znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 79/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   G.   K.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Exre/265/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   G.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Exre/265/2009 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Sťažovateľ namieta, že postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn. 34 Exre/265/2009 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný   súd   Bratislava   I   svojím   uznesením   zo   dňa   19. 12. 2007   sp. zn. 36 Exre/265/2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   dna   16. 1. 2008 rozhodol o zrušení spoločnosti B., s. r. o. s likvidáciou... a za likvidátora spoločnosti súd menoval sťažovateľa. Uznesením NS SR zo dňa 11. 9. 2009, sp. zn. 4 MObdo/4/2008 bolo uznesenie   OS   Bratislava   I   zo   dňa   19. 12. 2007   sp. zn.   36 Exre/265/2007   zrušené   a   vec vrátená   okresnému súdu na   ďalšie   konanie.   Do   dnešného dňa   nie   je Okresným   súdom Bratislava   I   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   36 Exre/265/2007   právoplatne   rozhodnuté. Sťažovateľ   je   spoločníkom   spoločnosti   B.,   s. r. o.   s likvidáciou...,   a   teda   podľa konštatovania NS SR vo vyššie cit. uznesení aj účastníkom konania.

Konanie, ktoré od začatia konania súdom v decembri roku 2007 ku dňu podania tejto sťažnosti   trvá   takmer   2   (dva)   roky,   nie   je   do   dnešného   dňa   právoplatne   skončené a v priebehu tohto konania vznikajú ničím neodôvodnené prieťahy v konaní spočívajúce v málo plynulej, nedostatočnej a neefektívnej činnosti okresného súdu. Neexistuje žiaden vecný   dôvod   pre   takúto   neúmernú   dĺžku   trvania   súdneho   konania   v   predmetnej   veci. Sťažovateľ má za to, že vec nie je po právnej stránke zložitou.“

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje ústavnému súdu, aby vyslovil, že okresný súd v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   34 Exre/265/2009   porušil   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

Zároveň sa domáha aj priznania náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania. Ústavný súd   môže odmietnuť aj návrh,   ktorý   podala zjavne neoprávnená osoba.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Sťažovateľ   okrem   iného   v rámci   argumentácie   poukazoval   aj   na   konanie   vedené okresným súdom pod sp. zn. 36 Exre/265/2007, avšak z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   viazaný,   vyplýva,   že   sa   sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 34 Exre/265/2009.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ nie je ani nebol účastníkom namietaného konania, ktorého sa týka jeho námietka na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd zaoberal aj tým, či by mohla byť sťažnosť prípustná z hľadiska využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo   podľa   §   3 ods.   7 a §   62 a   nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ k svojej sťažnosti takýto dôkaz nepripojil, a to, že by využil predtým, ako sa obrátil na ústavný súd, sťažnosť na prieťahy v konaní podanú predsedovi okresného súdu podľa zákona o súdoch, nevyplýva ani z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu.

V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle označených ustanovení zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy   v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť   všetky   skutočnosti“.   Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného ustanovenia   „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že sťažnosť   je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“. V súvislosti s tým ústavný súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje   a   na   použitie   ktorých   sú   oprávnení   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   teda   spočíva   okrem   iného   aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   v   prerokúvanej   veci   nepreukázal   splnenie   požiadavky   namietania prieťahov   v konaní   pred   orgánom   štátnej   správy   súdov   ani   nepreukázal,   že   ju   nesplnil z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§ 53   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného   prostriedku   súvisia. Nekonanie týmto spôsobom...   má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   uzavrel,   že   ak   by   aj   sťažovateľ   bol oprávnenou osobou na podanie sťažnosti, musel by ju ústavný súd odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   jednotlivými   nárokmi   v nej uplatňovanými   už   zaoberať   nemohol.   Z toho   istého   dôvodu   nevyzýval   sťažovateľa   ani na odstránenie ďalších nedostatkov jeho sťažnosti, najmä na predloženie splnomocnenia pre advokáta podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni prípadnému podaniu novej kvalifikovanej sťažnosti, ktorá však musí, ak by mala byť prijatá na ďalšie konanie pred ústavným súdom, spĺňať všetky zákonom predpísané náležitostí a podmienky ustanovené zákonom o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010