znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 797/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nc 18/2013 a jeho uznesením z 19. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   L.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, [ďalej len „sťažovateľ“ (v záhlaví sťažnosti je síce uvedené, že sťažovateľ je zastúpený advokátom Mgr. M. M., avšak k sťažnosti nie je priložené splnomocnenie sťažovateľa udelené Mgr. M. a sťažnosť nie je advokátom ani podpísaná, pozn.], ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nc 18/2013 a jeho uznesením z 19. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu účastníkom konania vedeného Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“)   pod   sp.   zn.   3   C   35/2010.   Okresný   súd   žalobu   sťažovateľa   rozsudkom č. k. 3 C 35/2010-161 zo 14. marca 2012 zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 83/2012.

Podaním zo 6. novembra 2012 v spojení s podaním z 19. novembra 2012 vzniesol sťažovateľ   námietku   zaujatosti   proti   sudcom   senátu   7 Co   krajského   súdu   (JUDr. B.   B., JUDr. A. K. a JUDr. M. F.) z dôvodu, že proti nim podal žalobu o ochranu osobnosti; konanie o tejto žalobe o ochranu osobnosti je vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 14 C 376/2012. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Nc 18/2013 z 19. apríla 2013 rozhodol, že namietaní sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 83/2012.

Sťažovateľ   s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a ani   s   postupom,   ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   nesúhlasí   a tvrdí,   že   nimi   došlo   k neprípustnému   zásahu   do v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Trvá na tom, že o jeho odvolaní mal rozhodnúť iný senát krajského súdu, keďže sudcovia JUDr. B. B., JUDr. A. K. a JUDr. M. F. nie sú zákonnými sudcami v jeho veci, lebo v dôsledku ním podanej žaloby o ochranu osobnosti vznikajú vážne pochybnosti o ich nezaujatosti, ako aj preto, že títo sudcovia neboli vybraní náhodným výberom, ale rozhodnutím predsedníčky krajského súdu JUDr. I., pričom všetci podľa tvrdenia sťažovateľa plnia pokyny predsedu najvyššieho súdu. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že senát JUDr. D., ktorý o ním vznesenej námietke zaujatosti rozhodoval, taktiež nebol vybraný náhodným výberom, ale rozhodnutím predsedu najvyššieho súdu. Navyše, senát JUDr. D. otázky zaujatosti v minulosti nikdy neriešil.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   došlo   k porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, a zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 18/2013 z 19. apríla 2013.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že právna vec sťažovateľa vedená okresným súdom pod sp. zn. 3 C 35/2010 je právoplatne skončená, keďže krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 83/2012 z 24. júna 2013 potvrdil rozsudok   okresného súdu   č.   k.   3   C 35/2010-161 zo 14. marca   2012,   pričom   označené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 1. augusta 2013. Ústavný súd tiež zistil, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 83/2012 z 24. júna 2013 sťažovateľ napadol ďalšou svojou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy; ide o sťažnosť doručenú ústavnému súdu (poštou) 3. októbra 2013 a vedenú pod sp. zn. Rvp 18841/2013. Z obsahu tejto sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v nej uplatňuje aj také námietky, ktoré ústavný súd preskúmava v tomto konaní. Napokon ústavný súd zistil, že sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 83/2012 z 24. júna 2013.

V   nadväznosti   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd,   poukazujúc na už citovaný   text čl. 127 ods. 1 ústavy, konštatuje, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a pred tým než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd uvádza, že pre predbežné prerokovanie sťažnosti je podstatná skutočnosť, že sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 24. júna 2013. Vychádzajúc z obsahu námietok, ktoré sťažovateľ uplatňuje v sťažnosti, ktorá je predbežne prerokovaná v tomto konaní, ústavný súd totiž zastáva názor, že ide o také námietky, ktoré mohol a mal uplatniť v dovolaní   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu,   t.   j.   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   nevyužil   všetky   právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv,   ktoré   má k dispozícii pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd na podporu svojho názoru poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky na to, aby v dovolacom konaní pri posudzovaní namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená znovu bez ohľadu na to, že ju vyriešil prejudiciálne už súd nadriadený i inštančný zároveň, najmä keď skutkové okolnosti prípadu voči namietanému sudcovi budili dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti; dovolací súd je na to priamo predurčený § 241 ods. 2 písm. a) a § 237 písm.   g)   v   spojení   s   §   242   ods.   1   OSP   (rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo/153/1996). Existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, teda nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP   posúdiť   túto   otázku   samostatne   a   prípadne   i   inak,   než   ju   predtým   posúdil   súd nadriadený súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval.

Podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z uvedenej argumentácie vyplýva, že námietky týkajúce sa sťažovateľom tvrdenej zaujatosti členov senátu krajského súdu, ktorí podľa jeho názoru nie sú (neboli) zákonnými sudcami v jeho právnej veci, zakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) OSP proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 83/2012 z 24. júna 2013.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že na meritórne rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa nemá právomoc, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013