znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republikyIV. ÚS 784/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými   značkami:   Rvp 18462/2013,   Rvp 18463/2013,   Rvp 18464/2013, Rvp 18472/2013,   Rvp 18473/2013,   Rvp 18475/2013,   Rvp 18476/2013,   Rvp 18480/2013, Rvp 18483/2013, Rvp 18486/2013 a Rvp 18487/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského   súdu   v Žiline   spisových   značiek: 10 NcC 17/2013   zo   16.   januára   2013, 8 NcC 7/2013   a   8 NcC 9/2013   z   30.   januára   2013,   9 NcC 7/2013   a   9 NcC 9/2013 z 31. januára 2013, 10 NcC 14/2013 zo 7. februára 2013, 10 NcC 9/2013 z 18. februára 2013,   5 NcC 16/2013   z   28.   februára   2013   a   6 NcC 370/2013,   6 NcC 369/2013 a 6 NcC 339/2013 z 28. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 18462/2013,   Rvp 18463/2013,   Rvp 18464/2013,   Rvp 18472/2013,   Rvp 18473/2013, Rvp 18475/2013,   Rvp 18476/2013,Rvp 18480/2013,   Rvp 18483/2013,   Rvp 18486/2013 a Rvp 18487/2013   s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 18462/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   25.   júna   2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek: 10 NcC 17/2013 zo 16. januára 2013, 8 NcC 7/2013   a   8 NcC 9/2013   z   30.   januára   2013,   9 NcC 7/2013   a 9 NcC 9/2013 z 31. januára   2013,   10 NcC 14/2013   zo   7.   februára   2013,   10 NcC 9/2013 z 18. februára 2013,   5 NcC 16/2013   z   28. februára 2013   a   6 NcC 370/2013, 6 NcC 369/2013 a 6 NcC 339/2013 z 28. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Ku   vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom,   ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) príslušný na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky sťažovateľka okrem iného poukázala na skutočnosť,   že okresný   súd,   ktorý   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného   súdu   z prerokovania   a rozhodovania   vo   veciach   vedených   okresným   súdom (uvedených   vo   výroku   napadnutých   uznesení),   predmetom   ktorých   bolo   rozhodovanie o žalobách sťažovateľky o náhradu škody. Tieto uznesenia krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky „...   nesprávne,   zakladajúce   zásah   do jej   základných   práv,   garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   ods. 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou ... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   ústavným   súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia („40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti   rozhodnutiu   nadriadeného   súdu,   ktorým   tento   rozhodoval   o vylúčení   sudcov príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu.   Preto Najvyšší súd   v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením spojil na spoločné   konanie veci   o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného súdu,   vylúčil konkrétnych   sudcov   okresného   súdu   a   nevylúčil   ostatných   sudcov   okresného   súdu z prerokúvania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom uvedených pod konkrétnou spisovou značkou.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a   zákona o ústavnom   súde   v   spojení s § 112   ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod spisovými značkami: Rvp 18449/2013, Rvp 18450/2013, Rvp 18451/2013,   Rvp 18452/2013,   Rvp 18453/2013,   Rvp 18454/2013,   Rvp 18455/2013, Rvp 18456/2013, Rvp 18457/2013, Rvp 18458/2013 a Rvp 18459/2013 na ústavnom súde prebiehajú   konania   o sťažnostiach   sťažovateľky   doručených   taktiež   25.   júna   2013, v ktorých namieta porušenie tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   tými   istými   uzneseniami   krajského   súdu spisových značiek: 10 NcC 17/2013 zo 16. januára 2013, 8 NcC 7/2013 a 8 NcC 9/2013 z 30. januára 2013, 9 NcC 7/2013 a 9 NcC 9/2013 z 31. januára 2013, 10 NcC 14/2013 zo 7. februára 2013, 10 NcC 9/2013 z 18. februára 2013, 5 NcC 16/2013 z 28. februára 2013 a 6 NcC 370/2013, 6 NcC 369/2013 a 6 NcC 339/2013 z 28. marca 2013.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   spisovými   značkami: Rvp 18449/2013,   Rvp 18450/2013,   Rvp 18451/2013,   Rvp 18452/2013,   Rvp 18453/2013, Rvp 18454/2013,   Rvp 18455/2013,   Rvp 18456/2013,   Rvp 18457/2013,   Rvp 18458/2013 a Rvp 18459/2013,   ako   aj   pod   spisovými   značkami: Rvp 18462/2013,   Rvp 18463/2013, Rvp 18464/2013,   Rvp 18472/2013,   Rvp 18473/2013,   Rvp 18475/2013,   Rvp 18476/2013, Rvp 18480/2013, Rvp 18483/2013, Rvp 18486/2013 a Rvp 18487/2013 vystupujú identickí účastníci   konania   (sťažovateľka   a krajský   súd),   predmet   uvedených   konaní   je   identický (namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením) a sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní vedených pod spisovými   značkami:   Rvp 18449/2013,   Rvp 18450/2013,   Rvp 18451/2013, Rvp 18452/2013,   Rvp 18453/2013,   Rvp 18454/2013,   Rvp 18455/2013,   Rvp 18456/2013, Rvp 18457/2013,   Rvp 18458/2013   a   Rvp 18459/2013   bráni tomu,   aby   proti   uzneseniam krajského   súdu   spisových   značiek: 10 NcC 17/2013   zo   16.   januára   2013,   8 NcC 7/2013 a 8 NcC 9/2013   z 30.   januára   2013,   9 NcC 7/2013   a   9 NcC 9/2013   z 31.   januára   2013, 10 NcC 14/2013 zo 7. februára 2013, 10 NcC 9/2013 z 18. februára 2013, 5 NcC 16/2013 z 28. februára 2013 a 6 NcC 370/2013, 6 NcC 369/2013 a 6 NcC 339/2013 z 28. marca 2013 prebiehali   pred   ústavným   súdom   súbežne   aj   ďalšie   konania.   Preto   bolo   potrebné sťažnosti   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 18462/2013,   Rvp 18463/2013, Rvp 18464/2013,   Rvp 18472/2013,   Rvp 18473/2013,   Rvp 18475/2013,   Rvp 18476/2013, Rvp 18480/2013, Rvp 18483/2013, Rvp 18486/2013 a Rvp 18487/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúcej z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013