znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 79/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   marca   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   11   ods.   1   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   10 CoE/58/2010 z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a podľa   čl.   11 ods.   1 a čl. 36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 CoE/58/2010 z 30. septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že 15. júna 2009 oprávnený zobral návrh na vykonanie exekúcie späť a požiadal Okresný súd Námestovo (ďalej len „okresný súd“) o zastavenie exekučného konania sp. zn. 6 Er/100/2009. Dňa 18. júna 2009 bolo okresnému súdu doručené podanie povinného, ktorým požiadal o zastavenie exekúcie: „Na   odôvodnenie   svojho   návrhu   uviedol,   že   na   základe   oznámenia   oprávneného obsahujúceho verejný prísľub, ktorým sa oprávnený zaviazal, že v prípade úhrady dlžného poistného v lehote 30 dní od doručenia oznámenia, bude poplatok z omeškania odpustený, zaplatil pred uplynutím 30 dňovej lehoty t. j. 05. 09. 2005 sumu vo výške 271,75 EUR (8 187,- Sk) aj napriek tomu, že mu nebolo známe z čoho tento nárok oprávneného vyplýva, nakoľko mu neboli doručené žiadne platobné výmery. Z uvedených dôvodov potom povinný spochybnil právny základ exekúcie č. EX 263/2009 a požiadal, aby súd exekučne konanie zastavil   a oprávneného   zaviazal   k úhrade   trov   právneho   zastupovania   povinného v exekučnom konaní vo výške 65,30 EUR. Povinný ku svojím námietkam pripojil fotokópiu oznámenia oprávneného o možnosti odpustenia poplatku z omeškania zo dňa 15. 8. 2005 a fotokópiu dokladu o úhrade sumy vo výške 271,75 EUR (8 187,- Sk) v prospech účtu oprávneného.“

Z uznesenia okresného súdu č. k. 6 Er/100/2009-34 z 26. novembra 2009 vyplýva, že „Súd po preskúmaní dokladov predložených povinným má za to, že úhradou pohľadávky predstavujúcej neuhradené poistné vo výške 271,75 EUR v lehote stanovenej oprávneným vo verejnom prísľube boli splnené všetky podmienky určené verejným prísľubom vedúce k následnému   splneniu   záväzku   oprávneného   t.   j.   odpusteniu   poplatku   z   omeškania postúpeného oprávnenému spolu s pohľadávkou, čím teda došlo k zániku celej pohľadávky s príslušenstvom   vymáhanej   v   tomto   exekučnom   konaní   ešte   pred   začatím   exekučného konania.

Vychádzajúc z uvedeného je potom zrejme, že exekúcia, ktorá sa začala za účelom vymoženia   zaniknutého   práva   nespĺňa   atribúty   prípustnosti,   pričom   v   prospech   týchto záverov jednoznačne svedčí aj konanie oprávneného, ktorý ešte pred doručením podania povinného na súd vykonal procesný úkon smerujúci k zastaveniu exekúcie. Súd preto aj napriek skoršiemu podaniu oprávneného rozhodol tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku....

Vzhľadom k tomu, že k zastaveniu konania došlo z dôvodu zániku práva z exekučného titulu   ešte   pred   začatím   exekúcie,   súd   rozhodol   tak,   že   oprávneného,   ktorý   nevenoval patričnú pozornosť skúmaniu, či sú splnené všetky podmienky pre začatie exekúcie, t. j. či povinnosť určená exekučným titulom nebola splnená, zaviazal na úhradu trov, ktoré vznikli povinnému v súvislosti s bránením jeho práva pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 65,30 EUR.“.

Oprávnený sa proti uzneseniu okresného súdu odvolal. Krajský súd uznesením sp. zn. 10   CoE/58/2010   z 30.   septembra   2010   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku   o trovách konania potvrdil; výroku o zastavení exekučného konania sa nedotkol.

Sťažovateľka považuje označené rozhodnutie okresného súdu aj uznesenie krajského súdu   za   arbitrárne,   pretože   podľa   jej   názoru   sa   najmä   krajský   súd   ako   súd   odvolací vo svojom   potvrdzujúcom   rozhodnutí   nevysporiadal   s   ňou   predloženými   skutkovými tvrdeniami   a   právnym   posúdením,   na   ktoré   poukázala,   ale   práve   naopak,   rozhodol   na základe   skutočností,   ktorými   sa   prvostupňový   súd   nezaoberal,   čím   porušil   jej   základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Argumentuje tým, že „V exekučnom konaní sú súdy oprávnené použiť ustanovenia OSP ohľadne náhrady trov konania, len pokiaľ nie je táto otázka upravená v ustanoveniach Exekučného   poriadku   (ust.   §   251   ods.   4   OSP).   Exekučný   poriadok   pritom   obsahuje ustanovenia ohľadne trov exekučného konania v siedmej časti nazvanej trovy exekúcie, ktorá ustanovuje druhy a spôsoby stanovenia trov exekučného konania.

Proces   rozhodovania   o   trovách   exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   vykazuje zásadné   odchýlky   od   procesu   rozhodovania   o   trovách   konania   podľa   OSP,   resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy OSP o trovách exekučného konania zásadne neprichádza   do   úvahy,   nakoľko   Exekučný   poriadok   upravuje   náhradu   trov   exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.

Vyššie   uvedenú   skutočnosť   potvrdzuje   aj   ustanovenie   §   251   ods.   4   OSP,   ktoré ustanovuje, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Exekučný   poriadok,   ako   osobitný   predpis   k   OSP,   upravuje   trovy   exekučného   konania vo svojej   šiestej   a   siedmej   časti.   Podľa   stanovenia   §   200   ods.   1   Exekučného   poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na   účelné   vymáhanie   nároku   a   podľa   §   203   ods.   1   Exekučného   poriadku   ak   dôjde k zastaveniu   exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   Povinného   v   exekučnom   konaní   oporu v ustanoveniach právneho poriadku.

Zákonodarca   vyriešil   explicitne   náhradu   trov   v   rámci   Exekučného   poriadku a neponechal   túto   otázku   súdnej   interpretácii.   Pokiaľ   teda   aj   nedôjde   k   rozhodnutiu o trovách právneho zastúpenia povinného v exekučnom konaní, takýmto postupom podľa nášho názoru v žiadnom prípade nemôže dôjsť k porušeniu práva povinného na spravodlivý proces, aj s poukázaním na skutočnosť, že zmyslom exekučného konania je nútený výkon práv v prospech oprávneného prostredníctvom súdneho exekútora v neprospech povinného na základe vopred vydaného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia spôsobilého byť exekučným titulom, nakoľko takto vzniknutý prípadný nárok si je povinný subjekt oprávnený následne uplatniť voči oprávnenému. Takýmto postupom nedôjde ani k porušeniu zákona, ani porušeniu práva na spravodlivý proces a ani k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.   Exekučný   poriadok,   najmä   s   poukázaním   na   charakter   a   predmet   exekučného konania, podľa nášho názoru nepripúšťa náhradu trov exekúcie povinného práve z tohto dôvodu.“.

Podľa   sťažovateľky „KS   ZA   prijatím   Uznesenia   2   rozhodol   v   rozpore   s   dikciou ustanovení právneho poriadku, čím došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj jeho vlastníckeho práva.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoE/58/2010 zo dňa 30. 09. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach.

2. Tretí výrok Uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoE/58/2010 zo dňa 30. 09.   2010   zaväzujúci   Sťažovateľa   uhradiť   právnemu   zástupcovi   povinného   trovy právneho zastúpenia sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11. ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Pokiaľ   ide   o namietané   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   10   CoE/58/2010 z 30. septembra   2010,   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   v   nej označených   práv   týmto   uznesením,   ktorým   bolo   potvrdené   prvostupňové   rozhodnutie o uložení povinnosti sťažovateľke nahradiť povinnému trovy právneho zastúpenia v sume 65,30 €. Výhrady sťažovateľky smerujú hlavne proti tomu, že sa krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré v konaní predložila a na ktoré poukázala, ale práve naopak, rozhodol na základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal.

Ústavný súd pripomína, že jeho právomoc preskúmavať aplikáciu a výklad zákona všeobecným   súdmi   nie je neobmedzená, keďže   jeho prioritnou   úlohou ako nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   je   predovšetkým   posúdiť,   či   sťažnosťou   namietané rozhodnutie všeobecného súdu nie je svojvoľné, či inak zjavne neodôvodnené, čo však v prípade sťažovateľky vychádzajúc zo sťažnosti a z obsahu súvisiaceho spisu nezistil.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   tým, že krajský súd potvrdil uznesenie   okresného   súdu   v časti,   ktorým   jej   ako   oprávnenej   bolo   uložené   nahradiť povinnému trovy právneho zastúpenia v sume 65,30 €, hoci podľa jej názoru na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   sp.   zn.   10   CoE/58/2010 z 30. septembra 2010 najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia, ktoré odôvodnil poukázaním na § 251 ods. 4 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 146 ods. 2 OSP, pričom uviedol, že vzhľadom na to, že došlo k zastaveniu z dôvodu zániku   práv   z exekučného   titulu   ešte   pred   začatím   exekúcie,   súd   rozhodol,   že   zaviazal oprávneného   (sťažovateľku)   na   úhradu   trov,   ktoré   vznikli   povinnému   v súvislosti s bránením jeho práv. Následne zhrnul svoju reakciu na sťažovateľkou uplatnené odvolacie dôvody takto:

„Proces   rozhodovania   o   trovách   exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa O. s. p. a použitie O. s. p. neprichádza do úvahy, keďže Exekučný poriadok upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach. Exekučný poriadok ako osobitný predpis k O. s. p. však upravuje trovy exekučného konania vo svojej šiestej a siedmej časti. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových   výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času   pri   vykonávaní   exekúcie.   Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností, nemá priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinnému v exekučnom   konaní   oporu   v   ustanoveniach   právneho   poriadku.   K   uvedenému   záveru dospel aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 5N Cdo 12/2004. Žiadal, aby uznesenie okresného súdu vo výroku č. II bolo zrušené.“

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1 OSP uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne, pričom sa stotožnil v zmysle odseku 2 tohto ustanovenia aj s jeho dôvodmi.

Na   zdôraznenie   správnosti   rozhodnutia   krajský   súd   dodal,   že „Argumenty oprávneného,   že povinnému nevznikol nárok na náhradu trov konania,   s poukazom na úpravu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, nie sú správne. Okresný súd správne aplikoval pri trovách konania exekúcie úpravu uvedenú v § 146 ods. 2 O. s. p., s prihliadnutím na ustanovenie   §   251   ods.   4   veta   prvá   O.   s.   p.,   v   zmysle   ktorého   na   výkon   rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí,   ak   tento   osobitný   predpis   neustanovuje   inak.   Bolo   preukázané,   že   k   zastaveniu exekučného konania došlo podľa § 57 ods. 1 písm. f) zákona č. 233/1995 Z. z. v platnom znení, keď bolo zistené, že exekúcia, ktorá sa začala za účelom vymoženia zaniknutého práva, nespĺňala atribúty prípustnosti. K zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu zániku práva z exekučného titulu, a to ešte pred začatím exekúcie, preto je po práve, aby oprávnený nahradil trovy exekúcie povinnému,, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením jeho práva. V žiadnom   prípade   nejde   o   trovy   exekútora,   ale   o   trovy   účastníka.   Preto   bol   výrok uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie ako správny potvrdený.“.

K   sťažovateľkou   namietanému   nedostatočnému   odôvodneniu   rozhodnutí   vo   veci konajúcich súdov ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podľa čl. 36 ods. 1 listiny), resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, I. ÚS 359/09).

Ústavný súd po posúdení obsahu namietaného uznesenia z uvedených hľadísk dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia uviedol postup, akým k nemu dospel.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   (a   rovnako   pred   ním   aj   okresný   súd) vykonal   ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný a nepopiera   zmysel   interpretovaných   a použitých   právnych   noriem. Jeho   rozhodnutie   je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo štandardov   spravodlivého   procesu.   Výklad   dotknutých   právnych   noriem   zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov.Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nezhodujúcu sa judikatúru všeobecných súdov, sama vo svojej sťažnosti akceptuje pravidelne sa opakujúci právny názor ústavného súdu implikovaný   v mnohých   jeho   rozhodnutiach,   že „ústavný   súd   ani   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade vedú k rozhodnutiu usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov za podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity   (napr.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05, III. ÚS   78/08)“,   aj   keď   na   druhej   strane   je   podľa   jej   názoru   ústavnoprávne neakceptovateľné, ak je táto variabilita v priamom rozpore so znením článkov ústavy. Tento názor sťažovateľky ústavný súd nespochybňuje, avšak závery krajského súdu neprekračujú podľa jeho názoru prípustnú variabilitu právnych názorov v takej intenzite, ktorá by bola v rozpore so znením niektorého z článkov ústavy.

Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a   to,   že   sťažnosť   smeruje   proti   namietanému   uzneseniu,   ktorým   krajský   súd   potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť povinnému trovy právneho zastúpenia v sume 65,30 €. Túto sumu možno označiť za zjavne celkom bagateľnú,   a   aj   keď   sťažovateľka   zakladá   svoje   námietky   najmä   na   porušení   práva   na spravodlivé   súdne   konanie,   táto   skutočnosť   prispela   k   podpore   záveru   ústavného   súdu o zjavnej   neodôvodnenosti   sťažnosti.   Uloženie   povinnosti   sťažovateľke   zaplatiť   sumu 65,30 € by totiž aj v prípade, že by ústavný súd zistil určité pochybenia v namietanom rozhodnutí,   mohlo   predstavovať   zásah   do   hmotného   práva   sťažovateľky   len   nepatrnej intenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie   ústavnoprávnej   ochrany   sťažovateľke   prichádza   do   úvahy   len   v   celkom výnimočných   prípadoch,   v   ktorých   došlo   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite).

Ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu   úpravu),   ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   ako   zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že „formuláciou uvedenou v čl. 46 ods.   1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, čo dáva do súvislosti s namietaným porušením svojho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy   a právo podľa   čl. 1 ods.   1 dodatkového protokolu, ak toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1 listiny (rovnako tak práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením. V nadväznosti na to ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno toto   rozhodnutie   kvalifikovať   ako   arbitrárne   ani   v   súvislosti   s   namietaným   porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (IV. ÚS 368/2010).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia a úhradu trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011