   skončení   vymedzený   tak,   aby   ho   nebolo   možné   zameniť   s   iným   dôvodom. V priebehu   konania   musel   žalovaný   vysvetľovať,   za   ktoré   konanie   bol   so   sťažovateľom okamžite   skončený   pracovný   pomer,   keďže   mu   bolo   vytýkané   odmietnutie   vypísania vysvedčení   tak   dňa   28. 06. 2004,   ako   aj   dňa   29. 06. 2004.   Dokonca   aj   odvolací   súd na strane 6 rozsudku hovorí o dvoch termínoch na vypísanie vysvedčení a následne aj o dvoch   odmietnutiach   vysvedčenie   vypísať.   Uvedené   príkazy   však   v   žiadnom   prípade nemožno stotožňovať, či zamieňať, pretože do 28. 06. 2004 mal sťažovateľ spolu s ostatnými pedagógmi   nadiktovať   údaje   na   vypísanie   vysvedčení   a   do   29. 06. 2004   mal   následne na základe ďalšieho individuálneho pokynu vysvedčenia už priamo vypísať a to dokonca ručne. Išlo teda o dva samostatné skutkové deje, ktoré práve pre ich podrobnosť treba veľmi presne odlíšiť. V okamžitom skončení však bola uvedená lehota na nadiktovanie údajov, zároveň   sa   však   v   ňom   uvádzalo,   že   v   tejto   lehote   navrhovateľ   nesplnil   povinnosť vysvedčenia vypísať. Okamžité skončenia tak trpí vadou neurčitosti a preto je v zmysle ust. § 70 ZP neplatné.“.

Najvyšší súd však podľa sťažovateľa „zrejme nesprávne pochopil, keď ich neakceptoval s odôvodnením, že „odvolací súd sa   v   odôvodnení   rozsudku   podrobne   a   precízne   vysporiadal   s relevantnými   skutkovými okolnosťami   prípadu,   poskytol   dostatočné   odpovede   na   právne   rozhodujúce   námietky odvolateľa a na ich základe prijal odôvodnený právny záver, ktorý ho viedol k úsudku, že skutkovo   vymedzený   dôvod   nie   je   zameniteľný,   ani   neurčitý,   a   tento   zakladá   závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca.“ Sťažovateľ však predovšetkým v dovolaní namietal nesprávnosť skutkového vymedzenia konania zamestnanca porušujúceho pracovnú disciplínu   v   okamžitom   skončení,   nie   v   rozsudku.   Týmito   vadami   samozrejme   trpí   aj rozsudok odvolacieho súdu, podstatou je však vada skutkového vymedzenia v okamžitom skončení, ktorá činí okamžité skončenie neplatným.

NS   SR   pritom   ani   v   najmenšom   nereagoval   na   námietku   sťažovateľa,   že   ani z pracovného poriadku, ani z pokynu zamestnávateľa ani jemu, ani ostatným zamestnancom nevyplývala   povinnosť   vysvedčenia   vypísať,   ale   výlučne   povinnosť   pripraviť   podklady, pričom   vysvedčenia   následne   zástupkyňa   riaditeľa   „vypisovala“   prostredníctvom výpočtovej techniky a tlačiarne, čo bol v danom čase u žalovaného bežný postup. Sťažovateľ teda   nemohol   porušiť   pracovnú   povinnosť,   ktorú   vôbec   nemal   a   už   vôbec   ju   nemohol porušiť závažným spôsobom.

NS   SR   nereagoval   ani   dovolaciu   námietku   sťažovateľa,   že   následný   pokyn na vypísanie   vysvedčení   adresovaný   priamo   a   výlučne   sťažovateľovi   bol   šikanóznym, nakoľko takáto povinnosť nebola uložená žiadnemu ďalšiemu zamestnancovi.

Neobstojí   preto   snaha   odvolacieho   súdu,   ako   aj   NS   SR   spojiť   dve   samostatné skutkové udalosti vymedzené samým žalovaným jednak v okamžitom skončení, ako aj počas konania, do jednej skutkovej udalosti. Údajný pokyn vypísať vysvedčenia (v skutočnosti pripraviť údaje a nadiktovať ich zástupkyni) do 28. 06. 2004 bol pokynom adresovaným všetkým zamestnancom odporcu všeobecne a na jeho splnenie bola relatívne dlhá lehota, ktorú však sťažovateľ nemal k dispozícii celú v dôsledku účasti v škole v prírode. Pokyn vypísať   vysvedčenia   do   30. 06. 2004   však   už   bol   diametrálne   odlišným,   adresovaným sťažovateľovi osobitne, s osobitnou lehotou s odlišným obsahom. Nie je preto prípustné tieto pokyny zmiešavať a chápať ich ako jeden. V prípade prvého pokynu pritom je sporné, či   takýto   pokyn   bol   vôbec   vydaný,   resp.   ako   vykladať   pokyn   zachytený   v   zápisnici z pedagogickej   porady,   keďže   sa   v   nej   uvádza   povinnosť   „pripraviť   vysvedčenia“ a vykonané dokazovanie nasvedčuje, že tým bolo v súlade s dovtedajšou praxou myslené pripravenie podkladov, nie zhotovenie vysvedčení. Následný pokyn už bol výslovne určený sťažovateľovi a bezpochyby išlo o pokyn vyhotoviť vysvedčenia. Vzhľadom na absenciu relevantného   dôvodu   pre   takýto   postup   je   preto   tento   pokyn   potrebné   posudzovať   skôr s ohľadom na jeho zjavnú šikanóznosť.

Z uvedeného je však zrejmé, že išlo o dve nezávislé skutkové udalosti, ktoré síce na seba nadväzujú a spolu súvisia, sú však jasne odlišiteľné, a teda ich nemožno ľubovoľne stotožňovať a posudzovať ako jednu udalosť. Aj z hľadiska vnímania zamestnanca a jeho vnútorného pocitu (ne) spravodlivého zaobchádzania s ním zo strany zamestnávateľa je pritom rozdiel, či mu je s ním rozviazaný pracovný pomer pre akési nepochopenie pokynu zamestnávateľa,   alebo   nesplnenie   síce   výslovného   a   zrozumiteľného,   ale   zároveň šikanózneho   pokynu.   Nejde   tu   pritom   iba   o   akúsi   nepresnosť   v   dátume,   ale   priamo o nedostatočné skutkové vymedzenie porušenia pracovnej disciplíny, ktoré sa nepodarilo odstrániť ani za pomoci uvedenia dátumu. Akýsi omyl v dátume by pritom bolo možné akceptovať a prehliadnuť v prípade, ak by skutkový opis bol inak dostatočný. V danom prípade však bolo porušenie pracovnej disciplíny veľmi povrchne skutkovo opísané,   čo uvedenie nesprávneho dátumu nielenže neodstránilo, ale ešte zdôraznilo.

NS SR však všetky tieto argumenty sťažovateľa neakceptoval, pričom si pomohol teóriou o dotvorení obrazu o prístupe sťažovateľa k plneniu pracovných povinností. Účelom skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia však nie je dotvorenie obrazu, ale zabezpečenie nezameniteľnosti dôvodu okamžitého skončenia. Táto požiadavka však zjavne nebola v danom prípade splnená, okamžite skončenie je preto zjavne neplatné. NS SR však napriek tomu okamžité skončenie posúdil ako platné,   a to takým spôsobom,   že dôvody skončenia,   nedostatočne   vymedzené   žalovaným,   iniciatívne   dotvoril   a   vysvetlil,   čo   však v žiadnom prípade súdu neprislúši.“.

Sťažovateľ preto dospel k záveru, že „NS   SR   sa   s   dovolacími   námietkami   sťažovateľa   riadne   nevysporiadal,   a   ani nevysvetlil, prečo sa s nimi nestotožnil. NS SR pritom príslušné právne normy aplikoval v priamom rozpore s ich účelom a zmyslom a skutkové vymedzenie okamžitého skončenia posúdil zjavne svojvoľne. Takýmto postupom a rozhodnutím NS SR bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé konanie.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby Ústavný súd SR vyniesol tento nález:

1. Najvyšší   súd   SR   svojim   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   13. 10. 2008,   č. k. 3 Cdo 218/2007 porušil základné právo PaeDr. J. D. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   13. 10. 2008,   č.   k.   3 Cdo 218/2007   sa zrušuje.

3. Najvyšší súd SR je povinný PaeDr. J. D. zaplatiť náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom skúmal, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom   súde   a   či   neexistujú   dôvody   na jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných ako ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   obsahu   žiadneho   zo   sťažovateľom   označených základných práv nemožno vyvodiť nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   s   jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je   v   právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   zasahovať   (I. ÚS 19/02,   I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   (v   sťažnosti   označil   toto   základné   právo   ako   základné   právo na spravodlivý proces, pozn.) postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní preskúmal z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zameral sa predovšetkým na námietky sťažovateľa, v ktorých poukazuje na „chyby“ napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré ho vedú k záveru, že najvyšší súd aplikoval na jeho vec príslušné právne normy v priamom rozpore s ich účelom a zmyslom a skutkové vymedzenie okamžitého skončenia pracovného pomeru posúdil zjavne svojvoľne.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí - rozsudku sp. zn. 3 Cdo 218/2007 z 13. októbra 2008   najprv   posudzoval,   či   sú   splnené   podmienky   na   podanie   dovolania,   pričom konštatoval:

„Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej. Dovolanie žalobcu smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, a preto je prípustné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   oprávnený   rozhodnutie   odvolacieho   súdu preskúmavať   len   v   rozsahu,   v   ktorom   bol   jeho   výrok   napadnutý,   pričom   je   viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a) až d) O. s. p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O. s. p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. tvrdiac,   že   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom právnom   posúdení   veci.   Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav veci; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy argumentujúc rovnakými dôvodmi, ktorými zdôvodnil podané dovolanie, a to, že písomné oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zo   strany   zamestnávateľa   (žalovaného)   žalobcovi   nezodpovedá   §   38   ods.   2   Zákonníka práce; zamestnávateľom vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je nezameniteľný   a   zároveň   trpí   vadou   neurčitosti,   preto   takýto   pracovnoprávny   úkon   je v zmysle § 70 Zákonníka práce neplatný a žalobca ako zamestnanec neporušil pracovnú disciplínu žiadnym spôsobom.“

1. K   námietke nedodržania   podľa   sťažovateľa   spôsobu   doručenia mu   okamžitého skončenia pracovného pomeru najvyšší súd v odôvodnení uviedol:

«Podľa   §   38   ods.   1,   2   a   4,   §   70   Zákonníka   práce,   písomnosti   zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností   zamestnanca   vyplývajúcich   z   pracovnej   zmluvy   musia   byť   doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien   a   zániku   práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   dohody   o   práci   vykonávanej   mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú zásielku. Písomnosti doručované poštou zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo   ju   pošta   vrátila   zamestnávateľovi   alebo   zamestnancovi   ako   nedoručiteľné,   alebo   ak doručenie   písomnosti   bolo   zmarené   konaním   alebo   opomenutím   zamestnanca   alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne. Okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení majúcich svoj podklad v dokazovaní vykonanom súdom prvého stupňa, podľa ktorých bolo nesporné, že žalobca osobne   prevzal   písomné   oznámenie   o   okamžitom   skončení   pracovného   pomeru   dňa 20. júla 2004.

Pokiaľ   ide o   doručovanie písomností   zamestnávateľa   zamestnancovi,   výslovne sa ustanovuje   povinnosť   zamestnávateľa   doručovať   písomnosti   týkajúce   sa   vzniku,   zmeny alebo zániku pracovného pomeru, teda vrátane okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, do vlastných rúk zamestnanca, a to buď osobným doručením zamestnávateľom   priamo   zamestnancovi,   alebo   odovzdaním   písomnosti   na   poštovú prepravu.

Ak   sa   doručovanie   uskutočňuje   odovzdaním   písomnosti   na   poštovú   prepravu z hľadiska   preukaznosti   doručenia   písomnosti   sa   zabezpečuje   jej   zaslanie   formou doporučenej zásielky s doručenkou „do vlastných rúk“ (§ 38 ods. 2 Zákonníka práce). Ak dovolateľ namietal právnu neúčinnosť doručenia s výslovným odvolaním sa na § 38 ods. 2 Zákonníka práce, je nutné zdôrazniť, že preukaznosť doručenia písomnosti o okamžitom skončení   pracovného   pomeru   žalovanému   nebola   sporná,   a   preto   takto   smerujúca dovolacia námietka o nesprávnom právnom posúdení nemôže byť dôvodná.

Právne následky doručenia písomnosti podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 70 Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnancovi nastávajú okamihom osobného prevzatia písomnosti (t. j. „do vlastných rúk“) zamestnancom, a to bez ohľadu na prevedený spôsob doručovania (realizovaný osobne zamestnávateľom alebo prostredníctvom pošty). Žalobca sám   deklaroval   osobné   prevzatie   poštovej   zásielky   obsahujúcej   písomné   oznámenie o skončení pracovného pomeru, preto nemožno bez ďalšieho pochybovať o právne účinnom doručení tejto písomnosti.»

2. K námietke sťažovateľa k vymedzeniu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru z hľadiska jeho neurčitosti, resp. možnej zameniteľnosti s iným dôvodom najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Dovolací   súd   nezistil,   že   by   skutkovo   vymedzený   dôvod   okamžitého   skončenia pracovného pomeru bol zameniteľný s iným dôvodom alebo bol neurčitý. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku podrobne a právne precízne vysporiadal s relevantnými skutkovými okolnosťami   prípadu,   poskytol   dostatočné   odpovede   na   právne   rozhodujúce   námietky odvolateľa a na ich základe prijal odôvodnený právny záver, ktorý ho viedol k úsudku, že skutkovo   vymedzený   dôvod   nie   je   zameniteľný,   ani   neurčitý,   a   tento   zakladá   závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca. Takto vyslovený záver netrpí zjavne prvkami arbitrárnosti, je ho možné považovať za logický výsledok konkrétne zistených skutkových okolností   prípadu,   prihliadajúci   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   konanie   žalobcu,   jeho prístup   k   plneniu   pracovných   povinností   vrátane   pokynov   nadriadeného   zamestnanca, zodpovedajúci všeobecne akceptovateľným interpretačným právnym úvahám súdov. Nemožno prisvedčiť dovolateľovi ani v tom, že nedošlo k porušeniu jeho povinnosti v pracovnom zaradení triedneho učiteľa, ak k vypísaniu koncoročných vysvedčení žiakom prostredníctvom počítača v konečnom dôsledku došlo a priama účasť žalobcu sa pritom nevyžadovala.   Nad   všetku   rozumnú   pochybnosť   nemožno   od   seba   oddeliť   pracovné zaradenie triedneho učiteľa a jeho zodpovednosť za vyhotovenie, či vyplnenie vysvedčení žiakom, voči ktorým vykonáva pôsobnosť triedneho učiteľa.

Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka   práce   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru.   Vzhľadom   na   charakter citovaného   zákonného   ustanovenia,   ktoré   patrí   k   právnym   normám   s   neurčitou (abstraktnou)   hypotézou,   je   vždy   úlohou   súdu,   aby   podľa   svojho   uváženia,   s   ohľadom na okolnosti   prípadu,   sám   túto   hypotézu   vymedzil.   Je   vecou   súdu,   aby   posúdil,   či   sa zamestnanec   dopustil   zavineného porušenia pracovnej   disciplíny,   a   v prípade   kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá).

Vymedzenie hypotézy právnej normy v tomto konkrétnom prípade odvolacím súdom bolo   definované   ako   zavinené   porušenie   základnej   povinnosti   triedneho   učiteľa   pri vypisovaní   (resp.   zabezpečenie   vypísania)   koncoročných   vysvedčení   žiakom   7.   ročníka so stupňom intenzity, ktorá sama osebe bez ďalšieho zakladá závažné porušenie pracovnej disciplíny pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

K   samotnému   porušeniu   pracovnej   disciplíny   žalobcom   uvedenému   v   okamžitom skončení   pracovného   pomeru   dovolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcich z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinnosti stanovených   právnymi   predpismi   (najmä   §   81,   §   82   Zákonníka   práce),   pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má   byť   porušenie   pracovnej   disciplíny   právne   postihnuteľné   ako   dôvod   na   skončenie pracovného   pomeru   zo   strany   zamestnávateľa,   musí   byť   toto   porušenie   pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej   závažným   porušením   pracovnej   disciplíny   a   závažným   porušením   pracovnej disciplíny.   Porušenie   pracovnej   disciplíny   najvyššej   intenzity   (závažné   porušenie),   je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b) a § 63 ods. 1 písm. c), časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani nevymedzuje, z akých hľadísk je potrebné pri ich   posudzovaní   vychádzať.   Jedným   zo   základných   hľadísk   pri   rozhodovaní   o   postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 12/2008). Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce   sa   vyžaduje,   aby   išlo   o   zavinené   konanie   zo   strany   zamestnanca,   a   to   aj z nedbanlivosti,   a   musí   dosahovať   intenzitu   porušenia   pracovných   povinností   závažným spôsobom. Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti z pracovného   pomeru,   ak   dosiahlo   jeho   konanie   po   zohľadnení   všetkých   rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.“

3. K namietanému   zamieňaniu   dvoch   samostatných   skutkových   udalostí vymedzených samotným žalovaným najvyšší súd uviedol:

„V   prejednávanej   veci   bolo   vykonaným   dokazovaním   preukázané,   že   žalobca konaním uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru porušil pracovnú disciplínu tým, že dňa 28. júna 2004 ako triedny učiteľ bez akéhokoľvek dôvodu odmietol vypísať žiakom siedmej triedy vysvedčenia, ktoré potom muselo vypísať vedenie školy. Vzhľadom na to, že žalobca u žalovaného vykonával funkciu triedneho učiteľa, na splnenie povinnosti pripraviť vysvedčenia do 28. júna 2004 bol mu ako jednému z triednych učiteľov daný pokyn nadriadeného zamestnanca (riaditeľa školy) na klasifikačnej porade dňa 17. júna 2004, ktorý nesplnil. Po zistení, že uvedená povinnosť nebola splnená, bol riaditeľom školy daný následne ďalší pokyn žalobcovi na vypísanie vysvedčení dňa 29. júna 2004, ktorý nebol splnený. Následné konanie žalobcu, ktoré nie je skutkovým dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, dotvára obraz o prístupe k plneniu pracovných povinností, na   čo   je   potrebné   prihliadať   pri   hodnotení   intenzity   porušenia   pracovnej   disciplíny. So zreteľom na uvedené s názorom odvolacieho súdu o tom, že takéto konanie žalobcu (z hľadiska   intenzity)   napĺňa   znaky   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny,   možno súhlasiť.   Keďže   dovolací   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   v   tomto   smere spochybňovali správnosť rozsudku odvolacieho súdu, záver odvolacieho súdu zodpovedá zistenému skutkovému stavu a jeho posúdenie veci po právnej stránke je správne. Odvolací súd teda v súlade so zákonom dospel k správnemu záveru, že intenzita porušenia pracovnej disciplíny žalobcom oprávňoval žalovaného k tomu, aby s ním okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.“

Na základe týchto dôvodov najvyšší súd konštatoval, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP nie je daný, a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods.   2   OSP.,   ktoré   by   mali za   následok   nesprávnosť   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu, dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 OSP zamietol.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   Občianskeho   zákonníka)   je racionálne akceptovateľný alebo či   nie je popretím   jej účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v namietanom rozsudku vyslovil svoj právny   názor   k   sťažovateľom   nastolenej   otázke   doručovania,   ktorý   je   ústavne akceptovateľný poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia   a   úvahy   ho   viedli   k   vyslovenému   právnemu   názoru.   Po   preskúmaní   spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Zákonníka práce, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy. Závery   vyslovené   v   namietanom   rozsudku   najvyššieho   súdu   (aj   s   prihliadnutím na odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007) k možnej   zameniteľnosti   dôvodu   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   považuje ústavný   súd   taktiež   za   ústavne   akceptovateľné.   Rovnako   považuje   za   ústavne akceptovateľné   hodnotenie   dvoch   skutkov,   ktoré   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu v odôvodnení   namietaného   rozsudku   dostatočne   identifikované   a   najvyšší   súd   ich kumulatívne použil pri posúdení intenzity porušenia pracovnej disciplíny (a nie z dôvodu ich zamieňania) s právnymi dôsledkami, ktoré sťažovateľ namieta a s ktorými nesúhlasí.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2009