znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 790/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. S., T., zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   tiež   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   porušenie   čl.   2   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   288/2012 zo 6. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013 doručená sťažnosť E. S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012.

Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním z 18. marca 2013 doručeným ústavnému súdu   20.   marca   2013   o   ďalšiu   listinnú   dokumentáciu   týkajúcu   sa   podania   podnetu   na mimoriadne dovolanie a jeho vybavenia Krajskou prokuratúrou v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) prípisom č. k. Kc 15/13-8 z 11. marca 2013.

Z obsahu sťažnosti (v znení jej doplnenia) a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v procesnom postavení žalobkyne v 1. rade) spolu s J. O., T., H. S., T., M. M., T. a J. T., P. (spolu ďalej len „žalobcovia“), sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 23. februára 2011 domáhali proti A. M., T., M. M., T., J. M., T., V. T., Ž. a M. T.,   Ž. (spolu ďalej len „žalovaní“), určenia neplatnosti právneho úkonu „predaja pozemku parcely CKN č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 m2, ktorá je identická s parcelou EN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1539 m2 a tá bola na základe geometrického plánu č. 244-2130-1739-90 ako diel č. 5 vytvorená z parcely EN č. 453/1 o výmere 9377 m2 a tá je identická s PKN parcelou č. 552/125, ktorá je zapísaná v PK vložke č. 620, kat. úz. T., ktorý bol urobený formou kúpnopredajnej zmluvy zo 7. októbra 1991, ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Ž. pod RI 1557/91 medzi odporkyňou I. ako predávajúcou a odporcami II. a III. ako kupujúcimi“.

Podľa sťažovateľky „žalovaná v 1/ rade A. M., žalovaným v 2/ a 3/ rade odpredala pozemok - parcela EN č. 453/1, teraz CKN č. 453/1 o výmere 1539 m2, ktorý v čase jeho predaja nevlastnila, preto takýto právny úkon považujeme za absolútne neplatný, a preto podávame   žalobu   o   neplatnosť   právneho   úkonu,   ktorým   určením   jedine   dosiahneme odstránenie jeho vplyvu ohrozujúce naše majetkové práva k predmetnému pozemku“. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   C   44/2011   z   9.   septembra   2011   žalobu sťažovateľky   (a   ostatných   žalobcov)   zamietol.   Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   dospel k záveru, že „navrhovatelia nemajú v predmetnom konaní naliehavý právny záujem, pretože posúdenie   (ne)platnosti   tohto   dotknutého   právneho   úkonu   je   len   predbežnou (prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca navrhovateľov J.   T.   nadobudol   vlastníctvo   k   pozemku   v   súčasnosti   vymedzenému   a   evidovanému   ako parcela CKN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1539 m2 a súčasne bol aj jeho vlastníkom v čase svojej smrti, resp. táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi...“.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   žalobcov   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   458/2011 z 19. apríla 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa sťažovateľky krajský súd „sa stotožnil s dôvodmi odôvodnenia prvostupňového súdu. Okrem toho poukázal na to, že pri   posudzovaní   naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľov   je   potrebné   vychádzať z ustanovenia   §   34   ods.   2   Katastrálneho   zákona   podľa   ktorého,   ak   súd   rozhodol o neplatnosť   právneho   úkonu,   alebo   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby,   správa   katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, alebo pred dobrovoľnou dražbou, to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka súbežne 20. júla 2012   dovolanie   a   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   doručenú   ústavnému   súdu 19. septembra 2012. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 458/2012-14 z 25. októbra 2012 sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci s poukazom na svoju ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti je daná právomoc ústavného súdu až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (m.   m.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 184/09).

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra   2012 bolo odmietnuté dovolanie žalobcov proti   napadnutému rozsudku krajského súdu ako procesne neprípustné, pričom z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva,   že „sa   nezaoberal   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho vecnej správnosti“.

Sťažovateľka   podrobne opisuje   udalosti,   ktoré   predchádzali podaniu   jej   sťažnosti ústavnému súdu   v jej právnej veci. K namietanému porušeniu svojich základných práv v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukázala najmä na tieto skutočnosti:«Na základe „Kúpno-predajná zmluva“ zo dňa 07. 10. 1991..., ktorú medzi sebou uzatvorili žalovaná v 1/ rade A. M. ako predávajúca a žalovaní v 2/ a 3/ rade ako kupujúci previedli na kupujúcich pozemok - parcelu EN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 m2. V čl. I.   uvedenej   kúpno-predajnej   zmluvy   je   uvedené:   „Predávajúca   žalovaná   v 1/   rade odpredáva   kupujúcim   nehnuteľnosť,   a   to   časť   pozemku   zapísaného   vo   vložke   č. 620 Pozemkovej knihy Štátneho notárstva v Ž., ako parcela č. 552/125, kat. úz. T., ktorý je v jej prospech vedený v Stredisku geodézie v Ž. v evidencii nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. 647 vedenom pre obec Ž., a to tú jeho časť, ktorá je označená ako diel 5 v geometrickom pláne č. 244-2130-1736-90, vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž. dňa 18. 3. 1991, t. j. ako novovytvorená parcela č. 453/1, orná pôda o výmere 1539 m 2“. Z uvedeného GP č. 244- 2130-1736-90 zo dňa 18. 03. 1991 vyplýva, že pozemok parcela EN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 m2, ktorá je v ňom vedená ako diel 5 bola vytvorená z EN parcely č. 453/1 - orná pôda o výmere 9377 m2 a tá je identická s parcelou Pkn. č. 552/25 a tá bola zapísaná v Pkn. vložke 620 kat. úz. T.

Z dedičského rozhodnutia zo dňa 16. 07. 1965, č. k. D 1027/64-21, ktoré vydalo Štátne notárstvo v Ž. vyplýva, že pozemok - parcela EN č. 453/1 zdedil náš otec J. T., naposledy bytom T. č. 258, ktorý zdedil po svojom nebohom otcovi M. T., naposledy bytom T... Z uvedeného dôvodu sme požiadali Správu katastra Ž. o prešetrenie predmetného zápisu. Správa katastra Ž. nám listom: „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa 26. 05. 2010, sp. zn. 801/2010..., kde je okrem iného uvedené:

„Na list vlastníctva... č. 648 v k. ú. T. bol zapísaný vlastník – T. J. v celosti na základe   titulu   nadobudnutia   D   1027/6-64-61.   Citovaná   listina   bola   predložená   pri zakladaní právnych vzťahov v obci - II. etapa a zapísaná bola do KN položkou výkazu zmien (ďalej len VZ) 473171. Na LV č. 648 v časti A - LV boli zapísané nehnuteľnosti - parc. C KN č. 463, 464, 465. Parcela 453/1 nebola zapísaná v časti A - LV, ale v časti D - LV ako poznámka: Ostatné pozemky v kat. úz. T. v užívaní organizácii č. D 1027/64-61- VZ 473/71. Správa katastra konštatuje, že zápis na LV č. 648 bol vykonaný v súlade s výrokovou časťou listiny č. D 1027/64-61. Listinou č. D 2054/91-VZ 44/92 boli po neb. T. J. prejednané nehnuteľností   zapísané   na   LV   č.   648   (čiže   parcela   KNC   č.   463,   464/1   a   465   spolu   s poznámkou na LV). Z uvedeného je zrejme cit. Listinou bola prejednaná aj poznámka na LV č. 648, t. j. pozemok - parcela 453/1. Listinou č. R 1 1557/91 - VZ 13/92 bola predmetom prevodu parcela KN - C č. 453/1, v ktorej ako odpredávajúcou vlastníčkou v celosti bola uvedená A. M., zapísaná na LV č. 647. Na LV č. 647 boli zapísané formou poznámky: Ostatné   pozemky   v   k.   ú.   T.   v   užívaní   organizácie   podľa   D   1027/64-61-VZ   473/71 a zodpovedajú tomu pozemky uvedené v bode IV. 8 a v bode IV. 1 pozemok 453/2. Zápis do KN na LV č. 647 bol vykonaný v súlade s citovanou listinou. Pri prevode par. KN -C č. 453/1 listinou R I 1557/91, ku ktorej bol technickým podkladom GP č. 244-2130-1736-90, došlo k omylu pri prevode, pretože do poznámky LV 647 sa započítala aj nehnuteľnosť - par. č. 453/1 uvedená v bode IV. 3. listiny č. D 1027/64-21, ktorá následne prešla na nového vlastníka vedeného na LV č. 1458- M. J. a M., rod. T. v 1/1-ine.»

Sťažovateľka tvrdí, že «náš naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. S. P. je v tom, že žalovaná v prvom rade predala pozemok, ktorý bol vo vlastníctve nášho otca, t. j. že v čase jeho predaja jej nepatril. I napriek tomu ho následne odpredala žalovaným v 2/   a   3/   rade,   žalovaný   v   3/   rade   nie   je   ochotný   nám   ho   vrátiť   mimo   súdne.   Taktiež žalovaná v 1/ rade v súdnom spore, ktorý je vedený na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 17C/37/2009   nás   žiada,   aby   jej   bola   nezaplatená   kúpna   cena   za   predmetný   pozemok odpočítaná   od   jej   dlžnej   čiastky,   čo   potvrdzuje   jej   podanie:   „Vyjadrenie“   zo   dňa 7. 9. 2010... Preto jedine touto žalobou môžeme zmeniť daný právny a skutkový stav.».

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že «náš   prípad   žalobou   o   neplatnosť   právneho   úkonu nerieši iba čiastkovo celú vec, pretože tvrdenie okresného súdu a Krajského súdu v Žiline, že ak by aj súd rozhodol v náš prospech..., že by Správa katastra Ž. zapísala pôvodného vlastníka žalovanú v I. rade A. M. a to by zakladalo ďalší spor. Takéto tvrdenie považujeme za   zavádzajúce,   pretože   ak   by   aj   bol   zapísaný   rozsudok   tak,   že   by   bolo   vlastníctvo predmetného pozemku - parcela C KN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 m2 zapísané na žalovanú v I. rade, potom by bolo povinnosťou Správy katastra v Ž. ex offo zapísať ho v súlade s ustanovením § 59 ods. 1, písm. a/ Katastrálneho zákona na J. T., pretože A. M. bola omylom zapísaná na LV. Skutočným vlastníkom predmetného pozemku - parcela C KN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 m2 by bol v súlade s rozhodnutím zo dňa 16. 07. 1965, sp. zn. D 1027/64-21 - príloha č. 4, ktoré vydalo Štátne notárstvo v Ž., náš otec J. T. To znamená, že Správa katastra Ž. by v súlade s bodom č. 34 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 02. 2012, č. 1 Sžr/64/2011..., opravila nesprávny zápis v katastri   nehnuteľností.   Máme   zato,   že   rozhodnutie   o   dedičstve   D   1027/64   je   listinou záväznou   aj   pre   Správu   katastra   Ž..,   a   preto   nesprávny   údaj   o   vlastníctve   v prospech žalovanej v I. rade by musela opraviť na nášho otca J. T... To, že predmetný pozemok - parcela C KN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 m2 bol omylom zapísaný na žalovanú v I. rade potvrdzuje list: „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa 26. 05. 2010..., ktorý vydala Správa katastra Ž.

Zdôrazňujeme,   že   v   danom   prípade   sa   jedná   o   absolútne   neplatný   právny   úkon predaja a kúpy predmetného pozemku, a preto ak bude žaloba o neplatnosť právneho úkonu a nie žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, potom odporcovia nemôžu uplatňovať námietku, že predmetný pozemok nadobudli vydržaním. To znamená, že v danom prípade musí ísť o žalobu o absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nie o žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako tvrdia obidva súdy, a preto aj petit našej žaloby považujeme za správny. Pokiaľ by sme boli podali žalobu o určenie vlastníckeho práva, zrejme   by   sme   v   konaní   neboli   úspešní,   pretože   odporcovia   by   tvrdili,   že   predmetný pozemok nadobudli vydržaním.».

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s týmto konštatovaním predovšetkým uvádza, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Žiline, ale aj Okresný súd Žilina mi svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom, pretože   navrhovatelia   boli   v   uvedenom   konaní   aktívne   legitimovaní...   Tým,   že   okresný a krajský súd navrhovateľov považovali, že v uvedenom konaní nie sú aktívne legitimovaní, preto vo veci samej v podstate nekonali, odmietli vykonať nimi navrhnuté dôkazy, preto bolo navrhovateľom odmietnuté ich právo konať pred súdom...“.

Pretože „postupom   a   rozhodnutím   okresného   a   krajského   súdu   mi   bola   odňatá možnosť zdediť a obhospodarovať predmetný pozemok“, sťažovateľka namieta aj porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu.

Sťažovateľka,   tvrdiac,   že   nemala   k   dispozícii „účinný   opravný   prostriedok   pred vnútroštátnym   orgánom   bez   ohľadu   na   to,   že   porušenie   spôsobili   osoby   pri   plnení   ich úradných povinností“, namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky: E. S... na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn. 5 Cdo/288/2012.

2. Základné právo sťažovateľky: E. S... na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 2012, sp. zn. 9 Co/458/2011-113.

3. Základné právo sťažovateľky: E. S... na účinný opravný prostriedok podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zákaz diskriminácie zaručené v čl. 13 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   06.   12.   2012,   sp.   zn. 5Cdo/288/2012.

4. Základné právo sťažovateľky: E. S... na účinný opravný prostriedok podľa čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky zákaz diskriminácie zaručené v čl. 13 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 2012, sp. zn. 9 Co/458/2011-113.

5. Základné právo sťažovateľky: E. S... vlastniť a spravovať majetok podľa čl. 20 ods.   1,   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ochrana   majetku   zaručené   v   čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 2012, sp. zn. 9 Co/458/2011-113.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 2012, č. k.: 9 Co/458/2011-113 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline a vec vracia Okresnému súdu Žilina na nové konanie a rozhodnutie.

7. Sťažovateľke: E... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 8000,- € (slovom: osemtisíc   EUR).   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   jej   vyplatiť   5000,-   EUR a Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   jej   vyplatiť   3000,-   EUR   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Právnemu zástupcovi sťažovateľky priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Š. B. číslo..., a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vymedziť   najskôr   rozsah   základných   práv, porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta,   a možnosť   porušenia   ktorých   má ústavný   súd preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05,   IV.   ÚS   287/2011).   Tvrdenia   o   porušení   iných   ustanovení   ústavy   či kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (v posudzovanej veci ide o základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 1 bodu 2 Protokolu č. 12 k dohovoru), ktoré sťažovateľka uvádza v texte nového znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc z už citovaného petitu, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012 v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   základných   práv   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral na preskúmanie, či ju nemožno v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   pred   posúdením   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľky   poukazuje na svoju   konštantnú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Z ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   jeho   úlohou   pri   rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ich   účelovo   chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Aplikujúc uvedené   právne   názory,   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosťou   napadnutý rozsudok krajského súdu.

Základom   argumentácie   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že „súdy   všetkých   stupňov vyhodnotili navrhovateľov, že nie sú v predmetnom konaní aktívne legitimovaní, pretože žalobou o neplatnosť právneho úkonu sa jednou žalobou spor nevyrieši“.

Podľa   sťažovateľky   kľúčový   nedostatok   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu spočíva v tom, že „sa v dostatočnej miere nevysporiadal s naším naliehavým právnym záujmom...,   pričom   sa   stotožnil   s   dôvodmi   odôvodnenia   prvostupňového   súdu“,   ktorý „nevykonal nami navrhnuté dôkazy..., o našom návrhu uznesením nerozhodol a návrh M. M. na zámenu účastníka konania nebral do úvahy, ale súd jej návrh nezaprotokoloval, ani o ňom nerozhodol“.

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C 44/2011 z 9. septembra 2011, ktorým bola žaloba sťažovateľky (a ďalších žalobcov) o určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   (kúpnej   zmluvy   zo   7.   októbra   1991,   pozn.) zamietnutá,   a   v   tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné   poukázať   na   túto   časť   jeho odôvodnenia:

„Odporkyňa I. ako predávajúca a odporcovia II. a III. ako kupujúci uzavreli dňa 07. 10. 1991 kúpno-predajnú zmluvu, ktorou odporkyňa I. odpredala odporcom II. a III. ako manželom   nehnuteľnosť   vymedzenú   ako   časť   pozemku   zapísaného   vo   vložke   č.   620 Pozemkovej knihy Štátneho notárstva v Ž, ako parc. č. 552/125, k. ú. T., ktorý bol v jej prospech vedený v Stredisku geodézie v Ž. v evidencii nehnuteľností na LV č. 647 vedenom pre obec Ž., a to tú jeho časť, ktorá je označená ako diel 5 v GP č. 244-2130-1736-90 vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž. dňa 18. 03. 1991, t. j. ako novovytvorená parc. č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 m2, a to za dohodnutú kúpnu cenu celkom 9.480,- Kčs.

Podľa Geometrického plánu č. 244-2130-1736-90 vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž. dňa 21. 02. 199..., výkazu výmer zodpovedá časti pkn parc. č. 552/125 o výmere 9377 m2 parc. EN č.. 453/1 - orná pôda o výmere 9377 m2, z ktorej časti (diel 5) bola vytvorená nová   parc.   EN   č.   453/1   -   orná   pôda   o   výmere   1539   m2 s   poznámkou   o   vlastníkovi, užívateľovi: M. M.

Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-17 zo dňa 16. 02. 1965 vydaného v konaní o dedičstve po poručiteľovi M. T.,, naposledy bydliskom T., nadobudol dedičstvo pozostávajúce z pozemkov parc. č. 1-453/1, 1-453/1 vedených v k. ú. T a v užívaní JRD J. T., bydliskom T.

Podľa opisu - výpisu z evidencie nehnuteľností pre k. ú. T. vydaného Strediskom geodézie Ž. dňa 28. 01. 1965 (na č. l. 12 spisu bývalého Štátneho notárstva v Ž. spis. zn. D 1027/64) bol ako užívateľ parciel EN č. 1-453/1 - roľa o výmere 2713 m2 (evidovanej na EL Č. 323) a č. 1-453/1 - lúka o výmere 2032 m2 (evidovanej na EL č. 323) uvedený J. T. Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-21 zo dňa 16. 07. 1965 vydaného   v   konaní   o   dedičstve   po   poručiteľovi   M.   T...,   sa   malo   na   základe   tohto rozhodnutia   v   spojení   s   rozhodnutím   Štátneho   notárstva   v Ž. č. k. D-1027/64-17 zo dňa 16. 02. 1965 zapísať v evidencii nehnuteľností k. ú. T. vlastníctvo na nehnuteľnosti patriace do dedičstva podľa bodu IV. ods. 3 k parc. č. 464, 463, 465, 1- 453/1, 1-453/1 (ev. l. č. 371 a 323) J. T., robotníkovi ČSD, T. a podľa bodu IV. ods. 8 ohľadne ostatných poľnohospodárskych nehnuteľností sa poznamenáva, že sú v úžitku JRD T. a vlastníctvo sa vyznačuje na J. T., skladníka JRD, T.

Rozhodnutím   Štátneho   notárstva   v Ž.   č.   k.   D   2054/91-21   zo   dňa   02.   03.   1992 vydaným   v konaní o dedičstve   po   poručiteľovi   J.   T.,   naposledy bydliskom T.   (pôvodné dedičské   rozhodnutie   po   tomto   poručiteľovi),   bola   schválená   dohoda   dedičov   ohľadom vyporiadania dedičstva, v zmysle ktorej nadobúdateľkou 1/2 rodinného domu č. s. 258 v T. s prísl., maštale, drevárne, humna, studne, oplotenia, zast. pozemkov a záhrady parc. č. 463, 464/1, 465 vedených na LV č. 648, podielu poručiteľa v poľnohospodárskej pôde v T. v užívaní roľníckeho družstva vedeného na D LV č. 648, náhradovej pohľadávky poručiteľa voči   pozostalej   manželke   za   nadobudnutie   hnuteľných   vecí   počas   manželstva   vo   výške 2.500,- Sk, sa stala dcéra poručiteľa M. M., rod. T., (t. j. odporkyňa III.) s povinnosťou do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia vyplatiť J. T., E. S., J. O., H. S., M. M., J. T. a V. T., a to každému z nich osobitne po 12.661,60 Kčs.

Uznesením Okresného súdu Žilina č. k. D 2059/94-48 zo dňa 08. 02. 1995 vydaného vo veci dedičstva po poručiteľovi J. T... (dodatočné prejednanie novoobjaveného majetku), bola   schválená   dohoda   dedičov,   podľa   ktorej   dedičkou   neurčitého   podielu   poručiteľa v združených pozemkoch KN parc. č. 2101, 2102, 2103, 2104, 2105, 2106, 2107, 2347 a lesnej pôdy, zast. pl. a ostatnej plochy KN parc. č. 3160/1, 3160/2, 3160/3 v k. ú.. sa stala odporkyňa II. s povinnosťou vyplatiť J. T., E. S., J. O., H. S., M. M., J. T. a V. T., a to každému z nich po 625,- Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Podľa osvedčenia o dedičstve č. k. 30D/908/2005, Dnot 219/06 zo dňa 28. 05. 2007 vydaného JUDr. Z. K., notárom ako súdnym komisárom povereným Okresným súdom Žilina v dedičskej veci po poručiteľovi J. T..., boli dedičmi zo zákona v 1. dedičskej skupine deti poručiteľa: navrhovatelia 1. až V., odporkyňa II. a V. T., bydliskom Ž., pričom v zmysle uzavretej dohody dedičov nadobudli v osvedčení uvedené podiely poručiteľa v osvedčení uvedených nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. T. a evidovaných v pkn vložkách č. 723, 1, 578 a 591 a komasačnom hárku č. 0213, všetci dedičia rovnakým dielom, t. j. každý v 1/7 v pomere k podielu poručiteľa. Predmetom dedenia podľa tohto osvedčenia však dotknutý pozemok nebol.

Podľa výpisu z katastra nehnuteľností z LV č. 1458 zo dňa 09. 09. 2011 vedeného Správou katastra Ž. pre k. ú. T. sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parc. KNC   č.   453/1   -   orná   pôda   o   výmere   1539   m2 odporkyňa   II.   a odporca   III.   Ako   titul nadobudnutia sú uvedené kúpna zmluva č. RI 1557/91-13/92, kúpna a zámenná zmluva č. V 5046/96-240/96 a zámenná a kúpna zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena č. V 594/03-64/03...

V   danom prípade   sa navrhovatelia svojím návrhom   domáhali určenie   absolútnej neplatnosti právneho úkonu odporcov I.   až III.   - dotknutej kúpnej zmluvy,   pričom svoj naliehavý právny záujem na tomto určení odôvodňovali v podstate tým, že bez predmetného určenia by nemohlo dôjsť k obnoveniu predchádzajúcich vlastníckych vzťahov a následnej možnosti prejednať túto nehnuteľnosť v rámci dodatočného dedičského konania po právnom predchodcovi navrhovateľov J. T. a súčasne tým, že v konaní vedenom pred Okresným súdom   Žilina   pod   spis.   zn.   17   C/37/2009   na   základe   návrhu   navrhovateľov   I.   až   V. a odporcov   II.,   IV.   a   V.   (ako   navrhovateľov   v tomto   konaní)   proti   odporkyni   (touto   je odporkyňa I.) sa odporkyňa I. bráni voči uplatnenej pohľadávke námietkou započítania jej pohľadávky vzniknutej titulom zaplatenia kúpnej ceny podľa dotknutej kúpnej zmluvy. Súd však dospel k záveru, že navrhovatelia nemajú na predmetnom určení naliehavý právny záujem.“

Absenciu   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcov   (a   teda   aj   sťažovateľky)   na požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu okresný súd odôvodnil najmä tým, že «posúdenie   (ne)platnosti   tohto   dotknutého   právneho   úkonu   je   len   predbežnou (prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca navrhovateľov J. T. nadobudol vlastníctvo k pozemku v súčasnosti vymedzenému a evidovanému ako parc. KNC č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 m2 a súčasne bol aj jeho vlastníkom v čase svojej smrti, resp. či táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi... Súd dáva do pozornosti v ďalšom aj na námietku odporkyne I. a odporcu III., že v prípade neplatnosti dotknutej   kúpnej   zmluvy   mohlo   dôjsť   k   vydržaniu   vlastníckeho   práva   k predmetnému pozemku v prospech odporcov II. a III., čím by aj v prípade vyhovenia návrhu, nedošlo k odstráneniu   právnej   neistoty   v   právnom   postavení,   v   ktorom   sa   majú   navrhovatelia nachádzať...

Rovnako   aj   v   kontexte   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Žilina   spis.   zn. 17 C/37/2009 mal súd za to, že navrhovatelia ani tu nepreukázali naliehavý právny záujem na predmetnom určení, keďže vo vzťahu k posúdeniu (ne)existencie uplatneného nároku odporkyne   I.   na   plnenie   od   odporcov   II.   a   III.   (v   uvedenom   konaní   odporkyňa   II.   je v postavení navrhovateľky I.) titulom zaplatenia kúpnej ceny podľa dotknutej kúpnej zmluvy, má   riešenie   otázky   (ne)platnosti   dotknutej   zmluvy   opätovne   iba   charakter   predbežnej otázky. Súčasne súd poukazuje aj na to, že uplatnením tejto spornej pohľadávky odporkyňou I.   v   dotknutom   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   17   C/37/2009   sa   stratil   aj   prípadný preventívny význam určovacej žaloby o neplatnosť dotknutej kúpnej zmluvy. Napokon súd poukazuje na to, že v tomto kontexte by sa aj tak neodstránila akákoľvek neistota v právnom postavení   navrhovateľov,   keďže   neboli   účastníkmi   zmluvného   vzťahu,   z   ktorého   mala vzniknúť pohľadávka uplatnená odporkyňou I. v konaní vedenom pod spis. zn. 17 C/37/2009 a táto pohľadávka tak voči nim ani na započítanie v tomto konaní uplatnená nebola. Pre úplnosť odôvodnenia tohto rozsudku súd poznamenáva, že ak by aj vychádzal z listu Správy katastra Ž. označeného „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa 26.   05.   2010   pod   č.   j.   801/2010,   na   ktorý   poukazovali   navrhovatelia   (v   zmysle   tohto: listinou č. D 2054/91- VZ 44/92 boli po neb. T. J. prejednané nehnuteľnosti zapísané na LV č. 648 (čiže parc. KN-C č. 463/ 464/1 a 465 spolu s poznámkou na LV). Z uvedeného je zrejmé, že cit. listinou bola prejednaná aj poznámka na LV č. 648, t. j. pozemok - parc. 453/1“), by vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, t. j. parc. KN-C č. 453/1, k. ú. T. v prípade jej identity s časťou EN parc. 1-453/1 a 1-453/1, ktoré mal nadobudnúť titulom dedenia po svojom otcovi M. T., J. T. (podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D- 1027/64-17   zo   dňa   16. 02. 1965)   svedčalo   odporkyni   II.,   a   to   titulom   dedenia   podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Žiline č. k. D 2054/91-21 zo dňa 02. 03. 1992 (teda za tohto stavu by nebolo došlo k akémukoľvek zásahu do právneho postavenia navrhovateľov). Súd však poznamenáva, že toto rozhodnutie jednak vôbec nešpecifikuje o aké konkrétne nehnuteľnosti, resp. podiely poručiteľa v poľnohospodárskej pôde v T. v užívaní roľníckeho družstva vedeného na D LV č. 648 by malo ísť a jednak takýto prípadný zápis na LV č. 648 v časti D nekorešponduje s výrokom rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-21 zo dňa 16. 07. 1965, podľa ktorého bodu IV. ods. 8 ohľadne ostatných poľnohospodárskych nehnuteľností sa poznamenáva, že sú v úžitku JRD T. a vlastníctvo sa vyznačuje na J. T., skladníka JRD, T.».

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012, ktorým bol potvrdený   rozsudok   súdu   prvého stupňa, vyplýva, že   odvolací súd sa   v   celom   rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. V intenciách uvedeného v odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie napokon i náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil tak, ako to vyplýva z ust. § 157 O. s. p.

V súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa preto odvolací súd v odôvodnení obmedzil len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   a   na   zdôraznenie   jeho správnosti považoval za potrebné uviesť, že pre posúdenie naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na   podaní predmetnej   žaloby si   bolo v prvom rade   potrebné ujasniť,   či prípadné   súdne   rozhodnutie,   ktoré   by   takejto   žalobe   vyhovelo,   bolo   by   podkladom na vykonanie zmien i v zápisoch katastra nehnuteľností. Z tohto dôvodu bolo podľa názoru krajského   súdu   pri   posudzovaní   naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľov   potrebné vychádzať   z   ust.   §   34   ods.   2   Katastrálneho   zákona   podľa   ktorého,   ak   súd   rozhodol o neplatnosti   právneho   úkonu,   alebo   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby,   správa   katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, alebo pred dobrovoľnou dražbou, to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.

Práve z tohto ustanovenia zákona ako i z ust. § 457 OZ vyplýva, že pokiaľ by i súdy vyhoveli žalobe navrhovateľov a určili neplatnosť nimi napadanej kúpno-predajnej zmluvy na ich právnom postavení by sa nič nezmenilo, nakoľko by správa katastra vyznačila stav, aký tu bol pred týmto právnym úkonom. Pokiaľ zápisy v katastri nehnuteľností nesvedčili v prospech   navrhovateľov,   resp.   ich   právneho   predchodcu,   stav   neistoty   v   právnom postavení   navrhovateľov,   by   sa   ani takýmto vyhovujúcim rozhodnutím súdu neodstránil a navrhovatelia   by   sa   museli   domáhať   ochrany   svojho   práva,   prostredníctvom   ďalšej žaloby,   v ďalšom súdnom konaní.   Pokiaľ určovacia žaloba nie je opodstatnená,   najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spomosti daného právneho vzťahu, alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je, nie je právny vzťah, alebo právo, správne okresný súd po zistení, že navrhovatelia nemajú na podaní predmetnej určovacej žaloby naliehavý právny záujem ich žalobu ako nedôvodnú zamietol.

I z ust. § 457 OZ vyplýva, že ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko,   čo podľa nej dostal.   Vzájomný zväzok (reštitučná povinnosť) tu vzniká iba medzi účastníkmi neplatnej zmluvy, nedotýka sa práv iných, tretích osôb, ktoré si svoje práva musia uplatňovať osobitne.“

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods.   1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď   na   každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (Garcia   Ruiz   proti   Španielsku z 21. januára 1999).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 6 C 44/2011 z 9. septembra 2011, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   –   kúpnej   zmluvy   zo   7.   októbra   1991)   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Dôvody, aj keď stručne uvedené v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska   za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť   pod   zákonné   znaky   relevantných   právnych   noriem   aplikovaných   v   danej   veci. Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o   žalobe   sťažovateľky   (a   ostatných   žalobcov),   ktorou   sa   domáhala   určenia   neplatnosti kúpnej zmluvy zo 7. októbra 1991 uzavretej medzi žalovanou v 1. rade ako predávajúcou a žalovanými v 2. a 3. rade ako kupujúcimi z dôvodu, že predmet kúpy – pozemok – parcela EN   č.   453/1 o výmere 1 539   m2 predávajúca v čase   predaja nevlastnila. Z   uvedeného dôvodu   predmetnú   kúpnu   zmluvu   sťažovateľka   (a   ostatní   žalobcovia)   považovala   za absolútne neplatný právny úkon.

Vzhľadom   na   to,   že   predmetom   napadnutého   konania   bola   určovacia   žaloba o určenie   neplatnosti   právneho   úkonu,   tak   prvostupňový   súd,   ako   aj   odvolací   súd v posudzovanej veci považovali za potrebné primárne skúmať naliehavý právny záujem na podaní takejto žaloby v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Dospeli k záveru, že žalobcovia na požadovanom určení naliehavý právny záujem nemajú, pretože pokiaľ zápisy v katastri nehnuteľností nesvedčili v prospech sťažovateľky (a   ostatných   žalobcov),   resp.   ich   právneho   predchodcu,   stav   neistoty   v   ich   právnom postavení by sa ani prípadným vyhovujúcim rozhodnutím súdu neodstránil a sťažovateľka (žalobcovia) by sa musela domáhať ochrany svojho práva prostredníctvom ďalšej žaloby v občianskom súdnom konaní.

Podľa   §   80   písm.   c)   OSP   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 80 písm. a) a b) OSP] má miesto iba   za   predpokladu,   že   žalobca   má   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných   súdov,   aby   sa   pri   rozhodovaní   o   určovacej   žalobe   vysporiadali   najprv s otázkou   existencie   či   neexistencie   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcu.   O   vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, môžu tým porušiť základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného (II. ÚS 382/2010)].

Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva v tom,   že   žalobca   v   danom   právnom   vzťahu   môže   navrhovaným   určením   dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu na   požadovanom   určení   spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 241/2008).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa konajúce všeobecné súdy s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky ako žalobkyne na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak   okresný   súd   v   posudzovanej   veci   na   základe   vykonaného   dokazovania (rozsudkom   sp.   zn.   6   C   44/2011   z   9.   septembra   2011)   okrem   iného   ustálil,   že   na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy nemôže mať sťažovateľka ako žalobkyňa naliehavý právny záujem (sťažovateľka účastníčkou predmetnej zmluvy ani nebola), pretože posúdenie   (ne)platnosti   tohto   dotknutého   právneho   úkonu   je   len   predbežnou (prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca sťažovateľky (a ostatných žalobcov) nadobudol vlastníctvo k pozemku v súčasnosti evidovanému ako parcela C KN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1 539 m2 a súčasne bol aj jeho vlastníkom v čase svojej smrti, resp. či táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Proti tomuto právnemu záveru okresného súdu a krajského súdu nemožno mať z ústavného   hľadiska   v   konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   žiadne   relevantné výhrady.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   skončilo   pre   ňu nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   jej   základných   práv garantovaných ústavou. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označených   sťažovateľkou   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   o   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012

Po   preskúmaní   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   formuluje   námietky   proti napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   jej   námietky   sú v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní. Za týchto okolností bolo úlohou   ústavného   súdu   preskúmať,   či   sa   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   s   dovolacími námietkami sťažovateľky vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m. II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľky   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky (a ostatných žalobcov). Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou a ostatnými žalobcami podaného dovolania, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„...   prípustnosť   dovolania   namietali   s   poukazom   na   ustanovenie   §   237   písm.   f) O. s. p.   Mali   za   to,   že   súd prvého stupňa   aj   odvolací súd svojím procesným postupom odmietli ochranu ich základného práva vlastniť majetok,   porušili   právo na spravodlivé súdne konanie a výkon spravodlivosti a právo na rovnosť v konaní. K odňatiu možnosti konať pred súdom rozhodnutím vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy malo dôjsť podľa ich názoru tým, že ich návrh bol zamietnutý, pretože neboli v konaní aktívne legitimovaní a súdy odmietli konať o ich návrhoch. Poukázali na to, že súd prvého stupňa, ani odvolací súd, sa v dostatočnej miere nevysporiadali s ich naliehavým právnym záujmom, súd prvého stupňa nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, o ich návrhu uznesením nerozhodol a návrh M. M.   na   zámenu   účastníka   konania   nezaprotokoloval,   ani   o   ňom   nerozhodol.   Namietali právny záver súdov nižších stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby o neplatnosť právneho úkonu. Uviedli, že v danom prípade musí ísť o žalobu o absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nie o žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam...“

Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového stavu   zisteného   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   svoje   právne   závery   k   dovolacím námietkam   sťažovateľky   (a   ostatných   žalobcov),   pričom   v   tejto   súvislosti   okrem   iného uviedol:

„V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods.   3 O. s.   p.   je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V   danom   prípade   dovolaním   žalobcov   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok odvolacieho súdu,   ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov 1/ až 5/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.

S   prihliadnutím   na   zákonnú   povinnosť   (§   242   ods.   1   O.   s.   p.)   skúmať   vždy,   či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p...“

K   námietke   sťažovateľky   o   porušení   jej   základného   práva   na   rovnosť   v   konaní najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach   a   povinnostiach   rozhoduje občianskoprávny   súd.   Rovnosť   účastníkov   v   občianskom   súdnom   konaní   bližšie charakterizuje § 18 O. s. p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemožno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.“ K námietke sťažovateľky, že jej súdy odňali možnosť konať pred súdom tým, že nevykonali nimi (žalobcami, pozn.) navrhnuté dôkazy, najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno zásadne   považovať   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom.   Účastníci   sú   totiž   povinní označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   pričom   za   dôkaz   môžu   slúžiť   všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä   výsluch   svedkov,   znalecký   posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé,   že   Občiansky   súdny   poriadok   účastníkovi   konania   priznáva   právo   vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolatelia v danej veci aj využili (nebolo im odňaté).

Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcov 1/ až 5/ nie je ani postupom, ktorým by im súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom,   lebo   rozhodovanie   o   tom,   ktoré   dôkazy   budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda   v   konečnom   dôsledku   aj   k   nesprávnemu   rozhodnutiu,   nie   však   k   zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd), preto svojim postupom dovolateľov nevylúčili z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré im   Občianky   súdny   poriadok   priznáva.   Súd   prvého   stupňa   na   pojednávaní   konanom 9. septembra   2011   (č.   l   67)   k   návrhu   žalobcov   na   vykonanie   ďalšieho   dokazovania pripojením spisu zo Správy katastra Ž. (bývalého štátneho notárstva Ž. pod č. RI.1557/91) uviedol, že z dôvodu nadbytočnosti tento dôkaz nevykoná.

Nevykonaním   žalobcami   navrhovaného   dokazovania   nedošlo   teda   k   odňatiu   ich možnosti konať pred súdom.“

K   námietke   nepreskúmateľnosti,   resp.   nedostatočného   odôvodnenia   písomného vyhotovenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná   námietka   dovolateľov   týkajúca   sa   nepreskúmateľnosti,   resp.   nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)...

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.   Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces,   ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu, že žalobcovia   nepreukázali   naliehavý   právny   záujem,   pričom   tento   svoj   záver   aj   navyše odôvodnil s poukazom na ustálenú judikatúru. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   preto   aj   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   ako   celok   s   poukazom   na   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).“

K námietke neuvedenia návrhu žalovanej v 2. rade na zámenu účastníka konania do zápisnice („nezaprotokolovania“) a nerozhodnutia o ňom súdom prvého stupňa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Pokiaľ žalobcovia namietajú, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že súd nezaprotokoloval ich návrh na zámenu účastníka (ktorý podľa ich tvrdení mala žalovaná 2/ vzniesť na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa 9. septembra 2011 a následne o tom ani nerozhodol), je potrebné uviesť, že túto skutočnosť mali žalobcovia namietať v deň konania pojednávania.

Podľa § 40 ods. 3 O. s. p. predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby v   písaní   a   iné   zrejmé   nesprávnosti.   Predseda   senátu   alebo   samosudca   rozhoduje   aj o návrhoch   na   doplnenie   zápisnice   a   o   námietkach   proti   jej   zneniu.   Každá   námietka účastníka   konania   proti   zneniu   zápisnice,   vedeniu   konania   alebo   správania   účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.

Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z.   o   Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení   neskorších   predpisov,   ktorého   druhý   odsek   prvej   vety   ustanovuje,   že   predseda senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup. Ak má prítomný účastník konania   (jeho   zástupca)   za   to,   že   zápisnica   o   pojednávaní   neodráža   presne   priebeh   v pojednávacej miestnosti, je to dôvodom na uplatnenie námietok do zápisnice o pojednávaní, o ktorých je súd povinný rozhodnúť. Povahou veci je pritom dané, že takúto námietku môže účastník,   ktorý   sa   konania   zúčastnil   (prípadne   jeho   zástupca)   uplatniť   najneskôr   do skončenia tohto pojednávania. Zo zápisnice z pojednávania z 9. septembra 2011 (č. l. 60- 69)   vyplýva,   že   žalobcovia   námietky   priamo   na   pojednávaní   námietky   voči   zápisnici nevzniesli.   Z   obsahu   spisu   ďalej   vyplýva,   že   žalovaná   2/   vo   „vyjadrení   žalovanej   2/   k odvolaniu žalobcov 1/ až 5/ proti rozsudku odvolacieho súdu“ zo 14. novembra 2011 (č. l. 96-97) namietala, že súd procesne pochybil, keď nerozhodol o jej návrhu na zmenu jej procesného postavenia v konaní a tento návrh ani nezaprotokoloval, pričom ako dôkaz o tom priložila aj čestné vyhlásenie M. M. (č. l. 98). Keďže povaha veci neumožňuje, aby dodatočne (po skončení pojednávania) bolo možné verne rekonštruovať dej konania pred súdom tak, aby bolo reálne opraviť v zápisnici uvedené údaje s tým, ako sa skutočne v pojednávacej miestnosti odohrali a keďže účastníci konania výhrady proti vecnej správnosti zápisnice   nevzniesli   priamo   na   pojednávaní,   nie   je   preto   možné   považovať   tvrdenia žalobcov a žalovanej 2/ o nezaprotokolovaní návrhu na zámenu účastníkov a nerozhodnutí o ňom za tvrdenia zodpovedajúce skutočnosti.

Odhliadnuc od toho však ani týmto spôsobom nedošlo a nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcov konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. z dôvodu, že takýto návrh   (ak   by   aj   bol   daný),   bol   podaný   (týkal   sa)   žalovanou   2/,   ktorá   však   dovolanie nepodala.»

K námietke neposkytnutia ochrany právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

«Ústavný súd taktiež opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   ochranu majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (napr. IV. ÚS 367/08, I ÚS 197/08, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 203/09, IV. ÚS 326/07). Pokiaľ zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do práva   na   súdnu   ochranu,   nemôže   byť   všeobecný   súd   svojím   rozhodnutím   zároveň sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok...

Keďže   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistil   v   konaní   alebo   rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol dospieť k záveru o porušení základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Toto platí rovnako vo vzťahu k čl. 1 dodatkového protokolu. Základné právo vlastniť majetok nemožno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.»

K   námietke   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   [§ 241   ods.   2   písm.   c)   OSP] najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť   dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom   na   to,   že   prípustnosť   dovolania   žalobcov   1/   až   5/   nemožno   vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti ktorému nie je dovolanie prípustné.   So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   súčasťou   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   dovolania   vôbec   neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu, aký uplatnil najvyšší súd vo veci sťažovateľky,   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie jej prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že dovolanie   sťažovateľky   v   danom   prípade   nie   je   prípustné,   primeraným   spôsobom odôvodnil, pričom   tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého   uznesenia   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania, pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky (a ostatných žalobcov) a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a obsahom základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012 je podľa názoru ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a preto   sťažnosť   aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše z obsahu sťažnosti (v znení jej doplnenia) a jej príloh zistil, že medzičasom podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania zo 16. januára 2013 vybavila krajská prokuratúra prípisom č. k. Kc 15/13-8 z 11. marca 2013 tak, že ho odložila s konštatovaním, že „žalobou o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy – ako to súdy správne vo svojich   rozhodnutiach   uviedli   –   týmto   negatívnym   určením   by   sa   v   porovnaní s existujúcim   stavom   Vaše   právne   postavenie   vôbec   nezlepšilo,   neodstránila   by   sa uspokojivo Vaša neistota vo vlastníckom vzťahu k spornej nehnuteľnosti, táto by naďalej pretrvávala   (vlastníčkou   spornej   nehnuteľnosti   by   v   prípade   Vášho   úspechu   zostala odporkyňa   v   rade   1/)   a   nevylúčila   by   ďalšie   konania   o   vlastníctve   k   daným nehnuteľnostiam. Vychádzajúc však z vyjadrenia Vašej právnej zástupkyne na pojednávaní konanom dňa 9. septembra 2011, Vami sledovaný účel by splnila jedine žaloba na určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po J. T., nakoľko po právoplatnom skončení veci by ste mohli spornú nehnuteľnosť predediť v dodatočnom dedičskom konaní.“.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru, že napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a ani k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   (pozri   časť   II.1   tohto   uznesenia,   pozn.),   neprichádza   do   úvahy   ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.4   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 a tiež uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri napadnutých rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   v   konaní   pred   krajským   súdom   (odvolacím súdom) a najvyšším súdom (dovolacím súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl.   13   dohovoru   nezávisí   na   istote,   že   bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Napadnuté rozhodnutia krajského súdu a   najvyššieho   súdu   preto   nesignalizujú   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej   súvislosti s možným   porušením   práva   sťažovateľky   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.5 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn.   9   Co 458/2011   z 19.   apríla   2012 a   tiež   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012

Sťažovateľka   namieta   tiež   porušenie   čl.   2   ods.   2   ústavy,   ktorý   má   charakter všeobecného   ústavného   princípu,   a   nie   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody garantovaných   ústavou.   Všeobecné   ústavné   princípy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 383/08).   V   prípade,   ak   ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že   v   danom   prípade napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd,   príp.   práv   vyplývajúcich   z   kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter všeobecného ústavného princípu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013