znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 78/2010-27

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti M. H., Studená 12, N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N. Z.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/2000, za účasti Okresného súdu Komárno, takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/2000 p o r u š e n é   b o l i.

Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

M. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Komárno   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Komárno j e   p o v i n n ý uhradiť M. H. trovy konania v sume 250,29 € (slovom dvestopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. E. S., N. Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2010 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N. Z., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/2000 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka je účastníčkou označeného súdneho konania v procesnom postavení odporkyne. K priebehu konania uviedla, že okresný súd uznesením z 23. novembra 2005 vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie pre účely vyhlásenia rozsudku. Na pojednávaní z 13. februára 2006 okresný súd zrušil uznesenie o odročení predošlého pojednávania a pokračoval vo vykonávaní dokazovania. V súvislosti s tým sťažovateľka poukazuje   na   to,   že   uznesenie   o   skončení   dokazovania   z   23.   novembra   2005   ostalo uznesením   z   13.   februára   2006   nedotknuté   (okresný   súd   zrušil   svoje   uznesenie z 28. novembra 2005 o odročení pojednávania pre účely vyhlásenia rozsudku). Okresný súd uznesením z 26. mája 2009 zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie konania a o jej ďalších návrhoch podaných 31. marca 2008 podľa jej tvrdení nerozhodol.

Podľa sťažovateľky dochádza v postupe okresného súdu k zbytočným prieťahom, pretože „Napriek tomu, že už v novembri 2005 bolo konanie v štádiu bezprostredne pred vynesením rozsudku, a dokazovanie súd uznesením z 23. 11. 2005 vyhlásil za skončené, a do dnešného dňa uznesenie v časti ukončenia dokazovania nezrušil, do dnešného dňa sa vo veci   právoplatne   nerozhodlo   ani   vo   veci   samej,   ani   o   základe   žalobou   uplatňovaného nároku.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/2000 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby prikázal okresnému súdu postupovať v jej veci bez zbytočných prieťahov. Žiada tiež o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 9 000 € a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 78/2010-12 z 18. februára 2010 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 26. februára 2010 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   1.   apríla   2010 (Spr. 166/10,   doručenom   ústavnému   súdu   7.   apríla 2010)   okrem   iného uviedol,   že spis okresného súdu sp. zn. 10 C/14/2000 sa od 5. februára 2010 nachádza na Najvyššom súde Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   dôsledku   podania   dovolania,   kde   je konanie vedené pod sp. zn. 4 Cdo 29/2010. V tejto súvislosti poukázal na svoje stanovisko sp. zn. Spr 166/10 z 1. apríla 2010 a požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie do času vrátenia spisu okresnému súdu pre účely oboznámenia sa s aktuálnym stavom spisového materiálu a so zmenami po 19. máji 2009, keď mal spis naposledy k dispozícii. Súčasne uviedol, že vzhľadom na v sťažnosti namietané obdobie bude postačovať jeho stanovisko k sťažnosti   sp.   zn.   Spr   1512/09   z 19.   mája   2009   a   súhlasí,   aby   ústavný   súd   upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože je toho názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu   k tomuto vyjadreniu pripojil odpoveď okresného súdu z 19. mája 2009 na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní, v ktorej uviedol:

„Dňa   23.11.2005 bolo odročené pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku,   k čomu nedošlo pre práceneschopnosť zákonného sudcu a 16.12.2005 bol stanovený termín pojednávania   na   13.2.2006.   Na   tomto   pojednávaní   súd   rozhodol   o   zrušení   uznesenia, ktorým ukončil dokazovanie a odročil na vyhlásenie rozsudku. Pojednávanie 13.2.2006 bolo odročené   z   dôvodu   potreby   vyžiadať   ďalšie   listinné   dôkazy   od   príslušných   orgánov. Následne 27.4.2006 bol stanovený termín pojednávania na 22.5.2006, ktorý pre neúčasť navrhovateľov   a   ich   právnych   zástupcov   bol   odročený   na   28.6.2006.   Pojednávanie 28.6.2006   na   žiadosť   odporkyne   bolo   odročené   na   13.9.2006,   ktoré   tiež   muselo   byť odročené rovnako pre neúčasť účastníkov konania na 9.10.2006 a tiež za účelom vyžiadania správ ako aj zabezpečenia a oboznámenia sa so spisom tunajšieho súdu spisová značka 9C 5/93. Po obdržaní správ dňa 23.3.2007 bol stanovený termín pojednávania na 18.4.2007 odročený na žiadosť navrhovateľov na 2.7.2007. Tento bol odročený na žiadosť odporkyne. zároveň   boli   navrhovatelia   vyzvaní,   aby   sa   písomne   vyjadrili   k   podaniu   odporkyne doručenému   do   súdneho   spisu.   Dňa   24.8.2007   bol   stanovený   termín   pojednávania   na 24.10.2007.   Toto   bolo   odročené   pre   neúčasť   účastníkov   konania   a   taktiež   pre   potrebu rozhodnúť   o   návrhu   odporkyne   na   prerušenie   tohto   konania.   O   návrhu   na   prerušenie konania   súd   rozhodol   dňa   26.11.2007.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   odporkyňa   podala odvolanie, v dôsledku čoho bola vec predložená odvolaciemu súdu a následne 3.3.2008 vrátená tunajšiemu súdu. Dňa 4.3.2008 bol stanovený termín pojednávania na 2.4.2008. Toto   bolo   odročené   na   podnet   právnej   zástupkyne   odporkyne,   ktorá   zároveň   navrhla rozhodnúť o zastavení konania s poukazom na vec vedenú na tunajšom súdu pod spisovou značkou 9C 5/93 a tiež žiadala zrušiť uznesenie o pripustení zmeny návrhu. Dňa 5.3.2007 vec vedená na tunajšom súde pod spisovou značkou 9C 5/93, ktorá sa mala oboznámiť v rámci   tohto   dokazovania   bola   predložená   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky a vrátená bola 2.2.2009 po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa. Dňa 31.3.2009 zákonná sudkyňa požiadala o zapožičanie spisu 9C 5/93 za účelom oboznámenia sa jeho obsahu v tejto prejednávanej veci. Toho času je predmetný spis pripojený k veci vedenej pod spisovou značkou 10C/14/2000 a to za účelom jeho naštudovania nakoľko sa jedná o rozsiahly spis o rozsahu 713 strán apo tomto následného rozhodnutia o návrhu zástupkyne odporkyne na prerušenie konania pre prekážku litispendencie.

... Na základe vyššie zistených a uvedených skutočností som dospel k záveru, že Vaša sťažnosť je nedôvodná.

Preskúmal   som   konanie   a   spisový   materiál   toho   sa   týkajúci   v   období,   ktoré namietate vo svojej sťažnosti a dospel som k záveru, že v jeho priebehu nebol zistený žiaden taký časový úsek, ktorý by bolo možné označiť ako nečinnosť súdu alebo postup, ktorý by spôsoboval   zbytočné   prieťahy   v   tomto   konaní.   Zákonná  .-.sudkyňa   Ako   je   zrejmé   zo spisového materiálu priebežne vykonáva úkony, ktoré sú potrebné na riadne prejednanie a rozhodnutie   v   danej   veci.   Vo   svojej   sťažnosti   zároveň   uvádzate,   že   zákonná   sudkyňa   z vlastnej iniciatívy doplňuje dokazovanie a v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom na seba preberá dôkazné bremeno. V tejto súvislosti Vám dávam na vedomie, že predsedovi súdu zákon nezveruje právomoc hodnotiť procesný postup sudcu v prejednávanej veci či dokonca   zasahovať   do   jeho   rozhodovacej   činnosti.   Takáto   právomoc   prináleží   výlučne súdom vyššej inštancie v rámci konania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky na výzvu ústavného súdu z 25. mája 2010 reagovala stanoviskom z 20. júna 2010 doručeným ústavnému súdu 21. júna 2010, v ktorom súhlasila s   tým,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľky   bez   ústneho   pojednávania, a v ktorom ďalej uviedla:

„... 2. V nadväznosti na stanovisko p. JUDr.., predsedu Okresného súdu Komárno sťažovateľka trvá na svojom tvrdení, že uznesenie o skončení dokazovania nebolo dosiaľ zrušené.

Pre toto svoje tvrdenie má oporu v kompletnej fotokópii súdneho spisu, ktorá bola na jej žiadosť vyhotovená, resp. priebežne vyhotovovaná... a vyhotovenie fotokópií je riadne vyznačené   v súdnom   spise.   Medzi   listinami,   ktoré tvoria   obsah súdneho   spisu,   sa   však nachádza výhradne uznesenie o zrušení odročenia pojednávania na vyhlásenie rozsudku (označené   ako   dôkaz   D3),   nie   však   rozhodnutie   o   zrušení   uznesenia   o   ukončení dokazovania, a s takýmto uznesením ani oboznámená dodnes nebola. Pretože sťažovateľka je vyhláseným uznesením viazaná, nemá ani dodnes procesne prípustnú možnosť oponovať dodatočne zabezpečeným dôkazom (z iniciatívy súdu), ani sama predkladať nové dôkazy, v zmysle   §   120   ods.   4   a   205a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čím   samotným   je narušená zásada fair procesu a teda porušené právo podľa čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“ na spravodlivé súdne konanie.

3. Z uvedených dôvodov sťažovateľka trvá na podanej ústavnej sťažnosti v celom rozsahu...“

II.

Ústavný   súd   zo   spisu   sp.   zn.   10   C   14/2000   zistil   takúto   chronológiu   postupu okresného súdu a jeho úkonov v napadnutom konaní:

Proti sťažovateľke bola podaná 20. januára 2000 žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností ako jej vlastníctvo.

V   priebehu   roku   2000   sa   po   prípravných   úkonoch   uskutočnilo   pojednávanie 4. októbra   2000,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   pre   účely   vyžiadania   a   predloženia listinných dôkazov (pozemkovoknižných vložiek). Počas roka 2001 a začiatkom roka 2002 okresný súd žiadal o zaslanie písomných dôkazov Štátny okresný archív Komárno a Štátny oblastný   archív   Nitra   a   nariadil   pojednávanie   na   9.   máj   2002.   Sťažovateľka   žiadala o odročenie   tohto   pojednávania   (podaním   doručeným   okresnému   súdu   7.   mája   2002). Pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti   sťažovateľky a okresný súd ho odročil na 9. september 2002. Sťažovateľka podaním z 3. septembra 2002 vzniesla námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozhodol o tejto námietke 29. októbra 2002 tak, že sudkyňa nie je vylúčená.

Na pojednávaní nariadenom na 5. február 2003 neboli prítomní účastníci konania a okresný   súd toto   pojednávanie odročil   na neurčito.   Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 4. februára 2003 žiadala o odročenie pojednávania.

Žalobcovia v konaní predložili 12. februára 2003 okresnému súdu doplnenie žaloby z 20. januára 2000, resp. zmenu petitu tejto žaloby. Okresný súd rozhodol uznesením č. k. 10 C 14/2000-162 tak, že pripúšťa zmenu žaloby. Pojednávanie nariadené na 30. jún 2003 bolo z dôvodov neprítomnosti účastníkov konania odročené na 1. október 2003.

Sťažovateľka   vzniesla   29.   septembra   2003   námietku   zaujatosti   proti   konajúcej sudkyni.   Krajský   súd   vrátil   17.   októbra   2003   spis   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia o vznesenej   námietke   zaujatosti   z dôvodu,   že   pre   nedostatočnosť   vznesenej   námietky nemohol   o   nej   rozhodnúť;   krajský   súd   odporúčal   poučiť   sťažovateľku   o   náležitostiach námietky zaujatosti.

Okresný súd vyzval 21. októbra 2003 sťažovateľku na spresnenie námietky v lehote 10 dní. Po spresnení doručenom okresnému súdu 10. novembra 2003 okresný súd postúpil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu. Krajský súd posúdil 28. novembra 2003 námietku zaujatosti ako opakovanie tých istých skutočností, uviedol, že na opakované oznámenia už neprihliada, a spis vrátil okresnému súdu bez rozhodnutia o vznesenej námietke.

Okresný súd ďalej 18. decembra 2003 nariadil pojednávanie na 2. február 2004. Sťažovateľka doručila 2. februára 2004 okresnému súdu námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni, o čom okresný súd oboznámil na pojednávaní toho istého dňa (účastníci konania neboli prítomní, pojednávanie sa konalo len za účasti právneho zástupcu žalobcov), pričom pojednávanie   odročil   na   neurčito   z   dôvodov   predloženia   spisu   krajskému   súdu   na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Sťažovateľka po vrátení veci krajským súdom predložila 10. mája 2004 okresnému súdu návrh na odročenie pojednávania a na prerušenie konania „aj“ preto, lebo „vec...   nebola postúpená ani prikázaná inému prvostupňovému súdu“, a navrhla vec predložiť najvyššiemu súdu, aby rozhodol o takom jej návrhu. Okresný súd na pojednávaní 10. mája 2004 oboznámil s uvedenými skutočnosťami a odročil ho na neurčito. Sťažovateľka   doručila   7.   júla   2004   okresnému   súdu   návrh   na   odročenie   pojednávania nariadeného   na   8.   júl   2004   a   žiadosť   o   prikázanie   veci   Okresnému   súdu   Bratislava   I. Okresný súd na pojednávaní 8. júla 2004 oboznámil s podaním sťažovateľky a odročil pojednávanie   na   neurčito   z   dôvodu   predloženia   veci   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o žiadosti žalovanej o prikázanie veci Okresnému súdu Bratislava I.

Najvyšší súd vrátil 24. augusta 2004 spis okresnému súdu ako nesprávne predložený s odôvodnením, že nemôže rozhodovať podľa § 11 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.Okresný súd nariadil pojednávanie na 20. október 2004 a po zistení, že sťažovateľka nemá vykázané doručenie predvolania, odročil pojednávanie na 10. január 2005 „za účelom opätovného predvolania žalovanej pomocou polície“. Okresný súd odročil 5. januára 2005 pojednávanie nariadené na 10. január 2005 z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne na 4. február 2005. Sťažovateľka 7. januára 2005 okresnému súdu oznámila, že sa nemôže zúčastniť na pojednávaní 10. januára 2005, a navrhla, aby okresný súd žalobu zamietol a konanie zastavil.

Na pojednávaní 4. februára 2005 za neprítomnosti žalobcov (za účasti ich právneho zástupcu) a za prítomnosti sťažovateľky, ktorá predložila listinné dôkazy, právny zástupca žalobcov uviedol, že žalobcovia nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Okresný súd odročil pojednávanie na 28. február 2005 pre účely pripojenia spisu okresného súdu sp. zn. D 472/66 a nahliadnutia do spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 5/93.

Okresný   súd   ďalej   na   pojednávaní   uskutočnenom   28.   februára   2005   vykonal dokazovanie   listinnými   dôkazmi   a   odročil   pojednávanie   na   21.   marec   2005   pre   účely vyžiadania   ďalších   spisov   Okresného   úradu   Komárno,   dedičského   spisu   (sp.   zn. D 342/1934) a vysťahovaleckých spisov (vysídlencov do Maďarskej republiky).

Sťažovateľka vzniesla 21. marca 2005 ďalšiu námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni, s čím okresný súd oboznámil na pojednávaní v ten istý deň a odročil pojednávanie na neurčito z dôvodov predloženia veci na rozhodnutie krajskému súdu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   C   14/2000-322   z   19.   apríla   2005   vyrubil sťažovateľke   súdny   poplatok   za   vznesenie   námietky   zaujatosti   v sume   500   Sk,   proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie a navrhla toto uznesenie zrušiť v celom rozsahu.Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 112/2005-327 z 31. augusta 2005 zrušil namietané uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 14/2000-322 z 19. apríla 2005.

Okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   23.   novembra   2005,   na   ktorom sťažovateľka namietla aktívnu legitimáciu žalobcov a predložila ďalšie písomné dôkazy, vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie pre účely vyhlásenia rozsudku na 28. november 2005.

Na pojednávaní 28. novembra 2005 po vyvolaní veci iba za účasti sťažovateľky zastupujúca sudkyňa podľa rozvrhu práce oznámila, že zákonná sudkyňa je práceneschopná. Okresný súd vyhlásil uznesenie o odročení pojednávania na neurčito s tým, že termín určí zákonná sudkyňa.

Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 13. februára 2006 za účasti sťažovateľky vyhlásil uznesenie, že „zrušuje uznesenie o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku“, a   po   prednesoch   účastníkov   odročil   pojednávanie   na   neurčito   z   dôvodov vyžiadania   vyjadrenia   Správy   katastra   Komárno k   odlišným   výmerom   sporných   parciel uvádzaných v pozemkovoknižných vložkách na liste vlastníctva.

Okresný súd nariadil 12. mája 2006 pojednávanie na 22. máj 2006; v rovnaký deň, 12. mája 2006 sa dostavila na okresný súd sťažovateľka a po prevzatí predvolania svoju neúčasť   na   pojednávaní   22.   mája   ospravedlnila   z dôvodu   účasti   na   inom   pojednávaní v rovnaký deň.

Okresný súd pojednávanie 22. mája 2005 odročil na neurčito pre účely opätovného predvolania účastníkov konania.

Právny zástupca   žalobcov požiadal   okresný súd 13.   septembra 2006   o odročenie pojednávania a o poskytnutie lehoty na predloženie listinných dôkazov; na pojednávaní uskutočnenom v rovnaký deň okresný súd odročil pojednávanie na 9. október 2006.Na   pojednávaní,   ktoré   okresný   súd   uskutočnil   9.   októbra   2006,   pokračoval v dokazovaní a odročil pojednávanie na neurčito pre účely pripojenia spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 5/93 a pre účely urgentného vyžiadania listín zo Správy katastra v Komárne. Okresný súd ďalej nariadil 2. marca 2007 pojednávanie na 18. apríl 2007; účasť na ňom ospravedlnil podaním z 10. apríla 2007 právny zástupca žalobcov. Okresný súd odročil nariadené pojednávanie na neurčito „z rodinných dôvodov právneho zástupcu žalobcov“.Sťažovateľka žiadala okresný súd 11. júna 2007 o poskytnutie informácie o tom, čo bude   predmetom   dokazovania   v   rámci   pojednávania,   ktoré   okresný   súd   nariadil   na

2. júl 2007, a 27. júna 2007 sťažovateľka navrhla vykonať zabezpečenie dôkazu a podala žiadosť o prerušenie konania.

Okresný   súd   na   pojednávaní   nariadenom   2.   júla   2007   konštatoval   neprítomnosť účastníkov   konania,   oboznámil   s podaním   sťažovateľky   z   27.   júna   2007   a   odročil pojednávanie na neurčito.

Okresný súd ďalej nariadil pojednávanie na 24. október 2007.Sťažovateľka oznámila 23. októbra 2007 okresnému súdu, že nariadil pojednávanie bez rozhodnutia o jej návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd pojednávanie nariadené na 24. október 2007 odročil na neurčito pre účely rozhodnutia o návrhu sťažovateľky. Uznesením z 26. novembra 2007 okresný súd rozhodol, že návrhu sťažovateľky na prerušenie konania nevyhovuje.

O podanom   odvolaní   sťažovateľky   proti   predmetnému   uzneseniu   4.   januára 2008 krajský súd rozhodol uznesením č. k. 6 Co 15/2008-423 tak, že potvrdzuje uznesenie súdu prvého stupňa.

Na   pojednávaní nariadenom   na 2.   apríl   2008   okresný   súd   oboznámil   s   podaním Mgr. E. S. z 31. marca 2008 o zastupovaní sťažovateľky a odročil pojednávanie na neurčito. Sťažovateľka doručila 23. januára 2009 okresnému súdu vzájomný návrh podľa § 97 Občianskeho   súdneho   poriadku,   o   ktorom   okresný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k. 10 C 14/2000-482 z 18. februára 2009 tak, že ho vylúčil na samostatné konanie.

Sťažovateľka   podala   6.   mája   2009   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi okresného súdu. V odpovedi na sťažnosť (sp. zn. Spr. 1512/09 z 19. mája 2009) predseda okresného súdu konštatoval, že vo veci sa plynulo koná, a sťažnosť preto nepovažuje za odôvodnenú.

Okresný súd ďalej uznesením č. k. 10 C 14/2000-497 z 26. mája 2009 zamietol návrh sťažovateľky   na   zastavenie   konania,   proti   ktorému   sťažovateľka   podala   22.   júna   2009 odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co/190/2009-519   z   29.   októbra   2009   potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie konania (doručené okresnému súdu 15. decembra 2009).

Sťažovateľka podala 19. januára 2010 proti uvedenému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Okresný súd ďalej odročil 28. januára 2010 pojednávanie nariadené na 17. február 2010 na neurčito z dôvodu podania dovolania sťažovateľky, pričom predložil spis vo veci sp. zn. 10 C 14/2000 najvyššiemu súdu (bol doručený 5. februára 2010 a je vedený pod sp. zn. 4 Cdo 29/2010).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Podľa § 100 ods. 1 OSP, len čo sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04)) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).   Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam;   sťažovateľka   vystupuje   v tomto   konaní   ako   odporkyňa.   Po   právnej stránke   ide   o štandardnú   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov. Zo skutočností uvedených sťažovateľkou a okresným súdom, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd pripúšťa, že predmetná vec vykazuje znaky faktickej zložitosti (potreba zabezpečenia a zhromaždenia viacerých listinných dôkazov z rôznych období, dokazovania skutočností darovania pozemkov z roku 1940, vnesenia poľnohospodárskej pôdy do družstva v roku 1951, využitia archívnych   materiálov),   ale zároveň zdôraznil, že faktická   zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť skutočnosť, že okresný súd ani po uplynutí viac ako desiatich rokov od podania návrhu dosiaľ právoplatne nerozhodol vo veci samej.

2. Čo sa týka správania sťažovateľky ako odporkyne v namietanom konaní, ústavný súd   konštatuje, že sťažovateľka v priebehu doterajšieho konania aktívne využívala svoje procesné oprávnenia (vznášanie námietok zaujatosti, predkladania návrhov na odročenie pojednávania), ktoré mali za následok predĺženie konania; tieto však nemôžu ísť na ťarchu okresného   súdu.   Túto   skutočnosť   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o finančnom zadosťučinení. V súvislosti s neúčasťou sťažovateľky na pojednávaniach však ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svoju neúčasť na pojednávaniach ospravedlnila.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen   neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci   bolo   dosiaľ   nariadených   21   pojednávaní, z ktorých do 13. februára 2006 (nariadenie pojednávania na vyhlásenie rozsudku) iba tri mali meritórny význam (zo 4. februára 2005, 28. februára 2005 a 23. novembra 2005); ostatné boli odročené na ďalší termín, resp. na neurčito. Okresný súd po 25. novembri 2005 vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a nariadil   pojednávanie   na   13.   február   2006   na   účel vyhlásenia rozsudku, ktorý však vyhlásený nebol.

Z pojednávaní po 13. februári 2006 malo význam z hľadiska opätovného otvorenia dokazovania iba pojednávanie uskutočnené 9. októbra 2006; ďalšie štyri boli odročené na neurčito (18. apríl 2007, 2. júl 2007, 24. október 2007 a 2. apríl 2008), pričom po 2. apríli 2008   sa   už   ďalšie   pojednávanie   neuskutočnilo   a   po podaní   dovolania   sťažovateľky 19. januára 2010 okresný súd odročil pojednávanie nariadené na február 2010 na neurčito práve z dôvodu podania dovolania sťažovateľky.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia, pričom v jeho priebehu sa dosiaľ nerozhodlo vo veci samej, ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu   vykazuje znaky neefektívnej   činnosti   predovšetkým   pri   zabezpečovaní dôkazov a ich vyhodnocovaní. Spolu s neefektívnym nariaďovaním pojednávaní v období rokov   2007   a 2008   podľa   názoru   ústavného   sudu   došlo   v dôsledku   týchto   skutočností v označenom konaní k zbytočným prieťahom v konaní v takom rozsahu a intenzite, že mali za následok porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 14/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 9 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti: „... Viac než 10 rokov trvajúce konanie je   pre   sťažovateľku   okrem   stresu   zhoršujúceho   jej   zdravotný   stav   (status   invalidnej dôchodkyne, pozn.) zaťažujúce aj finančne, či už vynakladaním nákladov na dopravu na pojednávania, na korešpondenciu so súdmi, ako aj v súvislosti s právnym zastúpením v konaní.   Počas celých 10   rokov trvania konania   je   obmedzená minimálne v   dispozičnej zložke vlastníckeho práva (v dôsledku neujasnenosti majetkových práv však aj v časti ius frutendi vo vzťahu k nájmu), čo pociťuje ako obmedzenie presahujúce spravodlivú mieru zásahu do svojich práv.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10   C   14/2000   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že preskúmavané   konanie   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 3 500 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde; pritom prihliadol na skutočnosť,   že   k dĺžke   namietaného   konania   prispela   aj   sťažovateľka,   ktorá   aktívne využívala procesné oprávnenia, ktoré jej Občiansky súdny poriadok umožňuje a priznáva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou Mgr. E. S.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, resp. 2009, ktorá bola 695,41 €, resp. 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2009 a spísanie sťažnosti a jej podanie v roku 2010) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods.   2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), v sume 115,90 €, resp. 120,23 €, ako aj raz 6,95 € a raz 7,21 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v požadovanej sume 250,29 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010