znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 8/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. Mgr. J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 a 3 a čl. 146 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Trenčín   a   Okresnej   prokuratúry   Nové   Mesto   nad   Váhom   v   konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-180/NM-2002, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 21 T 1/05, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   4/05   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaniach vedených pod sp. zn. 4 To 91/2006, sp. zn. 1 TdoV 4/2009, sp. zn. 2 Tost 7/2009 a sp. zn. 4 Tost 14/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. Mgr. J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2010 doručená sťažnosť PhDr. Mgr. J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 a 3 a čl. 146 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu   justičnej   a   kriminálnej polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trenčín (ďalej len „Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Trenčín“) a Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-180/NM-2002, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 21   T   1/05,   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 4/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 To 91/2006, sp. zn. 1 TdoV 4/2009, sp. zn. 2 Tost 7/2009 a sp. zn. 4 Tost 14/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo 30. októbra 2002 vyšetrovateľom „OÚJP   OR   PZ   v   Novom   meste   nad   Váhom“ vznesené   obvinenie   pre spáchanie trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku.

Dňa   16.   decembra   2002   podal   prokurátor   okresnej   prokuratúry   v   trestnej   veci sťažovateľa obžalobu na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“).

Uznesením   okresného   súdu   z   9.   novembra   2004   bola   trestná   vec   sťažovateľa postúpená z dôvodu vecnej a miestnej nepríslušnosti Krajskému súdu v Trenčíne.

Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 21 T 1/05 z 12. mája 2005 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec postúpil krajskému súdu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 T 4/2005 z 9. októbra 2006 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu sprenevery a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp.   zn.   4   To   91/2006   zo   17.   júna   2008   zrušil   výrok   o   treste   a   uložil   sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov.

Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2009 z 5. októbra 2009 bolo dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

Sťažovateľ návrhom zo 7. novembra 2008 požiadal krajský súd o povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 4/2005. Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Ntok 2/2008 z 5. marca 2009 bol návrh sťažovateľa zamietnutý. Proti uzneseniu krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 2 Tost 7/2009 z 9. júna 2009 zamietol.

Dňa 17. februára 2010 bol krajskému súdu doručený ďalší návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2010 z 11. mája 2010 bol návrh sťažovateľa zamietnutý. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 14/2010 z 22. júla 2010 zamietol.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k   porušeniu   jeho   ústavou   garantovaných   práv   došlo   týmto spôsobom:

A. K porušeniu práva na obhajobu

- odopretím možnosti zvoliť si obhajcu v spojení s porušením základného práva na prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy   tým,   že „V   mojom   prípade   mi   síce vyšetrovateľ   lehotu   na   zvolenie   obhajcu určil,   ale   ešte 12   dní pred vydaním   uznesenia o stíhaní, v ktorom mi bola lehota na zvolenie určená, mi bol obhajca (ako neobvinenému) súdom   ustanovený.“. Ustanovená   obhajkyňa   nebola   podľa   názoru   sťažovateľa   reálne spôsobilá   poskytnúť   mu   kvalifikovanú   právnu   pomoc,   keďže   uznesenie   o   vznesení obvinenia prevzala 2 až 3 minúty pred údajným výsluchom sťažovateľa 18. novembra 2002,

- vykonaním výsluchu obvineného (sťažovateľa), „bez jeho prítomnosti“ (sťažovateľ tvrdí,   že   nemohol   byť   v   prípravnom   konaní   vypočutý   18.   novembra   2002   v   ranných hodinách, ako je uvedené v spise, keďže v tom čase bol na lekárskom vyšetrení a následne v popoludňajších hodinách bol hospitalizovaný),

- sťažovateľ tvrdí, že mu nebolo vyšetrovateľom umožnené uskutočniť záverečné preštudovanie vyšetrovacieho spisu.

B. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konaniePodľa sťažovateľa k porušeniu tohto práva došlo tým, že

- súd I. stupňa rozhodol o jeho vine „... pri absencii subjektívnej stránky tr. činu sprenevery a pochybností o výške škody“,

- „... súd nevykonal dôkazy na hl. pojednávaní zákonným spôsobom“,

- „... vyšetrovateľ ani súd neprihliadli na nováciu Komisionárskej zmluvy na zmluvu o pôžičke – teda občiansko – právny vzťah medzi obvineným a poškodeným“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   medzi   akciovou   spoločnosťou   P.,   o.   c.   p.,   v ktorej   zastával funkciu predsedu predstavenstva, a poškodeným P. R. bola v skutočnosti uzavretá zmluva o pôžičke   vyplývajúca   z   dodatku   č.   1   z   30.   januára   2001   ku komisionárskej   zmluve a   z notárskej zápisnice č. Nz 11/02 zo 14. januára 2002. «Komisionárska zmluva, notárska zápisnica Nz 11/02 a výpisy z účtu sa na pojednávaní nevykonali zákonným spôsobom – neprečítali sa. Týmto postupom súdu mi bolo odňaté právo sa k týmto dôkazom vyjadriť... Podstatným dôkazom o chybnom závere súdu o vine je existencia Dodatku č. 1 ku komisionárskej zmluve (zo spisu sa „stratil“), preto ho súd I. stupňa nemal k dispozícii. V konaní o povolenie obnovy konania, kde som Dodatok č. 1 predložil, sa s touto otázkou súd vysporiadal tak, že návrh vykonať tento dôkaz jeho prečítaním na VZ zamietol, s odôvodnením, že: „touto okolnosťou sa zaoberal prvostupňový súd, keďže ju uvádzal odsúdený i na hlavnom pojednávaní, nejde teda o skutočnosť skôr neznámu v pôvodnom konaní...

Aj   Najvyšší   súd   SR   Dodatok   č.   1   ako   dôkaz   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nepripustil s odôvodnením, že skutok sprenevery bol dokonaný dňom 31. 12. 2000 a Dodatok bol vystavený po tomto dátume.»

C. K porušeniu práva na zákonného sudcu malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že vo veci rozhodoval súd, v obvode ktorého nebol skutok spáchaný.

D.   K   porušeniu „práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote,   nezávislým a nestranným súdom a bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy“.

Sťažovateľ namieta neprimeranú lehotu konania v jeho trestnej veci najmä

- v období od vznesenia obvinenia 30. októbra 2002 do právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa, teda do 17. júna 2008 (5 rokov a 8 mesiacov),

-   v súvislosti   s vyhotovovaním   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   5 Ntok 2/08 z 5. marca 2009,

- v súvislosti s vyhotovovaním uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sp. zn. 1 Tdo V 4/2009 z 5. októbra 2009 (písomné vyhotovenie predmetného uznesenia bolo sťažovateľovi doručené až 16. februára 2010).

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že „Osobitne poukazujem na to, že opísaným postupom mi Najvyšší súd SR odňal právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy) tým, že prieťahmi v konaní zmaril objektívnu lehotu dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (od 05. 10. 2009 do 06. 12. 2009) na podanie ústavnej sťažnosti.“.

Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   namieta   aj   zaujatosť „vyšetrovateľa   PZ,   súdu I. stupňa ako aj dovolacieho súdu“.

Napokon   sťažovateľ   namieta   zaujatosť   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Tost 14/2010, keďže predseda senátu JUDr. E. B. a sudca JUDr. M. P. boli v jeho trestnej veci činní ako sudcovia senátu odvolacieho súdu sp. zn. 4 To 91/2006, a tiež preto, že najvyšší súd sa nezaoberal námietkou sťažovateľa o nepríslušnosti krajského súdu.E. K porušeniu „zákazu väznenia pre dlh podľa čl. 1 Dohovoru v znení Protokolu č. 4“Sťažovateľ tvrdí, že medzi akciovou spoločnosťou P., o. c. p., a poškodeným P. R. bola   v   skutočnosti   uzavretá   zmluva   o   pôžičke   a   pre   neschopnosť   túto   pôžičku   splatiť nemôže byť sťažovateľ trestaný a väznený.

F. K porušeniu práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   opisuje   nepriaznivý   dopad   súdneho   konania a „nespravodlivo“ uloženého trestu naňho a na jeho rodinu.

G. K porušeniu zákazu diskriminácieSťažovateľ tvrdí: „Moja diskriminácia je založená na mojom sociálnom pôvode so statusom bežného občana,   ktorý   stojí   v spore proti   politickej   i podnikateľskej celebrite (pošk. P. R. bol v čase vznesenia obvinenia ministrom hospodárstva SR).“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo (sloboda) PhDr. Mgr. J. T. upravené v čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, ods. 2, čl. 50 ods. 2, ods. 3, čl. 146 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v znení protokolu č. 11, čl. 6 zákona č. 209/1992 Zb. postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, Okresnej prokuratúry v Novom meste nad Váhom v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-180/NM-2002,   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaní vedenom pod sp. zn. 21 T 1/05, Krajského súdu v Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 4/05 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 91/2006, 1 Tdo V 4/2009, 2 Tost 7/2009 a Tost 14/2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 10. 2006 sp. zn. 2 T 4/05 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 6. 2008 sp. zn. 4 To 91/2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. PhDr. Mgr. J. T. sa priznáva finančné zadosťučinenie 528.987,- EUR (slovom Päťstodvadsaťosemtisícdeväťstoosemdesiat sedem EUR), ktoré sú mu povinné Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo vnútra SR podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   povinné   vyplatiť   spoločne   a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. PhDr. Mgr. J. T. sa priznáva finančné zadosťučinenie za každý deň nezákonného pozbavenia   osobnej   slobody   ako   náhradu   1/30   šesťnásobku   priemernej   mzdy   ako nemateriálnu   ujmu,   ktoré sú   mu   povinné Ministerstvo spravodlivosti SR   a   Ministerstvo vnútra SR podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci povinné vyplatiť spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

5. Navrhovateľovi ústavný súd priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo vnútra SR povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   V.   Š.   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 146 ústavy sudca sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením prezidentovi   Slovenskej   republiky.   Jeho   funkcia   v   takom   prípade   zaniká   uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

1. K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-180/NM-2002 a okresnej prokuratúry a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 21 T 1/05

Sťažovateľ   namieta   postup   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trenčín v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-180/NM-2002   a   okresnej   prokuratúry   (bez udania konkrétnej spisovej značky) v štádiu prípravného konania. Sťažovateľ v sťažnosti nešpecifikuje, či postup alebo rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania napadol opravnými prostriedkami a ak áno, akými.

Ak mal sťažovateľ výhrady proti postupu, resp. akémukoľvek rozhodnutiu vydanému či   už   Okresným   riaditeľstvom   Policajného   zboru   Trenčín,   alebo   okresnou   prokuratúrou v jeho trestnej veci vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Trenčín pod sp. zn. ČVS:   OÚV-180/NM-2002,   mohol   využiť   zákonné   prostriedky   (sťažnosť,   podnet   na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátora, vyšetrovateľa alebo policajného orgánu   podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), prípadne opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona   o   prokuratúre)   na   ochranu   svojich   práv,   o ktorých   boli   oprávnené   a aj   povinné rozhodnúť príslušné štátne orgány, čo vylučuje právomoc ústavného súdu vzhľadom na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Bez ohľadu na uvedené bolo prípravné konanie v trestnej veci sťažovateľa ukončené 16. decembra 2002 podaním obžaloby okresnému súdu. Je preto nepochybné, že sťažnosť bola   vo   vzťahu   k akémukoľvek   postupu   alebo   rozhodnutiu   vydanému   či   už   Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Trenčín, alebo okresnou prokuratúrou v jeho trestnej veci vedenej   na   Okresnom   riaditeľstve   Policajného   zboru   Trenčín   pod   sp.   zn. ČVS:   OÚV-180/NM-2002   podaná   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, t. j. oneskorene. Ústavný súd preto v tejto časti odmietol sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná obneskorene.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   k neprípustnému   zásahu   do   jeho   práv   (porušenie základného práva na zákonného sudcu) došlo aj postupom Krajského súdu v Trenčíne.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že po podaní obžaloby okresnému súdu bola trestná vec sťažovateľa z dôvodu   vecnej a miestnej nepríslušnosti postúpená Krajskému súdu v Trenčíne, pričom tento súd uznesením sp. zn. 21 T 1/05 z 12. mája 2005 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec postúpil krajskému súdu. Proti uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať sťažnosť, o ktorej by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Zo   sťažnosti   ani z jej   príloh   nevyplýva, že   by   sťažovateľ   bol   podal   proti   označenému uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne sťažnosť.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

2.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   4/05   a   postupom najvyššieho   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4   To   91/2006,   sp.   zn. 1 Tdo V 4/2009 a sp. zn. 2 Tost 7/2009

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 4/2005 z 9. októbra 2006 bol sťažovateľ uznaný   vinným   zo   spáchania   trestného   činu   sprenevery,   za   čo   mu   bol   uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 To 91/2006 zo 17. júna 2008 zrušil výrok o treste a uložil sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov. Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2009 z 5. októbra 2009 bolo dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať označený rozsudok krajského súdu, keďže tento podliehal prieskumnej právomoci najvyššieho súdu, ktorý ho v rámci odvolacieho konania aj preskúmal. Rovnako nemá ústavný súd právomoc preskúmavať ani rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (v časti týkajúcej sa dovolacích námietok sťažovateľa), pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd v rámci dovolacieho konania. Tieto skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Vo vzťahu k iným ako dovolacím námietkam sťažovateľa bola sťažnosť vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 91/2006 zo 17. júna 2008 podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. oneskorene. Rovnako bola   sťažnosť   oneskorene   podaná   aj   vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tdo V 4/2009 z 5. októbra 2009, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, ako aj vo   vzťahu k   uzneseniu   najvyššieho súdu   sp.   zn.   2 Tost 7/2009 z   9. júna 2009,   ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol v poradí prvý návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene, ako aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

3.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 14/2010

Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2010 z 11. mája 2010 bol ďalší (v poradí druhý)   návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   zamietnutý.   Proti   uzneseniu krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Tost 14/2010 z 22. júla 2010 zamietol. Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 14/2010 rozhodoval najvyšší súd o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu o v poradí druhom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 14/2010 a jeho uzneseniu z 22.   júla   2010,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2010 z 11. mája 2010 (týmto uznesením krajský sú zamietol v poradí druhý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania), zameral na posúdenie jej opodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Zásadným dôvodom, pre ktorý sťažovateľ požadoval (druhýkrát) obnovu konania, mala byť skutočnosť, že „zápisnicu o svojom výsluchu nepodpísal dňa 18. 11. 2002, ale ju podpísal iného dňa, v dôsledku čoho sa údajne vedie trestné stíhanie proti vyšetrovateľovi za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Vzhľadom k uvedenému odsúdený vyslovuje názor, že ak sa súdy v pôvodnom konaní opierali o jeho výpoveď z 18. 11. 2002, opreli svoje rozhodnutie o dôkaz absolútne neúčinný a v trestnom konaní nepoužiteľný. Preto navrhol povoliť obnovu konania, keďže došlo evidentne k založeniu viny na dôkaze o ktorom sa zistilo, že je sfalšovaný.“.

Krajský súd na verejnom zasadnutí oboznámil s rozhodnutím vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 18. marca 2010 sp. zn. ČVS: SKIS-358/IS-2-V-2009, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie začaté vo veci za   trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   2   písm.   c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Z uznesenia krajského súdu tiež vyplýva, že pokiaľ ide o sťažovateľovo tvrdenie, že sa nezúčastnil výsluchu v rámci prípravného konania 18. novembra 2002 v čase medzi 9.00 h – 10.00 h, keďže bol v tom čase na lekárskom ošetrení, toto bolo vyvrátené. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „Z uznesenia o zastavení trestného stíhania vyplýva záver, že v rámci šetrenia času hospitalizácie PhDr. J. T. dňa 18. 11. 200 bolo bezpečne zistené, že obvinený uvádzaného dňa nebol na ošetrení medzi 09.00 hod – 10.00 hod dňa 18. 11. 2002, ale že bol ošetrený v popoludňajších hodinách, čo vyplýva nielen z vyjadrenia ošetrujúcej lekárky MUDr. B. J., ale aj zo skutočnosti, že obvinený T. bol hospitalizovaný dňa 18. 11. 2002 až o 16.00 hod.

Po   zistení,   že   dňa   18.   11.   2002   bol   obvinený   PhDr.   T.   lekársky   ošetrený a hospitalizovaný   až   v   popoludňajších   hodinách,   dospelo   sa   k   záveru,   že   niet   dôvodu spochybňovať   jeho   výsluch   dňa   18.   11.   2002   v   ranných   hodinách,   pričom   vypočúvaný zápisnicu o výsluchu aj riadne podpísal.“.

Krajský   súd   taktiež   uviedol,   že „Tvrdenia   odsúdeného   PhDr.   T.   na   verejnom zasadnutí o tom, že boli porušené jeho ústavné práva, vyzneli absolútne nepochopiteľne a zmätočne,   najmä   jeho   výroky   o   tom,   že   nemal   riadneho   obhajcu   a   že   nebol   riešený zákonným sudcom. Nevedno na základe akých úvah dospel odsúdený k záveru, že nebol riešený zákonným sudcom, keďže jeho trestná vec bola v súlade s Trestným poriadkom odstúpená z Okresného súdu v Trenčíne na Krajský súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný na prejednanie skutku, právne kvalifikovaného ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

Týmto tvrdeniam odsúdeného podľa názoru krajského súdu nie je dôvodné prikladať podstatný význam, pretože tvrdenia nemajú oporu v spisovom materiály.

Záverom k celému tomuto konaniu treba povedať, že konanie o povolení obnovy sa obmedzuje   len   na   riešenie   otázky,   či   vyšli   najavo   skutočnosti   alebo   dôkazy   takého charakteru, že by mohli zmeniť rozhodnutie v otázke viny, trestu alebo škody. Neplatí tu revízny princíp, podľa ktorého by bol oprávnený súd skúmať správnosť všetkých výrokov napadnutého   rozhodnutia,   v tomto štádiu   konania   sa nerozhoduje   o   tom,   či napadnuté rozhodnutie alebo niektorý výrok je správny alebo nie. Skúma sa iba to, či vyšla najavo nová,   súdu   skôr   neznáma   skutočnosť   alebo   dôkaz,   ktorý   by   mohol   odôvodniť   iné,   než pôvodné právoplatné rozhodnutie.“.

Najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. 4 Tost 14/2010 z 22. júla 2010, ktorým sťažnosť proti   uzneseniu   krajského   súdu   zamietol,   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol,   že «Považuje   za   potrebné   len   zdôrazniť,   že   zo   strany   odsúdeného   ide   sčasti o opakovanie   tvrdení   a   dôkazov,   uplatnených   v   konaní   o   obnove   na   Krajskom   súde v Bratislave   pod   sp.   zn.   5   Ntok   2/2008,   kde   uznesením   z   5.   marca   2009,   v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 7/2009, z 9. júna 2009, bol návrh na obnovu konania právoplatne zamietnutý.

Navyše tvrdením „o podstatnom porušení práva na obhajobu v prípravnom konaní“ sa   zaoberal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   dovolaní   obvineného PhDr. Mgr. J. T. a v uznesení sp. zn. 1 Tdo V 4/2009, z 5. októbra 2009, podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol dovolanie obvineného, konštatoval, že ním uvádzané okolnosti sú len hypotetické, nekorešpondujú s obsahom spisu a nemožno ich prijať ako relevantné.».

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu „dôvodom   obnovy   konania   podľa   §   394   ods.   1 Tr. por. nemôže byť každá nová skutočnosť alebo každý nový dôkaz, ale len skutočnosti a dôkazy určitým spôsobom kvalifikované, t. j. také dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o otázkach uvedených v citovanom zákonnom ustanovení. Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie   obnovy   konania   je   preto   povinný   hodnotiť   dôkazy,   význam   novej   tvrdenej skutočnosti   alebo   nového   navrhnutého   dôkazu   vo   vzťahu   ku   skutočnostiam   a   dôkazom vykonaným   v   pôvodnom   konaní   a   až   na   základe   takéhoto   postupu   môže   dospieť k odôvodnenému záveru, či ide o také kvalifikované skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu ako je pôvodný právoplatný rozsudok.“.

Ústavný súd v nadväznosti na citované v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa porušenia jeho práva na obhajobu [s výnimkou existencie   rozhodnutia   vyšetrovateľa   sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby   Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 18. marca 2010 sp. zn. ČVS: SKIS-358/IS-2-V-2009, ktorým bolo   zastavené   trestné   stíhanie   začaté   vo   veci   za   trestný   čin   zneužívania   právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005] sa zaoberal najvyšší súd už v konaní o dovolaní, v rámci ktorého uznesením sp. zn. 1 Tdo V 4/2009 z 5. októbra 2009 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ nenapadol včas podanou sťažnosťou na ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ sa nesprávne domnieva, že lehota   na napadnutie dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu   sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu začala plynúť dňom jeho vyhlásenia, teda 5. októbra 2009, keďže v skutočnosti mu začala plynúť v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu až dňom doručenia tohto uznesenia sťažovateľovi.

Vo vzťahu   k námietke sťažovateľa,   že   v skutočnosti   jeho výsluch   v prípravnom konaní nebol vykonaný 18. novembra 2002 v ranných hodinách, keďže v tom čase bol na lekárskom vyšetrení, a teda takýto nezákonný dôkaz nemohol byť v konaní v jeho trestnej veci   použitý,   pričom   túto   skutočnosť   má   potvrdzovať   aj   trestné   stíhanie   príslušného vyšetrovateľa pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, ústavný súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2010 z 11. mája 2010, s ktorým sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil a osvojil si ho.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že právne závery najvyššieho súdu (opierajúce sa aj o závery krajského súdu vyjadrené v jeho uznesení   z 11.   mája   2010)   uplatnené   v jeho   uznesení   z   22.   júla   2010   sú   z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo   vzťahu   k   námietkam sťažovateľa   uvedeným   v časti   I.B   tohto   uznesenia,   t.   j. námietkam proti porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd poznamenáva, že   vo   svojej   podstate   ide   o námietky   proti   odsudzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu v spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   a   súvisia   s   hodnotením dôkazov a právnym posúdením veci. Tieto námietky mohol sťažovateľ uplatniť vo včas podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 91/2006 zo 17. júna 2008, čo zakladá dôvod na ich odmietnutie z dôvodu, že boli uplatnené oneskorene.

Jedinú   výnimku   predstavuje   námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa   dodatku   č.   1 ku komisionárskej   zmluve,   v súvislosti   s ktorým   sťažovateľ   uvádza,   že «V   konaní o povolenie   obnovy   konania,   kde   som   Dodatok   č.   1   predložil,   sa   s   touto   otázkou   súd vysporiadal   tak,   že   návrh   vykonať   tento   dôkaz   jeho   prečítaním   na   VZ   zamietol, s odôvodnením,   že:   „touto   okolnosťou   sa   zaoberal   prvostupňový   súd,   keďže   ju   uvádzal odsúdený i na hlavnom pojednávaní, nejde teda o skutočnosť skôr neznámu v pôvodnom konaní...

Aj   Najvyšší   súd   SR   Dodatok   č.   1   ako   dôkaz   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nepripustil s odôvodnením, že skutok sprenevery bol dokonaný dňom 31. 12. 2000 a Dodatok bol vystavený po tomto dátume.».

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2010 z 11. mája 2010 ani z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 14/2010 z 22. júla 2010 sťažovateľom uvádzané skutočnosti však nevyplývajú. Z toho možno usudzovať, že citovaný vzťah sa vzťahuje na závery súdov konajúcich o v poradí „prvom“ návrhu sťažovateľa na obnovu konania, teda závery uvedené v uznesení krajského súdu sp. zn. 5 Ntok 2/2008 z 5. marca 2009 a v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 7/2009 z 9. júna 2009, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil. Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd konštatuje, že ide o námietku uplatnenú zjavne po uplynutí   lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   keďže   smeruje   proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v konaní o povolení obnovy konania, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú (pozri časť II.2 tohto uznesenia). Navyše ani zo sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2010 z 11. mája 2010 nevyplýva, že by sťažovateľ bol krajskému súdu v poradí druhom konaní o jeho   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   vyčítal,   že   sa   nezaoberal   dodatkom   č.   1 ku komisionárskej zmluve.

Osobitne sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľa založenou na tvrdení, že najvyšší   súd   rozhodoval   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   bol zamietnutý   v poradí   druhý   návrh   sťažovateľa   na povolenie   obnovy   konania,   v senáte, ktorého predsedom bol JUDr. E. B. a členom sudca JUDr. M. P. Označení sudcovia boli v sťažovateľovej trestnej veci činní ako sudcovia senátu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 4 To 91/2006, čo podľa sťažovateľa predstavuje neprípustný zásah do jeho práva na nezávislý a nestranný súd garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa   skončilo   právoplatným   rozhodnutím   súdu,   rozhoduje   iný   samosudca   alebo iný   senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Z   citovaného   znenia   Trestného   poriadku   vyplýva, že   v   prípade,   ak   je napadnuté rozhodnutie súdu, o návrhu na povolenie obnovy konania rozhoduje iný samosudca alebo iný   senát   než   ten,   ktorý   vo   veci   rozhodol   v   prvom   stupni.   Dôvodom   tejto   úpravy   je prehĺbenie   objektivity   konania   a   odstránenie   prípadných   pochybností   o nezávislosti a nestrannosti vo veci rozhodujúcich sudcov v ďalšom priebehu konania o povolení obnovy konania. Len takúto právnu situáciu platná zákonná úprava predpokladá, z čoho vyplýva, že z formálno-právneho hľadiska možno považovať za porušenie práva na zákonného sudcu a v tej   súvislosti   aj   porušenie   práva   na   nezávislý   a nestranný   súd   len   situáciu,   keď   by o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   rozhodovali   sudcovia,   ktorí   v predmetnej   veci rozhodovali   v prvom   stupni,   t.   j.   Trestný   poriadok   nezakazuje,   aby   sa   na   rozhodovaní o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   zúčastnili   aj   sudcovia,   ktorí   v predmetnej   veci rozhodovali ako sudcovia odvolacieho súdu, čo je aj prípad sťažovateľa, keďže sudcovia JUDr. E. B. a JUDr. M. P. rozhodovali v jeho trestnej veci ako sudcovia odvolacieho súdu.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoj   právny   názor   konštantne uplatňovaný   v   jeho   judikatúre,   podľa   ktorého   postup   súdu   v   súdnom   konaní   v   súlade s platným   a   účinným   zákonom   (procesnými   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Aplikujúc tento právny názor na vec sťažovateľa možno konštatovať, že ak Trestný poriadok výslovne nezakazuje možnosť, aby sa sudcovia, ktorí v určitej trestnej veci rozhodovali ako sudcovia odvolacieho súdu, mohli rozhodovať v konaní o povolení obnovy tohto konania, tak potom sa námietka sťažovateľa o porušení jeho ústavou garantovaných práv javí ako zjavne neopodstatnená.

Napriek uvedenému ústavný súd akceptuje, že uvedená námietka sťažovateľa má racionálny   základ,   pričom   vo   svojej   podstate   smeruje   proti   nesúladu   zákonnej   úpravy s požiadavkami vyplývajúcimi z ústavy a dohovoru, z toho hľadiska, že platná zákonná úprava (Trestný poriadok) nezakazuje sudcom, ktorí sa v určitej trestnej veci podieľali na rozhodovaní nielen na prvom stupni, ale aj na druhom stupni, aby sa nemohli zúčastňovať rozhodovania   o   povolení   obnovy   konania   v   tejto   veci.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje na svoju   konštantnú judikatúru, podľa   ktorej   „každé   konanie pred   ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe   jeho   vlastného   rozhodnutia“   (II.   ÚS   66/01,   tiež   II.   ÚS   184/03,   III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd   (porovnaj   IV.   ÚS   50/2010).   Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že v uvedených   súvislostiach   možno   aj   túto   námietku   sťažovateľa   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu ku všetkým námietkam sťažovateľa smerujúcim k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, t. j. k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní o povolení   obnovy   konania   (či   už na   prvom   stupni,   alebo druhom   stupni)   ústavný   súd považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, z ktorej   možno   vyvodiť,   že   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nespadá   konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania   (IV.   ÚS   382/09,   m.   m.   I.   ÚS   5/02   A.   B.   v.   Slovenská   republika,   rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.:   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Ústavný   súd   na   základe   dosiaľ   uvedeného   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru, že námietky sťažovateľa proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 14/2010 a jeho uzneseniu z 22. júla 2010 sú zjavne neopodstatnené, keďže nesignalizujú   takú   príčinnú   súvislosť   s ústavou   garantovanými   právami   označenými sťažovateľom, ktorá by zakladala reálne dôvody na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011