znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 79/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ondreja   Molčana,   bytom   R.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. B., G., ktorou namieta porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. c), čl. 39 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 2 C 136/98 z 3. mája 2004 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 Co 211/04 z 18. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ondreja Molčana o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2005   doručená   sťažnosť   Ondreja   Molčana   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. c), čl. 39 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 136/98 z 3. mája 2004 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 211/04 z 18. novembra 2004.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým zruší oba napadnuté nezákonné rozsudky a vráti vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Okrem   toho   sťažovateľ   navrhol,   aby: „ústavný   súd   vydal   najprv   nález   o nesúlade príslušných predpisov s postupom oboch zúčastnených súdov a to:

1) Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   vyslovenia   nesúladu rozhodnutí súdov, Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, a Krajského súdu v Košiciach s právnymi predpismi uvedenými vyššie pod a-c, alebo aj bližšie určenými.“

V   dôvodoch   sťažnosti   označenej   ako „Sťažnosť   proti   nezákonným   rozhodnutiam súdov“ sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, akým postupom, spôsobom alebo úkonom (vrátane napadnutých rozsudkov) boli porušené jeho základné práva a v podstate zopakoval iba argumenty predložené krajskému súdu v odvolacom konaní.

2. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

3. Najprv   treba   uviesť,   že   sťažnosť   nemá   ústavou   a   zákonom   o   ústavnom   súde predpísané   náležitosti   (čl.   127   ods.   1   ústavy   a   §   49   a   nasl.   zákona   o ústavnom   súde). Predpokladom zrušenia rozhodnutí všeobecných súdov je nález ústavného súdu o porušení základných   práv   alebo   slobôd.   Taký   návrh   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sťažovateľ neurobil, hoci je povinnou časťou takého petitu (§ 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ   navrhol   nálezom   vysloviť   nesúlad   právnych   predpisov.   Súčasne   chýba odôvodnenie porušenia čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. c), čl. 39 a čl. 46 ústavy (sťažovateľ neuvádza žiadnu konkretizáciu, napriek ustanoveniu podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ktoré by umožnilo preskúmať ústavnosť postupu všeobecných súdov v označenom spore. V tejto spojitosti treba uviesť, že ústavný súd je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

4. Sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti   nezákonným   rozsudkom   okresného   súdu a krajského súdu. Namietal nezákonnosť a uviedol, že „súdy nesprávne o veci rozhodli napriek tomu, že bol dostatočne zistený a objasnený skutočný stav veci“.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne   (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

5. Ústavný   súd   môže   sťažnosť   odmietnuť   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v tomto   prípade okresného   súdu   a krajského   súdu,   a označenými   základnými   právami   nie   je   žiadna súvislosť,   ktorá   by   reálne   vytvárala   základ   na   záver   o možnom   porušení   uvedených základných práv. Takúto súvislosť nemôže podľa názoru ústavného súdu vytvárať procesná situácia,   v   ktorej   sťažovateľ   uviedol   štyri   konkrétne   články   ústavy,   bez   ústavne akceptovateľných dôvodov neústavnosti postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré by   umožnili   preskúmať   vzťah   medzi   napadnutými   rozsudkami   a označenými   článkami ústavy.

V tejto spojitosti ústavný súd len pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo   na úspech   v konaní   ani   právo   na   akceptovanie   právnych   názorov   sťažovateľa v konaní o veci samej.

Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť pre nedostatok zákonom predpísaných náležitosti, pre nedostatok právomoci ústavného súdu a aj ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005