znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 79/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. Ž., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 398/98 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 63/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Ž. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2006 doručená sťažnosť A. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 398/98 a   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 63/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami podala 3. decembra 1998 okresnému súdu žalobu, ktorou si uplatnila svoj nárok vyplývajúci z porušenia predkupného práva podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka smerujúcu proti M. S. a J. S. (ďalej len „žalovaní“), ktorá je vedená pod sp. zn. 11 C 398/98.

Sťažovateľka zastáva názor, že v tomto konaní dochádzalo k významným zbytočným prieťahom   spôsobeným   jednak   dlhodobou   neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu v období od 16. novembra 1999 (keď okresný súd uznesením prerušil konanie v tejto veci do   skončenia   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   19 C 17/99)   až   do 30. septembra 2005 (keď okresný súd začal v predmetnej veci   opätovne konať v merite veci).   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   je podľa   sťažovateľky spôsobená „zjavne neefektívnou a pomalou činnosťou súdu pri napĺňaní účelu občianskeho súdneho poriadku, ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná“.

Okresný súd na pojednávaní konanom 6. decembra 2005 v predmetnej veci rozhodol rozsudkom,   proti   ktorému   sťažovateľka   podala   odvolanie.   Krajský   súd   na   pojednávaní konanom 21. júna 2006 uvedený rozsudok okresného súdu potvrdil, toto rozhodnutie však sťažovateľke   v lehote   30   dní   odo   dňa   jeho   vyhlásenia   nebolo   doručené.   Uvedeným postupom sa podľa sťažovateľky krajský súd dopúšťa „... ďalšieho významného zbytočného prieťahu v konaní“.

Sťažovateľka v rámci ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podala predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v konaní (6. mája 2002 a 9. septembra 2003), ktoré predseda okresného súdu posúdil ako dôvodné. Fotokópie uvedených podaní predložila sťažovateľka ústavnému súdu v prílohách k sťažnosti.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Postupom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 398/98 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 63/2006 bolo porušené základné právo A. Ž., bytom B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanovené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 398/98 a Krajskému súdu v Banskej Bystrici v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 63/2006 konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu v Banskej a Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   spoločne a nerozdielne zaplatili A. Ž., bytom B., primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej základného práva vo výške 120.000,- Sk.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu v Banskej a Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby do 15 dní od doručenia nálezu spoločne a nerozdielne zaplatili náhradu trov konania A. Ž. na účet jej právneho zástupcu, J. V., advokáta, B. “

Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 24. novembra 2006 oznámil čiastočné späťvzatie návrhu v časti týkajúcej sa vydania príkazu ústavného súdu okresnému súdu a krajskému súdu konať v namietaných konaniach bez zbytočných prieťahov, pretože „Medzičasom súd sťažovateľke vyhlásený rozsudok doručil...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pri   predbežnom   prerokovaní   jeho   sťažnosti   vychádzal   ústavný   súd   zo   svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06). Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02).

Zo sťažnosti, z predložených príloh a nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 329/06-50 z 29.   marca   2007   (sťažovateľ   Ing.   Š.   Ž.,   B.,   v   ktorom   bolo   predmetom   rozhodovania ústavného   súdu   posúdenie   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 398/98   a krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 63/2006,   t.   j.   išlo o posúdenie tých istých konaní, ako v tejto sťažnosti) - tie isté konania ako uviedla vo svojej sťažnosti sťažovateľka - zjavne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (3. septembra 2006) sa vec nachádzala na krajskom súde v dôsledku podania odvolania, a to od vypravenia spisu okresným súdom 8. marca 2006. Sťažovateľka namietala zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti už nekonal. Z uvedeného dôvodu   už okresný   súd   nemohol   žiadnym   ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v ňom.   Sťažnosť sťažovateľky bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06).

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uviedla, že krajský súd v odvolacom konaní sp. zn. 17 Co 63/2006 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že rozsudok z 21. júna 2006 nezaslal v súlade s § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku jej právnemu zástupcovi v lehote 30 dní od jeho vyhlásenia.

Podľa § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ak predseda súdu zo závažných dôvodov   nerozhodne   inak,   rozsudok   sa   vyhotoví   a   odošle   do   30   dní   odo   dňa   jeho vyhlásenia; vo veciach týkajúcich sa maloletých detí sa rozsudok vyhotoví a odošle do desiatich dní odo dňa jeho vyhlásenia.

Ústavný   súd   v rámci   preskúmania   odvolacieho   konania   pred   krajským   súdom vedeným   pod   sp.   zn.   17   Co   63/2006   z príloh   k sťažnosti   a nálezu   ústavného   súdu č. k. III. ÚS   329/06-50   z 29.   marca   2007   zistil,   že   spis   bol   krajskému   súdu   doručený 8. marca 2006 za účelom rozhodnutia o odvolaní podanom žalobcami. Krajský súd v tejto veci uskutočnil dve pojednávania (22. marca 2006 a 21. júna 2006), pričom na druhom z nich v predmetnej veci rozhodol. Okresnému súdu bol spisový materiál v tejto veci aj s rozhodnutím   krajského   súdu   vrátený   späť   11.   septembra   2006.   Na   základe   pokynu zákonného sudcu z toho istého dňa bolo rozhodnutie krajského súdu vypravené účastníkom tohto konania, resp. ich právnym zástupcom.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností zistil, že pri doručovaní písomného vyhotovenia   rozsudku   z 21.   júna   2006   došlo   v postupe   krajského   súdu   ku   krátkodobej nečinnosti v napadnutom konaní, čo však podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za   tak   významné,   že   by   to   signalizovalo,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr. m. m. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/01).

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry viackrát vyslovil, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom   na zákonom   ustanovené lehoty   na vykonanie určitého úkonu sudcom alebo iným štátnym orgánom. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis, I. ÚS 11/00).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03),   alebo   ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 17/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04). Ústavný súd s prihliadnutím na dĺžku odvolacieho konania v spojení s činnosťou krajského súdu v danej veci, nepovažoval postup krajského súdu za taký, ktorý by naznačoval možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Sumarizujúc   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatoval,   že   tieto   nie   sú dostatočným   podkladom   pre   prijatie   záveru,   podľa   ktorého   by v danom   prípade   postup okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   398/98   a postup   krajského   súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. sp. zn. 17 Co 63/2006 signalizoval možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   a preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   jej   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007