znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 791/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 4/2012 z 29. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   D.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn.   5 Sžo 4/2012   z 29.   novembra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   v procesnom postavení navrhovateľa sa v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 29 Sp 34/2011 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia mesta K. (ďalej len „mesto“) č. j. 1333/2011-13 z 22. augusta 2011. Mesto uvedeným rozhodnutím zamietlo návrh sťažovateľa a jeho manželky na zabezpečenie predbežnej právnej ochrany týkajúcej   sa   zákazu   vykonávania   stavebnej   činnosti   odporcov   (stavebníkov)   na   stavbe rodinného domu až do právoplatného skončenia konania v predmetnej veci.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   29   Sp   34/2011   z 9.   decembra   2011   (ďalej   aj „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozhodnutie mesta č. j. 1333/2011-13 z 22. augusta 2011,   pričom   odporcovi   a účastníkom   konania   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie sťažovateľ spolu s manželkou. O odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom,   ktorým   potvrdil   odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je nepreskúmateľný,   pretože   v   odôvodnení   sa   súd   nevysporiadal   so   zásadnými   právnymi otázkami vyplývajúcich v odvolaní“.

Sťažovateľ v sťažnosti v podstate zopakoval argumentáciu, ktorá bola obsahom jeho odvolania proti rozsudku krajského súdu, a navyše uviedol, že „NS SR ignoroval doplnenie odvolania v ktorom som poukázal, že mesto K. si nesplnilo zákonnú povinnosť vo vecí konať a zabezpečiť našu ochranu proti zrejmému zásahu do pokojného stavu podľa § 5 OZ, jednak ako správny orgán, ale aj ako stavený úrad (v § 117 stavebného zákona ustanovuje, že stavebným úradom je obec)...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, spravodlivé súdne konanie zaručených v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom NS SR č. 5 Sžo/4/2012 zo dňa 29. 11. 2012 porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 29. 11. 201 pod sp. zn. 5 Sžo/4/2012 v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR Bratislava na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.

4.   Najvyšší   súd   SR   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   nemajetkovú, morálnu ujmu 3 000 eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto je úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je v podstate založená na tvrdení, že najvyšší súd   sa   v napadnutom   rozsudku „nevysporiadal   so   zásadnými   právnymi   otázkami vyplývajúcich v odvolaní“ a tiež že „ignoroval doplnenie odvolania“.

Ústavný súd z k sťažnosti pripojenej fotokópie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zistil, že najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia okrem iného uvádza:

„Z   obsahu   predložených   spisov   odvolací   súd   zistil,   že   predmetom   súdneho preskúmavacieho   konania   bolo   rozhodnutie   odporcu,   ktorým   rozhodol   podľa   §   5 Občianskeho zákonníka.

Podľa   ustanovenia   §   5   Občianskeho   zákonníka   ak   došlo   k   zrejmému   zásahu   do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci...

Ochranu proti tomu, kto právo poruší (porušuje) alebo ohrozí (ohrozuje), poskytuje teda aj obec. Obec neposkytuje ochranu akémukoľvek porušeniu či ohrozeniu práva, ale iba takému, ktoré nastalo tým, že sa bez právneho dôvodu zasiahlo do doterajšieho pokojného stavu,   ktorý   bol   pred   zásahom.   Ide   o   ochranu   doterajšieho   stavu   bez   toho,   aby   obec skúmala, či ten, kto zasiahol do pokojného stavuje na to oprávnený, alebo nie.

K   zrejmému   zásahu   do   pokojného   stavu   v   zmysle   §   5   Občianskeho   zákonníka spravidla   dôjde   pri   protiprávnom   konaní.   Obnovenie   predošlého   stavu   by   bolo   možné spravodlivo požadovať len v prípade, pokiaľ by bolo evidentne preukázané, že zmenený stav,   ktorý   nastal   v   dôsledku   nejakého   konania,   znamená   zásah   do   subjektívnych občianskych práv a je v súvislosti s protiprávnym konaním porušovateľa, t. j. je možné takto vzniknutý stav považovať za závadný stav, ktorý nie je možné objektívne tolerovať. Avšak aj pri preukázaní takéhoto stavu, môže obec len predbežne zásah zakázať alebo uložiť aby bol obnovený predošlý stav, avšak z predbežnej povahy rozhodnutia obce vyplýva, že to nie je možné dosiahnuť uložením konkrétnej povinnosti - rozhodnutím na plnenie.

Obec   nemôže   ochranu   poskytnúť   v   takom   prípade,   ak   sa   zasiahlo   do   pokojného stavu,   v   dôsledku   vykonateľného   súdneho   rozhodnutia   alebo   na   základe   úradného rozhodnutia, či povolenia.

Skutkovým základom pre rozhodnutie obce je posledný pokojný stav, ktorý existoval pred zrejmým zásahom.   Obec zisťuje a rieši len skutkové otázky.   Obec neskúma a ani nemôže skúmať, komu právo skutočne patrí, aká je právna pozícia jednotlivých strán. Tieto otázky môže preskúmavať a rozhodnúť o nich iba súd.

Ak obec dôjde k záveru, že došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, rozhodne tak, že sa tým dosiahne obnovenie stavu, ktorý existoval pre zásahom. Obec teda neskúma právny stav, platnosť právnych vzťahov, ale len posudzuje faktický stav, ktorý sa zásahom tretej osoby zmenil oproti doterajšiemu stavu. Ide o tzv. posesórnu ochranu, v rámci ktorej vydá rozhodnutie, ktoré musí mať náležitosti podľa § 46 a nasl. SP.

Obec sa v konaní nezaoberá otázkou, či zásah do pokojného stavu bol po práve alebo v   rozpore   s   ním.   Zisťuje   iba,   či   boli   splnené   podmienky   požadované   Občianskym zákonníkom pre rozhodnutí. Tieto podmienky sú dve, a to:

a) zrejmé porušenie pokojného stavu - za také porušení je treba považovať zásah, ktorý nevylučuje pochybnosti, že sa ním mení pokojný stav (posledný). Typické sú najmä zásahy v oblasti tzv. susedských práv (§ 127 OZ.);

b) existencia pokojného stavu - ide o fakticky, poslední pokojný stav pred zásahom. Rozsah   poskytnuté   ochrany   je   opätovne   daný   predmetným   ustanovením   Občianskeho zákonníka.

Podľa nej je obec oprávnená zásah do pokojného stavu:

a) zakázať,

b) rušiteľovi uložiť, aby obnovil poslední pokojný stav,

c) zakázať a Občianskym zákonníkom, aby obnovil posledný pokojný stav. Posledne   uvedená   možnosť   nie   je   síce   výslovne   v   zákone uvedená,   nič   menej   ju nemožno, podľa povahy veci, vylúčiť.

Výrok   rozhodnutia   by   mal   zodpovedať   §   5   OZ.   Predbežne   sa   zakáže   zásah   do posledného pokojného stavu, ktorý sa opíše, alebo sa uloží obnovenie predošlého stavu, ktorý sa takisto musí presne opísať, prípadne sa obe tieto zákonné možnosti kombinujú podľa povahy prípadu. Iný výrok je neprípustný. Právoplatné rozhodnutie je po uplynutí lehoty   naplnenie,   ktorá   sa   v   ňom   musí   uviesť,   vykonateľné   a   podľa   povahy   uloženej povinnosti ho vykoná správny orgán alebo súdny exekútor.

Z ustanovenia § 5 posledná veta treba vyvodiť, že ochrana prostredníctvom obce je iba   dočasná,   resp.   predbežná.   Zákon   každému   subjektu,   do   práv   ktorého   sa   zasiahlo, umožňuje domáhať sa súčasne alebo následne ochrany aj na súde.

Vzhľadom na ochranu, ktorú poskytuje obec, a na jej povahu, možno vyvodiť, že rozhodnutie   obce   podľa   §   5   má   úplne   iný   charakter   ako   rozhodnutie   súdu,   a   preto občianskoprávny   súd   nie   je   a   ani   nemôže   byť   viazaný   rozhodnutím   obecného   úradu vydaného podľa § 5 OZ....“

V   nadväznosti   na   citované   právne   názory   najvyšší   súd,   aplikujúc   ich   na   vec sťažovateľa, v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:

„V danom prípade vznikla sporná otázka, akým spôsobom možno reálne zabezpečiť odklad   výkonu   stavebného   povolenia   a   zabezpečiť   čoho   sa   navrhovatelia   domáhajú   - zabrániť   stavebníkom   pokračovať   v   stavbe   podľa   právoplatného   s   rozhodnutia, vykonateľnosť ktorého bola súdom odložená podľa § 250c OSP.

Odklad vykonateľnosti rozhodnutia predstavuje zabezpečovací procesný prostriedok. Vo   všeobecnosti   sa   pod vykonateľnosťou   rozumejú   účinky   rozhodnutia štátneho orgánu umožňujúce núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť (právo) na plnenie obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne. V správnom procesnom práve sa do pojmu vykonateľnosť rozhodnutia zahŕňa aj vznik subjektívneho oprávnenia   alebo   práva,   ktoré   priamo   vykonáva   oprávnený   účastník   (napr.   stavebné povolenie).   Vykonateľnosť   administratívnych   rozhodnutí,   ktoré   podliehajú   preskúmaniu v správnom   súdnictve   závisí   od   procesného   predpisu   upravujúceho   postup   orgánu, spravidla   verejnej   správy,   pri   ktorom   sa   vydávajú   vykonateľné   rozhodnutia,   t.   j. rozhodnutia, ktorými sa priznáva právo, zaväzuje na povinnosť alebo postihuje majetok. Rozhodnutie   správneho   súdu   o   povolení   odkladu   vykonateľnosti   treba   považovať   za výnimočné   rozhodnutie.   Výnimočnosť   tohto   procesného   úkonu   správneho   súdu   spočíva v tom,   že   takýmto   pôsobením   súdnej   moci   sa   paralyzujú   účinky   právoplatného,   a   teda vykonateľného   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ktoré   sa   až   do   jeho   zrušenia   v   súdnom konaní považuje za zákonné (prezumpcia zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov). Keďže v danom prípade, ako vyplýva z obsahu spisu, realizáciu odkladu výkonu rozhodnutia nebolo možné v danej veci zabezpečiť orgánmi činnými v trestnom konaní (nejde o trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia (§ 348 Trestného zákona) ani v stavebnom konaní (nejde o priestupok podľa § 106 stavebného zákona), postup podľa § 5 OZ by prichádzal do úvahy za splnenia zákonom stanovených : podmienok, ako sú popísané vyššie.“

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež uvádza:«Odvolaniu   navrhovateľov   však   nebolo   možné   vyhovieť,   nakoľko   Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25. 01. 2012, sp. zn. 2 Sžp/11/2011 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 13. 01. 2011, č. k. 21 S/2/2010-193, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá žaloba navrhovateľov, ktorou sa navrhovatelia domáhali zrušenia stavebného povolenia na stavbu „Rodinný dom, elektrická, vodovodná, kanalizačná a plynov prípojka“ vydaného   pre   stavebníkov   Ing.   A.   Š...   a   manželku   K.   Š.,   obaja   bytom   K.,   vydaného stavebným úradom Mestom K.,   č.   j.   Výst.   2630/2009-an z 28.   07.   2009 a potvrdeného rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Ž. č. 2009/01849/KRA zo dňa 30. 10. 2009. Konanie 21 S/2/2010 právoplatne skončené 06. 03. 2012.

Účinky   odkladu   vykonateľnosti   rozhodnutia   trvajú   do   rozhodnutia   o zákonnosti preskúmavaného   správneho   rozhodnutia.   Po   doručení   tohto   konečného   rozhodnutia zanikajú bez ohľadu na výsledok konania. Ak sa napadnuté rozhodnutie zruší, končí sa aj jeho vykonateľnosť. Zamietnutím žaloby sa končí odklad vykonateľnosti z iného dôvodu. Vychádzajúc z uvedeného neboli splnené podmienky ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko právoplatným skočením konania o preskúmanie zákonnosti stavebného povolenia vydaného účastníkom manželom Ing. A. S... a K. Š. účinnosť uznesenia Krajského súdu v Žiline z 02. 06. 2010, č. k. 21 S/2/2010-57 o odklade vykonateľnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Ž. č. 2009/01849/KRA zo dňa 30. 10. 2009 zanikla. Na uvedenom závere nič nemení ani obsah podaného odvolania ani jeho doplnenia doručenému najvyššiemu súdu dňa 29. 11. 2012, pretože neobsahujú žiadne nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na zisteniach a záveroch rozhodnutia najvyššieho súdu. Za tejto situácie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nezostávalo nič iné, ako podľa 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP rozsudok krajského súdu ako vo výroku vecne správny potvrdiť.»

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v napadnutom rozsudku   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   jasne   a zrozumiteľne   vysvetlil,   že   nárok sťažovateľa a jeho manželky právoplatným skončením konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 21 S 2/2010 stratil oporu v hmotnom a procesnom práve a konanie podľa § 5 Občianskeho zákonníka, ktoré má charakter dočasnej, resp. predbežnej ochrany, sa stalo bezpredmetné. I keď pre súd konajúci v správnom súdnictve je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 prvá veta v spojení   s   §   250l   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   najvyšší   súd   nemohol neprihliadnuť na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania už nárok sťažovateľa zanikol.

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich správne súdnictvo) a Občianskeho zákonníka.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013