znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 793/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., Z., zastúpenej advokátkou Mgr. J. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 140/2012 z 18. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013 doručená sťažnosť Ľ. K., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. J. K., K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 140/2012 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou Okresnému   súdu   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   14.   decembra   1998   domáhala proti obchodnej spoločnosti   S. spol.   s r.   o. v likvidácii,   B. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a Slovenskej   kancelárii   poisťovateľov,   B.   (ďalej   len   „žalovaná   v   2.   rade“),   zaplatenia peňažnej   sumy   1 078 501,54 €   s   príslušenstvom   ako   náhrady   škody   na   zdraví   z   titulu bolestného   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   ktorá   vznikla   pri   dopravnej   nehode 20. februára 1996.

Sťažovateľka   uviedla,   že „predmetom   konania   začatého   na   návrh   žalobkyne   - sťažovateľky, ktoré sa vedie 15 rokov, (3 x došlo k zrušeniu rozhodnutia prvostupňového súdu odvolacím súdom) je nárok sťažovateľky - žalobkyne na náhradu škody na zdraví (s mimoriadne tragickým následkom, na celý ostatok života, ktorý vyvoláva odpor a súcit súčasne)   pozostávajúcej   z náhrady   za bolesť   vyčíslenej vo   výške 620 257,95   EUR   ako 65 násobku základného bodového ohodnotenia bolesti, t. j. 6 242,50 bodov s príslušenstvom a z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vyčíslenej na sumu vo výške 736 506,67 EUR   ako   80   násobku   základného   bodového   ohodnotenia   SSÚ,   t.   j.   6   035   bodov s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 C 284/1998 z 18. augusta 2009 zaviazal žalovanú v 1. rade zaplatiť sťažovateľke náhradu za bolesť v sume 9 454,04 € a náhradu za sťaženie spoločenského   uplatnenia   v   sume   33 957,38   €,   pričom   v   zostávajúcej   časti   jej   návrh zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 17 Co 277/2009 z 30. júna 2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v II. výroku v časti, v ktorej zamietol návrh sťažovateľky na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia   do   výšky   34   355,73   €,   zmenil   tak,   že   žalovanú   v   1.   rade   zaviazal   doplatiť sťažovateľke 34 355,73 €. Rozsudok okresného súdu v II. výroku v časti, v ktorej zamietol nárok   sťažovateľky   na   úroky   z   omeškania   zo   základného   počtu   bodového   ohodnotenia bolestného,   zmenil   tak,   že   zaviazal   žalovanú   v   1.   rade   zaplatiť   sťažovateľke   úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 324,89 € od 22. septembra 2004 do 9. júna 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 32,39 € od 10. júna 2009 do 5. septembra 2009. Rozsudok okresného súdu v II. výroku v časti, v ktorej zamietol nárok sťažovateľky na zaplatenie úrokov z omeškania zo základného počtu bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia,   zmenil   tak,   že   zaviazal   žalovanú   v   1.   rade   zaplatiť   sťažovateľke   úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 290,38 € od 22. septembra 2004 do 9. júna 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 896,24 € od 10. júna 2009 do 24. júla 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1 394,14 € od 25. júla 2009 do 5. septembra 2009. V časti, ktorej vo zvyšku súd prvého stupňa návrh zamietol, krajský súd tento výrok potvrdil.

Podľa sťažovateľky „odvolací súd rovnako ako okresný súd nesprávne vyhodnotil skutkový   stav   v   otázke   ustálenia   základného   bodového   ohodnotenia   sťažovateľky   - žalobkyne, premlčania, ako aj ustálenie zdravotného stavu.

Odvolací   súd   ako   aj   okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vôbec   nevyhodnotil a náležite nezdôvodnil s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a okolnostiam tohto prípadu • prečo postupoval v znížení násobkov tak ako postupoval, čo ho k tomu viedlo •   prečo   nevysvetlil   a   riadne   nezdôvodnil,   prečo   nepriznal   násobky   požadované žalobkyňou

•   nie   je   vôbec   zrejmé,   prečo   a   z   akého   dôvodu   aj   napriek   tomu   že   doplnenými znaleckými posudkami bola preukázaná veľmi podrobne opodstatnenosť zvýšenia násobkov odškodnenia sa uvedenou skutočnosťou odvolací súd riadne nezaoberal, nezdôvodnil prečo sa nezaoberal, nezdôvodnil, prečo nevzal dôvody zvýšenia násobkov odškodnenia v úvahu, nezdôvodnil prečo výšku násobkov odškodnenia neurčil tak, ako požaduje žalobkyňa • nezdôvodnil prečo a z akého dôvodu násobky požadované žalobkyňou považuje za nedôvodné

•   prečo   neskúmal   pri   stanovení   násobkov   odškodnenia   sťaženia   spoločenského uplatnenia   z   pohľadu   predpokladov,   ktoré   mala   žalobkyňa   pre   životné   a   spoločenské uplatnenie pred vznikom škody

• prečo neskúmal, (dôkazy sú v spise) že žalobkyňa je v dôsledku trvalých následkov vylúčená z možností na trhu práce, je vylúčená zo všetkých aktivít, a ohľadom na utrpenú ujmu na zdraví a jej následky, je vylúčená z činností, ktorými sa zaoberala a ktorým sa venovala pred úrazom, obzvlášť závažná je tá skutočnosť, že k úrazu došlo u žalobkyne vo veku 9 rokov a na túto skutočnosť ani okresný súd ani odvolací nebral vôbec zreteľ... Odvolací súd ako aj okresný súd aj otázku spoluzavinenia sťažovateľky - žalobkyne nesprávne právne posúdil, nevyhodnotil skutkovo správne, ako aj nedostatočne zdôvodnil svoje závery, pretože žalobkyni - sťažovateľky nie je známe na základe čoho, ako a prečo stanovil   u   nej   50   %   spoluzavinenie   za   nehodu,   ktorú   utrpela   ako   9   ročné   dieťa a nevyporiadal sa s uvedenými skutočnosťami a ani odvolací súd vo svojom rozsudku. Postihovať   žalobkyňu   spoluzavinením   bez   toho   aby   súdu   presvedčivo   zdôvodnili, prečo tomu tak je považujeme za nespravodlivé a v rozpore so zákonom. Nie je vôbec jasné prečo   túto   skutočnosť   opomenul   aj   odvolací   súd   bez   dôsledného   zdôvodnenia,   pričom uvedená skutočnosť má dosah na celkovú konečnú sumu priznanú v rozhodnutí, teda na výrok rozhodnutia.“.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   v   ktorom   sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť sťažovateľka odôvodňovala odňatím možnosti   konať pred súdom   podľa   § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako aj tým, že konanie odvolacieho súdu má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP a jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Cdo   140/2012   z   18.   apríla   2013   dovolanie sťažovateľky odmietol. Sťažovateľka nesúhlasí s uznesením dovolacieho súdu, ktorý podľa nej „dospel k záveru, že sťažovateľke k časti napadnutého rozsudku krajského súdu chýbala subjektívna stránka prípustnosti tohto opravného prostriedku ako aj chýbala tzv. objektívna prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 a § 238 OSP...“.

Sťažovateľka považuje závery dovolacieho súdu za arbitrárne z týchto dôvodov: „- najvyšší súd sa svojím rozhodnutím odchýlil od zákona, pričom výklad § 238 ods. 1   O.   s.   p.   postavil   na   záveroch,   ktoré   idú   nad   rámec   zákona,   čo   skutočne   viedlo k neprípustnému   zúženiu   práva   sťažovateľky   na   prístup   k dovolaciemu   súdu.   Na   jednej strane   dovolací   súd   pripustil   že   došlo   k   zmene   prvostupňového   rozhodnutia   odvolacím súdom, ale na druhej strane dovolací súd neakceptoval túto skutočnosť ako fakt v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. len preto, že zmeňujúci výrok prvostupňového súdu nebol vydaný v neprospech sťažovateľky. Najvyšší súd tak nerešpektoval svoju povinnosť interpretovať a aplikovať podmienky pripustenia dovolania tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva na spravodlivý proces...

-... najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o prípustnosti dovolania v rámci odôvodnenia rozhodnutia   uviedol,   že   dovolateľka   -   sťažovateľka   vady   konania   v   §   237   O.   s.   p. nenamietala. Táto konštatácia Najvyššieho súdu sa nezakladá na pravde a z uvedeného usudzujúc,   že Najvyšší   súd   sa dovolaním vôbec   dôsledne nezaoberal,   pretože   z obsahu samotného dovolania je zrejmé, že procesné vady konania v § 237 O. s. p. boli dovolateľkou sťažovateľkou podrobne vyšpecifikované v rámci dovolania, pričom Najvyšší súd sa nimi vôbec nezaoberal a tak svojim rozhodnutím postavil svoj výrok na nepravdivých záveroch.“

Sťažovateľka tvrdí, že „prípad sťažovateľky, vytrpené a trvalo trpené bolesti ako aj mimoriadne tragicky následok mladej ženy, ktorá nevie chodiť, nevie stáť, ale nevie ani sedieť, mladej ženy, ktorá s mimoriadne veľkým úsilím čiastočne dokáže vykonať biologickú potrebu, na ktorú sa ale dostane iba lezením po štyroch, nie je posúdený spravodlivo, resp. je posúdený extrémne nespravodlivo.

Aj keď každý prípad je osobitý a pre správne posúdenie, do akej miery stratil ten ktorý poškodený predpoklady pre uplatnenie v živote a spoločnosti následkom úrazu je nevyhnuté podrobne skúmať spôsob života poškodeného pred úrazom a po ňom, prípad sťažovateľky   je   jasným   dôkazom   o   nedostatočnom   posúdení   rozsahu   a   následkov   na poškodenom zdraví.“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že „odmietnutím   dovolania...   pre   jeho   údajnú neprípustnosť odoprel Najvyšší súd sťažovateľke spravodlivosť, čím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľka - žalobkyňa nedostala presvedčivé zdôvodnenie   rozhodovania   oboch   súdov   bez   toho,   aby   bolo   známe,   čo   súdy   viedlo k rozhodnutiu tak, ako rozhodli, a teda nedostala odpoveď na otázky nastolené v rámci svojho dovolania, čím jej odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom, keď namiesto zrušenia prvostupňového rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa z dôvodu neúplného, nedostatočného   odôvodnenia   jeho   rozsudku,   tento   zmenil   v   časti,   vo   zvyšku   potvrdil a s nedostatkami   odôvodnenia   prvostupňovým   súdom   namietanými   sťažovateľkou v odvolaní   sa   vôbec   nezaoberal   a   ani   sa   s   nimi   nevysporiadal   a   ani   ich   nijako nevyhodnotil.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 140/2012 zo dňa 18. apríla 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 140/2012 zo dňa 18. apríla 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ľ. K. trovy konania v sume 275,94 eur (2 x 130,16 eur + 2 x 7,81 eur rež. paušál) na účet jej právneho zástupcu Mgr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 Cdo 140/2012 z 18. apríla 2013 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu sa sústreďuje do tvrdenia o „reštriktívnom poňatí prípustnosti a dôvodnosti dovolania Najvyšším súdom ako aj nesprávnom výklade § 238 ods. 1 O. s. p. a § 237 písm. f) O. s. p.“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľkou   v   sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,   pričom   v napadnutom   uznesení   formuloval   záver,   podľa   ktorého   dovolanie sťažovateľky   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú § 236   a   nasl.   OSP.   Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   sú   upravené   v   §   238   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie   je   prípustné   len   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   písm.   a)   až   písm.   g)   OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cdo   140/2012   a   jeho   uznesenie z 18. apríla 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv oboznámil s podstatnými časťami rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol: «Okresný súd Brezno... rozsudkom z 18. augusta 2009 č. k. 1 C 284/1998-501 uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni bolestné 9 454,04 € a náhradu za sťaženie spoločenského   uplatnenia   33   957,38   €...   V   zostávajúcej   časti   žalobu   zamietol...   Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že škoda na zdraví žalobkyne vznikla pri dopravnej nehode dňa 20. februára 1996. Škoda bola síce vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla žalovaného 1/, škodu ale pomerne, v polovičnom podiele znáša žalobkyňa, keďže ju sčasti   zavinila   sama.   Žalobkyňou   uplatnené   odškodnenie   za   bolesť   a   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia,   niekoľkokrát   zmenené v priebehu   konania,   priznal   len sčasti majúc za to, že žalovaný 1/ dôvodne uplatnil námietku premlčania jednotlivých čiastkových práv. S prihliadnutím na okolnosti prípadu hodné osobitného zreteľa dospel k záveru, že odškodnenie treba primerane zvýšiť; za bolesť na 30-násobok a za sťaženie spoločenského uplatnenia na 50-násobok základného bodového ohodnotenia. Pri určení celkovej náhrady škody   zohľadnil   plnenie   poskytnuté   žalobkyni   poisťovňou.   Žalobkyni   nepriznal   úrok z omeškania majúc za to, že úrok zo základného bodového ohodnotenia poškodenia zdravia uplatnila žalobkyňa tak nejasne, že súd nemohol posúdiť dôvodnosť jeho rozsahu, ani čas, kedy   sa žalovaný 1/ dostal do omeškania.   S   plnením zvýšeného odškodnenia za   bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý nárok vzniká až rozhodnutím súdu, žalovaný 1/ nemohol byť ešte v omeškaní. Žalobu proti žalovanej 1/ zamietol pre nedostatok jej pasívnej legitimácie.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici...   rozhodujúci   o   odvolaní   žalobkyne   proti   výroku rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bola   žaloba   vo   zvyšku   zamietnutá...,   rozsudkom z 30. júna 2010 sp. zn. 17 Co 277/2009 zmenil napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa   „v   časti,   v   ktorej   zamietol   súd   návrh   žalobkyne   na   odškodnenie   sťaženia spoločenského uplatnenia do výšky 34 355,73 Eur“ tak, že žalovanému 1/ uložil povinnosť „doplatiť žalobkyni 34 355,73 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia“. Rozsudok súdu prvého stupňa zmenil aj v časti týkajúcej sa úroku z omeškania „zo základného počtu bodového   ohodnotenia   bolestného“   tak,   že   žalovanému   1/   uložil   povinnosť   zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 324,89 € od 22. septembra 2004 do 9. júna 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 32,39 € od 10. júna 2009 do 5. septembra 2009... Rovnako zmenil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti týkajúcej sa úroku z omeškania „zo základného počtu bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia“, a to tak, že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 290,38 € od 22. septembra 2004 do 9. júna 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 896,24 € od 10. júna 2009 do 24. júla 2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1 394,14 € od 25. júla 2009 do 5. septembra 2009... Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi   súdu   prvého   stupňa   v   otázkach   zodpovednosti   žalovaného   1/   za   vznik   škody, spoluzavinenia   žalobkyne,   premlčania   čiastkových   práv   žalobkyne   a   určenia   rozsahu odškodnenia včítane jeho zvýšenia o 30- resp. 50-násobok. Za vadné v dôsledku počítacej chyby považoval ale určenie rozsahu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa   odvolacieho   súdu   pri   postupe,   akým   súd   prvého   stupňa   dospel   k   rozsahu   tohto odškodnenia   (zvýšenia   základného   bodového   ohodnotenia   sťaženia   spoločenského uplatnenia žalobkyne vyjadreného sumou 2 788,29 € o 50-nárobok) totiž vychádza suma 139 414,50 €, a teda s prihliadnutím na spoluzavinenie žalobkyne patri jej náhrada za sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v   sume   69   707,25   €   (od   ktorej   treba   odpočítať poisťovňou už plnenú sumu 1 394,14 €), a nie suma 33 957,30 € priznaná súdom prvého stupňa. Podľa odvolacieho súdu patrí žalobkyni aj úrok z omeškania s plnením odškodnenia vo výške základného počtu bodového ohodnotenia, a preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcom výroku aj v tejto časti.»

V ďalšej   časti   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd,   analyzujúc   obsah   dovolania sťažovateľky, uviedol:

«...   rozsudok   odvolacieho   súdu   žalobkyňa   napadla   dovolaním   v   celom   rozsahu. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p., ale aj z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a odôvodnila ho všetkými dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p.; dovolací dôvod podľa § 241 ods. 1 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p. Odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ostatne uvedeného ustanovenia   vidí   žalobkyňa   v   postupe   odvolacieho   súdu,   ktorý   na   prejednanie   veci nenariadil pojednávania, hoci to vyžadoval dôležitý verejný záujem a tiež v tom, že odvolací súd jej zaslal vyjadrenie vedľajšej účastníčky z 23. apríla 2010 „len prípisom... bez toho, aby   bolo   žalobkyni   umožnené   vyjadrenie   na   pojednávaní   k   tomuto   podaniu...   Podľa žalobkyne dôležitý verejný záujem na nariadení pojednávania spočíval vo výnimočnosti jej prípadu hodného osobitného zreteľa. Dovolanie v ďalšom žalobkyňa detailne odôvodnila tým, že konanie odvolacieho súdu má aj tzv. iné vady (neuvedené v § 237 O. s. p.) majúce za následok   nesprávne rozhodnutie   vo veci   a že jeho rozhodnutie   spočíva na   nesprávnom právnom posúdení veci... Dodala, že odvolací súd svoje skutkové a právne závery riadne ani neodôvodnil, vo svojich záveroch sa obmedzil na konštatovanie správnosti záverov súdu prvého   stupňa   bez   dostatočného   a   náležitého   vysvetlenia.   Jeho   rozhodnutie   je   preto nepresvedčivé, zmätočné, nepreskúmateľné, popierajúce princípy spravodlivého procesu. Navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

Svoje právne závery k dovolaniu sťažovateľky dovolací súd odôvodnil takto:«Prípustnosť   dovolania   má   vo   všeobecnosti   stránku   objektívnu   a   subjektívnu. Objektívna stránka prípustnosti dovolania zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku, t. j. to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Objektívna   prípustnosť   dovolania   je   vymedzená   ustanoveniami   §   236   až   §   239 O. s. p.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238 O.   s. p. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,   ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak   odvolací   súd   vyslovil vo výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolenie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Na rozdiel od toho subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie, t. j. to, či je   u   neho   daný   dôvod,   ktorý   ho   oprávňuje   podať   dovolanie.   Pri   skúmaní   subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tiež R 50/1999). Subjektívna prípustnosť teda odráža stav procesnej   ujmy   určitého   účastníka   konania,   ktorá   sa   prejavuje   v   porovnaní najpriaznivejšieho   výsledku,   ktorý   odvolací   súd   pre   účastníka   mohol   založiť   svojím rozhodnutím   a   výsledku,   ktorý   svojím   rozhodnutím   skutočne   založil.   Oprávnenie   podať dovolanie   (subjektívna   prípustnosť)   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   len   tomu účastníkovi,   v   ktorého   neprospech   toto   porovnanie   vyznieva,   ak   je   spôsobená   ujma   na základe   dovolania   odstrániteľná   tým,   že   dovolací   súd   toto   rozhodnutie   zruší.   Pri posudzovaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania nemožno brať do úvahy subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale len objektívnu skutočnosť, či rozhodnutím odvolacieho súdu bola spôsobená ujma na jeho právach.

Žalobkyňa   napadla   dovolaním   rozsudok   odvolacieho   súdu   „v   plnom   rozsahu“..., teda   tak   vo   výroku,   ktorým   odvolací   súd   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   jeho zamietajúcej časti (týkajúcej sa odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia)..., ako aj vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Dovolanie žalobkyne ale nie je prípustné ani proti jednému z uvedených výrokov rozsudku odvolacieho súdu.»

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že najvyšší súd jej neprípustne zúžil prístup k dovolaciemu   súdu,   keď   napriek   zmene   prvostupňového   rozhodnutia   (sčasti,   pozn.) odvolacím súdom neakceptoval túto skutočnosť v zmysle § 238 ods. 1 OSP len preto, že zmeňujúci   výrok   prvostupňového   súdu   nebol   vydaný   v   jej   neprospech,   dovolací   súd výslovne   poukázal   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru,   z   ktorej   vo   veci   sťažovateľky vychádzal:

„Pokiaľ dovolanie žalobkyne smeruje proti vyššie prv uvedenému výroku rozsudku odvolacieho súdu, napáda sa ním síce zmeňujúca časť rozhodnutia odvolacieho súdu (proti ktorej zákon dovolanie zásadne pripúšťa), ide však o takú časť rozhodnutia, ktorou bolo (sčasti) vyhovené odvolaniu žalobkyne a v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa bolo jej   priznané   z   dôvodu   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   viac o 34 355,73 €, teda bolo touto časťou rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodnuté v prospech žalobkyne. Zmenou rozsudku súdu prvého stupňa tak žalobkyňa nebola negatívne dotknutá na svojich právach, ale práve naopak.

Z týchto dôvodov v uvedenej časti ide o dovolanie podané tým, kto nie je subjektívne oprávnený   podať   dovolanie.   Mimoriadny   opravný   prostriedok   žalobkyne   bolo   preto potrebné v časti napádajúcej predmetnú časť rozsudku odvolacieho súdu odmietnuť podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.“

K   neprípustnosti   dovolania   proti   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žaloba sťažovateľky vo zvyšku zamietnutá, najvyšší súd uviedol:

„Proti   tejto   časti   rozsudku   odvolacieho   súdu   ale   ustanovenia   §   238   O.   s.   p. mimoriadny   opravný   prostriedok   nepripúšťajú,   Nejde   totiž   o   zmeňujúci   rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval.   Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Chýba tu teda objektívna stránka prípustnosti dovolania účastníka.“

K sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, že na prejednanie veci odvolací súd nenariadil pojednávanie, hoci to vyžadoval dôležitý verejný záujem, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom, dovolací súd uviedol, že „odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. rozumie taký závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   tých   jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu konania v zmysle vyššie uvedeného nejde v prípade, ak postup súdu nie je v rozpore so zákonom.

Podľa § 214 ods. 1 O. s. p., v znení účinnom od 15. októbra 2008 do 31. decembra 2011,   teda   aj   v   čase   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   na   prejednanie   odvolania   proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 do 31. decembra 2011, v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   prejednal   vec   na   viacerých pojednávaniach   a   rozhodol   ju   na   pojednávaní   konanom   18.   augusta   2009,   teda   vec nerozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) Odvolací súd dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval (§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Zo spisu nevyplýva ani to, že by išlo o dôležitý verejný záujem (§ 114 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd,   pokiaľ neopakuje alebo nedopĺňa dokazovanie, v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. ESĽP doposiaľ nejudikoval. čo je dôležitý verejný záujem a navrhované   ustanovenie   necháva   odvolacím   senátom   voľnú   úvahu,   kedy   nariadia pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska   a   pod.   – porovnaj   dôvodovú správu   k   zmenám   účinným   od   15.   októbra   2008. V preskúmavanej   veci   nešlo   o   takúto   vec   verejného   záujmu.   Žalobkyňou   uvádzané skutočnosti, týkajúce sa iba jej osoby, resp. ňou prezentovaná požiadavka citlivého prístupu k   veci   a   zjednania   spravodlivej   nápravy,   verejný   záujem   v   zmysle   vyššie   uvedeného nezakladajú.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd tým, že na prejednanie   odvolania   odporcu   nenariadil   pojednávanie,   neodňal   tomuto   účastníkovi možnosť konať pred súdom spôsobom vytýkaným v dovolaní.“.

K námietke sťažovateľky, že odvolací súd zaťažil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f) OSP tým, že vyjadrenie A. S. p., a. s., ako vedľajšej účastníčky na strane žalovanej v   1.   rade   z 23.   apríla   2010   odvolací   súd   doručil   právnej   zástupkyni sťažovateľky   „len prípisom“ bez toho, aby jej bolo umožnené vyjadriť sa k nemu na pojednávaní, najvyšší súd uviedol:

„Predmetné   vyjadrenie,   v   ktorom   vedľajšia   účastníčka   naostatok   iba   polemizuje so spresnením   dôvodov   odvolania   žalobkyne,   bolo   doručené   ostatným   účastníkom   bez zbytočného   odkladu.   Tým   odvolací   súd   vyhovel   požiadavke   kontradiktórnosti   konania, podľa ktorej procesné strany musia dostať príležitosť, okrem iného, zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené účastníkmi, alebo zabezpečené súdom, a vyjadriť sa k nim, včítane opravných prostriedkov druhej strany sporu (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 14/2001, II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006). Zástupkyňa žalobkyne vyjadrenie prevzala 11. júna 2010, no právo na repliku nevyužila. Mylne sa žalobkyňa   domnieva,   že   bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   nariadiť   pojednávanie   za účelom ústnej prezentácie ďalších pripomienok a vyjadrení žalobkyňou.

Dovolací   súd   na   základe   vyššie   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   postupom,   ktorý namietala v dovolaní žalobkyňa, nedošlo k odňatiu jej možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“

V súvislosti s výhradami sťažovateľky k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP] najvyšší súd uviedol:

„Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolenie (viď § 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi   nižších   stupňov   nezakladá   procesnú   prípustnosť   dovolania   (porovnaj   napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Vzhľadom na uvedené, ani v prípade, že by námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení   veci   bola   opodstatnená,   nebola   by   namietaná   okolnosť   spôsobilá   založiť prípustnosť jej dovolania.“

Na   základe   citovanej   argumentácie   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že „nakoľko prípustnosť dovolania žalobkyne vo veci samej nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p. a   v   dovolacom   konani   nevyšlo   najavo,   že   by   konanie   na   súdoch   nižšieho   stupňa   bolo postihnuté   vadami   uvedenými   v   §   237   O.   s.   p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. ako   dovolanie,   ktoré   bolo   sčasti   podané   niekým,   kto   na   dovolanie   nie   je   subjektívne oprávnený, resp. ako dovolanie, ktoré sčasti smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala   svojvoľný   postup,   resp.   svojvoľné   závery   tohto   súdu   (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveru o neprípustnosti   dovolania,   nebol   povinný   vecne   preskúmať v   ňom   (ako   aj   v   sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty sťažovateľky o priznanom odškodnení (výške   násobkov   odškodnenia,   pozn.)   bolestného   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia v hrubom nepomere s doživotnými následkami na jej zdraví a živote. Z uvedeného dôvodu neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky   založená   na   tvrdení,   že   napadnuté   uznesenie   je nepreskúmateľné, keďže dovolací súd v ňom neodpovedal na jej vecné argumenty týkajúce sa otázky primeranosti výšky násobkov odškodnenia v jej veci.

Aj právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „ak by dovolací súd posudzoval opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov (v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ OSP, pozn.) napriek tomu, že boli uplatnené v procesne neprípustnom dovolaní, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka na opačnej procesnej strane (porovnaj II. ÚS   172/03)“,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný a udržateľný.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7 Cdo 140/2012   z   18.   apríla   2013   podľa   názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s   aplikovanými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013