znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 78/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   februára   2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 127/2010 a jeho uznesením z 11. februára 2011, ako aj porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 135/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011 doručená   sťažnosť   I.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4 Co 127/2010   a jeho   uznesením   z 11.   februára   2011   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 135/02 „ako celku“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Od r. 2002 vediem súdny spor s OSBD v B. o neplatnosť platobného výmeru na nájomné   a služby   s ním   spojené,   resp.   o jeho   redukciu,   lebo   tento   právny   subjekt   ako právnická osoba   mne   svojím svojvoľným   a jednostranným   diktátom,   ako   fyzickej   osobe, s ktorou nie je v žiadnom právnom vzťahu, doslova vnucuje plnenie iba na základe toho, čo si   zmyslí   a teda   aj   platenie   za   také   služby,   ktoré   v mnou   užívanom   byte   mi   nikdy poskytované neboli, alebo som si ich neprial! No, napriek prešlej dlhej dobe 9 rokov, naše všeobecné súdy sa k meritu sporu ani len nedostali a ani nemali snahu, pretože za každú cenu   sa   snažil   toto   súdne   konanie   zmárniť,   čo   sa   im   podarilo   jeho   zastavením,   a to uznesením...52 z 10. 11. 2006. A preto, že aj náš Najvyšší súd SR najradšej rozhoduje o ničom, musí nasledovať táto ďalšia ústavná sťažnosť, s ktorou pokiaľ neuspejem tu doma, s vecou opäť pôjdem von za hranice tohto nášho na spravodlivosť totálne bezprávneho štátu....

V tomto prípade u mňa je, pretože mi je bránené vo výkone spravodlivosti. Preto namietam a argumentujem nasledovným:

1./ Žiadam a apelujem na naše súdy v SR, včítané ústavného, aby ma už konečne považovali   za   prípad   hodný   osobitného   zreteľa   a nereálnymi   výzvami   ma   už   viac neterorizovali a nežiadali odo mňa to, čo nie je v mojich silách a možnostiach.

2./ Tvrdím, že mnou ťažko vysúdené peniaze či už na našom ústavnom súde, alebo ESĽP nie sú žiadnymi príjmami, ale odškodným, t. j. satisfakciou za utrpené škody a ujmy, ktoré sú ako náplasť na „hojacie sa rany“ určené ako balzam na osobnú spotrebu a užitie a nie na verejné rozhadzovanie za to, že mi naše súdy následne neprisúdia celkom nič! Lebo ja som sa vyše 20 rokov vyhral vo veci samej prakticky iba jeden životne dôležitý súdny spor pod č. k. 4 C 184/89, ale ani ten nebol dotiahnutý do konca faktickým, ale ani právnym výkonom   jeho   rozsudku!!!   Takže   ja   na   také   darebáctva   míňať   zbytočne   svoje   peniaze nebudem!

3./ Okrem predom uvedeného, ja som jasne súdom povedal, kde som svoje peniaze minul   a nemusel   som   to   urobiť.   Opakujem,   že   som   ich   minul   na   rekonštrukciu zdevastovaného družstevného bytu!

4./ Ja zo svojich nehnuteľností nemám príjem žiadny.

5./ Aplikácia práva súdmi je v rozpore s čl. 46 Ústavy SR a so stálou judikatúrou, lebo mi tým bráni vo výkone spravodlivosti ako celku! Ja nebudem na kolenách nikoho prosiť o to, čo je iným bežne prístupné!»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa čl. 46/1 a 48/2 Ústavy SR v spojení   s ods.   1/,   čl.   6   Dohovoru   nesprávnym,   nezákonným   a neústavným   postupom a záverom Krajského súdu v Prešove, jeho uznesením 4 Co 127/10 z 11. II. 11 v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 1 C 135/02 neprejednaním veci v primeranej lehote ako celku a zabránením prístupu k spravodlivosti porušené boli.

2./ Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. EUR (slovom tritisíceur),   ktoré je   mu   povinný Krajský   súd v Prešove   uhradiť   do   dvoch mesiacov   od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3./   Ukladá   Krajskému   súdu   v Prešove   uhradiť   aj   vzniklé   trovy   tohto   súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   si   vyžiadal   od okresného   súdu   spis   vedený   pod   sp.   zn.   1   C   135/02.   Ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že v označenom konaní sa sťažovateľ ako žalobca domáha žalobou doručenou okresnému súdu 11.   februára   2002   rozhodnutia   o neplatnosti   platobného   výmeru   na   úhrady   spojené s užívaním bytu.

Sťažovateľ požiadal, aby bol v označenom konaní oslobodený od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 1 C 135/02-7 z 24. októbra 2002 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že ho uznesením č. k. 1 Co 468/02-11 z 27. marca 2003 potvrdil. Sťažovateľ napadol toto uzneseniu krajského súdu 28. mája 2003 dovolaním (doručeným okresnému súdu 1. júna 2003). V súvislosti s výzvou okresného súdu z 9. januára 2004 na predloženie splnomocnenia pre kvalifikovaného právneho zástupcu v konaní o dovolaní požiadal sťažovateľ o jeho ustanovenie. Vec bola predložená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   vec   vrátil   20.   apríla   2004 okresnému súdu s tým, že podanie sťažovateľa z 29. januára 2004 je potrebné považovať za novú žiadosť o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a o tejto je potrebné opätovne rozhodnúť.

Okresný súd vo veci priznania oslobodenia od súdnych poplatkov opätovne rozhodol uznesením č. k. 1 C 135/02-35 z 22. júna 2004 tak, že sťažovateľovi zástupcu neustanovil a nepriznal mu ani oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ 28.   júla   2004   odvolal.   O jeho   odvolaní   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Co   178/04-41 z 21. decembra 2004 rozhodol tak, že potvrdil uznesenie prvostupňového súdu. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie. Sťažovateľ požiadal 21. januára 2005 o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle poučenia vysloveného krajským súdom v uznesení č. k. 3 Co 178/04-41 z 21. decembra 2004. Okresný súd vyzval sťažovateľa 4. februára   2005   na   predloženie   splnomocnenia   advokátovi,   ktorý   by   ho   zastupoval v dovolacom konaní pod hrozbou zastavenia dovolacieho konania. Sťažovateľ na výzvu zareagoval podaním z 8. marca 2005, v ktorom žiadal vec riešiť „ex offo“ v jeho prospech. Okresný súd predložil dovolanie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd v nadväznosti na uvedené dovolacie konanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 468/02-11 z 27. marca 2003 (o potvrdení uznesenia okresného súdu č. k. 1 C 135/02-7 z 24. októbra 2002 o nevyhovení žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov)   zastavil   svojím   uznesením   sp.   zn. 1 Cdo 71/2005 z 12. apríla 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2006.

Okresný súd uznesením č. k. 1 C 135/02-52 z 10. novembra 2006 konanie vo veci zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   sa   sťažovateľ   9.   decembra   2006   odvolal.   Krajský   súd uznesením č. k. 1 Co/319/06-58 z 30. apríla 2007 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2007. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu sťažovateľ   2.   júla 2007   podal   dovolanie.   Okresný   súd 4.   júla 2007 vyzval sťažovateľa na predloženie splnomocnenia pre právneho zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu zareagoval 29. júla 2007 a žiadal vec riešiť „ex offo“ tak, aby mu povinné právne zastupovanie aj v tomto dovolacom konaní „zabezpečil na štátne útraty priamo on sám“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   C   135/02-69   z 2.   augusta   2010   sťažovateľovi neustanovil „zástupcu na ochranu jeho záujmov“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ 1. septembra 2010 odvolal. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Co 127/2010-80 z 11. februára 2011 tak, že prvostupňového rozhodnutie potvrdil. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2011. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ si v určenej lehote právneho zástupcu nezvolil, hoci o následkoch jeho nezvolenia bol poučený.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   74/2011   z 12.   decembra   2011   rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 319/06-58 z 30. apríla 2007 tak, že dovolacie konanie zastavil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn.   4   Co   127/10   a jeho   uznesením   z 11.   februára   2011   z dôvodu   jeho   námietok k posúdeniu   jeho   osobných   a majetkových   pomeroch   ako   dôvodu   na   nevyhovenie   jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie, ako aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   C   135/02   z dôvodu „neprejednania veci v primeranej lehote ako celku“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

V čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (18.   mája   2011)   sa   vec   nachádzala na okresnom   súde;   okresný   súd   v súvislosti   s podaním   dovolania   sťažovateľa   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu predložil spis najvyššiemu súdu 13. júna 2011.

V čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   najvyšší   súd   12.   decembra   2011 rozhodol o dovolaní sťažovateľa z 20. júna 2007 podanom proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 319/06-58 z 30. apríla 2007 a vec bola vrátená okresnému súdu (17. januára 2012), ktorý doručuje toto uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 127/2010 a jeho uznesením z 11. februára 2011

A. Ústavný súd posúdil namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 127/2010-80 z 11. februára 2011, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 C 135/02-69 z 2. augusta 2010, ktorým okresný súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupca pre dovolacie konanie, a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   opakovane   prešetril sociálne a majetkové pomery navrhovateľa a na základe ich posúdenia dospel k záveru, že navrhovateľ   nespĺňa   podmienky   pre   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   pre dovolanie, a preto správne v súlade s ust. § 30 O. s. p. neustanovil navrhovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov pre účely dovolacieho konania. Odvolací súd zdôrazňuje, že konanie vo veci samej o určenie neplatnosti platobného výmeru je právoplatne skončené uznesením č. k. 1 C 135/2002-52 zo dňa 10. 11. 2006 z dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku.   V   danom   prípade   navrhovateľ   opakovane   nerešpektuje právoplatné   rozhodnutia   súdov   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdneho   poplatku a neustanovenia zástupcu z radov advokátov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 71/2005-49 zo dňa 12. 04. 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 05. 2006, ktorým bolo dovolacie konanie zastavené   z   dôvodu,   že   navrhovateľ   nezaplatil   súdny   poplatok   za   dovolanie   a   ani   pre dovolacie konanie si nezvolil advokáta.

K namietanému nesprávnemu posúdeniu jeho majetkových pomerov odvolací súd poznamenáva, že minimálne vyplatením priznanej náhrady v rámci rozhodnutia Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   došlo   k   zmene majetkových pomerov na strane navrhovateľa, čo navrhovateľ sám nepoprel, lebo finančné prostriedky investoval do bytu. Navyše navrhovateľ aj v podanom odvolaní preukázal, že nie   je   len   poberateľom   starobného   dôchodku,   ale   je   vlastníkom   aj   nehnuteľnosti,   lebo pripojil platobný výmer o vyrubení dane z nehnuteľnosti za rok 2010.   To znamená,   že sociálne   a majetkové   pomery   komplexne neumožňujú   priznanie oslobodenia od   súdnych poplatkov   navrhovateľovi,   a   preto   navrhovateľ   nespĺňa   ani   zákonné   podmienky   pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Takýto postup súdu nie je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky (článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ani v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa za opodstatnené, a preto napadnuté uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. Navyše odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ v prípade, že splna podmienky nároku   na   poskytnutie   právnej   pomoci,   môže   požiadať   o   ustanovenie   Centrum   právnej pomoci na zastupovanie na základe príslušnej žiadosti v súlade so zákonom č. 327/2005 Z. z.   o   poskytovaní   právnej   pomoci   osobám   v   materiálnej   núdzi   v   znení   neskorších predpisov.“

V súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok,   pričom   tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09), ústavný súd posúdil aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu,   v ktorom   k zisteniu   sociálnych   a majetkových   pomerov   sťažovateľov   okresný   súd uviedol:

«Zo správy Sociálnej poisťovne, pobočka B. zo dňa 07. 07. 2010 bolo zistené, že súčasný príjem navrhovateľa tvorí starobný dôchodok vo výške 373,70 €.

Z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 08. 2008, sp. zn. 8 Co/13/2008 tunajší súd zistil, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 8. 2007 bolo navrhovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- Sk a trovy právneho zastúpenia v sume 6 296,- Sk a taktiež rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 2.   10.   2007   mu   bolo   z   titulu   nemajetkovej   ujmy   priznané   8   000,-   Eur   a   ako   náhradu nákladov a výdavkov 280,- Eur. Navrhovateľovi bolo dňa 2. 4. 2008 na základe rozsudku Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zo   dňa   2.   10.   2007   vyplatených   8   000,-   Eur   ako nemajetková ujma a 280,- Eur náklady a výdavky.

Podľa ustanovenia § 30 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, u ktorého sú predpoklady,   aby   bol   súdom   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   ustanoví   sudca   alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ustanovenie zástupcu účastníkovi konania, a to buď Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitných predpisov, je možné len po tom, čo účastník konania, ktorý žiada o ustanovenie zástupcu preukáže, že na jeho strane sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne ustanovenie zástupcu je potrebné na ochranu jeho záujmov. Zo zákonného znenia je pritom zrejmé, že tieto podmienky sú stanovené kumulatívne.

Pokiaľ   ide   o   prvú   podmienku,   a   to   predpoklady   pre   oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   táto   podmienka   nie   je   v   tomto   konaní   splnená,   nakoľko   už   uzneseniami tunajšieho súdu, sp. zn. 1 C/135/2002 zo dňa 24. 10. 2002 a zo dňa 22. 06. 2004 nebolo navrhovateľovi   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Aj   pri   skúmaní   súčasných pomerov navrhovateľa súd dospel k záveru, že pri stálom mesačnom príjme navrhovateľa vo výške 373,70 Eur a vyplatených jednorázových sumách v zmysle nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 31. 08. 2007 a rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 2. 10. 2007 nie sú u navrhovateľa splnené podmienky pre jeho oslobodenie od súdnych poplatkov. Pokiaľ   ide   o   druhú   podmienku,   a   to   potrebu   ustanoviť   zástupcu   navrhovateľovi na ochranu jeho záujmov, súd vzhľadom na nesplnenie prvej podmienky túto už neskúmal. Na   základe   vyššie   uvedeného   súd   konštatuje,   že   u   navrhovateľa   nie   sú   splnené predpoklady   pre   ustanovenie   právneho   zástupcu,   preto   v   súlade   s   ustanovením   §   30 Občianskeho   súdneho   poriadku   navrhovateľovi   neustanovil   zástupcu   na   ochranu   jeho záujmov v tomto konaní.»

Podľa § 30 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo   advokáta   zapísaného   do   zoznamu   podľa   osobitného   predpisu,   ak   je   to   potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   poukázal   na   opakované prešetrenie   sociálnych   a majetkových   pomerov   sťažovateľa   okresným   súdom   ako predpokladu   ustanovenia   mu   právneho   zástupcu   z radov   advokátov.   Zároveň   poukázal na to, že konanie o určenie neplatnosti platobného výmeru na úhradu nákladov spojených s užívaním   bytu   je   právoplatne skončené   od   25.   júna   2007   na   základe   uznesenia   č.   k. 1 C 135/2005-52   z 10.   novembra   2006   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k. 1 Co 319/06-58 z 30. apríla 2007 z dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom uznesení v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu je dostatočná a presvedčivá. Nemožno ju považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani príčiny na to, aby   ústavný   súd   do   veci   zasiahol.   Na   tomto   závere   nemôže   nič   zmeniť   okolnosť,   že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s uzneseniami všeobecných súdov nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa. Je preto ústavne akceptovateľný záver o nesplnení podmienok na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 127/10 a jeho uznesením z 11. februára   2011,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

B. Ústavný súd uvádza, že bol aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 C 135/02 vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, o ktorom v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa nebolo ešte rozhodnuté. Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd zrejme „z   opatrnosti“,   pretože   predchádzajúce   dovolacie   konania   na   základe   ním   podaného dovolania boli zastavené z procesných dôvodov, a to pre nesplnenie jednej zo zákonných podmienok dovolacieho konania, ktorou je podmienka kvalifikovaného právneho zastúpenia advokátom v dovolacom konaní.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia krajského súdu. V danom prípade sťažovateľ podal dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09,   I.   ÚS   239/09,   IV.   ÚS   49/2010),   že lehota   na prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   tiež   rozsudok   ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 135/02 „ako celku“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požaduje vysloviť aj porušenie svojho základného práva v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 135/02 neprejednaním veci   v primeranej   lehote „ako celku“,   pričom   bližšie   neuvádza   dôvody   porušenia   tohto svojho   práva   ani   neuvádza,   v akom   štádiu   sa   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   1   C   135/02 nachádza.

Ústavný súd až zo spisu zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 135/02 bolo právoplatne skončené 25. júna 2007 zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. O dovolaní sťažovateľa proti zastaveniu konania najvyšší súd rozhodol 12. decembra 2011 tak, že ho zastavil z procesných dôvodov.

V   súvislosti   s tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,   podľa   ktorej   jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa čl. 127   ústavy   je to,   že   musí   smerovať proti   aktuálnemu a   trvajúcemu   zásahu   orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa, inak je zjavne neopodstatnená. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už   k   zásahu   došlo,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už v sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zohľadňujúc svoju stabilizovanú judikatúru vzhľadom na to, že označené konanie okresného súdu bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu a aj v čase rozhodovania o sťažnosti   právoplatne skončené, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012