znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 79/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Z., B., a Ing. J. K., B., zastúpených advokátom JUDr. A. S., D., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/6/2010 a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Z. a Ing. J. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2011 doručená sťažnosť Ľ. Z., B., a Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. S., D., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/6/2010 a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na rozsudok č. k. 21 S/6/2010-116 zo 17. augusta 2011, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľov, ktorým sa domáhali ochrany pred nezákonným zásahom Obvodného pozemkového úradu L. (ďalej len „pozemkový úrad“) a Správy katastra L. (ďalej len „správa katastra“).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli:„Už v samotnom žalobnom návrhu sme poukazovali na to, že postup Obvodného pozemkového úradu L., ako aj Správy katastra L. bol v hrubom rozpore s čl. 20 Ústavy SR zaručujúcom   vlastnícke   právo   ako   jedno   zo   základných   ľudských   práv   a   slobôd. Sťažovatelia... nemali možnosť sa vyjadriť pred plánovanou opravou výmer a hraníc KN-E parciel v k. ú. B. v ich spoluvlastníctve a prípadne pripomienkovať túto zmenu, bez ich vedomia a súhlasu bol podaný na Správu katastra L. Obvodným pozemkovým úradom návrh na opravu chyby vo výmerách a hraniciach nehnuteľných vecí v ich vlastníctve. Zápisom opravy do KN, sa táto stala záväznou a súčasťou operátu, ktorý eviduje správa katastra. Všetky listiny (zmluvy, verejné listiny, rozhodnutia a pod.) aby boli zapísateľné do KN, príp. aby s povolením vkladu k nim mohli byť spájané právne účinky musia byť v súlade s takto opraveným stavom katastra nehnuteľností.

Tak rozsiahla oprava chyby podľa nášho názoru nemala zákonný podklad a trvalo obmedzila vlastnícke právo jednotlivých spoluvlastníkov bez zákonného podkladu. Podľa čl. 13, ods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno ustanoviť za podmienok   ustanovených   touto   ústavou   len   zákonom.   Vykonaním   tejto   opravy na podklade   metodického   usmernenia   ÚGKK   č.   MN   74.20.73.46.30   a   Vyhlášky   ÚGKK č. 300/2009 Z. z. a obmedzenia vlastníckeho práva na základe týchto noriem nižšej právnej sily   (v   prípade   metodického   usmernenia   toto   nie   je   právnou   normou,   keďže   tu   chýba všeobecná záväznosť) je v príkrom rozpore s čl. 13, ods. 2 a čl. 20, ods. 4 Ústavy SR. Úmyslom sťažovateľov... nebolo spochybňovať správnosť, resp. nesprávnosť výmer a hraníc KN-E parciel tak ako to uviedol porušovateľ, ale preskúmať zákonnosť postupu Obvodného pozemkového úradu L. a Správy katastra L. pri predmetnej oprave výmer a hraníc   týchto   pozemkov,   najmä   s   poukazom   na   to,   že   samotní   vlastníci,   resp.   ani predstavitelia združenia vlastníkov vytvorenom podľa zákona č. 330/1991 Zb. neboli pred samotným podaním návrhu na opravu chyby v KN s týmto oboznámení, nemali možnosť tento návrh pred jeho podaním pripomienkovať, vyjadriť sa k nemu. Požiadavka okrem iných   aj   sťažovateľov...   na   porušovateľa   teda   bola   legitímna   a oprávnená,   pričom všeobecnému   súdu   takáto   právomoc   (povinnosť)   takýmto   návrhom   sa   zaoberať   vyplýva priamo zo zákona.

Taktiež porušovateľ vo svojom rozhodnutí dostatočne nezohľadnil princíp právnej istoty na schválenom a zapísanom registri ROEP po uplynutí 3 ročnej prepadnej lehoty, počas ktorej je možné vykonávať zmeny a opravy v registri, ktoré v tomto prípade boli vykonané až viac ako 10 rokov od zápisu diela ROEP pre k. ú. B. Aj princíp právnej istoty v právnych vzťahoch je významným inštitútom,   ktorý zohľadňuje aj judikatúra Ústavného súdu, ako aj Najvyššieho súdu SR.

Uvedený rozsudok porušovateľa je podľa nášho názoru arbitrárny, svojvoľný a nemá podklad v zákone.

Porušovateľ   podľa   nášho   názoru   nepreskúmal   postup   orgánov   verejnej   správy

-Obvodného pozemkového úradu L. a Správy katastra L. dôsledne v intenciách O. s. p., s prihliadnutím   najmä   na   ústavné   právo   a   Ústavu SR   ako normu   najvyššej právnej sily. Keďže tak neurobil, znemožnil sťažovateľom... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46. ods. 1 Ústavy SR a čl. 6. ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov   Ľ.   Z.   a   Ing.   J.   K.   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6, ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   46,   ods.   1   Ústavy   SR rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn.: 21S/6/2010-116 zo dňa 17. 08. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 21S/6/2010-116 zo dňa 17. 08. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   Žilina   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   Ľ.   Z.   a Ing. J.   K.   trovy konania vo výške 331,97 € vrátane DPH…, ktoré je Krajský súd Žilina povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. A. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/6/2010 a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   č.   k.   21   S/6/2010-116 zo 17. augusta   2011   v   rámci   skúmania   prípustnosti   návrhu   sťažovateľov   podľa   §   250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uviedol:

„Z   administratívneho   spisu   odporcu   v   rade   1/   súd   zistil,   že   odporca   v   rade   1/ zverejnil vyhláškou register pôvodného stavu k. ú. B. - časť H., ktorý je súčasťou projektu pozemkových úprav v k. ú. B. na úradnej tabuli Obce B. po dobu 30 dní (vyvesené dňa 01. 12. 2010, zvesené dňa 02. 01. 2011), kde boli navrhovatelia poučení, že proti výpisu z registra pôvodného stavu, ktorý bol každému účastníkovi, ktorého pobyt je známy, doručený do vlastných rúk, je možné podať v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. v lehote 30 odo dňa doručenia písomné námietky u Obvodného pozemkového úradu v L.“

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd skúmal samotný postup pozemkového úradu a správy katastra, pričom uviedol:

„Odporca v rade 2/ opravil výmery pozemkov evidovaných v mape určeného operátu neformálnym spôsobom, tj. mimo režim Správneho poriadku.

Napriek tomu, má súd za to, že aj v takýchto prípadoch je nutné zachovávať zásady správneho konania, ktoré prežarujú do celej činnosti orgánov verejnej správy, a to zásadu legality a podľa názoru súdu aj zásadu správy ako služby verejnosti, resp. zásadu súčinnosti s dotknutými osobami, ale tiež vzájomnej spolupráce medzi správnymi orgány navzájom. Z   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   odporca   v   rade   1/   komunikoval v rámci   procesu   projektových   úprav   s jeho účastníkmi.   Určitý   nedostatok   možno vidieť v tom,   že   zámer   zmeniť   výmery   parciel   bol   prerokovaný   na   jednaní   dňa   21.   10.   2010, ktorého bolo zvolané na podnet zhotoviteľa Projektu pozemkových úprav v k. ú. B. - časť H. Geodetickej kancelárie Ing. E. J. a Ing. M. M. pred zverejnením etapy Registra pôvodného stavu, z dôvodu že v grafickom operáte schváleného registra je posunutá identifikácie a zákres parciel EKN, ktorého výsledkom bola dohoda, že odporca v rade 1/ v spolupráci so zhotoviteľom požiada Správu katastra o opravu katastrálneho operátu, pričom na tomto jednaní   sa   nezúčastnil   zástupca Združenia účastníkov pozemkových   úprav B.   -   časť   H. Následne však odporca v rade 1/ dôvody opravy výmer zdôvodnil (napr. pracovné jednanie dňa 10. 10. 2011, 04. 02. 2010 a 05. 02. 2011).

Podľa   názoru   súdu   konanie   odporcu   v   rade   1/-   žiadosť   o   opravu   ani   konanie odporcu v rade 2/ - oprava výmer nepredstavujú nezákonný zásah, keďže správne orgány postupovali   v   súlade   so   zákonom,   pričom   §   59   ods.   5   katastrálneho   zákona   umožňuje opravovať výmery parciel registra evidovaných na mape určeného operátu neformálnym spôsobom - vyhotovením protokolu.

Rovnako sa súd stotožňuje s názorom odporcu v rade 2/, že konanie odporcov malo svoj   zákonný   podklad   vo   vyhláške   č.   300/2009   Úradu   geodézie,   kartografie   a   katastra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonáva zákon č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii aj keď následne odporca v rade 2/ odôvodnil opravu poukazom na § 12 ods. 4 Metodického návodu   na   vykonávanie   geodetických   činností   pre   projekt   pozemkových   úprav   č.   MN 74.20.73.46.30.

Podľa § 22 ods.   1 tejto vyhlášky odstránenie chybných a doplnenie chýbajúcich údajov   v   operáte   katastra   nehnuteľností   zabezpečí   správa   katastra   na   základe   žiadosti zhotoviteľa projektu pozemkových úprav alebo správneho orgánu.

Odporca   v   rade   1/   teda   nekonal   protizákonne,   keď   odporcu   v   rade   2/   požiadal o vykonanie opravy, na toto jeho konanie nemožno nahliadať ako na nezákonný zásah. Odporca v rade 2/ rovnako nekonal protizákonne, keď žiadosti odporcu vyhovel, keď v rámci projektu pozemkových úprav vyšlo najavo, že údaje v katastri nehnuteľnosti sú v rozpore so skutočnosťou. Bolo by v rozpore s účelom pozemkových úprav,   pokiaľ by odporca   v   rade   1/   ďalej   vychádzal   z   registra   pôvodného   stavu,   ktorý   je   v   rozpore so skutočnými údajmi.

Podľa   názoru   súdu   ustanovenie   §   7   ods.   6   zákona   č.   180/1995   Z.   z.   nemožno považovať za špeciálne vo vzťahu k § 59 katastrálneho zákona, pokiaľ ustanovenie § 22 ods. 1 vyhlášky č. 300/2009 Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonáva zákon č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii, výslovne umožňuje odstránenie chybných a doplnenie chýbajúcich údajov.

Ust. § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. možno považovať za špeciálne pre ostatné prípady, avšak pre prípady projektu pozemkových úprav je jeho špecialita prelomená. V   prípade   pozemkových   úprav,   ktoré   je   zložené   z   viacerých   etáp   a   smeruje k racionálnemu usporiadaniu   pozemkového vlastníctva,   je záujem na tomto usporiadaní prevažujúci pred právnou istotou garantovanou obmedzením zmeny schváleného registra obnovenej   evidencie   pozemkov.   Navyše   o   oprave   podľa   §   59   katastrálneho   zákona   sa v zásade rozhoduje rozhodnutím podľa Správneho poriadku.

Súd uznáva, že v danom prípade (neformálne rozhodnutie o oprave z dôvodu, že zhotoviteľ projektu zistil oproti stavu ROEP iné výmery EKN parciel na základe zistenia posunu identifikácie parciel a zákresu parciel) sú možnosti obrany dotknutých vlastníkov znížené   ako   v   prípade   ostatných   opráv,   a   záujem   na   právnej   istote   (zachovanie   stavu ROEP)   vystupuje   do   popredia,   avšak   súd   poukazuje   na   to,   že   v   rámci   viacerých   etáp projektu   pozemkových   úprav   môžu   dotknutí   vlastníci   využiť   prostriedky   obrany,   ktoré umožňuje Správny poriadok a zákon č. 330/1991 Zb. a teda záujem na vecne správnom priebehu pozemkových úprav, ktorý bude korešpondovať so skutočnosťou, podľa názoru súdu aj v tomto prípade prevažuje.

Podľa   názoru   súdu,   návrhom   na   ochranu   pre   nezákonným   zásahom   chceli navrhovatelia spochybniť záver odporcu v rade 1/ o posunoch EKN parciel a ich výmere, teda docieliť, aby nezávislý súd preskúmal výmeru týchto parciel.

Avšak   súd   v   správnom   súdnictve   nerozhoduje   o   určení   vlastníckeho   práva,   len v danom prípade konštitutívne rozhoduje, či zásah odporcu v rade 1/ a v rade 2/ bol alebo nebol protizákonný a zakáže naďalej porušovať právo navrhovateľa.

V prípade, že sa navrhovatelia domnievajú, že konaním odporcu v rade 1/ a odporcu v   rade   2/   došlo   k   zásahu   do   ich   vlastníckeho   práva,   je   podľa   názoru   súdu   na   mieste určovacia žaloba v civilnom súdnictve, aj napriek tomu, že krajský súd vyslovil záver, že tento zásah nebol nezákonný.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského súdu,   ktorý   podľa   nich „nepreskúmal   postup   orgánov   verejnej   správy...   dôsledne v intenciách O. s. p., s prihliadnutím najmä na ústavné právo a Ústavu SR...“. Sťažovatelia poukázali na to, že ich úmyslom „nebolo spochybňovať správnosť, resp. nesprávnosť výmer a hraníc KN-E parciel, tak ako to uviedol porušovateľ, ale preskúmať zákonnosť postupu... [pozemkového   úradu   a   správy   katastra] pri   predmetnej   oprave   výmer   a   hraníc   týchto pozemkov...“. V tejto súvislosti sťažovatelia namietali, že uvedená oprava sa uskutočnila na základe „metodického   usmernenia   ÚGKK   č.   MN   74.20.73.46.30   a   Vyhlášky   ÚGKK č. 300/2009 Z. z.“, pred podaním návrhu na opravu chyby v katastri nehnuteľností s ním neboli   oboznámení   a   nemali   možnosť   sa   k   nemu   vyjadriť,   pričom   zmena   a   oprava   sa uskutočnila po uplynutí 3-ročnej lehoty, „počas ktorej je možné vykonávať zmeny a opravy v registri“.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom krajského súdu vydaným v správnom súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať činnosť   orgánov   verejnej   správy,   ale len preskúmať   „zákonnosť“   zásahov   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je   rozhodnutím, o ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba okrem iných tvrdí, že bol nezákonný a ktorý ju ukrátil na jej právach a právom chránených záujmoch (§ 250v ods. 1 OSP a § 244 ods. 5 OSP v spojení s § 250v ods. 8 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   v   návrhu   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy.   Treba   vziať preto   do   úvahy, že   správny   súd   nie   je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého zásahu orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný   súd   posudzoval   z   tohto   aspektu   aj   dôvodnosť   námietok   sťažovateľov   proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu.   Pokiaľ   sťažovatelia   v súvislosti   s napadnutým postupom správy katastra sú toho názoru, že pri úprave výmery relevantných pozemkov došlo k zásahu do ich vlastníckeho práva, jeho ochrany sa môžu domáhať v občianskom súdnom konaní príslušnou žalobou, tak ako to je uvedené aj v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

Predmetom konania pred krajským súdom bolo posúdiť zákonnosť zásahu správy katastra,   ktorý   vykonal „opravu   písomných   aj   grafických   výmer   EKN   parciel,   ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú navrhovatelia, a ktorej výsledkom bolo poníženie výmery“, a to na základe žiadosti pozemkového úradu „o opravu chyby v katastrálnom operáte, a to tak písomných, ako aj grafických výmer parciel registra E v k. ú. B., časť H.“.

Námietky, ktoré sťažovatelia uviedli v sťažnosti, uplatnili aj v návrhu na ochranu pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy.   Krajský   súd   sa   týmito   námietkami zaoberal,   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   sa   s   nimi   vysporiadal   a   svoje   právne   závery odôvodnil.   K   námietke   sťažovateľov,   že   nemali   možnosť   vyjadriť   sa   k   predmetnému návrhu, krajský súd uviedol, že pozemkový úrad zverejnil vyhláškou register pôvodného stavu k. ú. B. – časť H. na úradnej tabuli obce B. po dobu 30 dní s poučením o možnosti podať písomné námietky podľa § 10 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb.   o   pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva,   obvodných pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde   a   o   pozemkových   spoločenstvách   v znení neskorších predpisov. Predmetné výpisy boli sťažovateľom doručené do vlastných rúk 6. decembra 2010, pričom Ing. J. K. podal proti nim námietku. Poukázal tiež na nedostatok v postupe pozemkového úradu, ktorý zámer zmeniť výmery parciel prerokoval na konaní 21. októbra 2010, na ktorom sa nezúčastnil zástupca Združenia účastníkov pozemkových úprav B.   –   časť   H.   (ďalej   len   „združenie“).   Následne   však   uvedený   zámer   zdôvodnil   za prítomnosti   zástupcu   združenia na pracovných   konaniach 10.   októbra 2011, 4.   februára 2011   (v   odôvodnení   rozsudku   2010,   pozn.)   a 5. februára   2011.   Na   základe   týchto skutočností   krajský   súd   konštatoval,   že   pozemkový   úrad v   rámci   procesu   projektových úprav komunikoval   s jeho účastníkmi,   a   mali tak   možnosť   sa   k   predmetným návrhom vyjadriť.

Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu je v zásade ústavne akceptovateľný, pretože nie každé procesné pochybenie v postupe orgánu verejnej správy má za následok porušenie práv a právom chránených záujmov účastníkov konania. Krajský súd tento záver primeraným spôsobom odôvodnil, nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený a nie je svojvoľný, teda arbitrárny.

K námietke sťažovateľov, že konanie pozemkového úradu a správy katastra nemalo zákonný podklad, krajský súd uviedol, že postup uvedených orgánov verejnej správy mal podklad v § 22 ods. 1 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č.   300/2009   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonáva   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 300/2009 Z. z.“) a v § 12 ods. 4 Metodického návodu na vykonávanie geodetických činností   pre   projekt   pozemkových   úprav   č.   MN   74.20.73.46.30   Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky a Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ďalej len „metodický návod“). Krajský súd v tejto súvislosti poukázal tiež na § 29 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „katastrálny   zákon“),   ktorý predstavuje zákonný podklad pre postup správy   katastra, ktorý   vykonal opravu výmery pozemkov v mape určeného operátu neformálnym spôsobom, t. j. mimo režim Správneho poriadku. K námietke sťažovateľov, že krajský súd sa v odôvodnení odvolal na vyhlášku č. 300/2009 Z. z. ako aj metodický návod, ústavný súd uvádza, že tak, ako vyhláška ani metodický   návod   nemôžu   upravovať   otázky,   ktoré   idú   nad   rámec   príslušného   zákona. Vyhláška č. 300/2009 Z. z. bola vydaná na základe splnomocňovacieho ustanovenia, a to § 28   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   215/1995   Z.   z.   o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/1995 Z. z.“), na základe zákonného   splnomocnenia   upraviť   podrobnejšie   otázky   ustanovené   v tomto splnomocňovacom ustanovení. Nedotkla sa právomocí príslušných orgánov verejnej moci ani   práv   a povinností   subjektov   práva   participujúcich   na   postupoch   podľa   zákona č. 215/1995 Z. z., a preto ústavný súd odvolanie na tieto normatívne akty posúdil ako súčasť argumentácie krajského súdu, ktorá nemohla mať vplyv na ústavnoprávnu akceptovateľnosť napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Ústavný   súd   preto   v nadväznosti   na   uvedené akceptoval záver krajského súdu, že konanie pozemkového úradu a správy katastra malo svoj   zákonný   podklad,   aj   keď   vo   výpočte   právnych   predpisov   sa   odvoláva   nielen na zákonné, ale aj iné normatívne akty. Toto konanie preto nie je nezákonným zásahom.

Ústavný   súd   považuje   tento   záver   za   ústavne   akceptovateľný   a   dostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti ústavný súd ešte dodáva, že v tomto prípade išlo o vykonanie opravy   v   rámci   projektu   pozemkových   úprav,   keď   vyšlo   najavo,   že   údaje   v   katastri nehnuteľností   sú   v   rozpore   so   skutočnosťou.   Podkladom   pre   tento   postup   bolo vyvlastňovacie   rozhodnutie   č.   Výst.-5370-330/1975-K   zo   4.   mája   1976,   ktorými   boli nehnuteľnosti v k. ú. B. vyvlastnené pre záplavu vodného diela L., rozhodnutie č. ÚP-2781-336/1979-Na zo 14. novembra 1980, ktorým boli nehnuteľnosti vyvlastnené pre ochranné lesné pásy vodného diela L. a rozhodnutie č. ÚP-1490/336/1981/JUDr. Dž. z 25. mája 1982, ktorými   boli   nehnuteľnosti   vyvlastnené   pre   preložku   cesty.   Krajský   súd   poukázal   na vyjadrenie   pozemkového   úradu,   podľa   ktorého   „[z]hotoviteľ,   ktorý   spracoval   ROEP, parcely   identifikoval   chybne,   preto   oprava   výmer   EKN   parciel   zapísaných   na   listoch vlastníctva po ROEP je opodstatnená“. Sťažovatelia tento záver vo svojej sťažnosti nijako nespochybňujú,   uviedli,   že   ich   úmyslom   „nebolo   spochybňovať   správnosť,   resp. nesprávnosť výmer a hraníc KN-E parciel tak, ako to uviedol porušovateľ, ale preskúmať zákonnosť postupu...“. Je potrebné tiež uviesť, že v tomto prípade nemožno aplikovať čl. 13 ods. 2 ústavy, pretože postupom uvedených orgánov verejnej správy nešlo o taký postup, ktorým   by   malo   dôjsť   k úprave   medzí   základných   práv   a   slobôd.   Podstatou   postupu pozemkového úradu a správy katastra bolo vykonanie opravy pre rozpor údajov v katastri nehnuteľností   so   skutočnosťou,   čo   bolo   preukázané   citovanými   vyvlastňovacími rozhodnutiami, ktorých správnosť sťažovatelia nespochybnili.

K námietke sťažovateľov, že uvedená oprava bola vykonaná po uplynutí 3-ročnej lehoty podľa § 7 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), krajský súd uviedol, že § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. nie je špeciálnym k § 59 katastrálneho zákona, pokiaľ § 22 ods. 1 vyhlášky č. 300/2009 Z. z. umožňuje odstránenie chybných a doplnenie chýbajúcich údajov. Uviedol tiež,   že   záujem   na   racionálnom   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva   prevažuje   nad právnou istotou vyjadrenou obmedzením zmeny schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. Ústavný súd považuje tento záver krajského   súdu   za   ústavne   udržateľný,   predstavuje   jeden   z   možných   záverov   aplikácie príslušných ustanovení katastrálneho zákona a zákona č. 180/1995 Z. z., nie je teda zjavne neodôvodnený.

Krajský súd v namietanom rozsudku primerane odôvodňuje svoje závery, preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, jeho závery sú logické a vyplývajú z výkladu platnej právnej úpravy. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení katastrálneho zákona, zákona č. 180/1995 Z. z., vyhlášky č. 300/2009 Z. z. a metodického návodu krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   zákonnosti zásahu   pozemkového   úradu   a   správy   katastra   nie   je   arbitrárny,   je   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   s   tým,   že   krajský   súd   svoje   závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľov na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozhodnutím krajského súdu.

Z   uvedených   dôvodov   je   sťažnosť   sťažovateľov   zjavne   neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti   medzi napadnutým postupom a rozsudkom   krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012