znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 787/2013-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 59/2012 a jeho uznesením sp. zn. 4 Obo 59/2012 z 31. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. októbra 2012 doručená sťažnosť JUDr. V. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorá bola následne doplnená podaním doručeným ústavnému súdu   24. apríla 2013.   Zo   sťažnosti   a   z jej   doplnenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Obo   59/2012   (ďalej   aj   „namietané   konanie“)   a   jeho uznesením sp. zn. 4 Obo 59/2012 z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu sťažnosti,   jej príloh   a   doplnenia vyplýva,   že sťažovateľ   je účastníkom konania vedeného Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 48   Cb   3/1993   o zaplatenie   peňažného   plnenia   s príslušenstvom   z   titulu   bezdôvodného obohatenia v procesnom postavení žalovaného v 2. rade.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   48   Cb   3/1993-K1-545   z 24.   októbra   2007   uložil žalovanému   v 1.   rade   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   113 312   Sk   istiny   a žalovanému v 2. rade   (sťažovateľovi)   uložil   povinnosť   zaplatiť žalobcovi   121 689   Sk   istiny,   pričom v časti   o zaplatenie   sumy   239 999   Sk   žalobu   zamietol   a vo   zvyšku   konanie   zastavil. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému v 1. rade súd prvého stupňa označeným rozsudkom zároveň uložil povinnosť zaplatiť na účet krajského súdu sumu   8 825   Sk   a žalovanému   v 2.   rade   sumu   9 475   Sk   ako   náhradu   trov   znaleckého dokazovania. Rozsudok krajského súdu č. k. 48 Cb 3/1993-K1-545 z 24. októbra 2007 napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobca i obaja žalovaní, t. j. aj sťažovateľ.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 5 Obo 13/2009 z 31. mája 2011 v znení opravného uznesenia sp. zn. 5 Obo 13/2009 z 25. októbra 2011 rozsudok   súdu prvého   stupňa   potvrdil   a o trovách   odvolacieho   konania   rozhodol   tak,   že   žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na ich náhradu.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   5 Obo   13/2009 z 31. mája 2011 v znení opravného uznesenia sp. zn. 5 Obo 13/2009 z 25. októbra 2011 napadli   žalovaní   v 1.   a 2.   rade   (a   teda   aj   sťažovateľ)   dovolaním.   O dovolaní   rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 52/2011 z 28. júna 2012 tak, že dovolaním   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 13/2009   z 31. mája   2011   v   znení   opravného   uznesenia   sp. zn.   5   Obo   13/2009 z 25. októbra 2011 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil v zrušenom rozsahu odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „...   vec   sa   nachádza   na   Najvyššom   súde   SR   pod   sp.   zn.   4   Obo   59/2012   stále v nerozhodnutom stave, hoci od začatia konania uplynula doba 22 rokov... Aby bolo možné uzavrieť, že účastník má právo na poskytnutie ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, treba vyriešiť nasledovné otázky: a/ či doterajšie konanie, trvajúce 22 rokov, možno charakterizovať ako neprimerane dlhé   domnievame   sa,   že   tomu   tak   je,   pretože   konanie   ako   celok   určite   nezodpovedá štandardom ani v našom práve, ani v práve EU či RE. Keďže Dohovor pre SR nadobudol platnosť   a   účinnosť   18.3.1992,   ESĽP   bral   zreteľ   aj   na   to,   v   akom   stave   sa   konanie nachádzalo k tomuto dátumu, potom možno celú dobu posudzovať z hľadiska čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy a z nej vyčleniť primeranú dobu maximálne v trvaní 5- 6   rokov;   potom   doba   16   rokov   je   zbytočným   prieťahom   v   doterajšom   konaní   a pripomíname,   že   vec   ešte   stále   nie   je   právoplatne   skončená,   dokonca   ani   meritórne rozhodnutá.

b/ označená doba 5-6 rokov bola primeraná aj vzhľadom na zložitosť prípadu - ide o bežný spor s dostatočnou literatúrou a judikatúrou, ktorý sa mal skončiť po 2-3 rokoch zamietnutím žaloby tak, ako sme to nemietli v prvom našom procesnom úkone a veríme, že aj tak skončí, lebo to nepovedajú už aj zrušujúce dôvody v rozhodnutí dovolacieho súdu - správanie sa sťažovateľa, ktorý bol vždy ústretový voči všetkým aj nesúvisiacim s vecou požiadavkám súdu. Čiže záver je taký, že iba nesústredenou zlou organizáciou práce súd, a jeho zlým judiciálnym názorom, je vec ešte stále nerozhodnutá.

c/ V dôsledku dlhotrvajúceho súdneho sporu sa z aktívneho sťažovateľa stala osoba dôchodkového veku, ktorý neprimeranú dobu a konzekvencie zo sporu - začatie exekúcie, poplatky,   trovy   konania   a   pod.   -   vníma   podstatne   emotívnejšie   a   intenzívnejšie,   ba   až existenčne, takže ide objektívne o výraznejší zásah do jeho práva na spravodlivý proces a v ňom obsiahnutú jeho časovú dimenziu.

d/ Vzhľadom na uvedenú dĺžku konania je iluzórne v rozhodnutí ústavného súdu favorizovať preventívnu či akceleračnú funkciu, ale triezvo vyhodnotiť jeho kompenzačnú funkciu. Vychádzajúc z judikatúry ESĽP /Scordino v. Taliansko alebo Apicella v. Taliansko ap./ takéto kompenzácia prichádza do úvahy vo výške 1.500 až 2.000 EUR za rok trvanie konania   /nie   prieťahov/   s   ak   by   sme   v   našom   prípade   uvažovali   len   so   sumou   1.000 EUR/rok konanie /ide o 50 % kompenzáciu oproti rozhodnutiam ESĽP/, potom súd by mal sťažovateľovi za minimálne 16 rokov zbytočného konania, priznať sumu 16.000 EUR.“

Vo vzťahu k judikatúre ústavného súdu súvisiacej s povinnosťou účastníka konania vyčerpať opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a medzi ktoré patrí i sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažovateľ uvádza: „ESĽP vo   vzťahu   ku   SR   neustále   opakuje,   že   hierarchickú   sťažnosť   predsedovi   súdu   nemožno považovať   za   právny   prostriedok   nápravy   proti   neprimeranej   dĺžke   konania,   pretože neumožňuje uložiť sudcovi povinnosť urýchliť konanie, ani neposkytuje odškodnenie ujmy; naviac v tomto čase je skutočne iluzórne očakávať od podania sťažnosti predsedovi súdu plné odškodnenie za 16-ročné zbytočné prieťahy, preto sme už žiadnu sťažnosť nedávali.“

Ústavný súd zistil, že v období po doručení sťažnosti najvyšší súd ako odvolací súd uznesením   sp.   zn.   4   Obo   59/2012   z 31.   januára   2013   zrušil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 48 Cb   3/1993-K1-545   z 24.   októbra   2007   v napadnutom   vyhovujúcom   výroku a vo výroku   o náhrade   trov   konania   a v rozsahu   zrušenia   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa na ďalšie   konanie.   Na   túto   skutočnosť   sťažovateľ   zareagoval   v   doplnení   sťažnosti z 19. apríla 2013, v ktorom okrem iného uvádza:

„Domnievame   sa,   že uznesenie   odvolacieho   súdu   z 31.   1.   2013,   ktoré   nám   bolo doručené 17.   4.   2013,   je   alibistické,   teda   svojvoľné   a   neracionálne,   a je   v extrémnom rozpore   s   ústavnými   princípmi   právnej   istoty,   spravodlivosti,   proporcionality   a primeranosti   doby   konania,   teda   objektívne   neakceptovateľné   a   porušujúce   princípy právneho štátu... pretože:

a/ Odvolanie je v našom právnom systéme vybudované na zásadách apelačného - nie kasačného konania, ktorý ukladá odvolaciemu súdu preskúmať rozhodnutie súdu 1. stupňa ako po stránke skutkovej, tak aj právnej s tým, že vo veci vydá meritórne rozhodnutie /pórov. § 220 a § 221 OSP/,

b/ Takže alibistickým a arbitrárnym zrušením rozsudku krajského súdu /ktoré inak pred kasačným zásahom dovolacieho súdu považoval za správne/, prima facie porušil právo sťažovateľa na fair proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie po kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu - už teraz je to doba takmer 1 roka a je otvorená ďalšia doba v konaní pred súdom prvého stupňa a potom aj možnosť na odvolacie konanie, ktoré mohli byť eliminované konečným rozsudkom odvolacieho súdu po tom, čo by len rešpektoval právny názor dovolacieho súdu - je dobou zakladajúcou zbytočné prieťahy v súdnom konaní, zjavne pričítateľné na vrub odvolacieho súdu, a to v tak časovo dlhej kauze, ktorá je snáď aj v slovenských pomeroch unikátom, keď trvá vyše 22 rokov a opäť sa dostala pred súd prvého stupňa.

Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečného rozhodnutia vo veci, je neoddeliteľnou   súčasťou   právnej   istoty   a   celkovej   spravodlivosti   konania.   Neprimeraná dĺžka konania sa totiž priamo odráža na dôvere občana v štát, jeho inštitúcie ochrany práva a v právo ako také, čo je základnou podmienkou pre riadne fungovanie právneho štátu. Keďže   postup   a   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, pretože má za následok ďalšie porušovanie označených základných práv sťažovateľa, zasiahnuť by mal ústavný súd, ako vrcholný orgán ochrany ústavnosti po tom, čo zlyhali všeobecné súdy.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti a jej doplnení sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. V. Č., na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 13 Dohovoru, v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4 Obo 59/2012, porušené boli.

2. Uznesenie najvyššieho súdu z 31. 1. 2013, sp. zn. 4 Obo 59/2012, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Prikazuje najvyššiemu súdu konať bez zbytočných prieťahov.

4. JUDr. V. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.000 EUR, ktorú sumu vyplatí Najvyšší súd SR do 2 mesiacov.

5. JUDr. V. Č. priznáva náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 323,48 + 165,55 /odmena za toto podanie/, celkom 489,03 EUR, ktorú samu zaplatí Najvyšší súd SR na účet JUDr. E. Ľ.. v lehote do 2 mesiacov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z petitu sťažnosti a jej doplnenia možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta:

1.   Porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 59/2012.

2. Porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 59/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013.

3. Porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru v spojení s porušením základných práv podľa   čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods.   2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 59/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak napadnutým rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré   označil   sťažovateľ,   ak   neexistuje   vzájomná   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím alebo napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   svojej   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 59/2012.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že „... vec sa nachádza na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4 Obo 59/2012 stále v nerozhodnutom stave, hoci od začatia konania uplynula doba 22 rokov...“, ústavný súd poukazuje na svoju viazanosť petitom sťažnosti v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III. ÚS 2/05,   IV.   ÚS 287/2011).   Keďže   sťažovateľ   sa   v   petite   sťažnosti   domáha   preskúmania   postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 59/2012, ústavný súd posudzoval porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva   podľa   ústavy   a práva   podľa dohovoru   len   vo   vzťahu   k   označenému   subjektu   (najvyššiemu   súdu)   a namietanému konaniu (konanie vedené pod sp. zn. 4 Obo 59/2012).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 59/2012 spoločne.

Na účely preskúmania opodstatnenosti tejto časti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spisovú dokumentáciu, z ktorej zistil tieto skutočnosti:

Konanie   o   odvolaní   účastníkov   konania   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 48 Cb 3/1993-K1-545 z 24. októbra 2007 začalo 24. júla 2012, keď bola právna vec predložená najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na rozhodnutie; konanie bolo vedené pod sp. zn. 4 Obo 59/2012.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Obo   59/2012   z 31.   januára   2013   rozsudok krajského súdu č. k. 48 Cb 3/1993-K1-545 z 24. októbra 2007 v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ústavný súd v nadväznosti na svoje zistenia zo súdneho spisu konštatuje, že najvyšší súd v období odkedy mu bol predložený spis vo veci sťažovateľa, t. j. od 24. júla 2012, až do   svojho   rozhodnutia   o odvolaní   (31.   januára   2013)   v   namietanom   konaní   postupoval v zásade plynulo, pričom jeho postup zodpovedal druhu a povahe konania.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), napr. IV. ÚS 147/04].

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   postup   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   nie   je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a napadnutým uznesením

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za   potrebné   poukázať   na   právny   názor   vyplývajúci   z jeho   ustálenej   judikatúry,   podľa ktorého vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z doplnenia sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa je uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 59/2012 z 31. januára 2013 „alibistické, teda svojvoľné a neracionálne, a   je   v   extrémnom   rozpore   s   ústavnými   princípmi   právnej   istoty,   spravodlivosti, proporcionality   a   primeranosti   doby   konania,   teda   objektívne   neakceptovateľné a porušujúce princípy právneho štátu... pretože... odvolanie je v našom právnom systéme vybudované na zásadách apelačného - nie kasačného konania, ktorý ukladá odvolaciemu súdu preskúmať rozhodnutie súdu 1. stupňa ako po stránke skutkovej, tak aj právnej s tým, že vo veci vydá meritórne rozhodnutie /porov. § 220 a § 221 OSP/“.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Z § 220 OSP vyplýva, že odvolací súd je povinný zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa   vždy,   ak   nie   sú   splnené   podmienky   na   jeho   potvrdenie   alebo   zrušenie,   ktoré obligatórne skúma.

Podľa § 221 ods. 1 OSP súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,

h)   súd   prvého   stupňa   nesprávne   vec   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,

i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali,

j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najmä uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), viazaný právnym názorom   dovolacieho   súdu   (§   243d   ods.   1,   veta   druhá   O.   s.   p.),   opätovne   prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné. Podľa ust. § 243d ods. 1 O. s. p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a či. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo, účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky,   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadrením uvedeného práva je aj znenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a   výstižne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odvolací   súd   vychádzajúc   z   týchto   ústavne   významných   úvah,   viazaný   právnym názorom dovolacieho súdu, dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa tieto požiadavky nespĺňa.

Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., nie je dostatočne odôvodnené, a preto je nepreskúmateľné. Postupom súdu bolo porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo je prípustným odvolacím dôvodom podľa § 205a ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   uvedeného   rozsudok   v   napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. zrušil a vec v zmysle § 221 ods. 2 O. s. p. v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie   konanie,   v   ktorom   súd   prvého   stupňa   rozhodne   i   o   trovách,   odvolacieho a dovolacieho konania.“

Z uvedenej   argumentácie   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   viazaný v zmysle   §   243d   ods.   1   OSP   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   dospel   k záveru o existencii podmienok na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa [§ 221 ods. 1 písm. f) OSP], preto nemohol postupovať podľa § 220 OSP a rozhodnutie zmeniť.

V prípade,   ak odvolací   súd   zistí   v rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa   niektorú   z vád taxatívne vypočítaných v   § 221 ods. 1 OSP, je povinný toto rozhodnutie zrušiť, pričom zákonodarca   neponecháva   súdu   v tomto   prípade   voľnú   úvahu,   pretože   ide   o vady mimoriadne závažné, pri ktorých sa nepripúšťa, aby odvolací súd rozhodol vo veci samej.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať ani za zjavne nedôvodné, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a logické, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní z tých istých dôvodov, na základe ktorých sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd konštatuje, že v systematike ústavy sú primeraná   celková   dĺžka,   rýchlosť,   plynulosť   a   efektívnosť   súdneho   konania   obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   a   nie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods.   1   ústavy,   pokiaľ   namietané   porušenie   tohto   základného   práva   nedosahuje   takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   časť   II.1   tohto   rozhodnutia,   v ktorej   dospel   k záveru o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v súvislosti   s namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v tomto prípade nie je na mieste uvažovať o prípadnom odmietnutí spravodlivosti.

Sumarizujúc   doposiaľ   uvedené   ústavný   súd   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v namietanom   konaní   a napadnutým   uznesením,   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a napadnutým uznesením

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v namietanom   konaní a napadnutým   uznesením   bol   porušený   čl.   1   ods.   1   ústavy   a jeho   právo   podľa   čl.   13 dohovoru, pričom z jeho argumentácie vyplýva, že ich porušenie namieta v spojení, t. j. v priamej   príčinnej   súvislosti   (z   obdobných   dôvodov)   s   namietaným   porušením   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru, že vo vzťahu k sťažnosťou namietanému postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 59/2012 a jeho uzneseniu z 31. januára 2013 nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   z obdobných   dôvodov neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru a ani čl. 1 ods. 1   ústavy,   ktorý   má   navyše   charakter   všeobecného   ústavného   princípu,   a   nie konkrétneho základného práva alebo slobody garantovaného ústavou. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej uvádza, že všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd,   príp.   práv   vyplývajúcich   z   kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter všeobecného ústavného princípu (m. m. IV. ÚS 383/08).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013