znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 80/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 74/95, Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 257/98 a 15 Co 258/98 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 137/2007 a 4 Cdo 138/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2008 doručená sťažnosť T. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 74/95, Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 257/98 a 15 Co 258/98 a Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Cdo 137/2007   a 4 Cdo   138/2007.   Táto   sťažnosť   bola   25.   februára   2008   doplnená prílohami, ktorých súčasťou bola aj žiadosť sťažovateľky o ustanovenie advokáta.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv na „nestranný súd“ a na prerokovanie veci v primeranom čase podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach.

Okresný súd v konaní sp. zn. 17 C 74/95 rozhodoval o vyprataní hnuteľných vecí z bytu, ktorého bola sťažovateľka spolu so svojou sestrou spoluvlastníčkou, ale podľa jej vyjadrenia v ňom nemala trvalý pobyt a o vlastníctvo bytu nemala záujem. Sťažovateľka bola   v tomto   konaní   spolu   so   svojou   sestrou   v postavení   žalovanej;   tvrdila,   že   nie   je oprávnená   byt   vypratať,   pretože   si   naň   nárok   nerobila   a po   odkúpení   sa   mal   stať   byt vlastníctvom   jej sestry.   Namieta, že okresný súd ju celé mesiace predvolával na súdne konania, ako aj to, že z pojednávaní, na ktorých sa zúčastnila, sa menili zápisnice (k tomuto záveru   došla   v porovnaní   svojich   kópií   zápisníc   so   zápisnicami   založenými   v spise; neuviedla však, či po tomto zistení túto skutočnosť namietala).

Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd pojednával bez účasti sťažovateľky, aj keď žiadala o odročenie konania.

Sťažovateľka ďalej namieta nesprávnosť postupu okresného súdu, ktorý vo veci jej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku nekonal, preto mu krajský súd prikázal konať. V rozsudku   krajského   súdu   sa   nachádzali   podľa   sťažovateľky   rozpory,   ktoré   žiadala opraviť, ale krajský súd na tieto jej požiadavky nereagoval.

Následne po tom, ako krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, protižalobu sestry   sťažovateľky ako žalovanej v 1. rade vylúčil   na samostatné konanie a osobitným výrokom rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu č. k. 17 C 74/95-45 z 5. júna 1998, ktorým   sťažovateľke   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie, sťažovateľka a jej sestra podali dovolanie. V dovolaní žiadali zrušiť rozsudok odvolacieho súdu   a vec   mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   pričom   argumentovali   nesprávnym   právnym posúdením veci odvolacím súdom a nedostatkami konania spočívajúcimi v odňatí možnosti konať   pred   súdom.   Sťažovateľka   podala   dovolanie   aj   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 13. júla 2000 o zamietnutí jej žiadosti o opravu dôvodov rozsudku.

Dovolací súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 137/2007, 4 Cdo 138/2007 z 21. novembra 2007 dovolanie odmietol pre neprípustnosť. Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutie najvyššieho   súdu   nie   je v súlade   s ústavou   a   namieta,   že   dovolací   súd   vo veci   nekonal od roku 2000, aj keď sa opakovane domáhala nápravy.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní 17 C 74/95 porušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci nestranným súdom, 2.   Krajský súd Bratislava porušil   právo   sťažovateľky   na prerokovanie   veci nestranným súdom, 3.   NS   SR   porušil   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom a v primeranom   čase,   ako   aj   všetci   traja   porušovatelia   porušili   jej   právo   podľa čl. 6. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách v ods. 1 a Ústavný súd priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   45.000,-Sk,   ktoré   sú porušovatelia 1. – 3. povinní vyplatiť na adresu sťažovateľky a rovnako sú povinní nahradiť trovy   konania   a právneho   zastúpenia   na   adresu   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti ústavného nálezu.“.

Sťažovateľka   súčasne   požiadala   o ustanovenie   právneho   zástupcu,   pretože   je invalidnou dôchodkyňou, žije osamelo v starom dome, kde si musí všetky životné náklady hradiť   sama,   a vzhľadom   na   množstvo   súdnych   sporov,   ktoré   vedie,   nemôže   zvládnuť náklady za každé zastúpenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1. Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva nestranným súdom upraveného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 74/95.Uplatňujúc princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci sťažnosť sťažovateľky v tejto časti,   pretože   poskytnúť   ochranu   jej   právu,   ktorého   porušenie   namieta,   bol   oprávnený všeobecný súd v odvolacom konaní.

Čo sa týka namietaného porušenia práv sťažovateľky na nestranný súd podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   krajským   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   257/98 a 15 Co 258/98,   zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   tieto   konania   boli   právoplatne skončené 27. januára 1999. Aplikujúc lehotu ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na včasné podanie sťažnosti ústavný súd uzavrel, že sťažnosť v tejto časti bola podaná oneskorene, a preto túto časť sťažnosti z tohto dôvodu odmietol. Skutočnosť, že najvyšší súd o dovolaní rozhodol 21. novembra 2007 a dovolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského   (odvolacieho)   súdu   odmietol   pre   neprípustnosť,   nezakladá   možnosť   odpustiť zmeškanie lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti vo   vzťahu   ku   konaniam   vedeným   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   15   Co   257/98 a 15 Co 258/98.

2. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a svojho práva na prerokovanie veci v primeranom čase podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu a aj   najvyššieho   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   v súlade   so   svojou rozhodovacou činnosťou domáhať sa ochrany namietaného porušenia práv možno vtedy, keď   namietané   porušenie   práv   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   ešte   trvalo (IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06), resp. k nemu ešte stále dochádzalo. V danom prípade to tak nebolo, pretože   konanie vedené pred okresným súdom a krajským súdom bolo právoplatne skončené. Čo sa týka najvyššieho súdu, sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila   v čase,   keď   najvyšší   súd   o dovolaní   už   rozhodol.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka tiež namieta, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní je v rozpore s ústavou. Preto ústavný súd posúdil dôvody, pre ktoré najvyšší súd odmietol dovolanie. Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľky odôvodnil takto:

„V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 27. januára 1999 (žalobcovi bol doručený 25. 1.   1999,   zástupcovi   žalovanej   1/   25.   1.   1999   a žalovanej   2/   27.   1.   1999).   Pretože právoplatnosť   je   skutočnosťou   určujúcou   začiatok   jednomesačnej   lehoty   na   podanie dovolania v zmysle citovaného ustanovenia § 240 ods. 1 O. s. p., pripadol koniec tejto lehoty na 27.   február 1999, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom právoplatnosti. Pretože v tento deň bola sobota, bol posledným dňom na podanie dovolanie a najbližší nasledujúci pracovný deň, t. j. pondelok – 1. marec 1999. Žalovaná 2/ (pozn. sťažovateľka) podala dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu osobne na Najvyššom súde Slovenskej republiky dňa 13. marca 2000, teda oneskorene. Aj v prípade, ak by sa vychádzalo z toho, že jednomesačná lehota na podanie dovolania začala plynúť až od 11. februára 1999 (teda od nesprávne vyznačeného dňa právoplatnosti) a uplynula 11. marca 1999, bolo dovolanie podané   zjavne   oneskorene.   Dovolací   súd   preto   dovolanie   žalovanej   2/   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   podľa   §   243b   ods.   4   v spojení   s   §   218   os.   1   písm.   a)   O.   s.   p.   ako oneskorené odmietol. V súvislosti s tým poznamenáva, že dovolanie každej žalovanej proti rozsudku posudzoval samostatne, pretože vzhľadom na predmet konania žalované nemali postavenie nerozlučných spoločníkov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol pre neprípustnosť aj dovolanie žalovanej 2/   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   o zamietnutí   jej   žiadosti   na   opravu   dôvodov   jeho rozsudku.   Prípustnosť dovolania   proti tomuto uzneseniu podľa § 239 O.   s.   p.   (v znení platnom v čase jeho podania) neprichádza do úvahy, pretože nejde ani o zmeňujúce a ani o potvrdzujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu.   Rovnako,   ani   pokiaľ   ide   o toto   uznesenie, nezistil žiadnu podmienku prípustnosti dovolania uvedenú v ustanovení § 237 O. s. p.“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie a aplikácie   zákonov   všeobecnými   súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Opierajúc   sa   o   konštantnú   judikatúru   ústavný   súd   konštatoval,   že   právny   názor najvyššieho   súdu,   ktorým   odôvodnil   odmietnutie   dovolania   sťažovateľky,   je   ústavne akceptovateľný:   jasne   zdôvodnil,   prečo   podanie   dovolania   sťažovateľky   proti   rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako podané oneskorene, rovnako tiež jednoznačným poukázaním na   §   239   a   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   odôvodnil   neprípustnosť   dovolania sťažovateľky proti uzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí jej žiadosti na opravu dôvodov jeho rozsudku. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako celok a vzhľadom na dôvody odmietnutia sťažnosti   ústavný   súd   o ustanovení   právneho   zástupcu   a   o ďalších   požiadavkách sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008