znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 79/03-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. S., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci porušenia základných práv a slobôd zaručených v čl. 12 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 98/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. S.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2003 doručená sťažnosť I S, bytom K. (ďalej len sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B. vo veci porušenia základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktoré spadá do právneho inštitútu práva na slobodnú voľbu povolania, v spojitosti so všeobecným zákazom diskriminácie zakotveného v čl. 12 ods. 1 ústavy   personálnym rozkazom ministra   vnútra   Slovenskej republiky   č.   79, rozhodnutím ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   KM-97/PK-2002   ako   druhostupňového   orgánu a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sž 98/02.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   Slovenskej republiky č. 79 zo 7. marca 2002 a rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky ako druhostupňového orgánu č. KM-97/PK-2002 z 28. mája 2002 bolo porušené základné právo sťažovateľa   zaručené   v čl.   35   ods.   1   ústavy,   ktoré   spadá   do   právneho   inštitútu   práva na slobodnú   voľbu   povolania,   v spojitosti   so   všeobecným   zákazom   diskriminácie zakotveného v čl. 12 ods. 1 ústavy.

Týmito rozhodnutiami bol sťažovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov   prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   z dôvodu, že podľa   tvrdenia   uvedeného   v citovanom   rozkaze   zvlášť   hrubým   spôsobom   porušil služobnú   prísahu   a jeho   ponechanie   v služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých záujmov štátnej služby.

Sťažovateľ uvádza, že je síce pravdou, že v danej veci bolo začaté trestné stíhanie a okrem ďalších 4 osôb aj voči jeho osobe vznesené obvinenie, ale na základe ním podanej sťažnosti   a výsledkov   dokazovania   bolo   uznesením   prokurátorky   Krajskej   prokuratúry v Nitre č. k. Kv 16/02-30 obvinenie voči nemu v plnej miere zrušené a on v predmetnej veci zostal len ako svedok.

Podľa sťažovateľa o tejto skutočnosti mal vedomosť už prvostupňový správny orgán v čase rozhodovania o jeho prepustení.

Sťažovateľ   ďalej   upozorňuje   na   to,   že   aj   samotná   skutočnosť,   že   Okresný   súd v Komárne predmetnú trestnú vec nevrátil prokurátorovi na došetrenie a vo veci rozhodol trestným   rozkazom,   dokazuje,   že   sa   protiprávneho   konania   nedopustil,   pričom   je   to preukázané samotným trestným rozkazom.

Keďže sa s rozhodnutím správneho orgánu nestotožnil, podal 25. júla 2002 žalobu najvyššiemu   súdu   za   účelom   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   vnútra Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Sž   98/02   z 13.   novembra   2002   jeho   žalobu zamietol,   a preto   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorou   žiadal,   aby „rozhodnutie ministra vnútra SR č. 79 zo dňa 7. 3. 2002 o mojom prepustení zo služobného pomeru   príslušníka   PZ   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   v znení neskorších predpisov a na neho nadväzujúce rozhodnutia v dôsledku nesprávneho zistenia skutkového stavu a závažných procesných pochybení, boli v plnej miere ako nedôvodné a nezákonné, zrušené“.

Keďže sťažnosť sťažovateľa nespĺňala zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd výzvou z 21. marca 2003 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania a zároveň odkázal právneho zástupcu sťažovateľa na vzory podaní na ústavný súd, ktoré sú uverejnené na internetovej stránke.

Na základe výzvy bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Sťažnosť“,   v ktorom   ako   porušovateľa   základného   práva   označil   ministra   vnútra Slovenskej   republiky   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Pribinova   2,   Bratislava, a navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„v predmetnej veci boli porušené v neprospech sťažovateľa základné práva a slobody garantované čl. 12 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v dôsledku čoho zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 7 Sž 98/02 zo dňa 13. 11. 2002, a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde”), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj to, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti.

Sťažovateľ namietol porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy z dôvodu, že bol personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   79   prepustený zo služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru,   jeho   odvolanie   proti   tomuto rozhodnutiu druhostupňový správny orgán zamietol a rovnako aj najvyšší súd zamietol jeho žalobu,   ktorú   podal   za   účelom   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   vnútra Slovenskej republiky. Preto sa sťažnosťou, v ktorej označil za porušovateľa práva ministra vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Pribinova   2, Bratislava, domáhal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že v predmetnej veci boli porušené základné   práva   a slobody   sťažovateľa   zaručené   v čl.   12   ods.   1   a čl.   35   ods.   1   ústavy, v dôsledku   čoho   navrhol   zrušiť   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Sž   98/02 z 13. novembra 2002 a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť napriek doplneniu na základe výzvy ústavného súdu a tomu, že sťažovateľa zastupuje advokát, nemá náležitosti v zmysle § 20 ods. 1 a § 50 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde.   V návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   aj   po   výzve obsahujúcej poučenie a odkaz na vzor sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok   najvyššieho   súdu,   hoci   v doplnení   sťažnosti   uviedol,   že   porušovateľom základných   práv   je   „Minister   vnútra   SR   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky“, čo rovnako nezodpovedá správnemu označeniu vedúceho ústredného orgánu štátnej správy podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy   v znení   neskorších   predpisov,   pretože   minister   nie   je   ministrom   ministerstva. V rozpore s týmto petitom sťažovateľ neoznačil však za porušovateľa svojich základných práv najvyšší súd, zároveň v návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, nenavrhol zas žiadne rozhodnutie voči ministrovi   vnútra   a Ministerstvu   vnútra.   Takto   formulovaná   sťažnosť,   najmä pokiaľ   ide o označenie orgánu verejnej moci   a návrh   na rozhodnutie vo veci   samej, neumožňovali ústavnému súdu, aby vo veci konal a rozhodoval inak, než to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Išlo o nedostatky, ktoré bránili tomu, aby ústavný súd mohol vo veci konať v súlade so svojou právomocou (čl. 124, čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že nie je ústavnou ani zákonnou povinnosťou ústavného súdu nahrádzať úkony právnej   služby   a právnej   pomoci,   najmä   vo   veciach,   v ktorých   ústavný   súd   napriek zastúpeniu   advokátom   poučil   sťažovateľa   o nedostatkoch   jeho   sťažnosti,   aj   keď   len všeobecne, ale dostatočne zrozumiteľnou metódou.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2003