znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 8/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Martin   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 T 6/2006   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. 2 T 112/2004), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2008 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 T 6/2006   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 2 T 112/2004).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Okresný súd Martin vo veci nekonal počas viacerých období, a to:

- v čase od podania obžaloby (30. 07. 2004) do vykonania hlavného pojednávania (25. 01. 2005)   v   predchádzajúcom   trestnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2T/112/2004, t. j. vyše 5 mesiacov,

- od   podania   novej   obžaloby   (02. 02. 2006)   do   vydania   trestného   rozkazu (14. 11. 2006) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 12 T/6/2006, t. j. vyše 9 mesiacov,

- od   podania   odporu   obvinenej   proti   trestnému   rozkazu   do   vykonania   hlavného pojednávania dňa 23. 10. 2007, t. j. vyše 10 mesiacov,

- no   najmä   v   období   od   vykonania   hlavného   pojednávania   (23. 10. 2007)   až doposiaľ,   bol   v konaní   nečinný   1   rok,   čím   porušil   sťažovateľovo   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Súčasné trestné konanie vedené pod sp. zn. 12 T/6/2006 tak, ako aj predchádzajúce trestné konanie vedené pod sp. zn. 2 T/112/2004, je teda poznačené nečinnosťou súdu. Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   ústavného   práva   v   neprimeraných   časových prieťahoch   spôsobených   nečinnosťou   súdu   najmä   v   čase   od   posledného   pojednávania v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 12 T/6/2006 až doposiaľ, s poukazom na ďalšie uvedené obdobia nečinnosti súdu. Sťažovateľ považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že súd aj v prípade vydania trestného rozkazu pod sp. zn. 12 T/6/2006 zo dňa 14. 11. 2006 na   základe obžaloby zo dňa   02. 02. 2006 sp. zn.   2 Pv/248/03-121   postupoval   v rozpore s ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže trestný rozkaz patrí medzi „skrátené“   formy   trestného   konania.   Súd   však   predmetný   trestný   rozkaz   vydal   až po 9 mesiacoch od doručenia obžaloby súdu.

Od   spáchania   skutku   (22. 02. 2003)   doposiaľ   uplynulo   vyše   5   rokov,   samotné trestné konanie pred súdom trvá už vyše 4 roky, pričom prejednávanie predmetnej trestnej veci   sa   svojou   náročnosťou   nevymyká   prejednávaniu   iných   trestných   vecí   rovnakého, resp. podobného druhu.»

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   konštatoval,   že   v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   12 T 6/2006   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. 2 T 112/2004) došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie v sume   30 000   Sk   a uložil   okresnému   súdu   povinnosť   nahradiť   mu   trovy   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd skúmal aj to, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, ktorá je nositeľom   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z obsahu sťažnosti, z jej príloh a z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ   až   do   rozhodnutia   okresného   súdu   vyhláseného   na   hlavnom   pojednávaní 23. októbra 2007 mal v napadnutom trestnom konaní štatút strany – poškodeného [§ 12 ods. 6   zákona   č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   účinný do 31. decembra 2005, resp. § 10 ods. 10 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov], pričom si v rámci adhézneho konania uplatňoval nárok na náhradu škody. O uvedenom nároku okresný súd rozhodol rozsudkom z 25. januára 2005 v konaní v tom čase vedenom pod sp. zn. 2 T 112/2004 s tým, že sťažovateľa odkázal s uplatnením nároku   na   občianskoprávne   konanie.   V odôvodnení   uznesenia   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn.   2 To 121/05   z 26.   októbra   2005,   ktorým   bol   napadnutý   prvostupňový   rozsudok zrušený, bolo v súvislosti s uplatňovaným nárokom na náhradu škody uvedené:

„Zo   spisu   plynie,   že   obžalovaná   vykonávala   služobnú   cestu.   Preto   mal   súd na začiatku hlavného pojednávania podľa § 206 ods. 3 Tr. por. (per analogiam) vysloviť, že poškodeného s nárokom na náhradu škody do konania nepripúšťa. Výrok rozsudku potom nemal obsahovať časť o náhrade škody.“

V súlade   s citovaným   právnym   názorom   Krajského   súdu   v Žiline   okresný   súd na hlavnom pojednávaní 23. októbra 2007 za prítomnosti sťažovateľa vyhlásil uznesenie, že podľa § 256 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov nepripúšťa   sťažovateľa   do   konania   ako   poškodeného   s nárokom   na náhradu   škody. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní uskutočnenom 23. októbra 2007 okrem iného vyplýva, že   uvedené   uznesenie   bolo „vyhlásené,   odôvodnené   a dané   poučenie   o opravnom prostriedku“.

Podľa § 179 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď   vyhlásením   uznesenia   v prítomnosti   toho,   komu   treba   uznesenie   oznámiť,   alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Keďže   sťažovateľ   pri   vyhlásení   uznesenia   bol   prítomný   a v súdnom   spise   sa nenachádza dôkaz o tom, že by uvedené uznesenie bolo napadnuté sťažnosťou, ústavný súd konštatuje,   že   týmto   rozhodnutím   (po   uplynutí   lehoty   na   podanie   riadneho   opravného prostriedku) bolo právoplatne rozhodnuté, že sťažovateľ nemá v napadnutom konaní štatút poškodeného.

Z formálnoprávneho   hľadiska   sťažovateľ   teda   nemôže   disponovať   základnými právami   a slobodami   zaručenými   poškodenému   ako   strane   v konaní pre   uvedené   súdne konanie a v čase, keď bola ústavnému súdu doručená jeho sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (5. november 2008), bol na jej podanie osobou zjavne neoprávnenou.

Článok   48   ods. 2   ústavy   v spojení   s čl. 127   ods. 1   ústavy   poskytujú   ochranu pred porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred súdom len jeho účastníkovi [resp. v trestnom konaní tiež poškodenému, ako strane v konaní   pred   súdom   (§ 12   ods. 6   zákona   č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom (Trestný   poriadok)   účinný   do   31.   decembra   2005,   resp.   § 10   ods. 10   a   § 46   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov)], pretože len vo vzťahu k nemu sa plní účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (II. ÚS 10/01, I. ÚS 55/02).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. januára 2009