znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 8/05-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mateja Ovada, bytom P. B., ktorou namieta porušenie jeho práva   na   spravodlivé   súdne   konanie uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 153/2004 z 30. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mateja Ovada o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2004   doručená   sťažnosť   Mateja   Ovada,   bytom   P.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   3 Cdo 153/2004   z 30. novembra 2004.

Zo sťažnosti a obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ 2. júna 2004 podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 21. júla 1978 sp. zn. 11 Co 347/78. Nadväzne na to bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Považská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   10 C 546/1976   z 27. júla 2004   s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyzvaný, aby svoje neúplné podanie z 2. júna 2004 v stanovenej lehote doplnil, a zároveň ho okresný súd   poučil   ako   treba   doplnenie   vykonať.   Sťažovateľ   bol   označeným   uznesením   taktiež vyzvaný, aby si podľa § 241 ods. 1 OSP zabezpečil zastúpenie advokátom a predložil súdu splnomocnenie na zastupovanie v dovolacom konaní.

Listom zo 17. augusta 2004 oznámil sťažovateľ okresnému súdu, že dovolanie doplní dodatočne, keď bude „... mať v rukách rozhodnutia pracovného lekárstva...“, na ktoré čaká do   októbra   2004.   Požadované   splnomocnenie   na zastupovanie   v dovolacom   konaní sťažovateľ nepredložil a až listom z 1. decembra 2004 označeným ako „Žiadosť o bezplatnú obhajobu k súdnemu sporu zn. 10 C 546 1976 – 1“, adresovaným okresnému súdu požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v dovolacom konaní.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   o   dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu z 21. júla 1978 sp. zn. 11 Co 347/78 rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil.   V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   poukázal   najvyšší   súd   najmä   na   to, že „... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP) predovšetkým skúmal v súlade s ust. § 103 OSP, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o podanom dovolaní konať. Dospel k záveru, že podmienky dovolacieho konania v danej veci splnené nie sú.

Z ust.   §   103   OSP   vyplýva,   že kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú splnené   podmienky,   za   ktorých   môže   konať   vo   veci   (podmienky   konania).   Ak   ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Ak sa nepodarí   nedostatok   podmienky   konania   odstrániť,   konanie   zastaví   (§   104   ods. 2 OSP). V zmysle ust. § 241 ods. 1, veta druhá OSP musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Citované ustanovenie je kogentnej povahy, ktoré nepripúšťa výnimky. To znamená, že ak podmienka povinného zastúpenia dovolateľa kvalifikovaným zástupcom nie je splnená a tento nedostatok nie je odstránený ani dodatočne na výzvu súdu, nemožno o dovolaní konať.

V danej   veci   dovolateľ   podal   dovolanie   sám   a nemá   právnické   vzdelanie.   Preto bol uznesením súdu prvého stupňa z 27. júla 2004 vyzvaný na odstránenie vád dovolania, aj na   splnenie   podmienky   povinného   zastúpenia   v dovolacom   konaní   kvalifikovaným zástupcom v lehote 15 dní od doručenia uznesenia pod následkom zastavenia dovolacieho konania.

Dovolateľ   listom   zo   17. 8. 2004   oznámil,   že   v zmysle   uznesenia   svoje   dovolanie doplní   po   rozhodnutí   pracovného   lekárstva   o chorobe   z povolania   do   októbra   2004, bez ktorého nemôže svoje ochorenie preukázať, avšak plnomocenstvo udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní súdu nepredložil.

Napriek   tomu,   že   dovolateľ   takéhoto   zástupcu   potrebuje   a   že   ide   o zákonnú podmienku   dovolacieho   konania,   ktorej   nesplnenie   bráni   prejednaniu   jeho   dovolania, nepoveril v súdom určenej lehote svojím zastupovaním žiadneho kvalifikovaného zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní v zmysle § 241 ods. 1 OSP. Keďže dovolateľ napriek poučeniu   súdu   o   možných   následkoch   neodstránil   nedostatok   zákonnej   podmienky dovolacieho konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP zastavil“.

Sťažovateľ nesúhlasí s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a argumentuje tým, že požadované doklady nemohol okresnému súdu predložiť do konca októbra 2004, pretože mu   boli   doručené   až   18. novembra 2004.   Poukazuje   tiež   na   to,   že   okresný   súd „... neodpovedal, či mi vyhovuje v mojej žiadosti o neplateného advokáta, ale jednoducho to všetko Najvyšší súd zastavuje“.

Vzhľadom na to sa sťažovateľ nestotožňuje s napadnutým uznesením najvyššieho súdu a domáha sa spravodlivého konania a rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je osobitným právnym prostriedkom nápravy, na základe ktorého poskytuje ústavný súd ochranu fyzickým osobám alebo právnickým osobám   pred   neoprávnenými   zásahmi   majúcimi   podobu   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia, či charakter iného zásahu (napr. aj procesného postupu orgánu verejnej moci) do základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   ak   o ochrane   týchto   práv   nerozhoduje všeobecný súd a sťažovateľ ju nedosiahol ani po vyčerpaní účinných a dostupných právnych prostriedkov nápravy, na uplatnenie ktorých ho oprávňoval osobitný zákon.

Nevyhnutnou   podmienkou   konania   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy je vznesenie   relevantných   námietok   zo   strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím súdu (III. ÚS 211/04).

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd tým, že zastavil konanie o jeho dovolaní proti rozhodnutiu   krajského   súdu   z 21. júla 1978   sp.   zn.   11 Co 347/78   z   dôvodu   nedostatku podmienky jeho povinného právneho zastúpenia ako dovolateľa v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 241 ods. 1 druhej vety OSP, porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd už vo svojej konštantnej judikatúre vyslovil názor, že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi môže byť predmetom hodnotenia a kritiky zo strany   ústavného   súdu   len   výnimočne,   a to   v prípade,   ak   by   všeobecným   súdom vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 24/04, III. ÚS 269/04).

Podľa   ustanovenia   § 241   ods.   1   druhej   vety   OSP dovolateľ   musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické   vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Zákon tak vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa, ktoré má význam pre formovanie dovolania   (pri   zákonom   ustanovených   dovolacích   dôvodoch),   ale   aj   z hľadiska kvalifikovaného zastúpenia dovolateľa pred najvyšším súdom.

Z   judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   R 43/1993,   R 56/1996)   vyplýva,   že nedostatok právneho zastúpenia má za následok, že dovolací súd konanie zastaví podľa § 104 ods. 3 OSP.

Takýto   postup   bol   zo   strany   sťažovateľa   predvídateľný   (aj   so   zreteľom   na   to, že sťažovateľ bol výslovne upozornený na možné následky nedoplnenia svojho podania) a najvyšší   súd   v uznesení   sp. zn.   3 Cdo 153/2004   z 30. novembra 2004   tento   postup aj náležite vysvetlil. Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na prístup k dovolaciemu konaniu. Najvyšší súd pri posudzovaní jeho návrhu vychádzal z platného zákonného textu a tento aplikoval v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy. Podľa tohto ústavného textu domáhať sa základných práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Občiansky   súdny   poriadok   ustanovením   prísnejších   podmienok   na   zastupovanie v dovolacom   konaní   zdôrazňuje   potrebu   kvality   dovolania   ako   ďalšieho   stupňa v občianskoprávnom   konaní.   Nesplnenie   podmienok   na   dovolanie   vrátane   predpísaného právneho zastúpenia je prekážkou, ktorá bráni dovolaciemu súdu v konaní. Až po splnení všetkých formálnych náležitostí požadovaných zákonom (Občiansky súdny poriadok) môže najvyšší súd vo veci konať a rozhodnúť a sťažovateľ sa môže dovolávať súdnej ochrany svojich práv.

Ústavný súd poznamenáva, že žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov   na   jeho   zastupovanie   v dovolacom   konaní   bola   doručená   okresnému   súdu až 1. decembra 2004, teda po tom, ako najvyšší súd už vo veci rozhodol (30. novembra 2004).   Sťažovateľ   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktorými   by   odôvodňoval   prečo o ustanovenie   zástupcu   v dovolacom   konaní   nepožiadal   v   lehote   stanovenej   v uznesení okresného súdu sp. zn. 10 C 546/1976 z 27. júla 2004 ani napriek tomu, že bol na možnosť zastavenia dovolacieho konania upozornený. K argumentácii sťažovateľa, že požadované doklady   nemohol   okresnému   súdu   predložiť   do   konca   októbra   2004,   keďže   mu   boli doručené až 18. novembra 2004,   ústavný   súd   poznamenáva, že   sťažovateľ mal možnosť požiadať o predĺženie lehoty na splnenie tejto povinnosti, a to najmä s poukazom na to, že sám   v liste   doručenom   okresnému   súdu   18. augusta 2004   avizoval,   že   bude   čakať na doručenie týchto dokladov do uvedeného termínu.

Keďže   najvyšší   súd   pre   formálne   prekážky   nemohol   rozhodovať   v dovolacom konaní,   nemohol   ani   uznesením   sp. zn.   3 Cdo 153/2004   z 30. novembra 2004   porušiť označené právo sťažovateľa.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2005