znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 795/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. Ľ. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 10/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 582/1997), postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp.   zn.   11   Co   341/2004   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 111/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť Ing. arch. Ľ. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   19 C 10/2011   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   582/1997),   postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 341/2004 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 111/2006 (ďalej aj „namietané konania“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom namietaného konania je (bolo) rozhodovanie o žalobe sťažovateľky v procesnom postavení žalobkyne, ktorou sa domáha vyslovenia   neplatnosti   odvolania   z funkcie,   vyslovenia   neplatnosti   výpovede   zo   7.   júla 1997, náhrady mzdy a zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Po niekoľkých urgenciách a námietke zaujatosti (podanej pre prieťahy a nevhodné správanie podľa očakávania neúspešnej) rozhodol okresný súd 19. 4. 2004 tak, že žalobu zamietol.   Odvolací   súd   na   odvolanie   žalobkyne   (sťažovateľky)   napadnutý   rozsudok čiastočne zmenil a čiastočne vrátil vec na ďalšie konanie. Ohľadne zmenenej časti výroku súdu prvého stupňa rozhodoval o veci v dôsledku dovolania protistrany Najvyšší súd SR. Tento súd napadnutý rozsudok zrušil, na čo nasledovalo zrušenie sporného výroku krajským súdom a vrátenie veci súdu okresnému.

Uvedená etapa bola predmetom prieskumu ústavného súdu z hľadiska rešpektovania základného práva na konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Nález sp. zn. II. ÚS 135/06 z 15.   5.   2007   konštatoval   porušenie   uvedeného   základného   práva,   keď   podrobne špecifikoval úkony súdov a bezdôvodnú nečinnosť v konkrétnych obdobiach. Výrokom č. 2 nálezu bol príkaz súdu konať bez zbytočných prieťahov. Nezdá sa, že by tento príkaz bol súdom rešpektovaný.

Rozsudkom z 28. 2. 2013 sp. zn. 19 C 10/2011 (nové číslo konania dostala vec po vylúčení   časti   žaloby   na   samostatné   konanie,   takže   „opticky“   vyzerá   spor   časovo primerane) súd znova žalobu zamietol. Je pritom nanajvýš sporné, či k takémuto záveru viedli úkony, ktoré možno považovať za účelné (I. ÚS 107/04).

Okrem iného namieta podané odvolanie nedostatočné zdôvodnenie, najmä však fakt, že súd nerozhodol o celom predmete sporu. Zo spisu sa zistí, že po odvolaní z funkcie bola sťažovateľke ponúknutá jediná práca na čas určitý, teda v zjavnom rozpore s príslušným ustanovením Zákonníka práce. Hoci bol tento úkon predmetom žaloby, súd sa k nemu nijak nevyjadril.   Založil   tým   nepochybný   dôvod   na   iné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   s možnosťou ďalšieho vrátenia na prvý stupeň.»

Sťažovateľka ďalej uvádza: „Uvedomujem si ako doktrínu, tak tradíciu pri určovaní za zbytočné prieťahy zodpovedného subjektu. Domnievam sa však, že ani pred Ústavným súdom nie je vylúčené označiť za takýto subjekt štát, reprezentovaný všetkými vecou sa zaoberajúcimi súdmi. Podstatnou otázkou je ich podiel na výsledku, ktorým je nálezom konštatovaný zbytočný prieťah (prieťahy).   Takto sa koniec koncov dá - a má - chápať rozsudok ESĽP č. 13960/06 vec A. R. vs. Slovensko. Lehota, uvedená v § 53 ods. 3 Zák. č. 38/93   Z.   z.   sa   preto   neuplatňuje.   Prekážkou   nemôže   byť   problém   príkazu   konať   bez zbytočných prieťahov, pretože nie je obligatórny, ani problém prípadnej povinnosti zaplatiť primerané zadosťučinenie, pretože ju určí už uvedený podiel.“

Podľa   názoru   sťažovateľky «keďže   judikatúra   dovoľuje   vo   veciach,   vedených so zjavnými zbytočnými prieťahmi nezaoberať sa, resp. nekonkretizovať jednotlivé úseky konania s touto vadou predpokladám, že okolnosti prípadu ho radia medzi tie, ktorých sa to týka. Úkony prvostupňového súdu boli neefektívne, čo sa vzťahuje najmä na hromadenie výpovedí zaujatých svedkov. Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. nie je rešpektované, ak sa bez kreatívnosti   a   reakcie   iba   memorujú.   S   ohľadom   na   smerovanie   sťažnosti   musím pripomenúť, že: Krajský súd má z hľadiska vecného i procesného podiel najmenší. Najvyšší súd   však   mal   všetky   podklady   na   čiastočné   meritórne   rozhodnutie,   pretože   by   pri opravenom právnom hodnotení nešlo o „prekvapivý rozsudok“. Mohol teda postupovať podľa § 243b ods. 2 veta druhá O. s. p. Napravil by tým omyl odvolacieho súdu, ktorý inak rozhodol vecne správne.».

Na   záver   sťažovateľka   zdôraznila,   že „sťažnosťou   sa   domáhame   preskúmania dodržiavania základného práva za obdobie po 15. 5. 2007“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Vysloví   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   konanie   v   jej   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR konaniami, vedenými Okresným súdom Košice II. pod sp. zn. 19 C 10/2011 (predtým 19 C 582/1997), Krajským súdom Košice pod sp. zn. 11 Co 341/04 a Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1 Cdo 111/2006-131 v období po 15. 7. 2007.

2. Prizná sťažovateľke z titulu primeraného zadosťučinenia sumu 10.000 eur a

3. Prizná sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod   sp.   zn.   II.   ÚS   135/06   už   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 135/06-33 z 15. mája 2007, v ktorom okrem iného vyslovil, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   582/97   porušené   bolo a zároveň okresnému súdu v napadnutom konaní prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk. Označený nález nadobudol právoplatnosť 28. júna 2007. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po 28. júni 2007.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   10/2011   (predtým vedenom pod sp. zn. 19 C 582/1997)

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19   C   10/2011   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   582/1997)   došlo   k   porušeniu   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Právna vec sťažovateľky   pôvodne vedená pod sp.   zn. 19 C 582/1997 je (bola) vedená okresným súdom pod sp. zn. 19 C 10/2011, keďže došlo k vylúčeniu časti žalobného návrhu na samostatné konanie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný   súd   o   žalobe   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   19   C   10/2011-103 z 28. februára   2013.   Tento   rozsudok   napadla   sťažovateľka   odvolaním   z   9.   apríla   2013. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. júna 2013) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 19. júna 2013 predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   čo   v   súlade   s   konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 341/2004 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 111/2006

Sťažovateľka v petite sťažnosti uvádza, že sa domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva „na konanie v jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   konaniami,   vedenými...   Krajským   súdom   Košice   pod   sp.   zn.   11   Co   341/04 a Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1 Cdo 111/2006-131 v období po 15. 7. 2007“ (zrejme mala na mysli v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 135/06 z 15. mája 2007, pozn.).

S namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 10/2011 sa ústavný súd vysporiadal v časti II.1 tohto rozhodnutia.

Z citovanej   časti   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiada   ústavný   súd o preskúmanie   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co   341/04 a postupu   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cdo   111/2006   po   vydaní rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 135/006 z 15. mája 2007.

Z príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   obe   namietané   konania   skončili   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   dokonca   i pred   obdobím,   ktoré   sťažovateľka   označila   ako relevantné   („po   15.   7.   2007“,   pozn.).   Konanie   vedené   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 1 Cdo 111/2006   skončilo   vydaním   rozsudku   sp.   zn.   1   Cdo   111/2006   z 28.   marca   2007 a konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 341/2004 skončilo rozsudkom sp. zn. 11 Co 341/2004   z 20.   októbra   2005.   Tento   rozsudok   krajského   súdu   bol   síce   zrušený v dovolacom konaní, avšak po vrátení veci na krajský súd jej bola pridelená nová spisová značka 1 Co 281/2007. Napokon pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že i toto konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 281/2007 bolo skončené uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 281/2007 zo 16. októbra 2007, t. j. takmer 6 rokov pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa už uvedenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom a najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v namietaných konaniach, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013