znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 78/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Obvodného pozemkového úradu   v T.   (pôvodne konaním Pozemkového úradu v T. vedeným pod č. 1193/92), postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod   sp.   zn.   BN-3 Ev/1/2002   a jeho   uzneseniami   z   5. mája 2003   a   19. februára 2007, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 72/03 a jeho uznesením zo 4. novembra 2003, ako aj jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE/36/2008 a jeho uznesením z 18. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2008   doručená   sťažnosť   Mgr.   O. F.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety a čl. 13 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   ako   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) konaním Obvodného pozemkového úradu v T. (ďalej len „pozemkový úrad“), pôvodne   konaním   vedeným   Pozemkovým   úradom   v T.   pod   č. 1193/92, postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BN-3   Ev/1/2002   a jeho   uzneseniami   z 5.   mája   2003   a 19. februára 2007,   postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19 CoE 72/03   a jeho   uznesením   zo   4.   novembra   2003,   ako aj jeho   postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE/36/2008 a jeho uznesením z 18. apríla 2008.

Sťažovateľ v súvislosti s označením pozemkového úradu ako porušovateľa jeho práv namieta, že tento orgán nerozhodol o jeho oprávnenom nároku v nadväznosti na zrušenie rozhodnutia   Pozemkového   úradu   v T.   č. 1193/92   z   19.   augusta   1992   (ktorého   právnym nástupcom sa stal pozemkový úrad) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave – pobočky v Nitre č. k. 23 S 22/92-18 z 2. novembra 1992 o vydaní mu ním identifikovaného pozemku v zákonom ustanovenej lehote.

Sťažovateľ označuje za ďalšieho porušiteľa svojich práv krajský súd, a to z dôvodu, že   voči   sťažovateľovi   vydal   podľa   neho   nezákonné   uznesenia   na   potvrdenie prvostupňového   rozhodnutia   č.   k.   BN-3   Ev/1/2002   z 5.   mája 2003   a 19.   februára   2007 v rozpore s právnou zásadou, že v tej istej veci možno rozhodnúť len raz (podľa sťažovateľa išlo o duplicitné rozhodnutia).

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd a krajský súd konali v rozpore so zákonom č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a inému   poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“), keď zastavili ním označené konanie, pretože nepodal do šiestich mesiacov od podania návrhu na výkon rozhodnutia na súde aj návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona súdnemu exekútorovi a v tejto lehote o tom neupovedomil súd.

Sťažovateľ   ďalej   označuje   za   protiústavný   §   372m   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) v nadväznosti na zákon č.   229/1991 Zb.; považuje ho aj za rozporný s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie označených práv spája sťažovateľ s tým, že ak nie je rozsudok Krajského súdu v Bratislave – pobočky v Nitre sp. zn. 23 S 22/1992 z 2. novembra 1992 (v konaní, v ktorom   bol   sťažovateľ   úspešný)   vykonateľný,   lebo   súd   neukladá   v tomto   konaní rozsudkom žiadnu povinnosť, tak potom je § 161 OSP a § 9 ods. 7 zákona č. 229/1991 Zb. v rozpore s čl. 6 ods.   1 dohovoru. Skutočnosť, že si sťažovateľ musel v novom   konaní „zadovažovať“ exekučný titul vo veci rozhodnutej podľa § 159 ods. 3 OSP, svedčí podľa neho o tom, že ide o neefektívnosť zákona a porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak podľa sťažovateľa   súdy   konali   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   tak,   že   rozsudok   nebol vykonateľný, porušili jeho ľudské   práva   a základné slobody, pretože podľa   neho každý rozsudok, ktorý je právoplatný, je aj vykonateľný.

Sťažovateľ petit na rozhodnutie formuluje takto:„Základné   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru   o ľudských   právach a slobodách   a čl.   13   uvedeného   Dohovoru   a čl.   1   Dodatkového   Protokolu   k Dohovoru v konaní č. k. BN-3 Ev/1/2002, vedenom na Okresnom súde Trenčín, rozhodnutím z 5. mája 2003 a z 19. 2. 2007, ako aj v konaní č. k. 19 CoE 72/03 a 5 CoE 36/2008 na Krajskom súde Trenčín rozhodnutím zo 4. 11. 2003 a 18. 4. 2008, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   podľa   čl.   6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru o ľudských   právach   a slobodách   a čl.   13   uvedeného   Dohovoru   a čl.   1   Dodatkového Protokolu k Dohovoru uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 72/03 zo 4. 11. 2003 a 5 CoE 36/2008 a uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. BN-3 Ev/1/2002 z 5. mája 2003 a č. k. BN-3 Ev 1/2002 z 19. 2. 2007.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave - pobočka   v   Nitre   z   2. novembra 1992   v   konaní   č. k.   23 S 22/1992   a   čl. 1   Dodatkového Protokolu   k   Dohovoru,   rozhodol   v zmysle   čl. 6   ods. 1   prvá   veta   Dohovoru   o   ľudských právach   a   základných   slobodách   a   čl. 13   uvedeného   Dohovoru   a   čl. 1   Dodatkového Protokolu k Dohovoru o vydaní nehnuteľností zapísaných v katastri obce B. okr. B. v celých výmerách majetkových podstát č. 122, 106, 107, 43, 20, 151, 209, 206, 214, 109, 15, 16, 17, 13, 52, 54, 29, 39, 28, 59, 58, 141, 173, 14, 21, 41, 42, 47, 103, 104, 105, 167, a 168 podľa stavu   platného   v čase,   kedy   uvedený   rozsudok   nadobudol   vykonateľnosť,   a nariaďuje Obvodnému pozemkovému úradu v T. ich prevod do vlastníctva Mgr. O. F., trvale bytom na... ul... v B.,   v pôvodnej   alebo   náhradnej   výmere   pôdy   a v tej   istej   alebo   primeranej bonite, do 15 dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia v Zbierke nálezov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Mgr. O. F., trvale bytom na...   ul..., B., podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách v konaní č. 23 S 22/92 za prieťahy v konaní finančné zadosťučinenie vo výške 600.000,- Sk, ktoré zaplatí Krajský súd Trenčíne, Okresný súd   Trenčín,   a Obvodný   pozemkový   úrad   v T.,   každý   vo   výške   200.000,- Sk   (slovom dvestotisíc slovenských korún), do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet Mgr. O. F. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Mgr. O. F., trvale bytom... B., podľa čl. 127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách náhradu trov konania vo výške 14.500,- Sk (slovom štrnásťtisícpäťsto slovenských korún), ktoré zaplatí pomerne Krajský súd Trenčín, Okresný súd Trenčín, Obvodný pozemkový úrad v T. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet Mgr. O. F.“

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   2.   septembra   2008   požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom, avšak svoje osobné a majetkové pomery nepreukázal.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05). V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 29/99, I. ÚS 23/00, II. ÚS 33/00) možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ svojou sťažnosťou domáha takého konania, na ktoré ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v zákone.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu a pozemkového úradu.

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („... ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o návrhoch,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych   predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľ mal proti rozhodnutiu pozemkového úradu, resp. proti jeho nečinnosti k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   v správnom   súdnictve,   ktorý   proti   rozhodnutiu Pozemkového úradu v T. č. 1193/92 z 19. augusta 1992 aj využil a bol v tomto konaní, ako sám uvádza, úspešný. Čo sa týka namietanej nečinnosti pozemkového úradu, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ tiež mal a mohol sa domáhať nápravy v systéme správneho súdnictva.

Namietané porušenie práv sťažovateľa okresným súdom ústavný súd vychádzajúc z princípu subsidiarity uzavrel tak, že je tu ešte iný súd v systéme všeobecného súdnictva, na ktorý sa sťažovateľ mohol obrátiť opravným prostriedkom, ktorý tiež využil.

Aplikujúc čl. 127 ods. 1 ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 19 CoE 72/03   a   sp. zn.   5 CoE/36/2008   a   jeho   uzneseniami,   a   to   uznesením zo 4. novembra 2003 vydaným v prvom z označených konaní a uznesením z 18. apríla 2008 vydaným v druhom z označených konaní.

Ústavný súd zistil, že konanie vedené pod sp. zn. 19 CoE 72/03 bolo právoplatne skončené rozhodnutím zo 4. novembra 2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. decembra 2003, a konanie vedené pod sp. zn. 5 CoE/36/2008 bolo právoplatne skončené 1. júla 2008. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 2. septembra 2008.

V   prípade   namietaného   porušenia   práv   sťažovateľa   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 CoE 72/03 ústavný súd uvádza, že vzhľadom na čas právoplatného skončenia konania   (4. decembra 2003)   a   dátum   doručenia   sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu (2. septembra 2008)   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu   až   2. septembra 2008. Znamená   to,   že   bola   doručená   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu upravenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti ako podanú oneskorene.

V súvislosti   s namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 CoE/36/2008 a uznesením vydaným v tomto konaní 18. apríla 2008 ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ dodržal dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti. Ústavný súd preto   skúmal,   či   namietané   konanie   a označené   uznesenie   sa   vyznačujú   takými nedostatkami, ktoré by mohli signalizovať prípadné vyslovenie porušenia práv sťažovateľa po prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ argumentuje vzájomným nesúladom právnych predpisov, a to zákonom č. 229/1991 Zb. a Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy   má   právomoc   konať   o súlade   právnych   predpisov v osobitnom   type   konania   v prípadoch   tam   uvedených,   a nie   v inom   type   konania, ako je napríklad konanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 125 ods. 1 ústavy nemá však ústavný súd právomoc ani v konaní o súlade právnych predpisov konať o „vzájomnom“ súlade právnych predpisov   rovnakého stupňa právnej   sily. Ústavný súd preto   odmietol   túto   časť   sťažnosti   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Vzhľadom na subsidiárnu právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a vzhľadom na to, že ústavný súd už o predchádzajúcich častiach sťažnosti sťažovateľa rozhodol   tak,   že   ich   odmietol,   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať   o ďalších otázkach, ako aj o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu advokáta na účely konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2009