znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 788/2013-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013   predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   T.,   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D. K.,   P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 194/2012 z 11. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 194/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   sa v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 25 C 94/2010   domáhala   proti   odporcom   zaplatenia   peňažného   plnenia   s príslušenstvom z titulu „zhodnotenia   priestorov   pri   ukončení   nájmu“. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 25 C 94/2010 z 19. mája 2011 žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   79/2011 zo 17. októbra 2011 potvrdil výrok rozsudku súdu 1. stupňa vo vzťahu k odporcovi v 2. rade a výrok   o zamietnutí   žaloby   voči   odporcovi   v 1. rade   a súvisiaci   výrok   o náhrade   trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 79/2011 zo 17. októbra 2011 napadla sťažovateľka dovolaním z 20.   decembra   2011,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   namietaným uznesením tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že „dovolací súd sa nevyporiadal s mojou námietkou procesného postavenia   odporcu   v 2.   rade...   ako   aj   s mojou   námietkou   nedostatku   riadneho a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   pri   zamietavom   rozhodnutí v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, pretože nadácie ako také sa vyznačujú   majetkovým   substrátom...   súdy   sa   týmito   mojimi   námietkami   nezaoberali, a fakticky, tak ako som už uviedla, aj dovolací súd arbitrárne uviedol s poukazom, že ide len o hmotnoprávne   postavenie   účastníka,   odporcu   v 2.   rade...   Naviac,   dovolací   súd v nadväznosti   na   ust.   §   219   ods.   2   OSP   neakceptoval   judikatúru   Ústavného   súdu   SR, v ktorej   sa   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   súdu   I.   stupňa   a   odvolacieho   súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/2005,   III.   ÚS   264/2008,   IV.   ÚS   372/2008, IV. ÚS 350/2009), pretože I. stupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria   jeden   celok.   Zákonodarcom   upravenú   fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP), je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a EĽSP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných právo a slobôd. Z uvedeného vyplývalo, že úlohou dovolacieho   súdu   bolo   podľa   špecifických   okolností   konkrétneho   prípadu   posúdiť,   či absencia odôvodnenia tak, ako som ja, sťažovateľka, na ňu poukazovala už v odvolaní, dosahuje takú intenzitu, že ňou bolo zasiahnuté do môjho základného práva zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2013 sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť   a   okrem   iného   v ňom   uviedla: „Z   hľadiska   §   43   OSP   žaloba   má   mať   také náležitosti, aby mohla byť podkladom pre jednanie vo veci samej. Súd má podľa cit. ust. žalobcu   poučiť   nielen   vo   veci   správneho   označenia   účastníkov,   a to   i vtedy,   pokiaľ   je žalovaný niekto, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania... Všeobecné súdy sa taktiež nevyporiadali   ani   s otázkou   postúpenia   pohľadávky   z Ruského   klubu   1923   na   Nadáciu Ruského klubu 1923 so sídlom v Prešove, ako aj s otázkou singulárnej sukcesie k prechodu všetkých práv a povinností z predchádzajúceho vlastníka na Nadáciu Ruského klubu 1923 v Prešove.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. T. garantujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.   zn. 3 Cdo 194/2012 zo dňa 11. 10. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 194/2012 zo dňa 11. 10. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania J. T., ktoré je povinný zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky advokátke JUDr. D. K., P.... vo výške 331,12 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky došlo výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania k porušeniu jej v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravuje § 236 a nasl. Občiansky súdny poriadok   (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady   uvedené v písmene a) až písmene   g)   tohto   zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01, III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní. K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   relevantnú   časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:„Právo   na   súdnu   ochranu   nie   je   absolútne   a   v   záujme   zaistenia   právnej   istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Právo na súdnu ochranu sa   v   občianskoprávnom   konaní   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   možno   podať   len   proti   právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O. s. p.). Právnou úpravou dovolania   a   dovolacieho   konania   sa   v   Občianskom   súdnom   poriadku   na   jednej   strane vytvára priestor na nápravu osobitne vymedzených nesprávností, na druhej strane sa však zamedzuje tomu, aby dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v prípadoch, kde dovolanie nie je prípustné.

Platná právna úprava občianskeho súdneho konania podmieňuje úspech každého dovolania záverom dovolacieho súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následne jeho záverom, že dovolanie je aj opodstatnené. Skôr, než dovolací súd v určitej veci dospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné, nemôže pristúpiť k vecnému   preskúmaniu   napadnutého   rozhodnutia   a   konania,   v   ktorom   bolo   toto rozhodnutie   vydané.   Ak   dovolací   súd   dospeje   k   záveru,   že   dovolanie   je   procesné neprípustné,   musí   tento   opravný   prostriedok   odmietnuť   bez   toho,   aby   sa   zaoberal správnosťou   napadnutého   rozhodnutia;   keby   po   stránke   vecnej   správnosti   preskúmal rozhodnutie napadnuté procesné neprípustným dovolaním, porušil by zákon.

V preskúmavanej veci smeruje dovolanie žalobkyne proti (potvrdzujúcemu výroku) rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,   ktorým   bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej   (§   238   ods.   1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Prípustnosť   dovolania   žalobkyne   z   vyššie   uvedených   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   nevyplýva   -   napadnutý   nie   je   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a napadnutým je potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.

So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne mohlo byť procesné prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci   súdov,   b/   ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.   Z   hľadiska   prípustnosti   dovolania   podľa   uvedeného   ustanovenia   nie   je   predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v§ 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia,   proti   ktorým   je   inak   dovolanie   procesné neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle   §   237   O.   s.   p.   nie   je   však   významný   subjektívny   názor   účastníka   konania tvrdiaceho,   že   došlo   k   vade   vymenovanej   v   tomto   ustanovení;   rozhodujúcim   je   záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s.   p.)   sa rozumie   procesné nesprávny   postup súdu priečiaci   sa   zákonu alebo   inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Žalobkyňa   v   dovolaní   uviedla,   že   súdy   jej   v   danej   veci   znemožnili   realizáciu procesných   oprávnení,   ktoré   jej   patrili   ako   účastníčke   konania.   Dovolateľka   ale   svoju argumentáciu   o   existencii   procesnej   vady   konania   uvedenej   v   §   237   písm.   f/   O.   s.   p. nezakladá   na   tvrdení,   že   súdy   porušili   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku upravujúce   procesný   postup   súdu   (procedúru   prejednania   veci)   v   občianskom   súdnom konaní - netvrdí napríklad, že ju súdy nepredvolali na niektoré pojednávanie, nedoručili jej písomnosť, neumožnili jej vyjadriť sa k veci alebo k dôkazom či výsledkom dokazovania, znemožnili   jej   vykonať   niektorý   procesný   úkon,   nepriznali   náležité   procesné   účinky niektorému z jej úkonov a pod.“

Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľky najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého   uznesenia   uviedol:   „Podstatou   dovolacích   námietok   žalobkyne   je,   že súdy zo svojich skutkových zistení vyvodili vecne nesprávny právny záver, že žalovaný 2/ nie je v danom prípade pasívne vecne legitimovaný [pozn.: pod vecnou legitimáciou sa rozumie stav   vyplývajúci   z   hmotného   práva,   kedy   jeden   účastník   občianskeho   súdneho   konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a účastník na opačnej   procesnej   strane   (žalovaný)   je   subjektom   tomu   zodpovedajúcej   hmotnoprávnej povinnosti]. Z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) teda z jej strany nejde   o   námietku   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f)   O.   s.   p.),   ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku správnosti právneho záveru súdov o nedostatku vecnej legitimácie žalovaného 2/ (t. j. vo väzbe na otázku správnosti ich právneho posúdenia), na ktorom v danom prípade založili svoje rozhodnutia o zamietnutí žaloby voči žalovanému 2/.

So   zreteľom   na   uvedenú   argumentáciu   dovolateľky   je   potrebné   zdôrazniť,   že ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne posúdenie veci nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (viď R 54/2012   a   tiež   mnohé   ďalšie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   napríklad   sp.   zn. 1 Cdo 62/2010,   2   Cdo   97/2010,   3   Cdo   53/2011,   4   Cdo   68/2011,   5   Cdo   44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Z   uvedených   dôvodov   dospel   najvyšší   súd   k   záveru,   že v   preskúmavanej   veci   je dovolanie   žalobkyne   procesné   neprípustné.   So   zreteľom   na   procesnú   neprípustnosť podaného   dovolania   najvyšší   súd   mimoriadny   opravný   prostriedok   žalobkyne   odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.“

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   súčasťou   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   uvádzané sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k súdnej   ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z   citovaných   častí   namietaného   uznesenia   možno   vyvodiť,   že   najvyšší   súd   svoj záver, že dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom odôvodnil, pričom   tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmaní   namietaného   uznesenia   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania, pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky   a   na   tomto   základe   odmietol   dovolanie   ako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 194/2012 z 11. októbra 2012 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013