znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 794/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vyplývajúceho z čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 73/2012 a jeho uznesením zo 16. apríla 2013, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011 a postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť R. R., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vyplývajúceho z čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tdo 73/2012   a   jeho   uznesením   zo   16.   apríla   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu“),   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tv   1/2009   a   jeho   rozsudkom zo 17. decembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   napadnutým   rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania prečinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Trestného zákona. Predmetného skutku sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že „vylákal zo   štátneho   rozpočtu   Slovenskej   republiky   príspevok   na   bývanie,   ktorého   priznanie a poskytovanie je viazané na podmienky zakotvené v zákone č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe   profesionálnych   vojakov   Ozbrojených   síl   Slovenskej   republiky   vo   vtedy   platnom znení a to tak, že dňa 16. 06. 2007 v M. v písomnej žiadosti o poskytnutie príspevku na bývanie – čestnom vyhlásení sp. zn. 11 mpr. 54 – 5/2007, ktorú predložil na rozhodnutie svojmu nadriadenému   veliteľovi,   uviedol nepravdivé   údaje,   a   to,   že   ku dňu podpísania žiadosti nie je vlastníkom alebo spoluvlastníkom bytu, ktorý bol bytom vo vlastníctve obce a takýto   byt   nenadobudol   do   vlastníctva   alebo   spoluvlastníctva   na   základe   zmluvy   o prevode vlastníctva bytu od obce podľa osobitného predpisu, ani takýto byt ako vlastník alebo spoluvlastník nepreviedol do vlastníctva alebo spoluvlastníctva inej osoby, na základe ktorých   mu   boli   rozhodnutiami   veliteľa   Vojenského   útvaru   M.   priznané   príspevky   na bývanie v plnej výške a to vo výške 6.290,- Sk mesačne od 01. 07. 2007 do 31. 12. 2007 a od 01. 01. 2008 do 11. 11. 2008 v plnej výške 6.540,- Sk mesačne, pričom mal nárok len na príspevok   na   bývanie   vo   výške   jednej   polovice   týchto   súm,   čím   takto   svojim   konaním v období od 01. 01. 2007 do 11. 11. 2008 neoprávnene poberal časť príspevku na bývanie a spôsobil   škodu   Ozbrojeným   silám   Slovenskej   republiky   vo   výške   52.680,-   Sk,   čo predstavuje 1.748,65 €.“.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tov 5/2011 z 2. mája 2011 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného súdu   a napadnutému   uzneseniu   krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 73/2012 zo 16. apríla 2013 dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „Čestné   vyhlásenie,   t.   j.   písomnú   žiadosť o poskytnutie príspevku na bývanie 16. 06. 2007, a predložením tohto čestného vyhlásenia som   mal   poskytnúť   nepravdivé   údaje,   t.   j.   naplniť   skutkovú   podstatu   trestného   činu subvenčného podvodu... Trestný čin mal byť teda dokonaný... dňa 16. 06. 2007. Toto čestné vyhlásenie sa vzťahovalo k novelizácii zákona č. 346/2005 Z. z. zákonom č. 253/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „novela“), kde ust. § 215b ods. 2 tohto zákona ukladá vojakovi predložiť takéto čestné vyhlásenie   do   30   dní   od   01.   07.   2007 (označeným   dňom   nadobudla   novela   účinnosť, pozn.)... Práve novelizácia predmetného zákona stanovuje obsahové podmienky čestného vyhlásenia. Pokiaľ novela zákona č. 346/2005 Z. z. bola účinná od 01. 07. 2007 a ja som konal pred týmto dátumom, napadnuté rozhodnutia súdov za použitia pravej retroaktivity posudzujú   vznik   trestnosti   určitého   konania   nie   jeho   samým   uskutočnením,   ale nadobudnutím účinnosti zákona...“.

Sťažovateľ zastáva názor, že došlo k zásahu do jeho základného práva vyplývajúceho z   čl.   50   ods.   6   ústavy,   keďže „Čin,   t.   j.   konanie   naplňujúce   znaky   trestného   činu subvenčného podvodu, mal byť spáchaný uvedením do omylu v otázke splnenia podmienok na   príspevok,   pričom   tieto   podmienky   som   podľa   rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa i odvolacieho súdu nemal spĺňať... Vyvodenie trestnej zodpovednosti za konanie v danom prípade obligatórne úmyselné, dokonané pred účinnosťou novely zákona č. 346/2005 Z. z., ktorá pred 01. 07. 2007 nebola právne účinná, a ktorá stanovovala podmienky nároku na príspevok,   je   podľa   môjho   názoru   aplikáciou   retroaktivity   v   trestnom   konaní,   a   teda porušením môjho základného práva podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že   podľa   právneho   názoru   všeobecných   súdov konajúcich   v jeho   trestnej   veci   spĺňal   podmienky   na   priznanie   príspevku   na   bývanie v polovičnej výške, nie však v plnej výške, ako mu bol v dôsledku nepravdivého čestného vyhlásenia priznaný. Sťažovateľ z tohto vyvodzuje, že všeobecné súdy mohli skúmať len „existenciu,   príp.   neexeistenciu   podmienok   nároku,   nie   samotnú   výšku   považovať   za dôvodnosť, resp. nedôvodnosť nároku“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   všeobecné   súdy   konajúce   v jeho   trestnej   veci nevyhoveli jeho návrhom na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov Ľ. V., J. R. a O. H., ktorých čestné vyhlásenia boli súčasťou spisu, pričom títo svedkovia mali preukázať neexistenciu   úmyslu   pri   jeho   konaní.   Sťažovateľ   navrhoval   v   konaní   vypočuť   ďalších svedkov, pričom v tejto súvislosti zastáva názor, že ak všeobecné súdy nevyhoveli jeho návrhu   na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, porušili jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   zaručené   článkom   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Tdo 73/2012 a jeho uznesením sp. zn.: 3 Tdo 73/2012 zo dňa 16. 04. 2013 porušené boli.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   zaručené   článkom   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   konaním   Krajského   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 23 Tov/5/2001 a jeho uznesením sp. zn.: 23 Tov/5/2011-394 zo dňa 02. 05. 2011 porušené boli.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   zaručené   článkom   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   konaním   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.: 2 Tv/1/2009 a jeho rozsudkom sp. zn.: 2 Tv/1/2009 zo dňa 17. 12. 2010 porušené boli. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 3 Tdo 73/2012 zo dňa 16. 04. 2013, uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.: 23 Tov/5/2001-394 zo dňa 02. 05. 2011 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 2 Tv/1/2009 zo dňa 17. 12. 2010 a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 275,94,- EUR, ktorú sú porušovatelia v rade 1/ až 3/ povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. Č.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľ   v petite   uvádza,   že   namieta   porušenie   svojho   základného   práva „na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručené   článkom   50   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky a základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   článkom   6   ods.   3   písm.   d) Dohovoru...“ napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu.   V súvislosti   s citovanou   časťou petitu ústavný súd poznamenáva, že základné právo vyvoditeľné z čl. 50 ods. 6 ústavy sa v ustálenej   judikatúre   súdov   neoznačuje   ako   „základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu“, keďže takto sa označuje spravidla základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnako tak právo vyvoditeľné z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sa neoznačuje ako „právo na spravodlivé súdne konanie“, keďže takto sa spravidla označuje právo vyvoditeľné z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Bez ohľadu na uvedené, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vyvoditeľného z čl. 50 ods. 6 ústavy a práva vyplývajúceho z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

II.1   K napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Tv   1/2009 zo 17. decembra 2010 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu (ako aj postupu   súdu   prvého   stupňa, ktorý   predchádzal   jeho vydaniu) odvolanie   (čo   aj urobil), o ktorom   bol   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Tov 5/2011 z 2. mája 2011 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu (ako aj napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu) sa ústavný súd sústredil na   posúdenie,   či   ju   nemožno   (v   týchto   častiach)   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú. Vychádzal pritom z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd ešte pred posúdením konkrétnych námietok sťažovateľa považuje za potrebné poukázať aj na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   smerujúcim   proti   napadnutému   rozhodnutiu a postupu odvolacieho súdu ústavný súd v prvom rade konštatuje, že niektorými z nich sa meritórne zaoberal aj najvyšší súd v dovolacom konaní. Konkrétne ide o námietku založenú na tvrdení o porušení zákazu retroaktivity pri posudzovaní trestnosti jeho konania, ako aj o námietku, podľa ktorej všeobecné súdy konajúce v jeho trestnej veci mali byť oprávnené posudzovať len existenciu splnenia podmienok nároku na priznanie príspevku na bývanie, nie   však   jeho   výšku.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uvedené   námietky   boli   predmetom dovolania a boli preskúmané najvyšším súdom ako dovolacím súdom v dovolacom konaní, bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či sa s nimi ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal najvyšší súd (k tomu pozri ďalej - časť II.3 tohto uznesenia).

S   ďalšou   námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nevyhovenia   jeho   návrhom   na doplnenie dokazovania výsluchmi viacerých svedkov (títo mali preukázať absenciu úmyslu v konaní   sťažovateľa),   ktorá   smerovala   tak   proti   napadnutému   rozsudku   súdu   prvého stupňa, ako aj napadnutému uzneseniu krajského súdu, sa najvyšší súd v dovolacom konaní meritórne nezaoberal. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k tejto námietke v prvom rade uviedol:   «K subjektívnej stránke konania obžalovaného odvolací súd opakovane uvádza, že z podpísaného čestného vyhlásenia obžalovaného vyplýva (č. l. 30), že jeho podpis sa nachádza pod prehlásením, kde je výslovne strojom napísané, že: „Tento prejav mojej vôle je slobodný, vážny, zrozumiteľný a je v zhode s mojou vôľou. Obsahu tohto čestného vyhlásenia rozumiem a bezvýhradne súhlasím s celým jeho obsahom a na znak súhlasu ho vlastnoručne podpisujem.“ K takémuto prehláseniu je súčasne nutné dodať,   že   obžalovanému   obdobná   podmienka   vlastníctva   bývalého   „obecného   bytu“   v súvislosti s predchádzajúcim príspevkom na bývanie bola známa aj z minulosti, pretože obžalovaný poberal predmetný príspevok aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy (pred 01. 07. 2007).»

V nadväznosti   na   citované   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   vo   vzťahu k nevyhoveniu   návrhu   sťažovateľa   na   vypočutie   svedkov   uviedol: „Pritom   ani   dôkazy navrhnuté vykonať obhajcom, v podobe výsluchov svedkov, by nezmenili záver o tom, že obžalovaný úmyselne vylákal od Ministerstva obrany Slovenskej republiky príspevok na bývanie vo vyššej výške, než mu podľa príslušného všeobecne záväzného právneho predpisu – zák. č. 346/2005 Z. z. v znení zákona č. 523/2007 Z. z. od 01. 07. 2007 náležalo.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   záverov   krajského   súdu   k námietke   sťažovateľa týkajúcej sa nevyhovenia jeho návrhom na vypočutie svedkov zastáva názor, že odvolací súd   sa   s touto   námietkou   vysporiadal   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   keďže   jeho závery   nemožno   považovať za   arbitrárne   ani   za vymykajúce sa   obvyklej   právnej   praxi súdov,   naopak,   považuje   ich   za   dostatočne   odôvodnené,   presvedčivé,   a teda   ústavne akceptovateľné.   Za   daných   okolností   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   uvedená   námietka sťažovateľa je zjavne nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 245 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 Tdo   73/2012 zo 16. apríla 2013 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podstata   námietok   sťažovateľa,   ktoré   smerujú   aj   proti   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu je založená na jeho argumentácii, podľa ktorej všeobecné súdy vrátane najvyššieho   súdu   sa   ústavne   neprípustným   spôsobom   vysporiadali   so   skutočnosťou,   že k dokonaniu   skutku   kladeného   mu   za   vinu   došlo   16.   júna   2007   podpisom   čestného vyhlásenia, pričom novela rozhodná pre posúdenie jeho nároku na priznanie príspevku na bývanie nadobudla účinnosť až 1. júla 2007, a preto jeho konanie pred účinnosťou tejto novely (16. júna 2007) nemožno podľa jeho názoru kvalifikovať ako trestné.

Ďalšia   z námietok   sťažovateľa,   s ktorou   sa   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení meritórne   zaoberal,   sa   týkala   jeho   argumentácie   založenej   na   tvrdení,   že   v jeho   veci konajúce všeobecné súdy boli oprávnené posudzovať len existenciu splnenia podmienok nároku na priznanie príspevku na bývanie, nie však jeho výšku.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa k uvedeným námietkam sťažovateľa najmä uvádza:

«V   súvislosti   s   obvineným   uvádzaným   dovolacím   dôvodom   obsiahnutým   v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011 (identickým s aktuálnym znením) Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že tento dovolací dôvod pripúšťa   iba   právne   námietky   vo   vzťahu   ku   skutkovému   stavu   zistenému   súdmi   nižších stupňov. Týka sa teda nesprávnej aplikácie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu   na   zistený   skutkový   stav,   resp.   nesprávneho   použitia   iného   hmotnoprávneho ustanovenia.

Domnienka obvineného R., ktorá sa dá zhrnúť do záveru, že za predmetný skutok kladený   mu   za   vinu   nemôže   niesť   trestnú   zodpovednosť   vzhľadom   na   neprípustnú retroaktivitu,   je   nesprávna.   Odhliadnuc   od   toho,   že   v   čase,   keď   obvinený   podpísal predmetné čestné prehlásenie, t. j. 16. júna 2007 a zákon č. 253/2007 Z. z. bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnený už 9. júna 2007, takže obvinenému na základe nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky bol jeho obsah známy, rozhodujúcou skutočnosťou je, že uvedené čestné prehlásenie sa vzťahovalo na príspevky poskytované po 1. júli 2007. O retroaktivitu   by   išlo   vtedy,   keby   takéto   čestné   prehlásenie   zavedené   zákonom č. 253/2007 Z. z. sa na vojenskom útvare vyžadovalo už k vyplateniu príspevku za mesiac jún   2007.   To sa   ale   nestalo.   Za   týchto   okolností   skutočnosť,   že   novela   (zákon č. 253/2007 Z. z.)   nadobudla   účinnosť   až   1.   júla   2007   je   z   hľadiska   trestnoprávneho posúdenia konania obvineného nie rozhodujúcou.

Z formulácie skutkovej podstaty trestného činu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Tr. zák. nie je možné vyvodiť záver prezentovaný obvineným v dovolaní, že súdy ho nemohli uznať za vinného z neoprávneného poberania polovice príspevku na bývanie s tým, že na celý nemal nárok, keďže podľa názoru obvineného o tento trestný čin by mohlo ísť len v prípade, ak by vôbec nespĺňal podmienky na priznanie nároku.

Zákon č. 253/2007 Z. z. (čiže novela zákona č. 346/2005 Z. z.) v ustanovení § 170 ods. 2, jasne stanovil podmienky pre priznanie jednej polovice sumy, podľa odseku jeden uvedeného paragrafu. Odsek jeden obsahoval percentuálne vyčíslenie „celého“ príspevku na bývanie. Obvinený spĺňal len podmienky pre priznanie príspevku podľa odseku dva. Keďže poberal celý príspevok (na základe nepravdivých údajov), na príspevok v plnej výške nemal nárok. Spĺňal ale podmienky pre priznanie polovičného príspevku. Pri subvenčnom podvode v zmysle § 225 ods. 1 Tr. zák. sa spôsobenie škody nevyžaduje. Vyžaduje sa ale uvedenie   do   omylu   v   otázke   splnenia   podmienok   ustanovených   zákonom,   resp.   iným právnym predpisom, na ktoré je príspevok viazaný. Podmienky vzťahujúce sa na príspevok v plnej výške obvinený nespĺňal, napriek tomu ich spôsobom uvedeným v skutku svojim podpisom deklaroval ako splnené a v kritickom období príspevok v plnej výške aj poberal. Tým naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty už uvedeného trestného činu tak, ako to správne ustálili oba nižšie súdy.»

V nadväznosti na citované ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantné ustanovenia novely [predovšetkým § 170 ods. 1 a 2 písm. g)].

Podľa § 170 ods. 1 novely príspevok na bývanie patrí profesionálnemu vojakovi v dočasnej   štátnej   službe,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   mesačne   vo   výške   17   % rozdielu medzi hodnostným platom prvého platového stupňa hodnosti generál a hodnostným platom prvého platového stupňa hodnosti vojak 2. stupňa, pričom sa táto suma vynásobí koeficientom 1,20 pre Bratislavu.

Podľa § 170 ods. 2 písm. g) novely príspevok na bývanie vo výške jednej polovice sumy   podľa   odseku   1   patrí   profesionálnemu   vojakovi   v   dočasnej   štátnej   službe,   ktorý v mieste   výkonu   štátnej   služby   alebo   v   jeho   blízkom   okolí   je   vlastníkom   alebo spoluvlastníkom   bytu,   ktorý   bol   bytom   vo   vlastníctve   obce,   a takýto   byt nadobudol   do vlastníctva alebo spoluvlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu od obce podľa osobitného predpisu, alebo ak takýto byt ako vlastník alebo spoluvlastník previedol do vlastníctva alebo spoluvlastníctva inej osoby.

Ústavný súd poukazuje aj na napadnutý rozsudok okresného súdu, z ktorého vyplýva, že   svedok   Ing.   K.   P.   vo   svojich   výpovediach   okrem   iného   uviedol,   že „je   právnym poradcom   veliteľa   VÚ   M..   V   súvislosti   s   blížiacou   sa   účinnosťou   novely zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov OS SR vypracoval čestné vyhlásenie k poberaniu príspevku na bývanie...“.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že citovaná časť argumentácie je z ústavného hľadiska akceptovateľná. Je nepochybné, že sťažovateľ uviedol   v   čestnom   vyhlásení   nepravdivé   údaje,   čo   nespochybňuje   ani   v   sťažnosti adresovanej   ústavnému súdu.   Z   výpovede   svedka   Ing.   K.   P.   zjavne vyplýva, že čestné vyhlásenia   podpisovali   vojaci   v   súvislosti   s   blížiacou   sa   účinnosťou   novely   (ani   túto skutočnosť sťažovateľ zásadnejším spôsobom nenamieta), pričom jej text už bol v tom čase publikovaný   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky.   Za   týchto   okolností   je   záver najvyššieho súdu o tom, že o (neprípustnú) retroaktivitu by išlo vtedy, keby sa takéto čestné vyhlásenie zavedené novelou vyžadovalo už k vyplateniu príspevku na bývanie za mesiac jún 2007, ústavne akceptovateľný.

Rovnako   za   ústavne   akceptovateľnú   považuje   ústavný   súd   aj   argumentáciu najvyššieho súdu týkajúca sa   splnenia, resp. nesplnenia podmienok nároku na priznanie príspevku na bývanie v plnej výške. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že pri trestnom čine subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Trestného zákona sa vyžaduje uvedenie do omylu v otázke splnenia podmienok ustanovených zákonom, resp. iným právnym predpisom, na ktoré je príspevok viazaný. Podmienky na priznanie nároku na príspevok   na   bývanie   v   plnej   výške   vyplývali   z §   170   ods.   1   novely   a   podmienky   na priznanie nároku na príspevok na bývanie v polovičnej výške vyplývali z § 170 ods. 2 novely, pričom je zrejmé, a nespochybňuje to ani sťažovateľ, že v skutočnosti nespĺňal podmienky na priznanie príspevku na bývanie v plnej výške. Za týchto okolností nemožno namietať proti záveru najvyššieho súdu (ako aj okresného súdu a krajského súdu), podľa ktorého sťažovateľ uviedol poskytovateľa príspevku na bývanie do omylu v otázke splnenia podmienok na jeho priznanie v plnej výške.

Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v napadnutom dovolacom konaní konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre   posúdenie   veci   správne   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Uznesenie   najvyššieho   súdu   je   náležite   odôvodnené   a   nie   je   možné   ho   považovať   za arbitrárne. Za týchto okolností neexistuje medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu (a ani postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu)   a obsahom sťažovateľom   označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť   k záveru   o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   túto   časť   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013