znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 8/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Obce L., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., H., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, resp. podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 11/2005 z 31. júla 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2006 doručená sťažnosť Obce L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. G., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), resp. podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 11/2005 z 31. júla 2006.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a z   pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom   sp. zn. 14 Cb 8297/94 zo 16. augusta 2000 zaviazal   sťažovateľa   ako   žalovaného   v prvom   rade   a pôvodne   Štátny   fond   životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len žalovaný v druhom rade“) zaplatiť V., a. s., B. (ďalej len „žalobca“), istinu v sume 11 377 000 Sk a ďalšie presne určené sumy titulom úrokov,   nezaplatených   poplatkov   s tým,   že   zaplatením   jedného   zo   žalovaných   zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Právnym titulom žalobcom uplatneného nároku bola zmluva o úvere č. 2010, ktorú žalobca uzatvoril so sťažovateľom ako žalovaným v prvom rade 13. decembra 1991. Touto úverovou   zmluvou   sa   žalobca   zaviazal   poskytnúť   sťažovateľovi   úver   vo   výške 22 322 000 Sk so 17 % p. a. úrokom s tým, že odchýlka od základného kurzu je 2 %. Splatnosť úveru bola stanovená do 31. marca 1994. Žalovaný v druhom rade podpísal na zabezpečenie predmetného úveru ručiteľskú listinu.

Sťažovateľ   na   základe   uvedenej   úverovej   zmluvy   vyčerpal   úver   vo   výške 11 937 768 Sk.   Medzi   účastníkmi   konania   nebolo   sporné,   že   úver   bol   vyčerpaný a nezaplatený v sume 11 377 000 Sk.

Na   odvolanie   žalovaných   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   152/2001 z 19. decembra   2001   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v jeho   napadnutej   časti   o zaplatenie istiny 11 377 000 Sk potvrdil. V zostávajúcej časti príslušenstva rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Proti rozsudku odvolacieho súdu, ako aj proti rozsudku súdu prvého stupňa na podnet žalovaného v druhom rade (od 1. januára 2002 už v postavení žalovaného v druhom rade vystupovala Slovenská záručná a rozvojová banka, a. s., Bratislava, ako právny nástupca zrušeného Štátneho fondu životného prostredia Slovenskej republiky) podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol ich v časti dotýkajúcej sa povinnosti žalovaného v druhom rade zaplatiť žalobcovi istinu 11 377 000 Sk zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cb 8297/94 zo 16. augusta 2000 a rozsudku najvyššieho súdu   sp. zn.   6   Obo   152/2001   z   19.   decembra   2001   rozhodol   tak,   že   zrušil   rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými bolo žalobe voči žalovanému v druhom rade ohľadne istiny vyhovené a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že celé súdne konanie v uvedenej právnej veci je „ukážkovým príkladom účelového rozhodovania a hrubého nerešpektovania princípu rovnosti účastníkov v konaní pred súdmi, ako i práva na spravodlivé súdne konanie“, a to na jeho úkor. Namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sa cíti dotknutý, pretože na základe takto rozhodnutej právnej veci (v prípade jej potvrdenia) by ostal v pozícii dlžníka voči žalobcovi sám, pričom do tak finančne náročnej akcie, a to realizácie kanalizácie z dôvodu ochrany spodných vôd zásobujúcich mesto M., financovanej z úverových prostriedkov, bez participovania bývalého Štátneho fondu životného prostredia, by ho nikto nebol nedonútil.

V sťažnosti   sťažovateľ   zdôraznil,   že   zo   strany   žalovaného   v druhom   rade   pritom nešlo o ručenie, resp. iné zabezpečenie záväzku, ale o prevzatie záväzku splácať dotknutý úver.   Na   podporu   svojej   argumentácie   ku sťažnosti   priložil   aj   príslušné   rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu dotýkajúce sa uvedenej spornej problematiky.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   namietaným   rozsudkom   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 1 M Obdo V 11/2005 z 31. júla 2006 došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov pred súdom   garantovaného v čl. 47   ods.   3 ústavy,   resp.   v čl.   37 ods.   3   listiny.   Z rovnakých dôvodov sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3, resp. práva podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 11/2005 z 31. júla 2006, zrušil uvedený   rozsudok,   vec   vrátil   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie   a   priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia označených   práv sťažovateľa v dôsledku   rozhodnutia najvyššieho súdu   ako dovolacieho súdu,   ktorým   tento   súd   rozhodol   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   na podnet   žalovaného v druhom   rade   tak,   že   zrušil   rozsudok   odvolacieho   súdu   a rozsudok prvostupňového   súdu   vo   výrokoch   zaväzujúcich   žalovaného   v druhom   rade   uhradiť žalobcovi istinu v sume 11 377 000 Sk a vec v tejto časti vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   v podstate   argumentoval   tým,   že   príslušný   súd   v konaní o mimoriadnom dovolaní v predmetnej veci „polovičatým“ zrušením výroku o vyhovení žalobe iba voči žalovanému v druhom rade a nie aj voči nemu ako žalovanému v prvom rade,   hoci   podľa   jeho   názoru   boli   obidvaja   žalovaní   zaviazaní   voči   žalobcovi   zaplatiť vymáhanú čiastku solidárne, t. j. rukou spoločnou a nerozdielnou, nezabezpečil jeho právo na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru a rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 37 ods. 3 listiny.

Zásada   rovnosti   strán   v procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   v sebe   obsahuje zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania   (osobitne   sporového   konania),   ako   aj   iného   civilného   procesu   majú   rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Táto   zásada   vyjadrujúca   „právo   na   spravodlivý   proces“,   nutnosť   rovnakých „pravidiel   hry“   alebo   tiež   „princíp   rovnosti   zbraní“   pre   všetkých   účastníkov   súdneho konania   je   ďalej   rozvedená   predovšetkým   v Občianskom   súdnom   poriadku   (ďalej   len „OSP“) upravujúcom aj konanie o mimoriadnom dovolaní.

Procesnú   legitimáciu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   má   výlučne   generálny prokurátor.   V zmysle   §   243e   ods.   1   OSP   ak   generálny   prokurátor   na   základe   podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu   zistí,   že   právoplatným   rozhodnutím   súdu   bol   porušený   zákon   (§   243f),   a ak   to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takému rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa   odseku   2   citovaného   ustanovenia   mimoriadne   dovolanie   možno   podať len proti   tomu   výroku   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   účastník   konania, osoba   dotknutá   týmto rozhodnutím alebo osoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.

Podľa § 243e ods. 3 OSP generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch,   v ktorých   ani   dovolací   súd   nie   je   viazaný   rozsahom   dovolacích   návrhov (§ 242 ods. 2 OSP).

Podľa § 242 ods. 2 OSP dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu,b) v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, c) v prípadoch, kde ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), napriek tomu, že dovolanie podal len niektorý z účastníkov,d) ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi.

Je   nesporné,   že   v   okolnostiach   prípadu   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 152/2001 z 19. decembra 2001 a rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 14 Cb 8297/94 zo 16. augusta 2000 podal generálny prokurátor na podnet žalovaného v druhom rade a dotýkalo sa len výroku predmetných súdnych rozhodnutí, ktoré tento   účastník   konania   namietal,   pretože   v danej   veci   podľa   usúdenia   generálneho prokurátora nešlo o žiaden z prípadov uvedených v § 242 ods. 2 OSP.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   odlišné   právne   posúdenie   tejto   skutočnosti dovolacím súdom v konaní o mimoriadnom dovolaní oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že: „Dovolací súd napadnuté rozsudky preskúmal iba v rozsahu, ako ho vymedzil generálny prokurátor, teda preskúmal správnosť týchto rozsudkov iba v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené ohľadne istiny vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Rozsudky vo vzťahu k žalovanému v 1. rade (t. j. obci   L.)   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté   neboli,   preto   dovolací   súd   v tejto   časti rozsudky   ponechal   nedotknuté.   Totiž   je   nepochybné,   že   z hľadiska   hmotného,   ako   aj procesného práva žaloba voči každému zo žalovaných môže byť podaná úplne samostatne, na základe rozdielneho skutkového, ako aj právneho stavu. Pritom ani samotné výroky rozsudkov nezakladajú závislosť výrokov vo vzťahu medzi žalovanými.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd sa zaoberal iba dovolacou námietkou týkajúcou sa   žalovaného   v   2.   rade,   a to,   či   ručiteľský   záväzok   zo   strany   právneho   predchodcu žalovaného v 2. rade z 11. 11. 1991, vo vzťahu k úveru poskytnutému obci L., je platný, a tiež, či nie je premlčaný.

Vyhlásenie   o ručiteľskom   záväzku Štátneho fondu životného prostredia   je   zo dňa 21. 11. 1991 (č. l. 25). Toto vyhlásenie bolo vyhotovené za účelom zabezpečenia úveru poskytnutého obci L. (v texte nepresne uvedené Obecný úrad L.). Je nepochybné, že Štátny fond životného prostredia mohol urobiť iba také právne úkony, na ktoré bol oprávnený v zmysle   zák.   č.   128/1991   Zb.   Prostriedky   fondu   mohol   použiť   iba   na   účely   taxatívne uvedené v ust. § 4 ods. 1 písm. a) až e) tohto zákona, a to len vtedy, ak o tomto použití bolo rozhodnuté kvalifikovaným spôsobom. V ust. § 4 ods. 1 zák. č. 128/1991 Zb. nakladanie s prostriedkami tým spôsobom, že by sa nimi poskytovalo ručenie alebo iné zabezpečenie záväzku, uvedené nie je. Naviac o použití týchto prostriedkov bol oprávnený rozhodnúť iba príslušný minister na základe návrhu (§ 5 ods. 2 cit. zák.). Z týchto dôvodov vyhlásenie o ručiteľskom   záväzku   zo   dňa 21.   11.   1991   je v zmysle   ust.   §   21 ods.   1   HZ absolútne neplatné, a to pre rozpor s ust. § 4 ods. 1 a § 5 ods. 2 zák. č. 128/1991 Zb., ako je to správne   konštatované   v mimoriadnom   dovolaní.   Z tohto   dôvodu   ďalšia   námietka generálneho prokurátora týkajúca sa premlčania záväzku je právne irelevantná, pretože neexistujúci záväzok sa nemôže premlčať, ani nemôže zaniknúť (na ktorý zánik poukázal žalovaný v 2. rade). Súdy sa však náležite s touto otázkou nevyporiadali ani z hľadiska skutkového,   ani   z hľadiska   právneho   stavu,   ako   na   to   dôvodne   poukazuje   generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní.

V dovolacom konaní bolo potrebné vyporiadať sa aj s otázkou, ktoré subjekty sú účastníkmi dovolacieho konania. V priebehu dovolacieho konania podaním z 23. 12. 2005 spoločnosť G., s. r. o., so sídlom B., zast. advokátom JUDr. M. V., navrhla zmenu účastníka na strane žalobcu podľa ust. § 92 ods. 2 OSP tak, že namiesto žalobcu V., a. s., B., do konania vstúpi spoločnosť G., s. r. o. Ako dôvod tejto zámeny účastníkov označila právnu skutočnosť, že žalobca V., a. s., ako postupca, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 1. 2004, spísanou vo forme notárskej zápisnice, postúpil na spoločnosť G., s. r. o., ako na postupníka, pohľadávku voči žalovanému v 1. rade a postupník sa tak stal veriteľom vecne aktívne   legitimovaným   v dovolacom   konaní.   K   tomuto   podaniu   spoločnosť   G.,   s.   r.   o., pripojila   aj   notársku   zápisnicu   o postúpení   pohľadávok   medzi   uvedenými   subjektami, pričom v texte v zmluve o postúpení pohľadávok sa uvádza, že postupca (V., a. s.) týmto postupuje na postupníka (G., s. r. o.) pohľadávky voči tretím osobám, uvedené v prílohe 1 tejto   zmluvy,   ktoré   vznikli   na   základe   dokumentov   uvedených   ohľadom   tej-ktorej pohľadávky.   Spoločnosť   G.,   s.   r.   o.   však   prílohu   1   tejto   zmluvy   dovolaciemu   súdu nepredložila, ale pripojila iba časť tejto prílohy, týkajúcej sa úverovej zmluvy č. 2010, kde je ako obchodné meno dlžníka uvedený „Obecný úrad“, teda názov obce nie je uvedený, ani inak   meno   dlžníka   nie   je   identifikované.   Keďže   v dovolacom   konaní   sa   dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 OSP), preto dovolací súd vychádzal z toho, že podmienky na postup podľa ust. § 92 ods. 2 OSP v dovolacom konaní ohľadne zámeny žalobcu neboli splnené. Následne s touto otázkou v ďalšom konaní sa vyporiada súd prvého stupňa, ktorý síce uznesením zo 6. 7. 2005, č. k. 14 Cb 8297/94-177, pripustil, aby z konania na strane žalobcu   vystúpila   V.,   a.   s.   a na   jej   miesto   vstúpila   spoločnosť   G.,   s.   r.   o.,   avšak   toto uznesenie   sa   týka   iba   príslušenstva   spornej   pohľadávky,   ako   je   to   správne   uvedené   aj v úvodnej časti uznesenia súdu prvého stupňa.

Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade, za ktorého odvolací súd považoval Štátny fond životného prostredia Slovenskej republiky, správne generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní poukazuje na to, že tento žalovaný subjekt bol zrušený (a to zák. č. 553/2001 Z. z.) a do jeho práv a povinností od 1. 1. 2002 vstúpila Slovenská záručná a rozvojová banka, a. s., Bratislava (§ 12 ods. 1 zák. č. 553/2001 Z. z.). Teda ide o právneho nástupca ex lege a keďže ku tejto zmene došlo až po rozhodnutí odvolacieho súdu, správne odvolací súd v úvodnej časti ako žalovaného 2/ označil Štátny fond životného prostredia a v konečnom dôsledku aj správne rozsudok doručil už (po 1. 1. 2002) Slovenskej záručnej a rozvojovej banke, a. s. Bratislava, ktorá bola oprávnená podať aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania. V dovolacom konaní preto dovolací súd na túto zmenu prihliadol ex lege, a preto za žalovaného v 2. rade považoval uvedenú banku.

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 1, 2 a § 243i ods. 2 OSP uvedené rozsudky zrušil v rozsahu, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pre ktorý právny názor vyslovený v tomto rozsudku je záväzný (§243d ods. 1 OSP).“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania napadnutých rozsudkov v rozsahu vymedzenom generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, je zdôvodnený dostatočným spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   preskúmaval správnosť rozsudkov   iba v častiach   dotýkajúcich   sa   žalovaného v druhom   rade,   a nie aj sťažovateľa   ako   žalovaného   v prvom   rade.   Vychádzajúc pritom   z rozdielneho   právneho postavenia   (hmotnoprávneho   i procesného)   obidvoch   žalovaných   poukázal   na   to,   že žalobcom   uplatnené   právo   voči   obidvom   žalovaným   sa   opieralo   o rozdielne   skutkové okolnosti   a o skutkovú   podstatu   rozdielnej   právnej   normy.   Toto   právne   postavenie v žiadnom prípade nezakladá vzťah pasívnej solidarity medzi žalovanými (ako nesprávne uviedol   sťažovateľ   v sťažnosti,   že   žalovaní   boli   zaviazaní   plniť   žalobcovi   spoločne a nerozdielne).

Z rozhodnutia sp. zn. 1 M Obdo V 11/2005 z 31. júla 2006 vyplýva, že najvyšší súd posudzoval prípustnosť mimoriadneho dovolania a jeho obsah v zmysle zákonnej úpravy, a preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a tým porušujúci sťažovateľom namietané práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 37 ods. 3 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   predmetným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu sťažovateľom   označené   práva   ani   porušené   byť   nemohli,   pretože   ako   vyplýva z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   rozsudky   odvolacieho   súdu   a súdu   prvého   stupňa   vo vzťahu   ku   sťažovateľovi   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté   neboli   (ani   samotným sťažovateľom, ani žalovaným v druhom rade), a preto dovolací súd, vzhľadom na uvedené, v tejto časti rozsudky ponechal nedotknuté.

Je   nesporné,   že   všetky   pochybnosti,   týkajúce   sa   sporného   nároku   žalobcu   voči sťažovateľovi   ako   žalovanému   v prvom   rade   čo   do   istiny   v sume   11 377 000   Sk,   boli odstránené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Cb 8297/94 zo 16. augusta 2000 v znení rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 152/2001 z 19. decembra 2001.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   preskúmal   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora   (len   na   podnet   žalovaného   v druhom   rade)   a   rozhodol   rozsudkom   len o napadnutej časti výrokov zaväzujúcich na plnenie žalovaného v druhom rade s tým, že ich zrušil   a vec iba v tejto   časti   vrátil   na ďalšie konanie súdu   prvého stupňa. Ústavný   súd nepovažoval napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za svojvoľný a arbitrárny.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi rozsudkom dovolacieho súdu   sp.   zn.   1   M   Obdo   V   11/2005   a právami,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namietal, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti v celom rozsahu.

Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. 1 M Obdo V 11/2005 z 31. júla 2006, ako aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007