znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 796/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.   s.   r.   o.,   Š.,   zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   9   Co   104/2011-226   z 30.   júna   2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 239/2011 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.   s.   r.   o.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 104/2011-226 z 30. júna 2011   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 239/2011 z 26. februára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o náhradu škody spôsobenej predbežným opatrením uznesením č.   k.   7   C   107/2009-176   z 9. augusta   2010   nepriznal   sťažovateľke   (sťažovateľka   je v označenom konaní v procesnom postavení navrhovateľky, pozn.) oslobodenie od súdnych poplatkov s poukazom na § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 104/2011-226 z 30. júna 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 107/2009-176 z 9. augusta 2010 potvrdil. O dovolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 239/2011 z 26. februára 2013, ktorým dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v napadnutom uznesení, podľa ktorého „v rozhodovanej veci nie je daný namietaný dôvod dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože pri rozhodovaní o súdnych poplatkoch ide o právne posúdenie veci a nejde o procesnú činnosť súdu. Podľa názoru NS SR sťažovateľ namieta dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorý však nie je prípustný z dôvodu povahy rozhodnutia“, a uvádza, že ak „sťažovateľ konštatoval, že nesprávnym právnym   posúdením   §   138   ods.   1   O. s.   p.   došlo   k   odňatiu   práva   konať   pred   súdom, nedovolával sa dovolacieho dôvodu vo veci právneho posúdenia hmotného práva podľa § 241   ods.   2   písm.   c)   O.   s.   p.,   ale   nesprávneho   právneho   posúdenia   procesných   práv sťažovateľa, ktoré súčasne viedlo k odňatiu práva konať pred súdom“.

Sťažovateľka   v súvislosti   so   svojou   námietkou   poukazuje   aj   na   iné   rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Cdo 16/2012 pripustil „dôvodnosť dovolania na základe nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka tiež uvádza, že k namietanému porušeniu jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť aj porušením princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov, „keď tak prvostupňový, ako aj odvolací súd rozhodli v iných konaniach sťažovateľa o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, a to za absolútne totožných skutkových aj právnych okolností“.

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľka argumentuje, že odvolací súd podal „svojvoľný a ústavne nekonformný výklad otázky oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorý fakticky vylučuje právnické osoby z možnosti súdnej ochrany“.

Sťažovateľka k citovanému ďalej okrem iného uvádza:„Výklad Krajského súdu v   Bratislave ohľadom   § 138   ods.   1   O.   s.   p.   vo   vzťahu k právnickým osobám, je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a rovnosť pred zákonom, keď vo vzťahu k právnickým osobám odvolací súd tvrdí, že je nevyhnutné skúmať príčiny vedúce k nemajetnosti, kým v prípade fyzických osôb sa skutočnosť, z akých dôvodov sa do hmotnej núdze účastník súdu dostal, zásadne neskúma.

Odvolací   súd   vo   svojom   odôvodnení   rozlišuje   dôvody   nepriaznivej   situácie spočívajúce v podnikaní a nesúvisiacich s podnikaním. Tie, ktoré spočívajú v podnikaní patria podľa názoru odvolacieho súdu do podnikateľského rizika, a len ostatné dôvody mimo podnikania - vis maior, môže súd zohľadniť pri konaní o oslobodení od súdnych poplatkov. Tam, kde ide o podnikateľské riziko si podľa názoru odvolacieho súdu musí podnikateľ vytvoriť potrebné rezervy a predvídať existenciu sporov, inak by malo dôjsť k preneseniu podnikateľského rizika na štát.

S uvedeným výkladom sa nie je možné stotožniť, keďže pri akceptovaní tohto výkladu by právnické osoby založené za účelom podnikania nemohli byť oslobodené od súdnych poplatkoch. Pri dôslednom dovedení tejto argumentácie do dôsledkov by ani situácie vis maior nemali byť uznané ako dôvod oslobodenia do súdnych poplatkov, keďže nielen súdne spory, ale aj škody spôsobené vis maior by podnikatelia mali/mohli predvídať a napr. sa voči uvedeným rizikám poistiť, resp. vytvoriť si zdroje aj na krytie týchto strát. Navyše, ak odvolací súd argumentuje podnikateľským rizikom, treba konštatovať, že rovnako situácie, ktoré   privedú   stratu   podnikateľovi   z   titulu   vis   maior,   v   celom   rozsahu   spadajú   pod podnikateľské   riziko   a   teda   vyslovený   právny   názor   logicky   ani   fakticky   neobstojí. Podnikateľské riziko treba odlíšiť od práva konať pred súdom, teda i keď stratu, ktorá vznikla, podnikateľ znáša sám,   nemalo by to viesť k ďalšej ujme v podobe nemožnosti dovolať sa spravodlivosti pred súdom, za okolností jeho nemajetnosti.

Navyše   práve   v   prípade   sťažovateľa   si   v   konaní,   na   ktoré   sa   nemá   vzťahovať oslobodenie od súdnych poplatkov, uplatňuje náhradu vzniknutej straty a škody, keď prišiel o celý svoj majetok, ktorý využíval na podnikanie. Spôsobenie škody takéhoto rozsahu by tak   bolo   dôvodom   skončenia   podnikania,   bez   možnosti   reparácie   škody   zodpovedným subjektom v spravodlivom súdnom konaní. Obdobný výklad by viedol k zjavnému odopretiu spravodlivosti pre právnické osoby - podnikateľov, ktorých škoda má taký charakter, že pôsobí likvidačne...“

Sťažovateľka   tvrdí,   že   právny   názor   krajského   súdu   obsiahnutý   v napadnutom uznesení vyplýva z reštriktívneho výkladu zákona, ktorý vylučuje právnické osoby založené na účely podnikania „z práva na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov“.

Na podporu svojho tvrdenia o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajského   súdu   sťažovateľka   poukazuje   na   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu a Ústavného   súdu   Českej   republiky,   ktorý   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   289/03 uviedol: «Jedným   zo   základných   práv,   ktoré   je   zakotvené   v   článku   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd je právo domáhať sa stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Toto právo, ako vyplýva z citácie, má každý, teda aj ten, kto nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Preto aj keď zákon stanovuje povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku postupu pri uplatňovaní práva v civilnom procese,   súčasne   upravuje   okolnosti,   za   ktorých   možno   túto   podmienku   prepáčiť.   Tieto okolnosti   potom   nerozlišujú   potenciálnych   žiadateľov   o   túto   výnimku   podľa   spôsobu a okolností,   za   ktorých   vznikol   problém,   ktorý   je   predmetom   konania   a   „nerozlišujú“ účastníka   podľa   povolania   či   profesie,   ani   nestanovujú   kritériá   dĺžky   vedomosti   o povinnosti zaplatiť súdny poplatok.» Sťažovateľka argumentuje tiež judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), poukazujúc na právny názor, podľa ktorého „objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať zo skutočností preukázaných v konaní, (viď. Rozsudok ESĽP vo veci Jedamski a Jemdamska proti Poľsko zo dňa 26. 7. 2005)“.

Podľa sťažovateľky k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   malo   dôjsť   aj   tým,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s jej podstatnou námietkou, v zmysle ktorej mu „prvostupňový súd... v konaní 17 C/74/2008 oslobodenie   priznal   pri   preukázaní   totožných   dokladov,   obdobne   aj   iné   súdy   v   SR“, a navyše aj samotný krajský súd rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov tak, že „v konaní   5   Co/20/2010-226   sťažovateľovi   oslobodenie   priznal   a   zmenil   rozhodnutie Okresného súdu v Bratislave I“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľka   domáha, aby   ústavný   súd   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 104/2011-226 zo dňa 30. 6. 2011 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 239/2011 zo dňa 26. 2. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 239/2011 zo dňa 26. 2. 2013 sa zrušuje a vec sa   mu   vracia   na   ďalšie konanie,   alternatívne Uznesenie Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 104/2011-226 zo dňa 30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5000 Eur, ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR alternatívne Krajský súd v Bratislave, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   Najvyšší   súd   SR   alternatívne   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť spoločnosti D. s. r. o. trovy konania na účet právneho zástupcu Mgr. E. B... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu, ktoré sú ku dňu podania sťažnosti vo výške 275,94 € za dva úkony právnej pomoci a režijný paušál.“

Pre   prípad,   že   ústavný   súd   odmietne   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o zvyšnej sťažnosti rozhodol takto:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 104/2011-226 zo dňa 30. 6. 2011 porušené bolo

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   9   Co   104/2011-226   zo   dňa 30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5000   Eur,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v Bratislave,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť spoločnosti D. s. r. o. trovy konania na účet právneho zástupcu Mgr. E. B... do 15 dní od právoplatnosti.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Z uznesenia sp. zn. 4 Cdo 239/2011 z 26. februára 2013 vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v súlade s § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, keďže podľa jeho záverov prípustnosť dovolania nevyplývala z § 239 OSP, sťažovateľkou nebola preukázaná (namietaná) vada podľa § 237 písm. f) OSP a neboli zistené ani iné vady uvedené v § 237 OSP. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu o neexistencii vady podľa § 237 písm. f) OSP a v tejto súvislosti upozorňuje na rozhodnutie samotného najvyššieho súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Cdo 16/2012 pripustil „dôvodnosť dovolania na základe nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“.

Podľa § 243b ods. 5 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Ústavný   súd   k predmetnej   námietke   sťažovateľky   poznamenáva,   že   najvyšší   súd v súlade so svojou zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z § 242 ods. 1 OSP preskúmal, či napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nebolo   postihnuté   niektorou   z procesných   vád uvedených v § 237 OSP, pričom však nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolania podľa citovaného ustanovenia.

Vychádzajúc   z   obsahu   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval § 218 ods. 1 písm. c) OSP a § 243b ods. 5 OSP, keď jej dovolanie odmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti, teda postupoval správne, keď rozhodol o jej dovolaní len procesne, nie meritórne (vo veci samej), a to z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených   podmienok.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa uvádza:

„K odňatiu možnosti navrhovateľke pred súdom konať, k porušeniu jej práva na spravodlivý proces ako aj porušeniu zásady rovnosti strán v súdnom konaní a princípu právnej   istoty   malo   podľa   jej   názoru   dôjsť   nesprávnym   rozhodnutím   o   nepriznaní   jej oslobodenia od súdnych poplatkov, založeným na nesprávnom výklade ustanovenia § 138 ods.   1   O.   s.   p.   vo   vzťahu   k   právnickým   osobám.   Tieto   výhrady   dovolateľky   voči napadnutému rozhodnutiu   sa podľa   názoru   odvolacieho   súdu   vo svojej podstate   týkajú činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny   predpis   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba z faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie vecí súdim   nižších   stupňov   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno   iba   odôvodniť procesné   prípustné   dovolanie   (viď   §   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.);   nesprávne   právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Dovolanie je v ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravené   ako   mimoriadny   opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť   vecnému   preskúmavaniu,   a   preto   ani   zohľadniť   prípadné   vecné   nesprávnosti rozhodnutia.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   aplikovateľné v danej   veci,   pričom   právne   závery,   ku   ktorým   dospel v dovolacom   rozhodnutí vo vzťahu k neprípustnosti   dovolania [predovšetkým   vo vzťahu k § 237   písm.   f)   OSP],   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené   a zodpovedajú   obsahu a zmyslu tých právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, pričom právne závery, na ktorých je založené, nie sú v takej   príčinnej   súvislosti   s obsahom   sťažovateľkou   označených   práv,   ktorá   by signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti sťažnosti na ďalšie konanie.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky,   v   rámci   ktorej   poukazuje   na   iné rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   v   ktorom   tento „dôvodnosť   dovolania   na   základe nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“ posúdil iným spôsobom, ústavný súd   považuje za   potrebné   poukázať   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené a aj povinné odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov chrániť aj touto formou legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď ide o taký   výklad,   ktorý   možno   označiť   ako   svojvoľný,   príp.   zjavne   neodôvodnený   a má zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nezistil prejavy svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti, a preto nepovažuje argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu kvalifikovať ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v rámci námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu tvrdí, že odvolací súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia v súvislosti s posudzovaním otázky oslobodenia od súdnych   poplatkov uplatnil „svojvoľný a ústavne nekonformný výklad“, ktorý „fakticky   vylučuje   právnické   osoby   z   možnosti   súdnej   ochrany“,   čím   malo   dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Obsahom práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu zabezpečujú a vykonávajú jednotlivé ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   garantovaného   práva   na   súdnu ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré však nie je absolútne, keď jeho obmedzenie   je   dané   legitímnym   cieľom,   ktorý   štát   sleduje   v   súvislosti   s   poplatkovou povinnosťou účastníkov konania ako podmienkou prejednania návrhu na začatie konania. Na druhej strane však štát prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov za súčasného splnenia zákonných predpokladov uvedených v § 138 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska je preto potrebné pri rozhodovaní v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona zabezpečiť spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou.

Právo na spravodlivý súdny proces však nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov, rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dôvodiť, že právo na spravodlivý súdny   proces   neobsahuje   ani   právo   na   vyhovenie   procesnému   návrhu   účastníka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda mu nezaručuje ani bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie.

Ustanovenie § 138 ods. 1 O. s. p. umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku každému účastníkovi konania, teda nielen fyzickej osobe (súkromnej), ale aj podnikateľovi (fyzickej, ale aj právnickej osobe), za existencie podmienok pre toto oslobodenie, pričom určujúcim kritériom je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške. Z aplikácie § 138 ods. 1 O. s. p., nie je nožné vylúčiť podnikateľské subjekty, nakoľko aj tieto sa môžu ocitnúť v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním, najmä v prípade neodvrátiteľných udalostí alebo iných prípadov vyššej moci. Iný výklad by viedol k neodôvodnenej diskriminácii určitej skupiny účastníkov konania.

Pri   nepodnikateľských   subjektoch   sú   pre   priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   rozhodujúce   majetkové,   zárobkové,   rodinné,   zdravotné,   osobné   pomery účastníka; skúmanie pomerov podnikateľských subjektov však nesmeruje do ich sociálnej, ale   predovšetkým   majetkovej   sféry.   Z   hľadiska   posudzovania   ich   platobnej   schopnosti (solventnosti)   nie   je   možné   sa   obmedziť   len   na   zistenie,   či   majú   disponibilné   peňažné prostriedky,   ale   je   nutné   vziať   do   úvahy   aj   ich   celkové   majetkové   pomery,   teda   aj spôsobilosť   si   tieto,   prostriedky   zadovážiť;   zároveň   treba   zohľadniť   povahu   ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku; a teda je potrebné hodnotiť ich celkové majetkové pomery z hľadiska dlhodobého časového obdobia, a nielen prechodnú, dočasnú situáciu   v   hospodárení.   Samotný   momentálny   nedostatok   disponibilných   finančných prostriedkov   nie   je   sám   osebe   dostatočným   dôvodom   pre   oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   pretože   rozhodujúcim   kritériom   sú   celkové   majetkové   pomery   žiadateľa zhodnotené z hľadiska dlhodobého hospodárenia. U oboch subjektov je okrem ich pomerov potrebné   tiež   skúmať   skutočnosť,   či   zo   strany   účastníka   domáhajúceho   sa   priznania oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešne uplatňovanie či bránenie práva; pričom obidva predpoklady musia byť naplnené súčasne. Hoci   podnikajúce   osoby   nemôžu   byť   vopred   vylúčené   z   možnosti   moderácie poplatkovej povinnosti, je potrebné zohľadniť, že do podnikania nikto nevstupuje preto, že je   to   jeho   povinnosťou,   ale   sa   tak   deje   na   základe   jeho   dobrovoľného   suverénneho rozhodnutia, a teda sám musí zodpovedne zvážiť svoje schopnosti, materiálne možnosti a tiež väčšie nároky, ktoré budú na neho z tohto dôvodu z viacerých hľadísk kladené. Každý podnikateľský subjekt,   bez ohľadu na svoje postavenie,   organizačnú formu alebo na to s akým majetkom podniká, vstupuje do oblasti vzťahov, ktoré znamenajú nielen nádej na úspech v podnikaní,   na zisky,   ale nevyhnutne so sebou nesú aj riziko neúspechu,   strát a ďalších   nepriaznivých   dôsledkov.   U   všetkých   podnikateľských   subjektov   je   potrebné, pokiaľ ide o posudzovanie predpokladov, pre oslobodenie od súdnych poplatkov rozlišovať, či nepriaznivá situácia podnikateľa vychádza z jeho podnikateľskej činnosti, teda či má pôvod v podnikaní, pričom tu nie je dôležité, či postupoval pri tejto činnosti riadne a dostal sa do nepriaznivej situácie vplyvom zhody okolností alebo postupoval nezodpovedne a sám si svoju situáciu zavinil, lebo to všetko treba zahrnúť do pojmu podnikateľského rizika, alebo   či   sa   podnikateľ   ocitol   v   nepriaznivých   pomeroch   z   dôvodov   nesúvisiacich s podnikaním.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď podľa § 138 ods.1 O. s. p. zisťoval pomery na strane navrhovateľa a vyzval ho na zdokladovanie svojich majetkových   a   finančných   pomerov.   Z   doložených   daňových   priznaní,   súvah   a výkazov ziskov a strát za roky 2006 - 2009 síce vyplýva, že navrhovateľ nemá žiaden majetok, po všetky uvedené roky nevykázal ani zisk ani stratu a nebolo tak ani z čoho vypočítať základ dane, avšak po dôslednom oboznámení sa s celým spisovým materiálom odvolací súd dospel k záveru, že nepriaznivá hospodárska (finančná) situácia navrhovateľa má jednoznačne pôvod v podnikaní a v záväzkových vzťahoch vzniknutých za účelom výkonu podnikateľskej činnosti a je potrebné ju tak zahrnúť pod podnikateľské riziko, ktoré je povinný znášať sám podnikateľ. Zároveň sa vynára otázka a za akým účelom je spoločnosť navrhovateľa celé roky ponechaná v naznačenom absolútne pasívnom a neprosperujúcom stave. Ako už bolo vyššie uvedené, každý podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, musí počítať s finančnými prostriedkami, ktoré bude mať či už na uplatňovanie alebo bránenie práva v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské riziko každého podnikateľa prechádzalo na štát, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu, čo je neprípustné, pretože každý podnikateľ podniká na vlastnú zodpovednosť. Odvolací súd preto konštatuje, že skutočnosť, že navrhovateľ ako podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný, prišiel o majetok a nedosahuje zisk, nie je dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní, pretože je vecou podnikateľa vytvoriť si určité finančné rezervy.

Súd prvého stupňa tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nemožno v tejto súvislosti dôsledky podnikateľského rizika prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát. Nepriaznivá hospodárska situácia v danom prípade je, aj podľa názoru odvolacieho súdu, dôsledkom skutočností, ktoré majú svoj pôvod v podnikaní a s podnikaním nevyhnutne súvisia,   a   pokiaľ   takto   vzniknutá   nepriaznivá   hospodárska   situácia   ako   dôsledok podnikania, by zakladala dôvod pre oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním, na štát. Z obsahu spisu nevyplýva, že by   bol   navrhovateľ   nemajetný,   alebo   že   by   sa   ocitol   v   platobnej   neschopnosti   výlučne v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle od jeho podnikateľskej činnosti (vis major). Za týchto okolností možno uzavrieť, že nebola osvedčená objektívna neschopnosť navrhovateľa, súdny poplatok zaplatiť.“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo napadnutým uznesením potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu. V napadnutom uznesení krajský súd primeraným spôsobom odôvodnil, prečo sťažovateľka nespĺňa podmienky na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku, pričom jeho odôvodnenie je logickým výsledkom vyplývajúcim zo skutočností preukázaných v danom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Navyše, ústavný súd nemá zásadnejšie výhrady k sťažovateľkou namietanej časti argumentačnej línie krajského súdu, ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb ako nositeľov práv priznaných   jej   OSP,   a ktorá   podľa   názoru   ústavného   súdu   nezakladá   ich   diskrimináciu vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bola z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný   súd   navyše   zdôrazňuje,   že   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu sťažovateľkou namietaný výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Pre úplnosť ústavný súd už len poznamenáva, že aj najvyšší súd zaujal obdobný právny záver ako krajský súd v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení právnickej osoby od platenia   súdneho   poplatku   (napr.   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   48/2011 zo 17. mája 2012 a sp. zn. 6 Sžo 248/2010 z 30. marca 2011).

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s jej   námietkou,   na základe   ktorej „prvostupňový   súd   jej   v   konaní   17   C/74/2008   oslobodenie   priznal   pri preukázaní totožných dokladov, obdobne aj iné súdy v SR“, pričom aj samotný krajský súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/20/2010 tak, že sťažovateľke oslobodenie od platenia súdnych poplatkov priznal.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   ESĽP   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre,   prirodzene, dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia (t. j. najvyšší súd) pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach tak, ako to je v konečnom dôsledku už citované.

Aj z uvedených dôvodov je ústavný súd toho názoru, že len skutočnosť, že krajský súd   nereagoval   na   námietku   sťažovateľky   o rozdielnej   rozhodovacej   činnosti prvostupňového   súdu,   nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   ňou   označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu rozhodovať o jej ďalších návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013