znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 798/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., R., zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 1, čl. 4, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 20 a čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd 4/2013 z 12. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 16/2012 z 5.   septembra   2012,   rozhodnutím   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Žiline   č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012   z   29.   februára 2012 a disciplinárnym rozkazom   riaditeľa Krajského   dopravného   inšpektorátu   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Žiline č. 2/2012 z 10. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013 doručená sťažnosť Ing. J. M., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv čl. 1, čl. 4, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 20 a čl. 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len   „charta“),   ako aj čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   10   Sžd   4/2013   z 12.   júna   2013   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 16/2012 z 5. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej len „krajské   riaditeľstvo“)   č.   KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012   z 29. februára   2012   (ďalej   aj „napadnuté   rozhodnutie   krajského   riaditeľstva“)   a disciplinárnym   rozkazom   riaditeľa Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej len „riaditeľ krajského dopravného inšpektorátu“) č. 2/2012 z 10. januára 2012 [ďalej aj „napadnutý disciplinárny rozkaz“ (od 1. januára 2013 došlo k zániku Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline a práva a povinnosti prešli dňom zrušenia na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, pozn.)].

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľka   bola účastníčkou   dopravnej nehody,   a   v tejto   súvislosti   bola   (v   tom   čase   služobne   zaradená   v stálej   činnej   službe vo funkcii   referentka — špecialista   oddelenia   bezpečnosti   cestnej   premávky   krajského dopravného inšpektorátu krajského riaditeľstva, pozn.) disciplinárnym rozkazom riaditeľa krajského   dopravného   inšpektorátu   č.   2/2012   z 10.   januára   2012   uznaná   za   vinnú   zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm.   g)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v znení neskorších predpisov a bolo jej uložené disciplinárne opatrenie – zníženie služobného platu o 7 % na dobu dvoch mesiacov v úhrnnej výške 165,48 €.

Proti   napadnutému   disciplinárnemu   rozkazu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodlo   krajské   riaditeľstvo   rozhodnutím   č.   KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 z 29. februára 2012 tak, že odvolanie sťažovateľky ako bezdôvodné zamietlo a napadnutý disciplinárny rozkaz potvrdilo. Napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva sťažovateľka napadla žalobou v rámci správneho súdnictva, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 S 16/2012 z 5. septembra 2012 tak, že ju zamietol. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžd 4/2013 z 12. júna 2013, ktorým zmenil napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva v spojení s napadnutým disciplinárnym rozkazom tak, že upustil od uloženia sankcie.

Sťažovateľka   v sťažnosti   formuluje   svoje   výhrady   ku   všetkým   napadnutým rozhodnutiam. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v ňom neuviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, a o ktoré dôkazy   oprel   svoje   skutkové   zistenia.   Poukazuje   tiež   na   nepresnosti   v napadnutom rozsudku, pričom v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v jeho texte sa spomína   vodička   A.   T.   (v   skutočnosti   malo   ísť   o J.   T.,   pozn.),   ktorá   v právnej   veci sťažovateľky vôbec nevystupuje. Sťažovateľka namieta tiež záver najvyššieho súdu o tom, že   vodič   F.   nemal   zrejme   dostatočný   odstup   pred   ním   idúcim   vozidlom   alebo   sa nedostatočne venoval vedeniu vozidla, keďže pre takýto záver podľa jej tvrdenia neexistujú v   administratívnom   spise   žiadne   dôkazy,   rovnako   ani   pre   záver   o   tom,   že   vodička   T. zastavila, vidiac vo svojom smere jazdy prekážku v inom vozidle, keďže v skutočnosti jej vozidlo stálo — parkovalo. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že dopravnú nehodu nezavinila,   pritom   zavinenie   je   nevyhnutné   na uplatnenie   zodpovednosti   za   priestupok. Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   zasiahol   do   jej   osobnostných   práv   svojím tvrdením   o   tom,   že   sa   snažila   a   snaží   zbaviť   zodpovednosti   za   nedodržanie   bezpečnej vzdialenosti od vozidla jazdiaceho pred ňou poukazovaním na spôsob jazdy J. T. a M. F. Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   najvyšší   súd   v   jej   veci   postupoval   inak   než   v   iných obdobných prípadoch, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu, pričom najvyšší súd sa s touto jej odvolacou námietkou vôbec nevysporiadal. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. základné práva a slobody sťažovateľky boli porušené podľa Čl. 12 ods. 1, 2; Čl. 16 ods. 2; Čl. 19; Čl. 46 ods. 1, 2; Čl. 47 ods. 3 ústavy a základné práva Európskej únie podľa Čl. 1; Čl. 4; Čl. 8 ods. 1, 2; Čl. 20; Čl. 21 charty rozsudkom Najvyššieho súdu v Bratislave sp. zn. 10 Sžd/4/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S/16/2012   a   rozhodnutím   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Žiline č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 v spojení s disciplinárnym rozkazom riaditeľa Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. 2/2012.

2. Rozsudok Najvyššieho súd v Bratislave sp. zn. 10 Sžd/4/2013 z 12. júna 2013 v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   21   S/16/2012   a   rozhodnutie Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Žiline   č.   KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012   v spojení s disciplinárnym rozkazom riaditeľa Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. 2/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie s poukazom na § 246d O. s. p.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú povinní uhradiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v úhrnnej sume 50.000,- €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv garantovaných   ústavou   a chartou   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu, napadnutým   rozhodnutím   krajského   riaditeľstva   a napadnutým   disciplinárnym rozkazom riaditeľa krajského dopravného inšpektorátu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mala   právo   podať   proti   napadnutému   disciplinárnemu   rozkazu odvolanie   (čo   aj   urobila),   o   ktorom   bolo   oprávnené   a   povinné   rozhodnúť   krajské riaditeľstvo, ktoré o jej odvolaní rozhodlo napadnutým rozhodnutím z 29. februára 2012. Rozhodnutia správnych orgánov boli preskúmateľné súdom. Sťažovateľka využila svoje oprávnenie a žalobou v rámci správneho súdnictva doručenou krajskému súdu sa domáhala preskúmania právoplatných správnych rozhodnutí. O žalobe sťažovateľky bol oprávnený a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd,   ktorý   o   nej   rozhodol   napadnutým   rozsudkom z 5. septembra 2012, ktorý sťažovateľka napadla odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 12. júna 2013.

Právomoc   krajského   riaditeľstva   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľky   proti napadnutému   disciplinárnemu   rozkazu,   právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   žalobe sťažovateľky o preskúmanie napadnutého rozhodnutia krajského riaditeľstva a právomoc najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu v posudzovanej veci vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a charty rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 4/2013 z 12. júna 2013

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že ona dopravnú nehodu nezavinila, a preto   nemala   byť   rozhodnutiami   správnych   orgánov   uznaná   za   vinnú   zo   spáchania priestupku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd SR ako súd odvolací zistil, že správne orgány aplikovali správne, dostatočne a vyčerpávajúco najmä ustanovenia zákona   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov   na   zistenia   a   právne   posúdenie skutkového stavu veci, nie však na uloženie sankcie.

Vyčerpávajúcim spôsobom a precízne vypočuli všetky osoby, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom zúčastnili na predmetnej dopravnej nehode a teda mohli poskytnúť informácie o jej priebehu, pokiaľ to malo význam na zistenie a posúdenie skutku.

Z   tohto   pohľadu   je   nespochybniteľné,   že   akokoľvek   sa   žalobkyni   javí   nesprávny jazdný manéver vodičky A. T., skutočnosťou ostáva, že táto zastavila vidiac v svojom smere jazdy prekážku v inom vozidle, ktoré dovtedy jazdilo pred ňou. Vzhľadom na spôsob, akým vyhodnotila situáciu a volila zastavenie vozidla, čo mohla a neporušila tým žiadny právny predpis, ani povinnosť, ani zákaz státia či zastavenia, keďže išlo o zastavenie vyvolané situáciou v cestnej premávke a nie parkovanie, vozidlo vodiča M. F. idúce za ňou prinútila prudko brzdiť, keďže i ten nemal zrejme dostatočný odstup od pred ním idúceho vozidla alebo sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla. Podstatné z pohľadu následkov je, že sa mu podarilo zabrzdiť a nespôsobiť na vozidle A. T. škodu. To sa však nepodarilo žalobkyni akokoľvek sa snažila a snaží zbaviť sa zodpovednosti za nedodržanie bezpečnej vzdialenosti od vozidla jazdiaceho pred ňou poukazovaním na spôsob jazdy A. T., či M. F., podstatné z hľadiska zistenia skutkového stavu i posúdenia skutku je, že ona so svojim vozidlo nestačila zbrzdiť a narazila do vozidla vodiča M. F. idúceho pred ňou.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací,   spravujúc   sa   citovanými ustanoveniami zákonov, konštatujúc zistený skutkový stav rovnako ako krajský súd nezistil pochybenie   v   konaní   správnych   orgánov,   keď   zisťovali   príčinu   dopravnej   nehody   ako podkladu pre výrok rozhodnutia o priestupku.

Z   administratívneho   spisu   a   záznamu   o   dopravnej   nehode   vyplýva   jednoznačné konštatovanie, že príčinou dopravnej nehody bola žalobkyňa, ktorá porušením citovaného ustanovenia § 17 ods. 1 ZCP nestačila svoje vozidlo zabrzdiť v bezpečnej vzdialenosti od vozidla, ktoré išlo pred ňou a narazila do neho.“

Z napadnutého disciplinárneho príkazu rozhodnutia vyplýva, že priebeh kolízneho deja bol takýto:

Vodič A. K. zastavil svoje vozidlo R... pri rodinnom dome č. 2 tak, že časťou vozidla stál na chodníku a časť vozidla zasahovala do krajnice a pravého jazdného pruhu v smere od Žiliny do Rajeckých Teplíc. Potom, ako ostal s vozidlom stáť v smere od Žiliny do Rajeckých Teplíc, ho obišlo motorové vozidlo nezistenej značky a evidenčného čísla, následne sa pozrel do ľavého spätného zrkadla, či môže bezpečne vystúpiť. Keďže videl vozidlá prichádzajúce v smere od Žiliny v dostatočnej vzdialenosti — cca 50 metrov, tak z vozidla vystúpil a popred prednej časti vozidla smeroval k rodinnému domu č. 2, kam išiel na návštevu. Následne sa vozidlo Š..., ktoré viedla vodička J. T. smerom od Žiliny do Rajeckých Teplíc, približovalo k odstavenému vozidlu R... Vodička T. spozorovala vpravo na kraji cesty odstavené vozidlo R..., v ktorom sa nachádzal vodič, pričom z jeho pohybu usúdila, že bude z vozidla vystupovať. Potom, ako sa na vozidle otvorili dvere, vodička T. ešte viac spomalila svoje vozidlo a pretože sa považuje za opatrnú vodičku a v protismere išlo nákladné motorové vozidlo a nechcela sa tlačiť k stredovej   čiare, tak radšej   úplne zastavila   vozidlo.   Za   vozidlom,   ktoré   viedla   J.   T.,   prichádzalo   v   smere   od   Žiliny   do Rajeckých Teplíc vozidlo Š..., ktoré viedol vodič M. F. Tento spozoroval, že vozidlo Š..., ktoré jazdilo pred jeho vozidlom, pred rodinným domom č. 2 spomalilo a zastavilo v strede jazdného   pruhu.   Keďže   v   protismernom   jazdnom   pruhu   bola hustá   premávka,   obídenie vozidla Š... nebolo možné, musel vodič M. F. svojím vozidlom zastaviť v jazdnom pruhu. Potom,   ako   M.   F.   s vozidlom   úplne zastavil,   sledoval   situáciu   v   cestnej   premávke   a   v spätnom zrkadle videl, ako sa na zadnú časť jeho vozidla rúti za ním idúce zelené vozidlo značky   Š...,   ktoré   viedla   sťažovateľka,   pričom   jej   vozidlo   následne   zozadu   narazilo   do vozidla vodiča M. F.

Správne orgány z takto ustáleného skutkového deja dospeli k záveru, že v danom prípade išlo o jazdu v kolóne vozidiel jazdiacich v rovnakom jazdnom pruhu, kde vodič je povinný za vozidlom pred ním dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič pred ním zníži rýchlosť jazdy, prípadne zastaví. S touto bezpečnou vzdialenosťou úzko súvisí dĺžka dráhy pred zastavením vozidla tak, aby nedošlo   ku   kolíznej   situácii,   zrážky   za   sebou   idúcich   vozidiel   pri   vybočení,   náhlom zabrzdení   a   podobne.   Táto   dráha   pre   zastavenie   vozidla   je   tvorená   dvoma   údajmi   – reakčnou dráhou a vlastnou brzdnou dráhou. Reakčná dráha je dráha, ktorú vodič prejde s vozidlom od okamžiku rozpoznania kritickej situácie, spracuje ju a začne brzdiť. Tento čas – reakčný čas sa vo všeobecnosti udáva asi za jednu sekundu, závisí od rýchlosti reakcie vodiča. V tom čase sa však vozidlo pohybuje nezmenenou rýchlosťou. Až potom sú aktívne brzdy   a   nastáva   vlastná   brzdná   dráha,   ktorá   závisí   od   počiatočnej   rýchlosti,   ale   aj   na vonkajších   podmienkach   a   vlastnostiach   vozidla   pri   brzdení.   Je   nesprávny   predpoklad u vodičov, ktorí si myslia, že dokážu reagovať, brzdiť a úplne zastaviť vozidlo v rovnakej vzdialenosti   ako   vozidlo   pred   nimi.   To   je   dôvod,   prečo   vodiči   jazdiaci   v   nebezpečnej vzdialenosti od vozidla nemôžu vozidlo dostatočne včas ubrzdiť, keď uvidia brzdové svetlo vozidla pred sebou, pretože tento vodič už má za sebou čas potrebný na uvedomenie si rizika (reakčný čas).

Na   základe   uvedených   skutkových   zistení   správne   orgány   dospeli   k   záveru,   že sťažovateľka   svojím   konaním   porušila   §   17   ods.   1   zákona   č.   8/2009   Z.   z.   o   cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), podľa ktorého vodič je povinný za vozidlom idúcim pred ním dodržiavať   takú   vzdialenosť,   aby   mohol   včas   znížiť   rýchlosť   jazdy,   prípadne   zastaviť vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví. Konanie sťažovateľky vyhodnotili ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch, keďže   podľa   ich   záveru   svojím   konaním   porušila   všeobecne   záväzný   právny   predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v dôsledku ktorého vznikla dopravná nehoda.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Po   preskúmaní   listinnej   dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   ústavný   súd   dospel k záveru, že námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu   nie   sú   dôvodné.   Z obsahu   jeho   odôvodnenia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   si   osvojil skutkový   stav   ustálený   správnymi   orgánmi,   podľa   ktorého   vodička   T.   zastavila   svoje motorové vozidlo Š..., vidiac vo svojom smere jazdy prekážku, ktorou bolo vozidlo R... A. K., následne za vozidlom vodičky T. zastavilo vozidlo Š... vodiča M. F., do ktorého narazila sťažovateľka jazdiaca na vozidle Š... Pokiaľ ide o zavinenie, najvyšší súd dospel v súlade so záverom správnych orgánov k záveru, že sťažovateľka porušila § 17 ods. 1 zákona o cestnej premávke, keďže nedodržala bezpečnú vzdialenosť za vozidlom idúcim pred ňou a táto skutočnosť mala za následok vznik kolízneho deja.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné   ustanovenia   právnych   predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   požadovaným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   namietanej   nepresnosti   napadnutého   rozsudku spočívajúcej v nesprávnom uvedení mena vodičky T. (A., hoci správne má byť J., pozn.) ústavný súd konštatuje, že ide nepochybne o zrejmú chybu v písaní, t. j. také pochybenie, ktoré   nemôže   dosahovať   intenzitu,   na   základe   ktorej   by   bolo   reálne   možné   vysloviť v meritórnom rozhodnutí porušenie sťažovateľkou označených základných práv.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v jej veci postupoval inak než v iných   obdobných   prípadoch,   na   ktoré   poukázala   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu, pričom tento odklon najvyšší súd nijakým spôsobom nevysvetlil, ústavný súd (po oboznámení sa s odvolaním sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu)   poznamenáva,   že   vo   svojom   odvolaní   poukazovala   v   zásade   na   dve   skupiny rozhodnutí najvyššieho súdu.

Jedna skupina sa týkala rozhodnutí najvyššieho súdu, v ktorých bol uplatnený právny názor, podľa ktorého od vodiča motorového vozidla nemožno vyžadovať, aby pri vlastnom dodržiavaní   pravidiel   cestnej   premávky   pravidelne   predvídal   i   také   okolnosti,   ako   je porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany iného účastníka cestnej premávky, najmä za situácie, keď on počas jazdy tieto pravidlá dodržiava.

Podľa názoru ústavného súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi právnou vecou sťažovateľky   a   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v   sťažovateľkou citovaných rozhodnutiach, keďže v právnej veci sťažovateľky nedospeli správne orgány a ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva k záveru, že by niektorý z vodičov – s výnimkou sťažovateľky, porušil pravidlá cestnej premávky.

Druhá   skupina   citovaných   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   sa   týkala   problematiky riadneho   zistenia   skutkového   stavu   s   poukazom   na   odstraňovanie   rozporov   medzi výpoveďami   obvineného   z priestupku   a svedkov,   ako   aj   preukazovanie   hodnovernosti svedkov.   Ani   tieto   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nie   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu aplikovateľné na vec sťažovateľky.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   obsahom   sťažovateľkou   označených základných práv podľa ústavy a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľkou označené základné práva podľa charty nie sú na jej vec aplikovateľné, a to s prihliadnutím na čl. 51 ods. 1 charty, podľa ktorého sú jej ustanovenia pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne   vtedy,   ak   vykonávajú   právo   únie,   a   rovnako   s   poukazom   na   vysvetlivky vypracované   s   cieľom   poskytnúť   usmernenia   pri   výklade   tejto   charty,   ktoré   boli 14. decembra   2007   publikované   pod   č.   2007/C303/02,   ako   aj   na   existujúcu   judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s.   2609;   rozsudok   z   18.   júna   1991   vo   veci   ERT,   Zb.   1991   s.   I-2925;   rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493).

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak   vykonávajú   právo   Únie.   V   dôsledku   toho   rešpektujú   práva,   dodržiavajú   zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie sa uvádza: „... je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako   záväzné   pre   členské   štáty,   pokiaľ   vykonávajú   právne   akty   Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenie charty, ako aj na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu a v konečnom dôsledku aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, je aplikácia charty v posudzovanej veci vylúčená.

V okolnostiach posudzovanej sťažnosti vec sťažovateľky (preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rámci V. časti Občianskeho súdneho poriadku, pozn.) nemožno subsumovať do žiadnej oblasti, v rámci ktorej dochádza k vykonávaniu práva Európskej únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho   aktu   Európskej   únie   (rozsudok   z   13.   júla   1989   vo   veci   Wachauf,   Zb.   1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva Európskej únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že tu ide o existenciu materiálneho pravidla práva Európskej únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013