znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 79/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca), zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Advokátskej kancelárie   Kašuba   spol.   s r. o.,   Horná   41,   Banská   Bystrica,   konajúcej   prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Romana Kašubu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   6 Cdo 146/2013   z 26.   septembra   2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Advokátskej   kancelárie   Kašuba   spol. s r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014 doručená   faxom   a   14.   januára   2014   poštou   sťažnosť   Advokátskej   kancelárie   Kašuba spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 146/2013 z 26. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu, ako aj z na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľka je právnou zástupkyňou žalovanej v 1. rade M. K., ako aj žalovaných v 2. rade J. K. a v 3. rade A. K. (ďalej len „žalovaní“) v spore vedenom Okresným   súdom   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   7 C 65/2005   o určenie neplatnosti právneho úkonu.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 65/2005-911 z 29. októbra 2012 uložil sťažovateľke ako   právnej   zástupkyni žalovaných   povinnosť   zaplatiť na   jeho   účet   poriadkovú   pokutu v sume   500   €,   a to do   3   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia.   V   odôvodnení rozhodnutia uviedol,   že   pojednávania   nariaďované   v   prerokúvanej   veci   boli   opakovane   odročené z dôvodu   ospravedlnenia sa   sťažovateľky. Okresný súd preto vyzval právneho zástupcu žalobcu aj sťažovateľku, aby mu oznámili voľné termíny na účel nariadenia pojednávania tak, aby nedošlo k jeho zmareniu z dôvodu kolízie. Zároveň boli upozornení, že v prípade, ak nebudú na výzvu v určenej lehote reagovať, môže im byť uložená poriadková pokuta. Napriek opakovanej výzve a poučení o možnosti uloženia poriadkovej pokuty sťažovateľka nezareagovala, voľný termín okresnému súdu neoznámila a ani sa neospravedlnila, resp. nezdôvodnila, prečo tak neurobila. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľka týmto postupom   hrubo   sťažuje   postup   súdu   pri   zabezpečení   spravodlivej   ochrany   práv a oprávnených záujmov účastníkov, a s prihliadnutím na závažnosť jej konania jej uložil poriadkovú   pokutu   v sume   500   €,   teda   v   hornej   polovici   zákonom   ustanovenej   sadzby [§ 53 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)].   Sťažovateľka   sa   proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolala.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   súd   odvolací na odvolanie   sťažovateľky   domáhajúcej   sa   zrušenia   uznesenia   okresného   súdu o poriadkovej   pokute   pre   jeho   nesprávnosť   uznesením   sp. zn.   16 Co 414/2012 z 20. decembra 2012 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že výklad   hrubého   sťaženia   postupu   konania   je   vecou   posúdenia   individuálneho   prípadu. Vyžaduje brať do úvahy nielen konanie, úkon alebo iné, najmä pasívne správanie účastníka alebo inej osoby, ale aj to, či takouto skutočnosťou došlo k poruche v postupe súdu, ktorá má za následok nevykonanie relevantného úkonu, príp. nerozhodnutie veci, ak už súd jej rozhodnutie   mal   pripravené,   a len   účastník,   alebo   iná   osoba   zmarila   toto   rozhodnutie. Neuposlúchnutie príkazu súdu (výzvy súdu), ktorý je v súlade s účelom konania (§ 1 OSP) a potrebou riadne pripraviť prejednanie a rozhodnutie veci, je aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne hrubým sťažením postupu konania. Keďže v danej veci sťažovateľka bola opakovane vyzvaná na predloženie voľných termínov, kedy by bolo možné vo veci nariadiť pojednávanie,   a na tieto   výzvy   nereagovala,   krajský   súd   sa   stotožnil   so   záverom   súdu prvého stupňa, podľa ktorého sťažovateľka ako právna zástupkyňa žalovaných neuposlúchla príkaz   súdu,   čím   hrubo   sťažila   postup   konania.   Uloženie   poriadkovej   pokuty   preto považoval   za   dôvodné   a jej   výšku   za   primeranú   vzhľadom   na   pasivitu   sťažovateľky nereagujúcej na výzvu okresného súdu.

Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie a žiadala ho v celom rozsahu zrušiť a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že odvolací súd rozhodoval o jej odvolaní bez toho, aby predtým postupoval podľa § 211 ods. 1 OSP a vyzval ju na doplnenie chýbajúcich náležitostí, pretože ani prvostupňový súd tak podľa § 209   ods. 1   OSP   neurobil.   Sťažovateľka   očakávala,   že   bude   vyzvaná,   aby   odstránila nedostatky svojho neúplného odvolania. Keďže súdy tak neurobili, postupovali podľa jej názoru nesprávne a zaťažili konanie vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu krajského   súdu   sp. zn.   16 Co 414/2012   z   20.   decembra   2012,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 65/2005-911 z 29. októbra 2012, ktorým okresný súd uložil sťažovateľke poriadkovú pokutu, odmietol, a to podľa názoru sťažovateľky napriek tomu, že krajský súd ako súd   odvolací „nevyzval sťažovateľa   podľa § 211 ods. 1 OSP na doplnenie   chýbajúcich   náležitostí   jeho   odvolania   proti   uzneseniu   Okresného   súdu Brezno zo dňa 29. 10. 2012 č. k. 7 C/65/2005-911, a neurobil tak ani Okresný súd Brezno podľa § 209 ods. 1 OSP, čím tak Krajský súd Banská Bystrica, ako aj Okresný súd Brezno porušili zákon a odňali tak sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čo je dôvodom pre podanie dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu“.

Vzhľadom   na   uvedené   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo „na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko mu týmto svojím postupom a rozhodnutím odňal právo na súdnu ochranu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   garantované v článku   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 26. 09. 2013 č. k. 6 Cdo/146/2013 porušené bolo.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 26. 09. 2013 č. k. 6 Cdo/146/2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc zo sťažnosti a z obsahu spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec, ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   sťažnosť   odôvodňuje   v   zásade   identicky,   ako odôvodnila   svoje   dovolanie   najvyššiemu   súdu,   t. j.   ide   o   dôvody,   ktoré   už   posudzoval najvyšší   súd ako dovolací súd.   Dovolací súd ich   posúdil   ako také, ktoré smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o   prípady   uvedené   v   písm. a)   až   písm. g)   tohto   zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Ústavný   súd,   vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   považuje   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II. ÚS 13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   citoval   podstatné   časti rozhodnutí   súdov   prvého   stupňa   a   druhého   stupňa,   ako   aj   obsah   podaného   dovolania, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c/   ide   o   uznesenie   o   uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,   ak   ide   o   uznesenie   o   príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute, o znalcovskom,   tlmočnom,   o   odmietnutí   návrhu   na   zabezpečenie   predmetu   dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach   vo   veciach   upravených   Zákonom   o   rodine,   v   ktorých   sa   vo   veci   samej rozhoduje uznesením.

Dovolateľ   v   prejednávanej   veci   napadol   dovolaním   uznesenie   odvolacieho   súdu, ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   uložení   poriadkovej   pokuty. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. výslovne vylučuje možnosť podať dovolanie v prípade, ak ide o uznesenie o poriadkovej pokute, bez ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania preto podľa tohto ustanovenia neprichádza do úvahy. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je   inak   dovolanie z hľadiska   § 239   O. s. p.   vylúčené.   Vzhľadom   na   zákonnú   povinnosť   (§ 242   ods. 1   veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.“

Podľa názoru najvyššieho súdu existencia žiadneho z označených nedostatkov nebola v dovolacom konaní zistená.

Najvyšší   súd   sa   osobitne   zaoberal   aj   námietkou   sťažovateľky,   že   postupom odvolacieho súdu (ktorý ju nevyzval podľa § 211 ods. 1 OSP na doplnenie náležitostí jej odvolania) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a k tomu uviedol, že sťažovateľka podala „proti prvostupňovému uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty odvolanie, v ktorom sa   domáhal[a],   aby   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   pre   jeho nesprávnosť.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   úplne   jasne   a   zrozumiteľne   uviedol skutkové   zistenia,   z   ktorých   vychádzal   a   aké   právne   závery   z   týchto   skutkových   zistení vyvodil.   Ak   teda   dovolateľ   v   odvolaní   uviedol,   že   napadnuté   rozhodnutie   považuje za nesprávne, bolo z neho vzhľadom na jeho povahu zjavné, že ním môže napádať len správnosť   skutkových   a   právnych   záverov,   na   ktorých   okresný   súd   svoje   rozhodnutie o uložení   poriadkovej   pokuty   založil.   Odvolací   súd   preto   zvoleným   postupom,   ktorým preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z vecného hľadiska a dal odpoveď na otázku,   prečo   ho   považoval   za   vecne   správne   bez   toho,   aby   dovolateľa   vyzval na doplnenie odvolania v zmysle § 211 ods. 1 O. s. p., neodňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom. Napokon, dovolateľovi ako osobe znalej práva nič nebránilo uviesť argumenty, pre ktoré považoval uznesenie okresného súdu za nesprávne.“.

Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   uzavrel,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania z § 239 OSP nevyplýva a že v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 OSP, a dovolanie ako neprípustné odmietol.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa v napadnutom   uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa však nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel   a   účel   v napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   označeného   základného   práva.   V   inom prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Občiansky súdny poriadok takýto postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k   súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že odvolanie sťažovateľky (ktoré ústavný súd posúdil ako tzv. blanketárne odvolanie) nebolo krajským súdom odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. d) OSP z dôvodu, že neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, ale krajský   súd   sa   takýmto   odvolaním   vecne   zaoberal   a posúdil   ho   ako   nedôvodné. V konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   tzv.   blanketárne   odvolanie   podala   samotná sťažovateľka, ktorej predmetom činnosti je poskytovanie právnych služieb a ktorá v tomto konaní vystupuje ako právna zástupkyňa žalovaných.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   ako   aj   na   procesný   charakter uznesenia o uložení pokuty, proti ktorému dovolanie smerovalo, konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemá také atribúty, ktoré by popierali zmysel práva na súdnu ochranu a mali znaky svojvôle či arbitrárnosti.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014