znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 8/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., bytom M., zastúpeného advokátkou JUDr. S. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok a základného práva   na   ochranu   vlastníctva   a pred   porušením   zákazu   vyvlastnenia   alebo   núteného obmedzenia   vlastníckeho práva   podľa   čl. 20 ods. 1,   3 a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2004 sp. zn. 9 Co 137/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2005 doručená sťažnosť P. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   vlastniť   majetok   a   základného   práva na ochranu vlastníctva a pred porušením zákazu vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 29. októbra   2004   sp. zn.   9 Co 137/04   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa spolu so svojou t. č. už nebohou matkou M. S. (ďalej len „žalobcovia“) domáhali žalobou podanou v roku 1992, smerujúcou voči žalovaným v 1. až 4. rade vydania nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 písm. i)   zákona   č. 87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších predpisov.   Okresný   súd   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp. zn. V-2-8 C 67/92   z 13.   novembra   2003   konanie   voči   žalovaným   v 1.   a 2.   rade   zastavil z dôvodu   neodstrániteľného   nedostatku   podmienky   konania   a voči   ostatným   žalovaným z dôvodu   späťvzatia   žaloby.   Proti   uvedenému   prvostupňovému   rozhodnutiu   podali sťažovatelia v časti zastavenia konania proti žalovaným v 1. a 2. rade v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd označeným uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ zastáva názor, že „... odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd pri svojom konaní opomenul podanie, ktoré došlo súdu dňa 18. 10. 1999 a to v časti, kde bol definovaný nový a jediný odporca – t. j. Mesto M.“.

Na   základe   toho   sťažovateľ   tvrdí,   že   v okolnostiach   prípadu   v zmysle   § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku „... sa účastníkom konania takýmto opomenutím rozhodujúcich skutočností v konaní súdu odňala možnosť konania pred súdom“.

Žalobcovia   podali   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorá im podaním sp. zn.   VI/1Pz 763/05   z 27. októbra 2005   oznámila,   že   ich   podnet   odložila,   poukazujúc „... na   § 243f   ods. 2   písm.   b)   zák.   č. 169/1998   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov“.

Odvolávajúc sa na uvedený skutkový stav sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť na predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   9 Co 137/04-163   z 29. 10. 2004, právoplatné dňa 20. 12. 2004 boli porušené základné ľudské práva a slobody sťažovateľa uvedené v článku 46 odst. 1 a v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   9 Co 137/04-163   právoplatné   dňa 20. 12. 2004 sa zrušuje.

Vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave. Krajský   súd   v Bratislave   v súlade   s   § 220   OSP   ako   odvolací   súd   rozhodnutie Okresného   súdu   Bratislava   zmení   tak,   že   zaviaže   povinného   vydať   navrhovateľovi (sťažovateľovi) do vlastníctva nehnuteľnosť – rodinný dom so záhradou, ktorý je zapísaný na LV č. 369 ako parc. č. 999/2 o výmere 877 m2, katastrálne územie M., Okresný úrad P., Správa katastra P.

Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa čl. 13 (správne má byť §13, pozn. ústavného   súdu) ods. 8   vyhlášky   č. 163/2002   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorú je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť na účet právnej   zástupkyni   JUDr. S. K.,   Advokátska   kancelária   P.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením   krajského   súdu z 29. októbra 2004 sp. zn. 9 Co 137/04 došlo k porušeniu jeho označených základných práv. Ako vyplýva z predmetnej sťažnosti, ako aj z fotokópie uznesenia okresného súdu sp. zn. V-2-8 C 67/92   z 13. novembra 2003,   napadnuté   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 29. októbra 2004 a v časti týkajúcej sa trov konania 20. decembra 2004.

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   t. j.   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2004 [ešte pred tým, ako sa sťažovateľ obrátil na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny   prokurátor“) s podnetom   na podanie   mimoriadneho   dovolania],   predmetná sťažnosť   bola   podaná   v čase   (29. decembra   2005),   keď   už   uplynula   lehota   ustanovená v § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou v nej uvedených námietok. Podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu   prokurátorovi (§ 243e   až   243j   Občianskeho   súdneho   poriadku)   nemožno z hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné). Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 233/03).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2006