znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 8/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   K., zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Cimrák   s.   r.   o.,   Štefánikova   7,   Nitra, konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a   konateľa   JUDr.   Ing.   Martina   Cimráka,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tpo 37/2013 z 11. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2013 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Tpo   37/2013   z   11.   septembra   2013   (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ podal Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) 30. júla 2013 žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú okresný súd zamietol uznesením sp. zn. 1 Tp 66/2013 z 22. augusta 2013. Krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu napadnutým uznesením tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ   namieta,   že   on,   jeho   obhajca   a   ani   sudca   pre   prípravné   konanie nemali prístup   ku   kompletnému   vyšetrovaciemu   spisu,   pretože   prepisy   telefonických hovorov   boli   podľa   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia „...   predložené   ku   dňu rozhodovania o sťažnosti“, t. j. 11. septembra 2013. Sťažovateľ nemal možnosť sa s týmito prepismi čo najskôr oboznámiť a pripraviť sa tak na výsluch 6. septembra 2013. Namieta tiež, že sa v jeho veci vedú dva paralelné spisy o tej istej veci.

Podľa   sťažovateľa   nie   sú   splnené   ani   dôvody   kolúznej   a   preventívnej   väzby. V konaní už boli vypočutí svedkovia aj spoluobvinený, ďalší spoluobvinený je na úteku a sťažovateľovi nie je jasné, ako by ho mohol ovplyvňovať, keď ho orgány činné v trestnom konaní   dosiaľ   nevypátrali.   Sťažovateľ   nemá   možnosť   kontaktovať   sa   ani   s   údajnými osobami, s ktorými mal komunikovať počas páchania trestnej činnosti, pretože telefónne čísla na tieto osoby existujú len v mobilnom zariadení, ktoré bolo zaistené orgánmi polície. Sťažovateľ   sa   nepokúsil   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť   svedkov   alebo   spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie a v napadnutom uznesení neboli uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nepochybne odôvodňovali, že sa v prípade prepustenia na slobodu o takéto ovplyvňovanie pokúsi. Podľa sťažovateľa nie   je   splnený   ani   dôvod   preventívnej   väzby,   pretože   kamión,   ktorý   mal   byť   použitý na páchanie trestnej činnosti, bol zaistený orgánmi polície a ďalší taký prostriedok nevlastní on   ani   jeho   manželka.   Tiež   je   potrebné   prihliadnuť   na   jeho   zdravotný   stav,   ktorý mu neumožňuje ani plnohodnotný život, nie to ešte pokračovať v trestnej činnosti. V konaní tiež   bolo   preukázané,   že   prostriedky   na   živobytie   získava   z   invalidného   dôchodku a nie je predpoklad, že by ho finančná situácia donútila k páchaniu trestnej činnosti.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj neprimeranou dobou väzby v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní o veci samej, ktoré krajský súd neskúmal a k tejto námietke sťažovateľa sa v napadnutom uznesení nevyjadril. Sťažovateľ poukazuje na to, že od 11.   júna   2013   do   11.   septembra   2013   nebol   vykonaný   žiadny   úkon,   okrem   jeho výsluchu 6. septembra 2013, čo je vo väzobnom konaní neprípustné.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/37/2013 porušil sťažovateľove právo definované čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/37/2013 porušil sťažovateľove právo definované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/37/2013 porušil sťažovateľove právo definované čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50 ods. 2 ústavy SR.

4. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. 09. 2013 sp. zn. 2 Tpo/37/2013-40.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

6. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

Prostredníctvom námietky porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby princíp prezumpcie neviny. Túto námietku však v sťažnosti nijako neodôvodnil. Porušením princípu prezumpcie neviny pritom nemôže byť samo osebe dočasné   pozbavenie   osobnej   slobody   väzbou.   Sťažovateľ   netvrdil   a   ani   z   napadnutého uznesenia nevyplýva, že by krajský súd vyslovil presvedčenie, že sťažovateľ spáchal trestný čin a jeho väzba by tým plnila iný ako ústavne prípustný účel.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru (napr. III. ÚS 61/01) týkajúcu sa čl. 50 ods. 2 ústavy, v ktorej zdôrazňuje, že prezumpcia neviny v trestných veciach je jedným zo základných prvkov práva na spravodlivý proces. Základný význam prezumpcie neviny spočíva v tom, že vyžaduje okrem iného, aby sudca pri plnení svojich úloh v konaní pred súdom nevychádzal z predpojatosti, že obvinený spáchal trestný čin, za ktorý je obvinený. Princíp prezumpcie neviny je porušený najmä akýmkoľvek súdnym rozhodnutím,   ktoré   vyjadruje   presvedčenie,   že   určitá   osoba   je   vinná   z   trestného   činu bez toho,   aby   jej   vina   bolo   preukázaná   zákonným   spôsobom.   Za   porušenie   princípu prezumpcie neviny treba považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom a považuje ho za vopred odsúdeného.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde),   nevyplýva,   že   namieta   porušenie   svojho   práva   postupom orgánov, ktoré sú príslušné konať v danom štádiu trestného konania o veci samej. Ústavný súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uvádza,   že   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o väzbe sú aplikovateľné špeciálne ustanovenia upravené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru o osobnej slobode, nie všeobecné ustanovenia o základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08). Preto sťažnosti namietajúce porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozhodnutím   súdu   v   konaní o väzbe ústavný súd odmieta ako zjavne neopodstatnené.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej čl. 5 ods. 1 dohovoru,   ktorého   porušenie   namieta   sťažovateľ,   sa ratione   materiae vzťahuje na rozhodovanie   o   vzatí   do   väzby   (o   uvalení   väzby),   resp.   zbavenia   osobnej   slobody po právoplatnom   odsúdení   za   spáchaný   trestný   čin   [čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru]. Z uvedeného dôvodu je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľa návrh, ktorým   sa   domáha vyslovenia   porušenia   čl.   5   ods.   1   dohovoru   namietaným   uznesením krajského súdu, už na prvý pohľad neopodstatnený (obdobne napr. m. m. I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, IV. ÚS 152/09, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 444/2013), t. j. čl. 5 ods. 1 dohovoru nie je na vec sťažovateľa aplikovateľný.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

V nadväznosti na závery uvedené v predchádzajúcom bode sa ústavný súd zaoberal posúdením námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu z hľadiska záruk, ktoré sťažovateľovi poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práva došlo tým, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe napriek tomu, že neboli splnené dôvody na jej ďalšie trvanie podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a je držaný vo väzbe, hoci orgány činné v prípravnom konaní postupujú v trestnom stíhaní so zbytočnými prieťahmi.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje obvinenému právo podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, § 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. 10. 1990, § 27). Článok 5 ods. 4 dohovoru neukladá súdu v opravnom   konaní   povinnosť   odpovedať   na   každý   argument,   ktorý   predloží   obvinený vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných   podmienok   na   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody.   Pritom   argumenty súdu pre   a   proti   väzbe   nemôžu   byť   všeobecné   a   abstraktné,   ale   musia   sa   opierať o konkrétne skutočnosti   týkajúce   sa   danej   osoby   a   veci   (napr.   Boicenco   v.   Moldavsko, rozsudok z 11. 6. 2006, § 142).

Ústavný   súd   vychádzal   pri   posudzovaní   námietok   sťažovateľa   na   predbežnom prerokovaní z obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 66/2013 z 22. augusta 2013, ktoré   si   na   tento   účel   vyžiadal   od   okresného   súdu   v   spojení   s   obsahom   sťažnosťou napadnutého uznesenia, opierajúc sa pritom o svoj ustálený právny názor, že odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho,   resp.   sťažnostného   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný   súd   v   odôvodnení   uznesenia   konštatoval,   že naďalej   pretrváva   dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil skutku, zo spáchania ktorého je obvinený, a uviedol, o ktoré dosiaľ zabezpečené dôkazy svoj záver opiera, aj ako tieto dôkazy hodnotil. Okresný súd tiež konštatoval, že z konkrétnych skutočností zadokumentovaných vo vyšetrovacom spise vyplýva dôvodná obava z kolúznych aktivít a aj to, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, čo odôvodnil takto:

„Obvinený J. K. doposiaľ nebol vypočutý, pretože sa stále zdržuje na neznámom mieste a doposiaľ nebol zadržaný políciou. Neboli vypočuté ani všetky osoby v procesnom postavení   svedkov,   ktoré   je   potrebné   vypočuť.   Vzhľadom   na   vzájomné   prepojenie obvinených J. K. a Š. K. a ich kontakty vo Švédsku, Nórsku prípadne Dánsku, odôvodňujú možnosť vzájomného ovplyvňovania. Tieto konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie obvineného do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej trvajú. Naďalej konkrétne skutočnosti zadokumentované vo vyšetrovacom spise odôvodňujú obavu,   že   obvinený   bude   pokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti,   pre   akú   je   stíhaný. Obvinený poprel spáchanie skutku, ktorý mu je kladený za vinu, no doposiaľ vykonané dôkazy   nasvedčujú,   že   viackrát   použil   svoj   kamión   na   cestu   do   Švédska,   Nórska   a   aj Dánska. Príslušníkmi Švédskej polície bol jeho kamión zadržaný a boli nájdené v ňom škatule s obsahom väčšieho množstva amfetamínu. Obvinený J. K., ktorý sa skrýva alebo je na úteku, má vo Švédsku príbuzných, ktorí tiež môžu byť v kontakte s obvineným Š. K., preto   prevoz   nedovolaných   látok   je   možný   aj   inými   dopravnými   prostriedkami   ako kamiónom,   ktorý   bol   predaný   manželkou   obvineného   Š.   K.   V predchádzajúcich   svojich výpovediach obvinený Š. K. uviedol, že platí hypotéku a leasing na kamión. V prípade, že kamión   bol   predaný   aj   so   záväzkami,   stále   mu   ostáva   platiť   hypotéku   a   prevoz zakázaných látok mu môže byť zdrojom finančných prostriedkov, čom nasvedčujú aj výpisy z programu W., podľa ktorých obvinený prevzal finančné prostriedky odoslané zo Švédska. Nešlo iba o jednorazovú zásielku finančných prostriedkov.“

Krajský súd v napadnutom uznesení k dôvodnosti väzby konštatoval:«Z predloženého spisového materiálu aj krajský súd zistil, že naďalej u obvineného trvajú dôvody väzby, pre ktoré bol do väzby vzatý v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por...

Po preskúmaní celého vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že obvinený Š. K. sa mal viackrát   telefonicky   spojiť   s   doposiaľ   nestotožnenými   osobami   vo   Švédsku, ako aj v Maďarsku, pričom aj z prepisov týchto telefonických hovorov vyplývajú konkrétne skutočnosti,   že   obvinený   mal   dohadovať   prevoz   rôzneho   tvaru,   medzi   iným   i   lentiliek a taktiež z týchto prepisov vyplýva, že bolo hovorené aj o určitých finančných obnosoch, ktoré za tovar mali byť vyplácané.

Z uvedeného je zrejmé, že v ďalšom konaní bude potrebné vypočuť práve účastníkov týchto telefonických hovorov, ktorých obvinený pozná a preto pretrváva naďalej obava, že by   mohol   vplývať   na   svedkov   alebo   spoluobvinených   a   tak   mariť   objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie a teda aj naďalej je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Rovnako súd I. stupňa správne poukázal na to, že u obvineného existuje aj naďalej dôvod   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.,   pretože   zo   zabezpečených   dôkazov je zrejmé,   že   obvinený   vykonávajúc   kamiónovú   prepravu   mal   do   Švédska   a   Nórska prepravovať zakázané látky, keď bol vo Švédsku zadržaný kamión patriaci firme manželke obvineného, kde boli nájdené omamné a psychotropné látky. J. K. mal kontaktovať práve obvineného   K.,   aby   ďalšiu   zásielku   zatiaľ   do   škandinávskych   krajín   neposielal,   ale   ju uschoval u seba a pre túto si prišiel G. Š.

S   poukazom   na   doposiaľ   vykonané   dôkazy   je   tu   dôvodná   obava,   že   po   jeho prepustení by mohol pokračovať v páchaní v trestnej činnosti a touto trestnou činnosťou si zadovažovať prostriedky na svoju obživu.»

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval pri skúmaní existencie dôvodov väzby sťažovateľa v súlade s § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pre svoje rozhodnutie uviedol konkrétne skutočnosti, ktorých posúdenie nie je v rozpore so zmyslom týchto ustanovení a nevybočuje ani z prípustných medzí sudcovského uváženia.

Tieto skutočnosti boli zistené prevažne z prekladu prepisov telefonických hovorov získaných   odpočúvaním   telefonickej   prevádzky,   o   ktorých   sťažovateľ   tvrdí,   že   nemal možnosť   sa   s   nimi   oboznámiť,   a   preto   nemohol   ani   okresný   súd   odôvodniť   kolúznu väzbu potrebou   vypočutia   svedkov,   s   ktorými   sa   mal   telefonicky   kontaktovať. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že prepisy boli predložené k rozhodnutiu o sťažnosti (11. septembra 2013) a sťažovateľ mal možnosť sa s nimi oboznámiť pri jeho výsluchu 6. septembra 2013   zameranom   práve   na   informácie   zistené   zo   záznamov o telekomunikačnej činnosti.

Sťažovateľ   nenamietal   a   ani   ústavnému   súdu   nepredložil   dôkaz,   z   ktorého by vyplývalo, že mu napriek jeho žiadosti nebolo umožnené oboznámiť sa s prekladom záznamov o odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky na účely spochybnenia odôvodnenia väzobného rozhodnutia, pričom možnosť na to mal. Ústavný súd preto nepovažuje námietku sťažovateľa   založenú   na   tvrdení,   že   nemal   možnosť   oboznámiť   sa   so   spisom,   ktorý bol podkladom pre rozhodnutie o väzbe, za opodstatnenú.

Krajský   súd   sa   venoval   aj   námietke   sťažovateľa,   že   sú   v   jeho   veci   vedené dva paralelné   spisy,   čo   však   nezistil.   Podrobne   sa   tejto   námietke   venoval   okresný   súd v uznesení z 22. augusta 2013, v ktorom uviedol, že domová prehliadka, na ktorú sťažovateľ poukazuje, bola vykonaná v inej trestnej veci na dožiadanie Úradu štátneho prokurátora pre boj proti organizovanému a inému závažnému zločinu v Oslo, v Nórskom kráľovstve, nie v trestnej veci sťažovateľa, v ktorej sa nachádza vo väzbe, a preto príslušná zápisnica nie je   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu.   Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   napadnutého uznesenia v tejto časti v spojení s uznesením okresného súdu za logické, zrozumiteľné a nezistil v tejto súvislosti žiadnu možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ústavnému   súdu   tiež   namietal,   že   v   jeho   veci   dochádza k prieťahom, poukázal na obdobie od 11. júna 2013 do 11. septembra 2013, v priebehu ktorého bol vykonaný len jeho výsluch 6. septembra 2013.

Podľa judikatúry ústavného súdu je pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá   bola   pozbavená   slobody   väzbou,   spáchala   trestný   čin, conditio   sine   qua   non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody,   a   navyše   musí   byť   preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú   vo   veci s osobitnou starostlivosťou (III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05).

Ústavný súd konfrontoval zistenia vyplývajúce z obsahu uznesenia okresného súdu a krajského súdu s odôvodnením námietky zbytočných prieťahov zo strany sťažovateľa, a zistil,   že   v   namietanom   období   bol   v   konaní   zabezpečovaný   preklad   záznamov telefonických hovorov sťažovateľa, následne hodnotený ich obsah a nariadený a vykonaný výsluch   sťažovateľa   a   vo   veci   bolo   prokuratúrou   vo   Švédsku   realizované   dožiadanie o vykonanie procesných úkonov cestou právnej pomoci, o ktoré požiadala slovenská strana, pretože sťažovateľ je trestne stíhaný za konanie, ktorého sa mal dopustiť aj na území tohto štátu.

Sťažovateľ   sa   nachádza   vo   väzbe   od   27.   novembra   2012   od 17.25 h.   Ku   dňu rozhodovania krajského súdu (11. septembra 2013) trvala jeho väzba deväť a pol mesiaca. Pred   napadnutým   rozhodnutím   bola   väzba   ostatný   raz   predĺžená   do   27.   októbra   2013 uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 38/2013 z 11. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 24/2013 z 20. júna 2013. Ústavný súd sa zaoberal v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 757/2013 sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 20. júna 2013 a túto sťažnosť odmietol uznesením z 11. decembra 2013.

Prihliadnuc na dobu   vykonanej väzby, pravidelnú   kontrolu   dôvodov   jej ďalšieho trvania a zohľadniac osobité okolnosti konania o trestnej veci s cudzím prvkom, garantujúc, že v sťažovateľom namietanom období neboli orgány konajúce v jeho veci nečinné, ústavný súd   nepovažuje námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   nezákonnosti   jeho väzby v   súvislosti so zbytočnými prieťahmi za opodstatnenú.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia sú odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

Ústavný súd v prípade namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   nie   však   konať ako všeobecný   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie;   takéto   konanie   by   bolo   porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Zohľadniac   čiastkové   závery   k   jednotlivým   námietkam   sťažovateľa,   ústavný   súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol z tohto dôvodu v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014