znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 78/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   marca   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo 95/2010 z 28. septembra 2010 a uznesením Krajského súdu   v Trenčíne sp. zn. 17 CoE 170/2009 z 19. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 95/2010 z 28. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 170/2009 z 19. januára 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«P. v likvidácii… (ďalej len „D.“) vydala v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 479/2005 (ďalej len „Platobný výmer“), ktorým uložila platiteľovi – D. P. … (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   D.   postúpila   súbor pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná   Platobným   výmerom Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa. Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie proti   Povinnému   na   základe   exekučného   titulu   –   Platobného   výmeru,   súdny   exekútor doručil Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „OS NM“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

OS   NM   Uznesením   sp.   zn.   6   Er   2206/2008-14   zo   dňa   11.   11.   2009   (ďalej   len „Rozhodnutie   OS   NM“)   vyhlásil   vedenú   exekúciu   za   neprípustnú   a   exekúciu   zastavil. V odôvodnení Rozhodnutia OS NM uviedol,   že   správca konkurznej podstaty   úpadcu D. v priebehu   konkurzného   konania   vo   väzbe   na   postúpenie   pohľadávky   na   oprávneného v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS NM Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. 17CoE/170/2009 zo dňa 19. 01. 2010 (ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS NM potvrdil. KS TN uviedol, že exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto KS TN ako odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu.

Následne   Sťažovateľ   podal   voči   Rozhodnutie   KS   TN   dovolanie,   ktoré   však   bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/95/2010 zo dňa 28. 09. 2010 (ďalej len „Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté....

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne a za prejav svojvôle.... Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery, avšak náležité sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne   posúdenie   veci   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré Sťažovateľ   predložil   a   na   ktoré   poukázal,   ale   práve   naopak,   rozhodol   na   základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…

Rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   číslo   3215/1999-A vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne – D.. … Zrušením povolenia na zriadenie D. vstúpila D. na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7K 70/01-30 zo dňa 20. 04. 2001, konkurzný   súd   na   návrh   likvidátora   D.   vyhlásil   konkurz   na   majetok   D..   Vyhlásením konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „ZoKV“).

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa 19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre rozpor   so   zákonom   výroková   časť   Rozhodnutia   MZ   SR   I   s   textom:   „Na   Všeobecnú zdravotnú   poisťovňu   prechádzajú   záväzky   poisťovne   voči   zdravotníckym   zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa uvádza,   že:  ,,...   prechodu   práv   a   záväzkov   predchádza   likvidácia.   Až   po   jej   skončení prechádzajú   na   všeobecnú   poisťovňu   záväzky,   ktoré   nebolo   možné   v   rámci   likvidácie uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. …“

Správca konkurznej podstaty D. (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok D. na zaplatenie dlžných poistných, prirážkach k poistnému, poplatkov z omeškania a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu - D.....

V   rámci   speňažovania   konkurznej   podstaty   D.   boli   predmetné   pohľadávky   D. postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa. Postúpeniu pohľadávok D. na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   22.   06.   2005.   sp.   zn.:   7K   70/01   (právoplatné a vykonateľné   dňa   29.   06.   2005),   ktorým   konkurzný   súd   odsúhlasil   uvedený   odpredaj pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).

Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01- 1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa 08. 08. 2007 ex offo vymazal D. z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho došlo k jej zániku....

Uznesenie   o   zrušení   konkurzu   bolo   napadnuté   odvolaním   Všeobecnej   zdravotnej poisťovne, a. s.... (ďalej len „V.“), avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením   sp.   zn.   6   Obo   20/07   zo   dňa   22.   02.   2007   napadnuté   Uznesenie   o   zrušení konkurzu   potvrdil   ako   vecne   správne,   v   dôsledku   čoho   toto   nadobudlo   právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»

Sťažovateľka   poukazujúc   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok úpadcu – D. – uviedla, že «... bola teda pôvodná pohľadávka D. vyplývajúca z Platobného výmeru   ako   exekučného   titulu   postúpená   na   Sťažovateľa   v súlade   s   platným   právnym poriadkom.   Táto   pohľadávka   nemohla   teda   prejsť   na   V....   samotným   zrušením   D.   ešte nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a záväzkov na všeobecnú poisťovňu, resp. na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov. …

Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29   Odo   394/2002   zo   dňa   29.   07.   2004,   ktorý   vychádzal   v   predmetnej   problematike z identického znenia ZoKV, a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva vlastníkom   takéhoto   majetku   bez   ohľadu   na   to,   či   neskôr   vyšlo   najavo,   že   zapísaný a následne   i   speňažený   majetok   (alebo   jeho   zodpovedajúca   časť)   v   dobe   speňaženia vlastnícky prináležal osobám iným. …

Podľa   názoru   súdu   nemal   však   správca   konkurznej   podstaty   údajne   právomoc vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty. Existencia D. po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii, z čoho podľa názoru súdov má údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní. O dôvodoch absencie takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych súvislostiach … sa však Sťažovateľ z odôvodnenia rozhodnutí nedozvedel....

Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty D. (povinného konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok, a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom D.   a   jej   správca   konkurznej   podstaty   by   boli   oprávnení   jedine   inkasovať   dobrovoľne zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu ani D. a ani správca konkurznej podstaty D., pričom na V. toto oprávnenie preukázateľne neprešlo. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení rozhodnutia nenašiel.

V súvislosti so zjavne „dodatočným“ zistením údajnej absencie oprávnenia D. vydať Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.

Samotný   slovenský   právny   poriadok   neobsahuje   explicitnú   legislatívnu   definíciu nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov. Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe súdov. Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný v súlade   so   zákonom.   Sťažovateľ   na   základe   identických   platobných   výmerov   ako   je Platobný   výmer   (líšiacich   sa   osobou   povinného   a   výškou   záväzku)   inicioval   značné množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci podaných námietok, resp. iných podaní zaoberali.

Je možné čiastočne akceptovať skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp. obdobných) právnych veciach rôzne právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou nemôže byť postihnutý inštitút nulity aktu, keďže v takom prípade by jeho existencia nemala žiadne reálne opodstatnenie a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym nástrojom na zvrátenie akéhokoľvek právneho stavu v akomkoľvek štádiu, v dôsledku čoho by dochádzalo k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je nepochybne právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci samotného exekučného konania, a to dokonca toho istého, ako je i v tomto prípade (in concreto prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).

Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov … no na druhej strane je podľa nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte nulity aktu.

Napádanými   rozhodnutiami   podľa   nášho   názoru   inter   alia   došlo   k   porušeniu princípu   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   Sťažovateľa,   ako   nadobúdateľa   práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i dualita   právneho   stavu,   keďže   nadobudnutiu   práv   vyplývajúcich   z   Platobného   výmeru predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.

Súdy   pri   rozhodovaní   v   danej   veci   prehliadli   existenciu   základného   práva Sťažovateľa   na   legitímne   očakávanie   nadobudnutia   majetku.   Sťažovateľ   má   za   to,   že Rozhodnutím   KS   TN   bolo   zasiahnuté   aj   do   práva   Sťažovateľa   vlastniť   majetok   tým spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený.... Dovolíme   si   tiež   upriamiť   pozornosť   na   ústavnému   súdu   určite   známy   Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010, ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného nálezu vyplýva, že v tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení pohľadávok v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným konkurzným súdom a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému aj došlo uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že v ďalšom konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby najvyšší súd... vysvetlil aj vzťah medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá konkurzným súdom udelením súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 66b č. 328/1991 Zb. a súdnou ochranou požadovanou v prítomnom spore.

Zároveň   je   potrebné   podotknúť,   že   exekučný   súd   sa   navyše   vôbec   nezaoberal prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/95/2010 zo dňa 28. 09. 2010 ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoE/170/2009 zo dňa 19. 01. 2010 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR,   článku   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   článku   1   ods.   1   Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/95/2010 zo dňa 28. 09. 2010 ako aj Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoE/170/2009 zo dňa 19. 01. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru vidí sťažovateľka   v   namietanej   nesprávnosti   právnych   záverov   v   uznesení   krajského   súdu, ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   6   Er   2206/2008-14   z   11.   novembra   2009   (ďalej   len   „uznesenie okresného   súdu“)   o   neprípustnosti   exekúcie   a   jej   zastavení   a   v   jeho   nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), resp. porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

II.A   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   uznesením krajského súdu

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú v súlade   so   svojou   judikatúrou,   v   ktorej   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   opravného prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS   69/2010,   resp.   porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Sťažovateľka   považuje   za   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv uznesením   krajského   súdu   to,   že   krajský   súd   dospel   k   nesprávnemu   právnemu   záveru o nulitnosti platobného výmeru, ktorý bol v exekučnom konaní označený za exekučný titul, a   to   z   dôvodu   neexistencie   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   na   vydanie   tohto platobného výmeru.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi   skoršími   uzneseniami (napr.   I.   ÚS   80/2010,   I.   ÚS   179/2010,   I.   ÚS   183/2010). Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v ich podrobnostiach odkazuje.

Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti,   rozhodujúc o obdobnej   sťažnosti   (hoci   aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Zhodne   so   svojimi   predchádzajúcimi   uzneseniami   o   odmietnutí   analogických sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd konštatuje, že   všeobecné súdy   v   rámci   exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v   exekučnom   konaní ako   exekučný titul,   a to   práve   len z hľadiska, či   nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym   spôsobom   limitované   uplynutím   lehôt   na   preskúmanie   správneho   rozhodnutia v rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch krajského súdu, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul je ničotným   správnym aktom   z   dôvodu,   že   správca   konkurznej   podstaty   nebol   oprávnený vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, pretože takým orgánom nie je, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Závery   krajského   súdu   nemôže   spochybniť   ani   argumentácia   sťažovateľky,   že krajský súd sa nevysporiadal pri posudzovaní nulitnosti exekučného titulu s okolnosťou zahrnutia pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu do konkurznej podstaty poisťovne po vyhlásení konkurzu na jej majetok, schválením speňaženia konkurznej podstaty vrátane tejto   pohľadávky   rozhodnutím   konkurzného   súdu   a   následným   nadobudnutím   tejto pohľadávky   sťažovateľkou   zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   a   s   dôsledkami   týchto okolností na platnosť exekučného titulu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nezaoberal ani „prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky“.

Všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o   zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd, ako aj okresný súd, keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že   v   obdobných   veciach   iných   účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   najvyššieho   súdu   (I.   ÚS   199/07, I. ÚS 235/07).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   nasvedčovali možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané, o prípadnom porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o   porušení ústavnoprocesných princípov obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd preskúmal aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky   ako procesne   neprípustné   podľa   §   239 ods.   1 až 3   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj podľa § 237 OSP.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   najvyšší   súd „sa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   nevysporiadal   so   skutkovými   tvrdeniami   a   právnym   posúdením“,   ktoré v dovolacom konaní predložila.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania z hľadiska   kritérií   ustanovených   v   §   239   ods.   1   až   3   OSP.   Následne   sa   zaoberal   aj skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania, vymenovaných v § 237 písm. a) až písm. g) OSP s dôrazom na existenciu vady podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jediná uplatnená.

Najvyšší   súd   odmietnutie   dovolania   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu odôvodnil takto:

«Z   ustanovenia   §   236   ods.   1   O.   s.   p.   vyplýva,   že   dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 O. s. p. platí, že   proti   uzneseniu   je   dovolanie   prípustné,   ak   je   napadnuté   zmeňujúce   uznesenie,   ak odvolací   súd   rozhodoval   vo   veci   postúpenia   návrhu   Súdnemu   dvoru   Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie však nie je prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   odmietlo   odvolanie   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo   potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a)   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Citované ustanovenia neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach   vo   veciach   upravených   Zákonom   o   rodine,   v   ktorých   sa   vo   veci   samej rozhoduje uznesením.

V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanovení § 239 O. s. p.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   (rozsudku alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo   vydané,   je   postihnuté niektorou   zo   závažných   procesných   vád   vymenovaných   v   písmenách   a)   až   g)   tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). V danej veci tieto nedostatky a vady konania neboli dovolacím súdom zistené. Čo sa týka dovolacieho dôvodu v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p., ktorý dovolateľ vytýka, najvyšší súd nezistil pochybenie zo strany prvostupňového a ani odvolacieho súdu. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle tohoto ustanovenia ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi   vykonať   v   priebehu   konania   práva   priznané   mu   Občianskym   súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované   dôkazné   prostriedky,   právo   so   súhlasom   predsedu   senátu   dávať   v   rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke vecí (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O. s. p.).

Dovolateľ namieta, že odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom avšak z obsahu dovolania vyplýva, že toto odňatie má spočívať v tom, že vec nesprávne právne posúdil. Treba preto predovšetkým uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením vecí súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia   jeho   procesných   práv   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   (viď   R   43/2003 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   50/2002   uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v   rozhodovaní   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   síce   všeobecne   považované   za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia   a procesnú vadu konania   v zmysle § 237 písm.   f) O.   s.   p.   (viď napríklad rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   102/2004,   sp.   zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).

Najvyšší súd však na tomto mieste zdôrazňuje, že interpretačná prax dovolacieho súdu je jednotná v tom, že predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné   vydanie   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   je   existencia   vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné   po   formálnej   ako   aj   po   materiálne   stránke.   Ide   pritom   o   predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul   bol vydaný orgánom   na   vydanie   takéhoto rozhodnutia   príslušným.   Ak   rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania   neuplatňuje   princíp   jeho   správnosti   ale   naopak,   má   to   za   následok,   že   takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je,   že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. 58/1997, ktoré expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom.

Najvyšší   súd   dáva   v   tejto   súvislosti   do   pozornosti   rozhodnutie   sp.   zn.   3MCdo 20/2008, s ktorým sa plne stotožňuje. Súčasne zdôrazňuje, že práve jednotná interpretácia právnych predpisov je jedným z prostriedkov spravodlivého súdneho procesu.

Nakoľko prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 a § 237 O. s. p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný.   Pritom,   riadiac   sa   právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v   ňom argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal, nezistil pritom vady v konaní krajského súdu, ktoré   namieta   sťažovateľka,   a   svoje   rozhodnutie   dôsledne   odôvodnil.   Vo   vzťahu k námietkam sťažovateľky sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu uvedenými v jeho   uznesení,   ktoré   podľa   ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   svojvoľné   alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohoto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   s   ohľadom   na   dôvody uvedené v sťažnosti nezistil porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ani   nezistil,   žeby   sa   toto   rozhodnutie   javilo neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   preto   nemohlo   dôjsť   ani   k   namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

S ohľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011