znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 80/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Tibora   Traegera,   bytom   G.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 325/02 a jeho rozhodnutím zo 14. marca 2003 v spojení s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cdo 119/03 a jeho rozhodnutím z 27. októbra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Tibora Traegera o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2005   doručená   sťažnosť   Tibora   Traegera   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   15   Co   325/02   a jeho   rozhodnutím   zo   14.   marca   2003   v   spojení s postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cdo 119/03 a jeho rozhodnutím z 27. októbra 2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z   18.   decembra   1991   domáhal vydania   nehnuteľností   (pozemkov)   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych rehabilitáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   mimosúdnych rehabilitáciách“).   Bývalý   Obvodný   súd   Bratislava   1   rozsudkom   sp. zn.   11   C   331/91 z 26. januára 1991   jeho   žalobu   zamietol   s   poukazom   na   ustanovenie   § 8   ods. 3   zákona o mimosúdnych   rehabilitáciách   po zistení,   že nehnuteľnosti,   na ktoré uplatnil reštitučný nárok, boli po prechode na štát zastavané.

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   podal   na   príslušnom   ústrednom   orgáne   žiadosť o finančnú   náhradu.   Keďže   jeho   žiadosti   nebolo   vyhovené,   uplatnil   svoj   nárok na príslušnom všeobecnom súde.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 15 C 95/96 z 5. marca   2002   žalobe   sťažovateľa   vyhovel   a zaviazal   Slovenskú   republiku,   zastúpenú Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky,   zaplatiť   sumu   5 180 250   Sk.   Na   základe odvolania   žalovaného   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   15 Co 325/02   zo   14.   marca   2003 zmenil   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol s odôvodnením, že:

„a) aj keď tzv. tretie konfiškačné rozhodnutie – z 11. 11. 1948 – bolo nulitné, a to nielen z dôvodu namietaného sťažovateľom, ale aj z ďalšieho dôvodu, a to v tom čase už právny predchodca sťažovateľa nevlastnil žiadne nehnuteľnosti, lebo mu boli skonfiškované druhým rozhodnutím – z 28. 1. 1948, teda mimo rozhodné obdobie – takže už nebolo čo konfiškovať a že

b)   čsl.   štát   nadobudol   vlastníctvo   k sporným   nehnuteľnostiam   pred   rozhodným obdobím, bez právneho dôvodu. (...)“

Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom argumentoval najmä tým, že:

„a) predmetné   nehnuteľnosti   boli   skonfiškované   až   11.   novembra   1948,   teda v rozhodnom období,

b) nebolo presne uvedené, kedy došlo k faktickému prevzatiu sporného majetku, iba bolo konštatované, že sa tak stalo mimo rozhodné obdobie,

c) konfiškačný   akt   11.   novembra   1948   nebol   nulitným   aktom,   len   nezákonným, na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo štátu po 25. februári 1948,

d) konfiškácia nemusela postihnúť celý majetok, ale iba jeho časť, a tak tomu bolo aj v danom prípade,

e) ku   konfiškácii   bolo   potrebné   právne   účinné   správne   rozhodnutie,   že   právni predchodcovia   sťažovateľa   boli   zradcami   alebo   nepriateľmi   československého   ľudu a zriadenia.“

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   5 Cdo 119/03   z   27.   októbra   2004   dovolanie sťažovateľa zamietol po tom, ako dospel k záveru, «... že sporný majetok bol konfiškovaný podľa DPR (dekrétu prezidenta republiky, pozn. ústavného súdu) č. 108/1945 Zb. k 30. 10. 1945 – teda nie k 1. 3. 1945 podľa nar. č. 104/1945 Zb. – a to bez ohľadu na opravný výmer z 11. 11. 1948   –   ktorý   považoval   za   akt   nezákonný   a nie   nulitný   –   lebo   už   tzv.   prvým konfiškovaným   rozhodnutím   zo   6.   (20.)   8.   1946   –   ktorý   sa   dotýkal   domu   s dvorom a parc. č. 4542 – boli predchodcovia sťažovateľa „kategorizovaní“ za osoby, na ktoré sa konfiškačný dekrét vzťahoval.   Naostatok dovolací súd dodal, že perzekúcia týchto osôb nebola ani tvrdená, ani preukázané, v dôsledku čoho sa na daný prípad nemohol vzťahovať reštitučný zákon č. 87/1991 Zb.»

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   označenými   rozsudkami   došlo   k   porušeniu   jeho označených práv,   pričom   zdôraznil   najmä   tú   skutočnosť,   že   v   predmetnej   veci   išlo o posudzovanie reštitučných nárokov a reštitučný predpis podľa neho „... vyžaduje osobitný prístup ku svojej aplikácii i k osobám oprávneným tak, aby bol splnený účel a zmysel tohto zákona...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ konkretizuje, v čom vidí namietané porušenie jeho   označených práv   a v   súvislosti   s   tým   okrem   iného   uvádza,   že   právoplatným rozhodnutím bývalého Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn. 11 C 331/91 z 26. januára 1993 bola záväzne posúdená otázka existencie reštitučného nároku vo forme finančnej náhrady. Podľa názoru sťažovateľa bol tento rozsudok záväzný nielen pre účastníkov konania, „... ale tiež pre všetky orgány, teda aj pre všeobecné súdy v konaní o zaplatenie finančnej náhrady za nevydané nehnuteľnosti“.

Za   rozpor   s   princípmi   riadneho   a spravodlivého   procesu   sťažovateľ   považuje situáciu, „...   ak   v   súdnom   rozhodovaní   sú   skutkové   zistenia   v   extrémnom   nesúlade s vykonanými   dôkazmi,   právne   posudzovanie   je   v   príkrom   rozpore   s   platným   právom a odôvodnenie rozhodnutí nerešpektuje kogentné ust. § 157 ods. 2 OSP“.

V spojitosti s tým sťažovateľ upriamuje pozornosť okrem iného na to, že:

„a) Ku konfiškácii majetku podľa DPR č. 108/1945 Zb. dochádzalo síce ex lege, ale len pri splnení všetkých týmto dekrétom stanovených podmienok (...)

b) (...) súdy (...) opomenuli vyhodnotiť absenciu dôvodov a dôkazy, pre ktoré bolo treba   považovať   právnych   predchodcov   sťažovateľa   za   zradcov   alebo   nepriateľov   slov. národa (...)

c) Rozhodnutie z 28. 1. 1948 sa jednak nevzťahovalo na DPR č. 108/1945 Zb., ale nikdy nebolo doručované pred 25. 2. 1948 (...)

d) (...)

- sporný konfiškačný výmer bol vydaný až 11. 11. 1948, ako akt deklaratórny a zároveň vykonávajúci konfiškáciu sporných parciel,

-   nad   spornými   nehnuteľnosťami   bola   zriadená   národná   správa,   ktorá   bola zrušená až v 50. rokoch.

e) Platné právo nepozná kategóriu neplatných správnych rozhodnutí, akékoľvek teda aj chybné rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti, vyvoláva právne účinky do doby, pokiaľ nie je v opravnom konaní zrušené. Právne dôsledky teda vyvolal aj výmer z 11. 1. 1948.

f) Odvolací súd bez akejkoľvek možnosti reagovať na jeho právny názor vyvodil, že predmetné   nehnuteľnosti   boli   skonfiškované   tzv.   druhým   konfiškačným   výmerom vydaným podľa DPR č. 104/1945 Zb., čo sme namietali v dovolacom konaní, ale dovolací súd   bez   odpovede   na   naše   otázky   uzavrel,   že   sa   tak   stalo   už   tzv.   prvým   konfiškačným rozhodnutím...“

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil že:

„1. Základné právo Tibora Treagera na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48   ods. 2 Ústavy SR   a na   súdnu ochranu   a spravodlivý proces   upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 5 Cdo 119/03 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. 10. 2004 sp. zn. 5 Cdo 119/03 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 14. 3. 2003 sp. zn. 15 Co 325/02 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Tiborovi Traegerovi priznáva finančné zadosťučinenie 500 000 Sk, ktoré mu je povinný   zaplatiť   odvolací   aj   dovolací   súd   rovným   dielom   po   250 000 Sk   v lehote do 2 mesiacov.

4. Tiborovi Traegerovi priznáva náhradu trov konania 6 312 Sk na účet JUDr. E. Ľ.“

II.

2.1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom (...)“.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2. Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   daná   jeho   právomoc   na   konanie a rozhodovanie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 325/02. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a ustanovenia § 49 zákona o ústavnom súde je totiž subsidiárna, je teda daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv nerozhoduje iný súd. V danom prípade bolo proti odvolaciemu rozsudku prípustné dovolanie, o ktorom bol oprávnený konať a rozhodnúť dovolací   súd.   V   jeho   právomoci   bolo   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovi.   Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu bola preto sťažnosť v časti smerujúcej proti krajskému súdu odmietnutá pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, napr. IV. ÚS 229/04). Ústavný súd navyše poznamenáva, že konanie pred krajským súdom   právoplatne   skončilo   21. mája 2003,   a tak   bol   daný   aj   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre oneskorenosť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 99/03, IV. ÚS 229/04). Tento záver platí nielen vo vzťahu k sťažovateľom namietanému   porušeniu   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 6.   ods. 1   dohovoru,   ale   aj   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2.3. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   zistenia   a právne   názory, všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový   a právny   základ ich   rozhodnutí.   Ústavný   súd nepreskúmava, či   v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a aplikácie   právnych   noriem   a postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a základných   slobodách.   Skutkový   stav   a právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

V súvislosti s napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 119/03 sťažovateľ namieta najmä rozpor   s   princípmi   riadneho   a spravodlivého   procesu,   poukazuje   na   extrémny   nesúlad rozhodovania s vykonanými dôkazmi, posudzovanie veci v príkrom protiklade s platným právom   a odôvodnenie   rozhodnutia   nerešpektujúce   kogentné   ustanovenie   § 157   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Zo sťažnosti a pripojených príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 95/96,   vyplýva, že najvyšší súd «... ako súd dovolací   (§ 10a ods. 1 O. s. p.)   (...), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolací   súd   je   podľa   ustanovenia   § 242   ods. 1   O. s. p.   viazaný   uplateným dovolacím dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237 O. s. p., a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 O. s. p. a iné vady konania však neboli dovolaním namietané a zo súdneho spisu nevyplývajú. Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to z právneho posúdenia veci.

V zmysle   ustanovenia   § 1   zákona   č.   87/1991   Zb.   bolo   jeho   účelom   zmiernenie následkov   niektorých   majetkových   a iných   krívd,   ku   ktorým   došlo   v   rozhodnom   období (od 25. februára 1948 do januára 1990) ním označeným spôsobom.

Dekrétom   prezidenta   republiky   č. 108/1945 Sb.   bol   zo   zákona,   t. j.   dňom 30. 10. 1945,   konfiškovaný všetok majetok,   ktorý ku dňu   faktického skončenia   nemeckej a maďarskej   okupácie   bol,   okrem   iného,   vo   vlastníctve   fyzických   osôb   nemeckej a maďarskej národnosti. (...). Podľa ustálenej súdnej judikatúry možno na základe zákona č. 87/1991 Zb. pripustiť vydanie majetku, ktorý bol konfiškovaný podľa dekrétu prezidenta republiky   č. 108/1945 Sb.,   iba   pokiaľ   správny   orgán   rozhodoval   o splnení   podmienok konfiškácie až po 25. februári 1948, t. j. v rozhodnom období, a za predpokladu, že vydanie správneho   aktu   bolo   dôsledkom   politickej   perzekúcie   alebo   postupu   porušujúceho všeobecne   uznávané   ľudské   práva   a slobody,   teda   ak   bolo   dodatočným   zneužitím   tohto dekrétu.

V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že právni predchodcovia žalobcu J. V. a B. V., rod. P. boli vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe pre kat. úz. B. vo   vložke   č. 2400   (...).   V   uvedenej   vložke   bola   vyznačená   konfiškácia   podľa   dekrétu č. 108/1945 Sb.   a zápis   vlastníckeho   práva   štátu   bol   vykonaný   13. 10. 1959   s poukazom na konfiškačné uznesenie Národného výboru v B.   z 20. augusta 1946 č. 98088/VIII-1946 doplneného výmerom z 11. novembra 1948 č. 98088/IX-1946.

Z uznesenia Rady Národného výboru v B. zo 6. augusta 1946 č. 98088/VIII-1946 vyhotoveného 20. augusta 1946 vyplýva, že ním bolo rozhodnuté, že sú splnené podmienky pre   konfiškáciu   majetku   J. V.   a   B. V.   podľa   dekrétu   prezidenta   republiky č. 108/1945 Sb. (...) Zároveň v ňom bolo uvedené, že sa konfiškuje všetok majetok pokiaľ podľa § 2 ods. 1 dekrétu nie je vyňatý z konfiškácie.

Z výmeru vydaného Národným výborom v B. 11. novembra 1948 č. 98088/IX-1946 bolo   zistené,   že   ním   bolo   opravené   uznesenie   Rady   Národného   výboru   v B. zo 6. augusta 1946   č. 98088/VIII-1946   tak,   že   sa   konfiškujú   aj   parcely   č. 4544,   4543, 4541/1 a 4541/2 z dôvodu, že boli v pôvodnom uznesení omylom vynechané.

Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že rozhodnutiami Konfiškačnej komisie z 28 januára 1948   č.   K-VII-204/a-1948   a č.   K-VII-204b-1948   bolo   vyslovené,   že   J. V. a B. V.   treba   považovať   za   osoby   nemeckej   národnosti,   v dôsledku   čoho   je   ich pôdohospodársky   majetok   v   rozsahu   podľa   § 2   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady č. 104/1945   Sb. n.   SNR   skonfiškovaný   ku   dňu   1. marca 1945,   a to   bez   ohľadu   na   to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.

Uvedené skutkové zistenia umožňujú podľa názoru dovolacieho súdu záver, že všetok majetok   zapísaný   vo   vložke   č. 2400   pre   kat.   úz.   B.,   pôvodne   vo vlastníctve   právnych predchodcov   žalobcu,   bol   s   účinnosťou   k   30. 10. 1945   konfiškovaný,   t. j.   prešiel do vlastníctva štátu mimo rozhodného obdobia vymedzeného zákonom č. 87/1991 Zb. I keď sa v konfiškačnom správnom rozhodnutí zo 6. (20.) augusta 1946 uvádzal majetok označený ako   dom   a dvor   a parcela   č.   4542,   vzhľadom   na   ďalší   obsah   tohto   rozhodnutia (keď v následnom texte sa uvádzalo, že sa konfiškuje všetok majetok) i na nesporné znenie § 1   dekrétu   č.   108/1945   Sb.,   nemožno   mať   pochybnosti   o konfiškácii   všetkého   majetku vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcu. V konaní neboli preukázané žiadne okolnosti, ktoré   by   spochybňovali   doručenie   deklaratórneho   konfiškačného   rozhodnutia   zákonom predpísaným spôsobom, t. j. verejnou vyhláškou. Ak k vydaniu rozhodnutí podľa § 1 ods. 4 dekrétu č. 108/1945 Sb.   došlo aspoň vo vzťahu k niektorým majetkovým podstatám, bol pôvodný vlastník už týmito rozhodnutiami z hľadiska citovaného dekrétu „kategorizovaný“, takže aj tam, kde tieto rozhodnutia vo vzťahu k určitej časti majetku neboli vydané, alebo neboli zapísané v pozemkovej knihe, bol nepochybne aj v týchto prípadoch daný priechod účinkom prechodu konfiškovaného majetku na štát zo zákona. V preskúmavanej veci tieto účinky nastali bez ohľadu na opravný výmer z 11. novembra 1948, ktorý aj v prípade, ak by pre jeho vydanie neboli splnené podmienky, nebolo možné považovať za akt nulitný (pretože bol   vydaný   na   to   oprávneným   orgánom),   ale   nanajvýš   za   akt   nezákonný.   Aj   prípadná nezákonnosť konfiškačných správnych rozhodnutí vydaných v rozhodnom období by však z hľadiska uplatnenia zákona č. 87/1991 Zb. mohla mať právny význam, len pokiaľ by bolo zároveň preukázané, že rozhodnutie bolo dôsledkom politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, a teda zneužitím konfiškačných dekrétov prezidenta   republiky.   V predmetnej veci takáto   okolnosť   nebola tvrdená a ani preukázaná.

V   súvislosti   s   výmermi   Konfiškačnej   komisie   z   28. januára 1948   dovolací   súd považuje za potrebné poznamenať, že pokiaľ už na ich základe bol konfiškovaný majetok právnych predchodcov žalobcu zapísaný vo vložke č. 2400 kat. úz. B. ako pôdohospodársky majetok (ak bol takýmto majetkom) s účinnosťou k 1. marcu 1945, potom konfiškácia toho istého majetku podľa dekrétu č. 108/1945 Sb. k 30. 10. 1945 by nemohla byť účinná, pretože štát   by   nemohol   nadobudnúť   majetok,   ktorý   už   bol   v   jeho   vlastníctve.   Nič   by   to   však nemohlo zmeniť na   závere   o nesplnení   podmienok   na poskytnutie   finančnej   náhrady za nehnuteľnosti, ktoré prešli do vlastníctva štátu mimo rozhodného obdobia.

So   zreteľom   na   uvedené   treba   považovať   rozsudok   odvolacieho   súdu   za   vecne správny, aj keď z iných, než v ňom uvedených dôvodov. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O. s. p.).»

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne   konanie,   ak súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a jeho   návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a po použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú,   za   predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo spojitosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa   ústavného   súdu   z   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu konfrontovaného s obsahom dovolania sťažovateľa možno dospieť k názoru, že najvyšší súd sa s uplatnenými dovolacími dôvodmi náležite vysporiadal a uviedol dostatočné skutkové a právne závery, ktoré ho viedli k zamietnutiu dovolania. Tieto závery netrpia žiadnymi vnútornými rozpormi a zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní sťažovateľa   z   19. júna 2003   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   15 Co 325/02 zo 14. marca 2003.

Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo zamietnuté z iných dôvodov, než o ktoré oprel svoje rozhodnutie odvolací súd, ústavný súd konštatuje, že tieto dôvody, ktoré potvrdzujú vecnú správnosť výroku odvolacieho súdu, sú výsledkom právnych úvah najvyššieho súdu, ktoré nevyžadovali žiadne dokazovanie a sú prípustné aj bez ďalších skutkových zistení. Ústavný súd napokon dodáva, že najvyšší súd bol v okolnostiach prípadu nielen oprávnený, ale aj   povinný, aby uviedol   na pravú   mieru   právne závery,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu vo veci samej, a v tejto spojitosti mu tiež nemožno nič vyčítať, ak je výrok jeho rozsudku vecne správny a zodpovedá doterajším výsledkom konania pred súdmi nižších stupňov.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa   smerujúce   voči   odôvodneniu   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP a táto norma sa uplatňuje aj v dovolacom konaní (§ 243c   OSP).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   uvedenom   opravnom   konaní   nemá odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument   obsiahnutý   v   mimoriadnom   opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a zrozumiteľným spôsobom objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   konania   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS 1125/03, III. ÚS 272/04).

Z uvedených záverov vyplýva, že napadnutý postup a rozsudok najvyššieho súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.4. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v dovolacom konaní, ústavný súd odmietol taktiež ako zjavne neopodstatnenú.

Zo súvisiaceho spisu okresného súdu vyplynulo, že dovolacie konanie právoplatne skončilo   12.   januára   2005,   t. j.   pred   doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu   (3.   februára 2005).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (napr. I. ÚS 208/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01). Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že účelom predmetnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty na strane druhej (obdobne I. ÚS 35/02, I. ÚS 188/03).

V   prípade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (v   primeranej lehote) sú však toto právo a princíp právnej istoty v istom zmysle a do istej miery totožné. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je tu totožnosťou predmetu a účelu ochrany poskytovanej ústavným súdom. Inými slovami, ochranou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd zároveň chráni jeden konkrétny rozmer princípu právnej istoty; rozmer spočívajúci v nároku účastníka konania na odstránenie stavu právnej neistoty v dobe, ktorá nie je zbytočne, resp. neprimerane dlhá. S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy iba za predpokladu, že v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo (I. ÚS 235/03).

Ak všeobecný súd vo veci právoplatne rozhodol, odstránil, pokiaľ ide o účastníka konania,   právnu   neistotu,   a po   takom   rozhodnutí   už   nemôže   dochádzať   k   prieťahom v konaní a postup všeobecného súdu už nemôže byť bez akýchkoľvek pochýb v žiadnej vecnej súvislosti so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Tento záver je dôvodom na odmietnutie sťažnosti postupom podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.5. Po odmietnutí sťažnosti v celom rozsahu nie je potrebné rozhodovať o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť   sťažnosti.   Preto   ústavný   súd   nerozhodoval   o   zrušení   napadnutých   rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu ani o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľ požadoval (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005