znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 792/2013-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   [právny   nástupca   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky,   pozn.   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)]   č.   I/226/8978-61278/2011/994139-r   z   8.   júna   2011,   ktorým   potvrdilo   dodatočný   platobný   výmer Daňového úradu P. (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) č. 671/230/4840/11/Kov z 8. marca 2011, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb   za   zdaňovacie   obdobie   roku   2008   v   sume   10   861,68   €.   Krajský   súd   žalobu sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   13   S   75/2011   z   8.   februára   2012   zamietol.   Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 S 75/2011 z 8. februára 2012 potvrdil.

Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky schválil postup správcu dane, ktorým bolo na ňu uvalené neprimerané dôkazné bremeno, keďže „uvalenie dôkazného bremena v daňovom konaní výlučne na daňový subjekt nemá oporu v zákone“. Sťažovateľka namieta hodnotenie dôkazov a nedostatočne zistený skutkový stav zo strany správcu dane v otázke posúdenia povahy nákladov ňou vynaložených na výmenu dverí, okna, elektroinštalácie a maliarske práce v šatni, ako aj preukazovania dodania betonárskej ocele spoločnosťou F., s. r. o. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu „sp. zn. 7 Sž 124/01 uverejnený v zbierke ZSP č. 21/2002“, v ktorom otázka dôkazného bremena bola posúdená odlišne ako v napadnutom rozsudku predovšetkým preto, že „... Správca dane dbá, aby skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej   povinnosti   boli   zistené   čo najúplnejšie,   a   nie   je   pri   tom   viazaný   iba   návrhmi   daňových   subjektov...   Objasnenie všetkých   otázok,   okolností,   či   vyvrátenie   pochybností   nemožno   totiž   podsunúť   iba   pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu.“ (ďalej len „prvá námietka“).

2.   Zo   strany   žalovaného   (finančného   riaditeľstva,   pozn.)   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „o výpovedi svedka (I. Š., bývalého jediného konateľa obchodnej spoločnosti F., s. r. o., pozn.) bol upovedomený telefonicky len krátko pred jej uskutočnením, čím mu Správca dane fakticky nedal možnosť byť prítomný pri tejto výpovedi... Najvyšší súd... síce uviedol, že postup Správcu dane bol neštandardný a neobvyklý,   avšak   napraviť   ujmu   spôsobenú   sťažovateľovi   postupom   Správcu   dane odmietol“ (ďalej len „druhá námietka“).

3.   Sťažovateľka   nesúhlasí   s hodnotením   svedeckej   výpovede   svedka   I.   Š. v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, keďže podľa tejto výpovede «na otázku, čím sa zaoberala   spoločnosť   F.,   s.   r.   o.   v   čase,   keď   bol   jej   konateľom...   odpovedal   svedok: „Neviem, ja som na tú firmu nepodnikal...“. Na otázku Správcu dane, či spoločnosť F., s. r. o.   so   spoločnosťou   S.,   s.   r.   o.   obchodovala   v roku   2008   so sťažovateľom   svedok odpovedal:   „Nie,   pokým   som   ja   bol   konateľom   nespolupracovala   firma   F.,   s.   r.   o.   so spoločnosťou S., s. r. o.» (ďalej len „tretia námietka“).

4.   Sťažovateľka, sumarizujúc predchádzajúcu   argumentáciu   namieta, že „...   súdy v konaní nezohľadnili právnu úpravu ukladajúcu správcovi dane postupovať v daňovom konaní   v   úzkej   súčinnosti   s   účastníkmi   konania   a   vykonávať   dokazovanie   tak,   aby   čo najúplnejšie zistil rozhodujúce skutočnosti... V napadnutom rozhodnutí sa Najvyšší súd... odchýlil od súdnej praxe, ktorá bola ustálená v prípadoch s obdobným skutkovým základom bez toho, aby pre túto odchýlku uviedol racionálne a právne udržateľné dôvody. Tým bol narušený princíp právnej istoty...“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012 „porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd   a právo sťažovateľa   na spravodlivé súdne   konanie   zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyjadruje   výhrady   voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012, na základe ktorých malo podľa jej názoru dôjsť k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, proti ktorému sťažnosť sťažovateľky   smeruje,   bolo   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   č.   I/226/8978-61278/2011/994139-r   z 8.   júna   2011,   ktorým   finančné riaditeľstvo   potvrdilo   dodatočný platobný výmer daňového úradu č. 671/230/4840/111Kov z 8. marca 2011, ktorým správca dane vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 10 861,68 € z dôvodu porušenia § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 písm. g) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   žalobách   proti rozhodnutiam   správnych   orgánov.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   nemožno považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva č. I/226/8978-61278/2011/994139-r z 8. júna 2011, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu   (sp.   zn.   13 S   75/2011   z   8.   februára   2012)   a   v   samotnej   sťažnosti   adresovanej ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorých sa odvolací súd s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

K   prvej   námietke   a s   ňou   súvisiacej   tretej   námietke   najvyšší   súd   v   napadnutom rozsudku uviedol:

«Žalobca v roku 2007 obstaral a zaradil do užívania výrobnú budovu, pozostávajúcu z troch častí, strojovne, teplovzdušného kanála a sušičky obilia. V priebehu roku 2007 žalobca prebudoval strojovňu na administratívne priestory, časť teplovzdušného kanála na šatňu a sušičku obilia na výrobnú halu. V mesiacoch apríl a máj 2008 žalobca vykonal v druhej   časti   teplovzdušného   kanála   stavebné   práce,   dodávku   a   montáž   stavebného materiálu a plastového okna, v celkovej sume 157 209,70 Sk, zaúčtovanej na ťarchu účtu 042   Obstaranie   hmotného   investičného   majetku.   Tieto   stavebné   práce   súviseli s vybudovaním   druhej   šatne.   Na   ťarchu   účtu   511   -   Opravy   a   údržba   budov   a   strojov zaúčtoval   žalobca   dodávku   a   montáž   plastového   okna   vrátane   príslušenstva, elektroinštalácie   (kábel,   trubky,   ističe,   konvektory,   trubice,   svietidlá,   zásuvky,   vypínače, krabice, ventilátor), dodávku interiérových dverí vrátane kovania, maliarske a natieračské práce v celkovej sume 120 493,20 Sk. Uvedené náklady v sume 120 493,20 Sk súviseli s vybudovaním druhej šatne v teplovzdušnom kanáli. Nakoľko predtým tam šatňa nebola, došlo k zmene jeho účelu použitia.

S poukazom na znenie ustanovenia § 29 ods. 1 zákona o dani z príjmov najvyšší súd zhodne so záverom žalovaného konštatuje, že sporné výdavky na dodávku a montáž okna, dverí, elektroinštalácie a maliarske práce na šatni je potrebné klasifikovať ako výdavky na technické zhodnotenie, rekonštrukciu a do času uvedenia majetku do užívania účtovať tieto výdavky na ťarchu účtu 042 - Obstaranie hmotného investičného majetku. S poukazom na § 21 ods. 1 písm. g/ zákona o dani z príjmov sa nejednalo o daňové výdavky a preto správca dane postupoval správne, keď v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov zvýšil základ dane o sumu 120 493,20 Sk.

Na základe vykonanej daňovej kontroly správca dane neuznal žalobcovi výdavky na nákup betonárskej ocele od spoločnosti F., s. r. o., v celkovej hodnote 1 547 313,60 Sk. Podľa žalovaného tieto výdavky neboli daňovými výdavkami v zmysle § 2 písm. i/ a § 21 ods.   1   zákona   o   dani   z   príjmov,   nakoľko   nebolo   žiadnym   hodnoverným   spôsobom preukázané, že deklarovaný obchod sa naozaj uskutočnil...

Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   postupu,   ktorý   jeho   vydaniu predchádzal, najvyšší súd dospel k záveru, že nie je dôvodná... námietka žalobcu týkajúca sa nezákonného hodnotenia dôkazov a nedostatočne zisteného skutkového stavu zo strany správcu dane. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že výpoveď svedka I. Š. nie je jediným dôkazom, z ktorého žalovaný vychádzal. Vo veci vykonal správca dane vlastné dokazovanie a rozsiahle šetrenie na zistenie, či sa deklarovaný obchod uskutočnil... Správca dane okrem iného preveroval jazdy vozidla, ktoré malo podľa žalobcom predložených dokladov dovážať oceľ, pričom výsledkom preverenia boli nezrovnalosti, keď podľa fakturácie od spoločnosti S., s. r. o. (ktorá mala prenajaté vozidlo) bola žalobcovi fakturovaná doprava na trase Svrčinovec   -   Trenčín,   ale   podľa   príjemok   žalobcu   bolo   uvedené   vozidlo   v B.,   tiež   sa nezhodovali dátumy dodania a dátumy jazdy vozidla, a tiež vozidlo malo viesť oceľ iných rozmerov ako mala byť dodaná žalobcovi.

Z ustanovení § 29 ods. 1, 2 a 8 zákona o správe daní a poplatkov vyplýva, že dôkazné bremeno v daňovom konaní nesie daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní   alebo   na   ktorých   preukázanie   bol   vyzvaný   správcom   dane   v   priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Dokazovanie vykonáva správca dane, ale dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte.

Pre uznanie daňového výdavku (§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov) nepostačuje len jeho   zaúčtovanie   v   účtovníctve   daňovníka,   ale   zároveň   musí   byť   splnená   zákonná podmienka jeho preukaznosti. Účelom daňovej kontroly nie je len formálne skontrolovanie daňových dokladov správcom dane, ale aj preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých úkonov,   ktoré   majú   vplyv   na   daňové   výdavky   (náklady)   u   kontrolovaného   daňového subjektu. Povinnosťou daňového subjektu je preukázať skutočnosti, ktoré uvádza v daňovom priznaní,   resp.   ktoré   vykazuje   vo   svojej   účtovnej   evidencii.   V   prejednávanom   prípade žalobca   toto   dôkazné   bremeno   neuniesol   a   hodnoverne   nepreukázal,   že   dodávky   ocele, zúčtované do nákladov v roku 2004 (správne má byť „v roku 2008“, pozn.), boli skutočne realizované. Vystavený doklad je použiteľný na daňové účely len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje sú hodnoverné, tzn. že faktúry vystavil ten, kto ich vystaviť mal a za plnenia, ktoré aj uskutočnil.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky   je   právny   záver   najvyššieho   súdu   vyjadrený   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku (založený na neunesení dôkazného bremena sťažovateľky týkajúceho sa dodávky ocele   zúčtovanej   do   nákladov   v   roku   2008)   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný a udržateľný.

Vo   vzťahu   k   prvej,   ale   i   tretej   námietke   sťažovateľky,   ktoré   súvisia   s   dôkazmi vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný súd poznamenáva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti.   Zohľadňujúc   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   nedospel   k   záveru,   že   by argumentácia   sťažovateľky   (spochybňovanie   svedeckej   výpovede,   pozn.)   bola   v   tejto súvislosti spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné napadnutý rozsudok hodnotiť ako ústavne   neakceptovateľný   a   neudržateľný.   Navyše,   daňové   orgány   sa   pri   zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj inými vykonanými dôkazmi.

Ústavný súd taktiež zistil, že sťažovateľka svoje procesné právo predkladať dôkazy nevyužila na pojednávaní v konaní pred prvostupňovým krajským súdom. V spise krajského súdu je založené predvolanie na pojednávanie na 8. február 2012, ku ktorému sú pripojené aj poštové doručenky, na základe ktorých je nepochybné, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené žalovanému (finančnému riaditeľstvu, pozn.), ako aj právnemu zástupcovi sťažovateľky. Právny zástupca sťažovateľky predvolanie prevzal 19. januára 2012, čo je potvrdené   na doručenke jeho podpisom.   Súčasťou   spisu   krajského   súdu   je aj zápisnica o pojednávaní z 8. februára 2012, z ktorej vyplýva, že pojednávania sa z účastníkov konania zúčastnila len zástupkyňa žalovaného. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   pokiaľ   sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojich základných   práv   a   slobôd   uplatní   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).

V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery iného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 124/2001 v obdobnej veci, ktorý otázku dôkaznej povinnosti   daňového   subjektu   posúdil   odlišne   („...   adekvátnym   dôkazným   prostriedkom na objasnenie, či došlo k zakúpeniu stavebného materiálu, mal byť predovšetkým podrobný výsluch konateľov žalobcu, prípadne ďalších zamestnancov žalobcu...“) ako v namietanom rozsudku.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01, IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť   judikatúry   všeobecných   súdov   v   identických,   resp.   porovnateľných veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný súd   len   na   jej   základe   vyslovil   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv,   ak v posudzovanej   veci   ide   o   také   súdne   rozhodnutia,   ktoré   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veci zo strany žalovaného   (finančného   riaditeľstva,   pozn.)   k   porušeniu   zákona   o   správe   daní   tým,   že nemohla byť prítomná pri výsluchu svedka I. Š. a klásť svedkovi   otázky, najvyšší súd v napadnutom rozsudku najmä uviedol:

„Pokiaľ ide o dodržanie procesného postupu správcom dane, možno konštatovať, že upovedomenie daňového subjektu o výsluchu svedka tesne pred jeho realizáciou nie je síce štandardné a obvyklé, ale nie je v rozpore so zákonom. Naviac, vzhľadom na okolnosti prípadu,   keď   snaha   o   predvolanie   svedka   bola   zo   začiatku   neúspešná   a   správca   dane vypočúval svedka potom ako bol predvedený na obvodné oddelenie Policajného zboru v N., nemožno považovať postup správcu dane za nezákonný, resp. za neumožňujúci realizovať žalobcovi jeho procesné práva. Žalobca bol o konaní výsluchu upovedomený, vzhľadom na okolnosti včas, a nebolo mu odňaté právo klásť svedkovi otázky.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho   intenzita   a   existujúca   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   ústavou garantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami   na   spravodlivosť   procesu   ako   celku   nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé   porušenie   zákona   zo   strany   orgánu   verejnej   moci   má   automaticky   za   následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danom prípade z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s uvedenou námietkou sťažovateľky   v   napadnutom   rozsudku   zaoberal,   pričom   pripustil   možnosť,   že zo   strany správneho   orgánu   došlo   k   pochybeniu,   zároveň   však   primeraným spôsobom   odôvodnil, z akého   dôvodu   toto   pochybenie   nemalo   najmä   v   súvislosti   s   vyhodnotením   ďalších dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľky.

Štvrtou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v prvej námietke   na   podľa   jej   názoru   svojvoľný   výklad   právnych   predpisov   upravujúcich dokazovanie   v   daňovom   konaní,   ktorý   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   toleroval a nezabezpečil   nápravu.   Uvedená   námietka   sťažovateľky   má   všeobecný   a   sumarizujúci charakter, pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   aj   jej   ostatné   námietky.   S   prihliadnutím   na   svoje predbežné závery k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   neobsahuje   také   nedostatky,   ktoré   by   mohli signalizovať,   že   na   ich   základe   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľkou   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď pre   nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS.   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné   alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   presvedčil,   že najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými v sťažnosti,   pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý   postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   niet   preto   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   je   založený   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 17/2012 z 19. decembra 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich najvyšší   súd   dospel,   sú   založené   na   jeho   vlastných   myšlienkových   postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013