znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 79/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. D., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacích konaniach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. M. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl.   48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/00 v spojení s konaním vedeným pod sp. zn. 9 C 209/98 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v následných odvolacích konaniach.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   okresnému súdu 12. júna 1998 domáhal určenia, že je právoplatným nájomcom bytu č... na... v B., a uloženia   povinnosti   odporcovi   -   mestskej   časti   B.,   uzavrieť   s ním   zmluvu   o prevode vlastníctva bytu. Návrh bol zapísaný pod sp. zn. 9 C 209/98.

Na prvom pojednávaní 8. marca 1999 okresný súd na návrh sťažovateľa pripustil pristúpenie   H.   do   konania   ako   odporcu   v   2. rade.   Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo 19. mája 1999. Na pojednávaní konanom 24. januára 2000 okresný súd pripustil zmenu návrhu. Na pojednávaní 27. novembra 2000 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým určil, že sťažovateľ je právoplatným nájomcom predmetného bytu, a uznesením podľa § 112 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   návrh   v   časti,   v   ktorej   žiadal,   aby   súd   uložil odporcovi v 2. rade v spojení s odporcom v 1. rade povinnosť uzavrieť s ním zmluvu prevode vlastníctva bytu, vylúčil na samostatné konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa „týmto   vylúčením   veci   súd   bez   dôvodu   (veci   sa prejednávali na jednom súde, skutkovo spolu súviseli a týkali sa tých istých účastníkov konania)   a   v   rozpore   so   zásadou   hospodárnosti   konania   spôsobil   zbytočné   prieťahy v konaní, keďže rozhodnutie o povinnosti odporcov uzavrieť so mnou zmluvu o prevode predmetného bytu do vlastníctva je podmienené, v zmysle zák. č. 183/1993 Z. z. (§ 29 písm. a),   iba   posúdením   otázky   existencie,   resp.   neexistencie   nájomného   vzťahu bez ďalšieho, preto mám za to, že súd mohol a mal o týchto otázkach rozhodnúť v jenom konaní a naraz. Veľmi významnou okolnosťou je skutočnosť, že súd vylúčil žalobu v časti nahradenia prejavu vôle na samostatné konanie až v deň, kedy vydal rozsudok, ktorým určil, že som nájomcom predmetného bytu, teda v čase, keď už bol potvrdený posledný z predpokladov na rozhodnutie o nahradení prejavu vôle.“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie   obaja odporcovia.   Krajský   súd rozsudkom z 12. februára 2002 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. mája 2002.

V konaní o vylúčenom   nároku, ktoré bolo ďalej vedené pod sp.   zn. 7 C 170/00, okresný súd uskutočnil prvé pojednávanie 1. júla 2002. Na tomto pojednávaní odporca požiadal o prerušenie konania z dôvodu, že podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Okresný súd pojednávanie odročil s tým, že buď rozhodne o prerušení konania, alebo určí nový termín pojednávania, s čím sťažovateľ nesúhlasil. Podľa jeho názoru týmto postupom okresný súd spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. Dňa 6. septembra 2002 okresný súd žiadal sťažovateľa, aby predložil rozsudky vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 207/98, ktoré si mal podľa sťažovateľa okresný súd zaobstarať sám. Ďalšie pojednávania sa konali 16. októbra 2002 a 18. decembra 2002. Okresný súd od 18. decembra 2002 do 2. augusta 2004 vo veci nekonal. Ďalší úkon vo veci okresný   súd   urobil   6.   marca   2004,   keď   zaslal   odporcovi   zmenu   žalobného   návrhu a pojednávanie   nariadil   až   po   urgencii   sťažovateľa   na   2.   august   2004.   Okresný   súd 8. decembra 2004 vyhlásil rozsudok, ktorým určil povinnosť odporcu v 2. rade uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Rozsudok bol doručený účastníkom konania až v máji 2005. Obdobie vypracovania rozsudku sťažovateľ považuje za zbytočný prieťah v postupe okresného súdu.

Obaja   odporcovia   podali   6.   júna   2005   proti   rozsudku   odvolanie.   Okresný   súd predložil vec krajskému súdu 9. novembra 2005. Ani odvolací súd vo veci nepostupoval bez prieťahov, keď pojednávanie uskutočnil až 27. septembra 2006, na ktorom rozhodol tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené okresnému súdu 20. decembra 2006.

Okresný súd vykonal v roku 2007 päť pojednávaní (12. marca 2007, 25. apríla 2007, 2.   mája   2007,   15.   októbra   2007   a 10.   decembra   2007),   ktoré   sťažovateľ   hodnotí   ako neefektívne úkony, pretože okresný súd na nich vykonával dokazovanie, ktoré nemalo vplyv   na   rozhodnutie   o veci.   V roku   2008   okresný   súd   nariadil   tri   pojednávania, na poslednom z nich 12. mája 2008 vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 25. júla 2008. Sťažovateľ podal 1. augusta 2008 proti rozsudku odvolanie, ktoré okresný súd predložil krajskému súdu až 23. októbra 2008.

Sťažovateľ v závere uviedol, že počas súdneho konania mu odporca v 1. rade dal výpoveď   z nájmu   bytu,   ktorej   neplatnosť   uplatnil   žalobou   na   okresnom   súde,   kde sa konanie viedlo pod sp. zn. 43 C 31/05. Sudkyňa navrhla, aby bolo konanie spojené s konaním   o prevode   vlastníctva   bytu   a otázka   neplatnosti   výpovede   bola   riešená   ako prejudiciálna.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   na   základe   zmätočného   vysvetlenia   súdu, ktorému   nesprávne   porozumel,   podpísal   zápisnicu,   v ktorej   sa   uvádza,   že   svoj   návrh na určenie   neplatnosti   výpovede   berie   späť   a vzdáva   sa   práva   podať   dovolanie.   Jeho úmyslom však bolo „vyjadriť súhlas s presunom konania 43 C 31/05 na inú sudkyňu pojednávajúcu v spore 7 C 170/00. Po zistení, že som týmto úkonom prišiel o možnosť uplatnenia neplatnosti výpovede, som podal odvolanie, ktoré však odvolací súd zamietol. Mám zato, že súd mi nielenže svojim zmätočným poučením znemožnil uplatnenie práva, ale aj svojím laxným postupom v konaní 7 C 170/00 umožnil danie výpovede a tým mi sťažil nadobudnutie vlastníckeho práva.“.

Na základe   uvedeného   je sťažovateľ   presvedčený, že postupom   okresného   súdu a krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, čo sa premietlo do neprimeranej dĺžky konania (viac ako 10 rokov). Preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/00 v nadväznosti na konanie   vedené   pod   sp.   zn.   9 C 209/98   a   postupom   krajského   súdu   v následných odvolacích   konaniach   bolo   porušené   jeho   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby prikázal okresnému súdu a krajskému súdu vo veci konať. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie 26 600 EUR, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   ide   o zjavne neopodstatnený návrh vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v ktorom   už   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému   porušovaniu   práva   nečinnosťou   tohto   orgánu   nedochádza (m. m. II. ÚS 387/06).

Zo   sťažnosti   a   z   predložených   príloh   vyplýva,   že   v čase   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   (22.   decembra   2008)   nemohlo   dochádzať   postupom   okresného   súdu k zbytočným prieťahom v konaní, pretože okresný súd v danej veci rozhodol rozsudkom 12.   mája   2008   a   rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený   25.   júla   2008.   V čase   podania sťažnosti   sa   už vec nachádzala na krajskom   súdu,   kde   bola zaslaná 23.   októbra 2008 na rozhodnutie o odvolaní, ktoré podal sťažovateľ.

Sťažovateľ   namietal   zbytočné   prieťahy   postupom   okresného   súdu   v čase,   keď okresný súd už v jeho v jeho veci rozhodol a nemohol už žiadnym ústavne relevantným spôsobom   ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   v ňom   spôsobovať   prieťahy. Sťažnosť sťažovateľa bolo preto potrebné v časti proti okresnému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 79/07).

Sťažovateľ namietal aj prieťahy spôsobené postupom krajského súdu v odvolacích konaniach.   Z obsahu   sťažnosti   a z pripojených   príloh   vyplýva,   že   vec   sťažovateľa sa na krajskom   súde   nachádzala   trikrát.   Prvýkrát   krajský   súd   v odvolacom   konaní rozsudkom   č. k 19 Co 119/01-260 z 12. februára 2002 potvrdil   rozsudok   súdu   prvého stupňa   č. k. 9 C 209/98-209   z 27.   novembra   2000.   Označený   rozsudok   okresného   súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. mája 2002. Druhýkrát sa   vec   sťažovateľa   (vylúčená   z konania   pôvodne   vedeného   pod   sp.   zn.   9   C   209/98, ktoré bolo   právoplatne   skončené)   nachádzala   na   krajskom   súde   z dôvodu   odvolacieho konania od 9. novembra 2005 do 27. septembra 2006, keď krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. 10 Co 235/2005-238 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 22. februára 2007. Sťažovateľ teda namieta zbytočné prieťahy v právoplatne skončených konaniach   na   odvolacom   súde   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V tejto časti bolo   preto   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde ako oneskorene podanú.

V súčasnosti sa vec opäť nachádza na krajskom súde, ktorý rozhoduje o odvolaní podanom   sťažovateľom   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 12.   mája   2008.   Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   zaslal   súdny   spis   s odvolaním   krajskému   súdu 23. októbra   2008.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bol   spis   predložený   krajskému   súdu 30. októbra 2008 a odvolacie konanie je vedené pod sp. zn. 10 Co 94/08. Znamená to, že v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   vec   na   krajskom   súde   necelé dva mesiace.   Táto   skutočnosť   vylučuje   možnosť   úvahy   o zbytočných   prieťahoch v označenom   konaní,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   týkajúcej sa postupu krajského súdu v označenom odvolacom konaní odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2009