znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 8/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Z. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2   T   116/06   a jeho   rozsudkom   zo 7.   decembra   2006   a   postupom Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3   To   7/2007   a   jeho   rozsudkom z 21. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2007 doručená sťažnosť Š. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm.

d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 116/06 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 7/2007 a jeho rozsudkom z 21. marca 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

V úvode svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že rozsudok krajského súdu bol vyhlásený 21. marca 2007, a nie 20. marca 2007, ako je nesprávne uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Preto tento dátum vyhlásenia rozsudku (21. marec 2007) zachoval aj ústavný súd.

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného

-   zo   spáchania   trestného   činu   pytliactva   podľa   §   181d   ods.   1   Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 na skutkovom základe, že „dňa 24. 02. 2004... bol pristavený na motorovom vozidle... policajnou hliadkou, kedy počas kontroly boli nájdené vo vozidle zbraň...   a 1 kus bez povolenia ulovený zajac poľný,   ktorý mal priestrel krku, pričom ulovením tejto zveri bola pre poškodenú Poľovnícku spoločnosť Z... spôsobená škoda... vo výške cca 2.500,- Sk“ (ďalej len „skutok č. 1“);

- zo spáchania pokusu trestného činu krádeže podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona k § 247 ods. 1 a 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 na tom skutkovom   základe,   že „dňa   14.   07.   2003...   na   špecializovanej   farme   na   produkciu pernatých dravcov na poľovné – lovecké účely zaoberajúcej sa sokoliarstvom v blízkosti mesta   T...   v D.,   sa   pokúsil   odcudziť   samca   sokola   loveckého,   strieborného   patriaceho poškodenej J. P. – P. tak, že sa ho snažil prilákať a odchytiť pomocou vyrobenej vábničky – v tvare potkana zelenej sklopky na manuálny pohon so sieťou, v ktorej bola návnada, čo sa mu   však   nepodarilo,   pretože   bol   pri   čine   vyrušený   a týmto   svojím   konaním   spôsobil poškodenej J. P. – P. škodu vo výške 181.000,- Sk“ (ďalej len „skutok č. 2“);

-   Sťažovateľovi   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   jeden   a pol   roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný k náhrade škody v sume 2 500 Sk poškodenému zo skutku č. 1.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   krajský   súd   rozsudkom   zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o vine v bode 2 (skutok č. 2) a vo výroku o treste a sám rozhodol v časti zrušených výrokov. Krajský súd rozhodol rovnakým výrokom o treste ako okresný súd a v zrušenom bode 2 rozsudku okresného súdu rozhodol obdobne ako okresný súd len pri vymedzení skutku č. 2, z ktorého sťažovateľa uznáva za vinného, označil za poškodeného A. P. namiesto okresným súdom označenej poškodenej J. P. - P.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   Trestného   zákona,   ako   aj   Trestného   poriadku   vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu a krajského súdu vo veci skutku č. 2, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť v D.

Namietal, že vedenie trestného konania voči nemu pre tento skutok pred orgánmi Slovenskej republiky a podľa práva Slovenskej republiky bolo neprípustné. Poukázal na to, že „Skutok, ktorého sa... dopustil v D. nebol v D. považovaný za trestný čin, preto nebol v D. ani ako trestný čin vyšetrovaný, ale len bol spísaný zápis, ktorý na žiadosť J. P. - P., ktorá v trestnom konaní vystupovala ako poškodená bol preložený a jej prostredníctvom postúpený   orgánom   činným   v trestnom   konaní   v SR...   v konaní   pred   súdmi   nebolo zdôvodnené,   podľa   akých   zmlúv   medzinárodného   práva   alebo   medzi   SR   a D.   bol   tento skutok (skutok   č.   2   rozsudku   okresného   súdu,   resp.   skutok   v rozsudku   krajského   súdu; pozn.) stíhaný na Slovensku podľa slovenských zákonov, pretože v tomto prípade neboli splnené podmienky stanovené v § 18 Trestného zákona, ktorý určuje pôsobnosť trestných zákonov   Slovenskej   republiky   v prípade,   ak   slovenské   orgány   prevezmú   od   orgánov cudzieho   štátu   trestné   stíhanie   občana   Slovenskej   republiky   pre   trestný   čin   spáchaný v cudzine, čo však v tomto prípade nebolo vykonané. S touto skutočnosťou, dôležitou pre prípustnosť trestného stíhania sa nevysporiadali ani oba konajúce súdy. Napriek tomu, že túto námietku vznášal viackrát obhajca sťažovateľa na súde I. stupňa a aj v záverečnej reči a tiež aj v písomnom odvolaní. Tým bol vo viacerých ustanoveniach porušený zákon a to Trestný zákon v ustanoveniach o jeho pôsobnosti, Trestný poriadok v ustanoveniach § 2 odsek 1“.

Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd „napriek viacerým návrhom obhajoby nezabezpečil   dôkazy   potrebné   na   preukázanie,   kto   je   poškodeným,...   výšky   spôsobenej škody... Bolo... nevyhnutné aj pre znalca poznať dôkazy a to doklady o chove vtákov... Bez týchto dokladov znalec mohol stanoviť len nejakú fiktívnu cenu a nie stanovenú hodnotu konkrétneho vtáka v chove, odkiaľ mal byť odcudzený... Teda nevykonaním navrhovaných dôkazov nemohol byť riadne zistený skutočný stav a správna kvalifikácia činu...

Tým bol porušený zákon, Trestný poriadok v ustanovení § 2 odsek 10). V konaní pred súdom nebol vypočutý poškodený A. P. napriek tomu, že obžalovaný na jeho výsluchu trval a naopak, pretože sa sám na dožiadanom výsluchu vyjadril, že mu škoda spôsobená nebola a ani škodu si neuplatnil... Týmto postupom došlo k porušeniu zákona, Trestného poriadku v ustanovení § 2 odsek 18 a odsek 19“.

Okrem uvedeného sťažovateľ namietal aj všeobecné porušenie jeho procesných práv v priebehu konania vedeného okresným súdom a v súvislosti s tým uviedol: „V priebehu hlavného pojednávania pred okresným súdom bol voči sťažovateľovi ako obžalovanému porušovaný   zákon   -   Trestný   poriadok   v ustanovení   §   34   odsek   1,   ktorý   dáva   právo obvinenému   radiť   sa   s obhajcom   v konaní   pred   súdom   a na   zabezpečenie   tohto   práva obvineného na obhajobu Spravovací a kancelársky poriadok... vydaný Vyhláškou MS SR pod č. 543/2005 Z. z. v Prílohe č. 7 časť II. umožňuje obvinenému sedieť vedľa svojho obhajcu, čo však konajúca sudkyňa nepripustila a odmietla aj napriek výslovnej žiadosti obhajcu.“

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu sťažovateľ uviedol: „Krajský súd v Nitre   ako   porušiteľ   práv   sťažovateľa   neodstránil   nedostatky   v konaní   a nepovažoval porušenia   zákona   za   dôvody   zmeny   napadnutého   rozhodnutia,   tak   došlo   ku   schváleniu protiprávneho konania a porušovania zákona proti sťažovateľovi.

Podľa sťažovateľa týmto došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na obhajobu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol   vysloviť   porušenie   ním   označených   práv rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, zrušiť rozsudok krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať mu nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na obhajobu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom   krajského   súdu   v   trestnom   konaní   vedenom   proti   sťažovateľovi   ako obžalovanému.

Zákonnosť   a ústavnosť   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 116/06 a jeho   rozsudok   zo   7.   decembra   2006   boli   preskúmané   v odvolacom konaní krajským   súdom,   ktorý   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   svojím   rozsudkom   z 21.   marca 2007.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť v danom prípade   vecnú   nesprávnosť   skutkových   a   právnych   záverov   uvedených   v   rozhodnutí okresného súdu, pretože to patrí do právomoci krajského súdu ako súdu odvolacieho.

Vzhľadom na existenciu dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom okresného súdu je v tomto prípade   v súlade   s princípom   subsidiarity   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   relevantné   len   preskúmanie   namietaného   postupu a rozsudku krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je sťažovateľom namietané porušenie ustanovení Trestného poriadku, a tým aj porušenie jeho označených práv v trestnom konaní vedenom proti nemu ako obžalovanému.

Sťažovateľ namietal najmä neprípustnosť trestného konania vedeného proti nemu orgánmi   Slovenskej   republiky   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   a to z dôvodu,   že   skutku,   ktorý   mu bol   kladený   za   vinu,   sa   dopustil   ako   občan   Slovenskej republiky   na   území   D.   Podľa   sťažovateľa   v D.   uvedený   skutok   nie   je trestným   činom. Uviedol, že s touto jeho námietkou sa v priebehu celého trestného konania nevysporiadali orgány   činné   v trestnom   konaní   a nevysporiadal   sa   s ňou   ani   krajský   súd   v rámci odvolacieho konania.

Ďalej   sťažovateľ   namietal,   že   v trestnom   konaní neboli   vykonané ním   navrhnuté dôkazy,   ktoré   boli   podľa   neho   nevyhnutné   na   objektívne   ustálenie   osoby   poškodeného a samotnej výšky škody, a taktiež nebol vykonaný ním navrhovaný výsluch poškodeného pred konajúcimi súdmi.

Podľa   sťažovateľa   jeho   právo   na   obhajobu   bolo   porušené   aj   tým,   že   v konaní okresného súdu mu nebolo umožnené konajúcim sudcom sedieť vedľa svojho obhajcu.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s rozsudkom   okresného   súdu   a s rozsudkom krajského   súdu   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   sa   krajský   súd   vysporiadal   so   všetkými námietkami sťažovateľa   uvedenými v jeho odvolaní.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   sa   zaoberal   a vysporiadal s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa,   nestotožnil   sa   však   s nimi.   Nevyhovenie   odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že občan Slovenskej republiky, ktorý spáchal trestný čin v zahraničí, nepodlieha jurisdikcii Slovenskej republiky, krajský súd „poukazuje na znenie ustanovenia § 17 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktoré je vyjadrením zásady personality“.

Ohľadne   námietok   sťažovateľa   súvisiacich   s dokazovaním   krajský   súd   uviedol „okrem prečítania výpovede poškodeného A. P. bol z konania uvedeného v bode 2 obžaloby usvedčený i výpoveďou svedka M.K... Rovnako... i zo svedeckej výpovede JUDr. M. P. je možné uskutočniť záver, že obžalovaný (sťažovateľ; pozn.)... sa pokúsil odchytiť a odcudziť sokola loveckého strieborného, ktorého vlastníkom bol A. P.“.

S námietkami k znaleckému posudku sa krajský súd vysporiadal takto: „Námietky odvolateľa k nesprávne určenej hodnote predmetného dravca odvolací súd nepovažoval za opodstatnené   ale   iba   ako   prísne   účelové,   keďže   sám   obžalovaný   za   prítomnosti   jeho obhajcu   na   hlavnom   pojednávaní   tento   znalecký   posudok   žiadnym   spôsobom nepripomienkoval.“

Ústavný súd preto konštatuje, že v rozsudku krajského súdu nie je možné ustáliť prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   spočívali   v sťažovateľom   namietanom   porušení   jeho   práv v trestnom   konaní   a v nedostatočnom   či   nesprávnom   vysporiadaní   sa   krajského   súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.

K námietke sťažovateľa o neprípustnosti trestného konania ústavný súd poukazuje na vymedzenie   osobnej   pôsobnosti   Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.   účinného   do 31. decembra 2005 v § 18, ako aj na obdobné vymedzenie pôsobnosti Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2006 v § 4.

V zmysle uvedených ustanovení sa podľa slovenského právneho poriadku posudzuje aj   trestnosť   činu,   ktorý   mimo   územia   Slovenskej   republiky   spáchal   občan   Slovenskej republiky.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   v konaní   neboli   vykonané   ním   navrhnuté dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť   dôkazov   alebo   ich   hodnotenie   (A. B.   v.   Slovenská   republika,   rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   povinnosť   vykonať   dôkazy   označené   účastníkom   konania (I. ÚS 75/96,   II. ÚS 153/03).   Procesný   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu toto právo všetkým oprávneným osobám zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého   rozhodnutia   súdu,   o ktoré   sa   usiluje   pomocou   obhajoby. Účelom   tohto   práva   je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. II. ÚS 8/96).

Sťažovateľ   namieta,   že   v dôsledku   toho,   že   mu   nebolo   umožnené   na   hlavnom pojednávaní   sedieť   vedľa   obhajcu,   okresný   súd „porušil   jeho   základné   právo   uvedené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR“ a následne sa s týmto odvolacím dôvodom nevysporiadal.

Podľa   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu,   ktorým   neumožnil   sťažovateľovi sedieť v priebehu konania vedľa jeho obhajcu, nemožno bez ďalšieho považovať za také porušenie jeho práva na obhajobu, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer, predovšetkým s prihliadnutím k ďalším okolnostiam tejto veci, keď sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom   nenamietal   a ani   nijako   nepreukázal,   že   mu   okresný   súd   znemožnil   v priebehu konania pristúpiť k jeho obhajcovi a poradiť sa s ním napriek jeho žiadosti.

S ohľadom   na tieto   skutočnosti   neprichádza   teda   ani do   úvahy, aby ústavný   súd namietaný postup okresného súdu a krajského súdu mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného práva sťažovateľa.

Pokiaľ   teda   ide   o námietky,   ktoré   sťažovateľ opísal   vo   svojej sťažnosti   ako ťažiskové, a síce porušenie práva na spravodlivé súdne konanie postupom súdu, ústavný súd vzhľadom   na   uvedené   konštatovanie   pripomína,   že   podľa konštantnej   judikatúry   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008