znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 78/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, Park Angelinum 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 341/2012 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2013 faxom a 5. decembra 2013 poštou doručená sťažnosť R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách   aj   „navrhovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   v spojení   s čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 341/2012 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   vo   voľbách   do   orgánov samosprávy   mesta   Levoča   konaných   27.   novembra   2010,   riadne   zvolený   za   poslanca Mestského zastupiteľstva mesta Levoča (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“). Právoplatným rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu   z 5. októbra   2012   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   BB-4 T 42/2012   bola   schválená   dohoda   o vine   a   treste,   podľa   ktorej   sťažovateľ spáchal prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ bol odsúdený na výkon trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, pričom mu však bol výkon uloženého trestu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený.

Sťažovateľ uvádza, že na 33. zasadnutí mestského zastupiteľstva 25. októbra 2012 „bolo prijaté uznesenie č. 4, ktorým mestské zastupiteľstvo v Levoči berie na vedomie zánik mandátu poslanca MZ p. R. Č.“. Z obsahu príloh sťažnosti zároveň vyplýva, že uznesením č. 5 mestského zastupiteľstva prijatým na tom istom zasadnutí mestské zastupiteľstvo vzalo na vedomie zloženie sľubu ďalšieho poslanca.

Sťažovateľ   podal   proti   mestu   Levoča   a jeho   mestskému   zastupiteľstvu   návrh na ochranu   pred   nezákonným   zásahom,   v   ktorom   tvrdil,   že   postup   mesta   Levoča a mestského   zastupiteľstva   je   v   rozpore   so   zákonom   a   porušuje   jeho   základné   právo zaručené   v čl. 30   ods. 4   ústavy,   podľa   ktorého   občania   majú   za   rovnakých   podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Sťažovateľ poukazuje na znenie § 25 ods. 2 písm. d)   zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   obecnom   zriadení“),   podľa   ktorého   mandát poslanca   obecného   (mestského)   zastupiteľstva   zaniká   právoplatným   odsúdením za úmyselný trestný   čin   alebo právoplatným odsúdením   za trestný   čin,   ak výkon   trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený. Súčasne sťažovateľ poukazuje na § 2 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách do orgánov samosprávy obcí“), podľa ktorého prekážkou vo výkone volebného práva je zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodu ochrany zdravia ľudí [písm. a)], výkon trestu odňatia slobody [písm. b)],   výkon   základnej   vojenskej   služby,   náhradnej   vojenskej   služby   alebo zdokonaľovacej   služby,   a   to   v   prípade,   ak   to   vyžaduje   plnenie   úloh   podľa   osobitných predpisov   [písm. c)],   a   pozbavenie   alebo   obmedzenie   spôsobilosti   na   právne   úkony [písm. d)].

Podľa sťažovateľa má byť § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení vykladaný tak,   že   podmienka   výkonu   trestu   odňatia   slobody   sa   vzťahuje   na   obe   alternatívy,   teda aj na právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin alebo právoplatné odsúdenie za trestný čin,   ak   výkon   trestu   odňatia   slobody   nebol   podmienečne   odložený.   Zákonodarca   tak ustanovil ako jednu z prekážok voliteľnosti, teda práva byť volený, výkon trestu odňatia slobody, a to bez ohľadu na zavinenie (úmyselné, či nedbanlivostné) pri spáchaní trestného činu. Vzhľadom na to odsúdenie za trestný čin, pokiaľ došlo k podmienečnému odkladu trestu odňatia slobody, nie je podľa sťažovateľa prekážkou na uplatnenie práva byť volený, a to ani pri odsúdení za úmyselný trestný čin.

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že zákonná úprava týkajúca sa poslancov Národnej rady   Slovenskej   republiky,   pokiaľ   ide   o   zánik   mandátu,   je   skoro   identická   s úpravou obsiahnutou v zákone o obecnom zriadení. Podľa zákona o obecnom zriadení však navyše zaniká   mandát   poslanca „právoplatným   odsúdením   za   úmyselný   trestný   čin   alebo právoplatným odsúdením za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený“, pričom v predmetnom ustanovení sa pred slovom „alebo“ nenachádza čiarka, a preto sa podľa sťažovateľa jedna z podmienok „ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený“ spája tak „s právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin“, ako aj „s právoplatným odsúdením za trestný čin“.

Sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že „Iným   výkladom   by   došlo   k absurdnému   záveru, pretože   právoplatné   odsúdenie   za   úmyselný   trestný   čin   aj   v prípade,   ak   by   došlo k podmienečnému odloženiu výkonu trestu odňatia slobody, by viedlo k zániku mandátu poslanca,   ale   zároveň   by   neviedlo   k prekážke   výkonu   volebného   práva   pri   pasívnom volebnom   práve,   takže   kandidovať   by   tak   mohol   aj   za   úmyselný   trestný   čin   odsúdený kandidát, u ktorého by bol podmienečne odložený výkon trestu odňatia slobody, a ak by získal dostatok hlasov, bol by zvolený a vykonával mandát poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva.   Súčasne   ale   iná   osoba   právoplatne   odsúdená   za   úmyselný   trestný   čin, u ktorej by bol podmienečne odložený výkon trestu odňatia slobody, by vykonávať mandát nemohla. Takýto výklad by viedol k diskriminácii poslancov odsúdených za trvania funkcie v porovnaní   s poslancami   odsúdenými   ešte   pred   voľbami,   pričom   samotné   skutky   by dokonca   mohli   nastať   v tom   istom   reálnom   čase.   V konečnom   dôsledku   by   tak   dvaja páchatelia zúčastnení na spáchaní toho istého skutku a obaja odsúdení s podmienečným odkladom   výkon   trestu   odňatia   slobody   boli   postavení   v oblasti   politických   práv do nerovnakého postavenia, keď by u jedného z nich zanikol mandát poslanca mestského zastupiteľstva   a druhý   z nich   by   kandidoval   vo   voľbách   a po   zvolení   sa   ujal   výkonu poslaneckého mandátu.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. Podľa napadnutého rozsudku   krajského   súdu «Od   účinnosti   zákona   o   obecnom   zriadení   došlo   k   viacerým zmenám   v   zákonnej   úprave   zániku   mandátu   poslanca   obecného   zastupiteľstva.   Zániku mandátu spojený s výkonom trestu odňatia slobody zákon upravoval až od svojej účinnosti od   19. 09. 1994   odkazom   na   osobitné   právne   predpisy,   a   to   zákon   č. 346/1990   Zb.   o voľbách   do   orgánov   samosprávy.   Od   28. 07. 1998   zákon   spájal   zánik   mandátu   s právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že mandát zanikol bez ohľadu na to, či za úmyselný trestný čin bol uložený podmienečný alebo nepodmienečný trest odňatia slobody. S účinnosťou od 01. 01. 2002 zákonodarca k tejto dikcii pridal ďalšiu právnu skutočnosť, s ktorou je spojený zánik mandátu poslanca, a to právoplatné odsúdenie za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený.

Podľa   názoru   súdu úmyslom zákonnej úpravy nebolo   „zmäkčovanie“   podmienok zániku   mandátu   poslanca   tým,   že mandát   by   v prípade   uloženia   podmienečného   trestu odňatia   slobody   za   úmyselný   trestný   čin   bol   ponechaný   a   iba   v   prípadoch   uloženia nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody,   či   za   úmyselný   alebo   za   trestný   čin „nedbanlivostný“ by mandát poslanca zanikol. Taký výklad by bol v rozpore s obsahom mandátu poslanca a tiež v rozpore s posudzovaním stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť trestných činov spáchaných úmyselne a spáchaných z nedbanlivosti – či už vedomej alebo nevedomej.

Súd je preto toho názoru, že ustanovenie § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení   treba   vykladať   tak,   že   mandát   poslanca   zaniká   právoplatným   odsúdením za úmyselný trestný čin bez ohľadu na to, aký bol trest v odsudzujúcom rozsudku uložený, pričom   ďalšia   časť   tohto   ustanovenia   za   spojkou   „alebo“   sa   vzťahuje   na   právoplatné odsúdenia za trestné činy neúmyselnej povahy, za podmienky, že za tento trestný čin nebol uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody.   Pretože   navrhovateľ   bol   odsúdený za úmyselný trestný čin, nadobudnutím právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku zanikol jeho poslanecký   mandát   v   Mestskom   zastupiteľstve   mesta   Levoča.   Napadnuté   uznesenie mestského   zastupiteľstva,   ktorým   bol   vzatý   na   vedomie   zánik   mandátu   poslanca navrhovateľa v mestskom zastupiteľstve, nie je preto nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Návrh navrhovateľa súd z týchto dôvodov ako nedôvodný zamietol.».

Sťažovateľ   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a s postupom,   ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   nesúhlasí,   tvrdiac,   že   nimi   došlo   k porušeniu   princípu kontradiktórnosti konania a k porušeniu práva na prístup k súdu, a namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku.

K porušeniu princípu kontradiktórnosti konania malo dôjsť podľa sťažovateľa tým, že „sa nemal možnosť oboznámiť so všetkými vyjadreniami odporcov v konaní. Súd mu ich ani len nedoručoval, akurát mu jedno z nich prečítal na pojednávaní. Ide tak o porušenie princípu rovnosti zbraní, a teda aj rovnosti účastníkov konania.“.

K porušeniu   práva   na   prístup   k súdu   sťažovateľ   uvádza,   že „nemal   priestor   pre zhrnutie svojej právnej argumentácie v tzv. záverečnej reči, súd ani nerozhodol uznesením o ukončení dokazovania“.

Namietanú arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že   sa krajský   súd   nevysporiadal   s jeho   námietkou   o nesprávnom   výklade   ustanovení   zákona o obecnom zriadení a zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí, najmä vzhľadom na porušenie čl. 30 ods. 4 ústavy.

Podľa   názoru   sťažovateľa   mesto   Levoča   tým,   že mu   zamedzilo   výkon   práv a povinností   poslanca   mestského   zastupiteľstva   a   prostredníctvom   svojho   orgánu   – mestského zastupiteľstva, vzalo na vedomie zánik jeho mandátu, uprelo mu právo výkonu funkcie poslanca mestského zastupiteľstva, čím malo byť porušené aj jeho základné právo zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľ   v sťažnosti   zastáva   názor,   že   sa   podmienka   uvedená   v   § 25   ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení spočívajúca v podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia   slobody   vzťahuje   aj   na   právoplatné   odsúdenie   za   úmyselný   trestný   čin,   nielen na právoplatné   odsúdenie   za   (iný)   trestný   čin.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „postup mesta...,   na   základe   ktorého [mu] bolo...   znemožnené   uplatňovať   a   vykonávať   mandát poslanca   mestského   zastupiteľstva...,   bol   v   rozpore   s   platným   právnym   poriadkom Slovenskej republiky. Porušením prístupu k verejnej funkcii dochádza aj k porušeniu čl. 12 ods. 1   a   ods. 2   Ústavy,   pretože   podmienka   rovnosti   pri   výkone   politických   práv   sa nepochybne vzťahuje aj na výkon funkcie poslanca mestského zastupiteľstva... Sťažovateľ sa domáha   súdnej   ochrany   z   dôvodu,   že sa   mu   bráni   riadne   vykonávať   mandát   poslanca mestského zastupiteľstva, a tým aj riadne uplatňovať tento mandát.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   R.   Č.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a zásahu orgánu   verejnej   správy   podľa   čl. 46   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 341/2012-56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

2. Základné   právo   R.   Č.   na   prístup   za   rovnakých   podmienok   k   voleným   a iným verejným   funkciám   zaručené   v   čl. 30   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 341/2012-56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

3. Právo R. Č. na slobodné voľby podľa čl. 3 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. k. 6 S 341/2012-56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

4.   Právo   R.   Č.   na   rovnaké   zaobchádzanie   vyplývajúce   z   princípu   rovnosti a nediskriminácie   podľa   čl. 12   ods. 1   a   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   zákazu diskriminácie   podľa   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 341/2012-56 zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

5. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 341/2012-56 zo dňa 05. 09. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6.   Krajský   súd   v   Košiciach je povinný uhradiť   R.   Č.   náhradu   trov   právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Štefana Kseňáka, so sídlom Park Angelinum 4, 040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho základných práv podľa   a čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru a čl. 3   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 S 341/2012 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa   čl. 3   dodatkového   protokolu   vysoké   zmluvné   strany   sa   zaväzujú   konať v rozumných   intervaloch   slobodné   voľby   s   tajným   hlasovaním   za   podmienok,   ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   procesných   postupov   (princípu kontradiktórnosti   a neumožneniu   prednesenia   záverečnej   reči),   a tým   aj   k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ uviedol, že k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania malo dôjsť tým, že „sa nemal možnosť oboznámiť so všetkými vyjadreniami odporcov v konaní. Súd mu ich ani len nedoručoval, akurát mu jedno z nich prečítal na pojednávaní. Ide tak o porušenie princípu rovnosti zbraní, a teda aj rovnosti účastníkov konania.“. K porušeniu práva na prístup k súdu sťažovateľ uvádza, že „nemal priestor pre zhrnutie svojej právnej argumentácie v tzv. záverečnej reči, súd ani nerozhodol uznesením o ukončení dokazovania“.

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Hudáková   a ostatní   proti   Slovensku   z   27. 4. 2010,   č. sťažnosti   23083/05),   ako   aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 51/2011) vyplýva povinnosť súdu zasielať účastníkom konania procesné vyjadrenia (z uvedenej judikatúry vyplýva povinnosť zasielať vyjadrenia k odvolaniu, resp. k dovolaniu).

Bez ohľadu na to, že povinnosť zasielať procesné vyjadrenia jednotlivých účastníkov iným účastníkom potvrdená uvedenou rozhodovacou činnosťou sa nevzťahuje len na tie písomnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, je pre konanie o sťažnosti namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podstatné,   aby   namietané procesné pochybenie dosiahlo určitý ústavnoprávny rozmer.

Sťažovateľ okrem všeobecných námietok procesného nedostatku vôbec neuviedol, či a aký mohol mať predmetný nedostatok význam pre rozhodnutie vo veci, o aké vyjadrenie, s ktorým sťažovateľ nemal byť oboznámený ani na ústnom pojednávaní, išlo, či vôbec bolo vykonávané dokazovanie [§ 250i Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Nie je úlohou   ústavného   súdu   iba   na   základe   všeobecnej   námietky   sťažovateľa,   zastúpeného kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   preskúmať   celý   postup   súdu   v konaní,   ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku.

Zároveň ústavný súd musel zohľadniť aj tú skutočnosť, že krajský súd konal v rámci správneho súdnictva, kde nevystupuje ako „skutkový súd“ (súd zisťujúci skutkový stav), ale preskúmava postup orgánov verejnej správy a jeho zákonnosť a procesný postup vykazuje určité   osobitosti   (napríklad   osobitnú   úpravu   vyjadrení   účastníkov   konania   na   účely pojednávania podľa § 250g ods. 1 OSP).

K   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci   posudzovaná   v kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).   Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Kritériom na rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté do ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

V danej veci   s prihliadnutím   na argumentáciu   sťažovateľa   obsiahnutú v sťažnosti ústavný   súd   nezistil,   že   by   mohol   byť namietaným   procesným   pochybením   dosiahnutý vyžadovaný   relevantný   ústavnoprávny   rozmer.   S námietkami   sťažovateľa   sa   nestotožnil a dospel   k záveru,   že   nič   nesignalizuje,   že   by   postupom   krajského   súdu   mohlo   dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnaký   záver   platí pre   námietku,   že nemal priestor   na zhrnutie svojich   tvrdení vo forme záverečnej reči.

Podstata ďalšej argumentácie sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu spočíva v tom, že výklad § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení, ku ktorému dospel krajský súd, má porušovať jeho označené práva, keďže napríklad vedie k rozdielnym   podmienkam   kladeným   na   prístup   k volenej   funkcii   poslanca   obecného (mestského) zastupiteľstva a podmienkam kladeným na samotný výkon funkcie poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva, resp. podmienkam na zánik funkcie poslanca. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu vedie k záveru, že dve osoby, ktoré sú odsúdené   za   trestný   čin   s podmienečným   odkladom   výkonu   trestu,   sú   v rozdielnom postavení   vo   vzťahu   k prístupu   k volenej   funkcii   poslanca   obecného   (mestského) zastupiteľstva, a to v závislosti od toho, v ktorom momente došlo k ich odsúdeniu.

Krajský   súd   sa   s názorom   sťažovateľa   nestotožnil   a dospel   k záveru,   že   aj právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin bez ohľadu na uložený trest vedie v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí k zániku mandátu poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva.

Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí prekážkou vo výkone volebného práva je... výkon trestu odňatia slobody...

Podľa   § 3   zákona   o voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcí   za poslanca   obecného (mestského)   zastupiteľstva...   môže   byť   zvolený   volič,   u   ktorého   nenastali   prekážky vo výkone volebného práva podľa § 2 ods. 2 písm. b)...

Podľa   § 25   ods. 2   písm. d)   zákona   o obecnom   zriadení   mandát   poslanca   zaniká právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený...

Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s trestnoprávnou sankciou uloženou fyzickej osobe   sú   podmienky   prístupu   k volenej   funkcii   poslanca   obecného   (mestského) zastupiteľstva   (§ 2   v spojení   s   § 3   zákona   o   voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcí) a podmienky pre jeho zotrvanie vo funkcii [§ 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení] uvedenými právnymi predpismi upravené rozdielne. Krajský súd v napadnutom rozsudku tento   rozdiel   nespochybnil.   Podľa   § 2   v spojení   s   § 3   zákona   o   voľbách   do   orgánov samosprávy obcí je prekážkou pasívneho volebného práva výkon trestu odňatia slobody, ale v zmysle   § 25   ods. 2   písm. d)   zákona   o obecnom   zriadení   podľa   napadnutého   rozsudku krajského súdu mandát poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva zaniká aj bez toho, aby   nastúpil   výkon   trestu   odňatia   slobody,   a to   v prípade,   ak   bol   obecný   poslanec právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   výsledky   svojej   rozhodovacej   činnosti   (nález   sp. zn. PL. ÚS 6/08 z 11. februára 2009), podľa ktorej možnosť kandidovať znamená i možnosť stať   sa   poslancom   zastupiteľského   zboru,   resp.   starostom   (primátorom)   či   predsedom samosprávneho   kraja,   a   tým   sa   zvlášť   intenzívne   podieľať   na   správe   vecí   verejných a výkone verejnej moci. Táto miera a intenzita správy vecí verejných a výkonu verejnej moci   by   mala   byť   v   zásade   odopretá   osobám   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   teda právoplatne   odsúdeným   za   nie   „bagateľné“   veci.   Znemožnenie   výkonu   pasívneho volebného   práva   osobám,   ktoré   sú   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   za   rovnakých podmienok ako ostatným kandidátom, je vlastné obmedzeniu osobnej slobody, v ktorom spočíva   trest   odňatia   slobody.   Ustanovenie   prekážky   výkonu   ich   volebného   práva do orgánov samosprávy obce má preto svoje logické a pritom aj legitímne zdôvodnenie.

Ústavný   súd   taktiež   pripomína,   že   je   viazaný   ústavnou   a   zákonnou   úpravou jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom, nie je v konaní o individuálnej sťažnosti oprávnený   skúmať   súlad   ustanovení   právneho   predpisu   nižšej   právnej   sily   s ústavou (vychádzajúc   z prezumpcie   jeho   ústavnosti),   resp.   musel   by   takúto   sťažnosť   odmietnuť (IV. ÚS 318/2011). Ústavný súd je ale aj v konaní o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby povinný skúmať, či napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa vrátane toho, či výklad zaujatý krajským súdom spĺňa podmienky ústavne súladného výkladu predmetných ustanovení zákona o obecnom zriadení a zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí so zreteľom na označené základné práva a s ohľadom na uvedené postavenie ústavného súdu v systéme súdnictva.

Ústavný   súd   sa   s námietkami sťažovateľa   nestotožnil.   V prvom   rade   ústavný   súd nepovažuje situácie upravené § 2 v spojení s § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí   a situáciu   podľa   § 25   ods. 2   písm. d)   zákona   o obecnom   zriadení   za   rovnaké. Vzhľadom na rozdielnu mieru demokratickej kontroly pri prístupe k volenej funkcii a pri jej výkone   existujú   legitímne   dôvody   na   rozdiely   medzi   podmienkami   prístupu   k funkcii (§ 2 v spojení   s   § 3   zákona   o   voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcí)   a podmienkami na zotrvanie   vo   funkcii   [§ 25   ods. 2   písm. d)   zákona   o obecnom   zriadení].   Rozdiel   je zvýraznený tým, že v prvom prípade je prekážkou pasívneho (rovnako ako aj aktívneho) volebného   práva   výkon   trestu   odňatia   slobody   trvajúci   v čase   voľby   (demokratickú legitimitu odvodzuje volený funkcionár od volieb, pre ktoré sú relevantné okolnosti v čase ich   konania),   v druhom   prípade   dochádza   k právoplatnému   odsúdeniu   až   počas   výkonu volenej funkcie, teda až po konaní volieb.

S námietkou rozdielnej právnej úpravy rovnakých situácií sa ústavný súd nestotožnil, a to práve z dôvodu odlišnosti upravovaných situácií. Navyše je legitímne, ak zákonodarca ustanoví   prekážky,   ktoré   vedú   k strate   mandátu   a zániku   volenej   funkcie,   a   ak   tieto spočívajú v dostatočne závažných dôvodoch (m. m. PL. ÚS 6/08), a to aj v prípade, ak by sa dotknutá osoba (poslanec mestského zastupiteľstva, ktorému by zanikol mandát) napriek týmto prekážkam mohla opätovne uchádzať o volenú funkciu a o dôveru voličov, ktorí sa budú rozhodovať už so znalosťou tejto prekážky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   podmienky   obmedzenia   prístupu   k volenej   funkcii (poslancovi mestského zastupiteľstva) a podmienky zotrvania v tejto funkcii nemusia byť upravené   totožným   spôsobom,   a preto   krajský   súd   postupoval   ústavne   udržateľným spôsobom, ak svojím výkladom tieto rozdiely zohľadnil. Ich rozdielna úprava a jej aplikácia v okolnostiach danej veci preto nemôže viesť ani k porušeniu princípu rovnosti a zásady nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14   dohovoru   v spojení   so   základným   právom   podľa   čl. 30   ods. 4   ústavy.   Výklad krajského   súdu   preto   neodporuje   vyjadreniu   ani   účelu   a zmyslu   aplikovaných   noriem príslušných ustanovení zákona o obecnom zriadení a zákona o voľbách do samosprávy obcí (vykladaných   v súlade   s uvedenými   základnými   právami),   a preto   nie   je   takým   ústavne nekonformným   výkladom,   ktorým   by   krajský   súd   mohol   porušiť   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd napokon dodáva, že sa plne stotožňuje aj s tým, ako krajský súd uplatnil historický výklad zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí vo väzbe na výklad § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení.

Zároveň krajský súd v napadnutom rozsudku dal odpoveď na relevantné námietky sťažovateľa a z pohľadu ústavného súdu obsahuje napadnutý rozsudok dostatok dôvodov na jeho záver.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   na   slobodné   voľby zaručeného   čl. 3   dodatkového   protokolu   uvádza,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   a uvedeným   základným   právom   nie   je   príčinná   súvislosť,   keďže   zánik mandátu poslanca obecného zastupiteľstva nespadá pod vecnú pôsobnosť práva upraveného v uvedenom   článku   dodatkového   protokolu   týkajúceho   sa   povinnosti   štátu   zabezpečiť v rozumných   intervaloch   slobodné   voľby   s   tajným   hlasovaním   za   podmienok,   ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj celé odôvodnenie tohto rozsudku, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nie sú dané skutočnosti, ktoré by signalizovali, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo dôjsť k vysloveniu porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s právom podľa čl. 3 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   sťažnosť   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014