znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 80/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., bytom B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu v Bardejove v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. Ro 336/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2004   doručená   sťažnosť   M.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 336/01. Sťažovateľka tvrdí, že prieťahy boli   spôsobené   nekonaním   vo   veci   jej   dovolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   sp.   zn. Ro 336/01.

Sťažovateľka predložila podania, ktorými podala 7. januára 2003 dovolanie, doplnila dovolanie (26. mája 2003) a odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (25. december 2003). Súčasne predložila aj uznesenie o nepriznaní oslobodenia od   súdnych   poplatkov   a   výzvu   okresného   súdu   na   odstránenie   nedostatkov   dovolania z 25. apríla 2003.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

3. Z listín, ktoré sťažovateľka predložila ústavnému súdu, vyplýva, že síce podala 7. januára   2003   dovolanie,   ale   nesplnila,   ako   to   vyplýva   z   výzvy   okresného   súdu z 25. apríla 2003,   viacero   procesných   predpokladov   na   prípustnosť   dovolania, predovšetkým nevymedzila rozsah a dôvody dovolania a dovolací návrh, nezaplatila súdny poplatok   z   dovolania   a   nepripojila   splnomocnenie   pre   advokáta   (v   tej   dobe   aj   pre komerčného právnika) na povinné právne zastúpenie v dovolacom konaní. V súčasnosti sa koná   o   odvolaní   sťažovateľky   z   23.   decembra   2003,   ktoré   podala   proti   uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v tomto   prípade   okresného súdu, a označeným základným právom (na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie záležitosti účastníka v primeranej lehote) nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne zakladala záver o možnom porušení uvedených základných práv. Takúto súvislosť nemôže podľa názoru ústavného súdu vytvárať procesná situácia, v ktorej sťažovateľka síce podala dovolanie, ale jej nedostatky nedovolili okresnému súdu, aby vec predložil dovolaciemu súdu (§ 241 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Okresný súd musel vykonať viacero procesných úkonov, na ktoré sťažovateľka odpovedala ďalším podaním, na základe ktorého okresný   súd   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   proti   čomu   sa   sťažovateľka odvolala. Na tomto mieste ústavný súd poukazuje ešte aj na to, že sťažovateľka podala dovolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   pričom   platný   Občiansky   súdny   poriadok (§ 236 znie: Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to   zákon   pripúšťa) pripúšťa   dovolanie   len   voči   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacích súdov (krajských súdov alebo najvyššieho súdu, ak koná ako odvolací súd). Pozornosti ústavného   súdu   neušlo   ani   to,   že   sťažovateľka   reagovala   na   výzvu   okresného   súdu neadekvátnym a nekvalifikovaným spôsobom.

Ústavný súd z týchto dôvodov nepovažuje dobu, ktorá uplynula po podaní dovolania dosiaľ, za takú dobu, ktorá by reálne pripustila možnosť skúmať porušenia označených základných práv.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.