znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 78/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., O., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej   služby   Policajného   zboru,   inšpekčného   odboru   Banská   Bystrica   sp. zn. ČVS: ÚIS-23/IOS-V-2006 z 22. júna 2006, uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Banskej Bystrici sp. zn. OPv 69/06 zo 14. augusta 2006, rozhodnutím Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. VPt 146/06 z 15. novembra 2006, rozhodnutím Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky,   vojenskej   súčasti   Bratislava   sp. zn.   HPt 6/07 zo 16. apríla 2007,   rozhodnutím   Okresného riaditeľstva   Policajného zboru   Dolný Kubín, Okresného dopravného inšpektorátu Námestovo sp. zn. ORP-P-90/DI-NO-2006 z 12. júna 2006,   rozhodnutím   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Krajského   dopravného inšpektorátu   Žilina   sp. zn.   KRP-82/KDI-SK-2006   z 22. augusta   2006,   rozhodnutím Okresného riaditeľstva   Policajného zboru, odboru   poriadkovej   polície,   skupiny správnej služby Námestovo sp. zn. ORP-P-2/2006 z 22. marca 2006 a rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 1 C 111/2007 z 25. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2008 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru, inšpekčného odboru Banská Bystrica (ďalej len „inšpekčný odbor“) sp. zn. ČVS: ÚIS-23/IOS-V-2006 z 22. júna 2006,   uznesením   Vojenského   obvodového   prokurátora   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „vojenský   obvodový   prokurátor“)   sp. zn.   OPv 69/06   zo   14.   augusta   2006,   rozhodnutím Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „vyššia vojenská prokuratúra“) sp. zn. VPt 146/06   z 15.   novembra   2006,   rozhodnutím   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky, vojenskej súčasti Bratislava (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. HPt 6/07 zo 16. apríla 2007, rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dolný Kubín, Okresného dopravného inšpektorátu Námestovo (ďalej len „okresný dopravný inšpektorát“) sp. zn.   ORP-P-90/DI-NO-2006   z 12.   júna   2006,   rozhodnutím   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu Žilina (ďalej len „krajský dopravný inšpektorát“) sp. zn. KRP-82/KDI-SK-2006   z 22. augusta   2006, rozhodnutím   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru   poriadkovej   polície,   skupiny správnej   služby Námestovo (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) sp. zn. ORP-P-2/2006 z 22. marca 2006 a rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 C 111/2007 z 25. októbra 2007.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   20.   februára   2006   o 00:30 h   bol   pri napadnutí príslušníkmi okresného riaditeľstva PZ zranený, v dôsledku čoho bol od 20. februára 2006 do   30.   marca   2006   práceneschopný.   Nasledujúci   deň   po   napadnutí   podal   sťažovateľ po absolvovaní lekárskeho vyšetrenia „trestné oznámenie na postup príslušníkov PZ a to na Okresnej   prokuratúre   v Dolnom   Kubíne.   Zápisnicu   o   trestnom   oznámení so sťažovateľom   spísal   JUDr.   J.   K.   K tejto   zápisnici   sťažovateľ   doložil   všetky   lekárske správy vrátane potvrdenia o práceneschopnosti a tiež fotodokumentáciu o zraneniach“, ku ktorým došlo pri jeho spomínanom napadnutí.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva: «Dňa   23. 02. 2006   bol   sťažovateľ   upovedomený z Okresnej   prokuratúry   Dolný   Kubín,   že   spisový   materiál,   t. j.   trestné   oznámenie   spolu s jeho   prílohami   evidované   pod   sp. zn.   Pn 2085/06-6   bol   dňa   23. 02. 2006   z dôvodu miesenej   a vecnej   príslušnosti   odstúpený   na   ďalšie   konanie   Vojenskej   obvodovej prokuratúre v Banskej Bystrici.

Dňa 02. 03. 2006 bol sťažovateľ listom č. k. Opn 7048/06-12 z Vojenskej obvodovej prokuratúry   upovedomený   o odstúpení   spisového   materiálu   na   vybavenie   Ministerstvu vnútra SR, Úrad inšpekčnej služby PZ - Inšpekčný odbor Stred, Banská Bystrica.

Dňa   14. 03. 2006   bolo   sťažovateľ   listom   č. k. ČVS: UIS-23/1OS-V-2006 upovedomený Ministerstvom   vnútra   SR,   Úrad   inšpekčnej   služby   PZ - Inšpekčný   odbor Stred,   Banská   Bystrica   o začatí   trestného   stíhania.   Vyšetrovateľ   vykonával   jednotlivé vyšetrovacie úkony tak, že dňa 30. 03. 2006 o 11:45 hod. sa sťažovateľ dostavil na základe predvolania   k výsluchu   svedka   na   OO-PZ   v Námestove,   kde   bol   ako   svedok   vypočutý. Následne na to sťažovateľ požiadal vyšetrovateľa o nazretie do vyšetrovacieho spisu, kde po nazretí do tohto spisu sťažovateľ podal vyšetrovateľovi návrhy na doplnenie vyšetrovacieho spisu a to o vypočutie MUDr. Z., MUDr. P. a MUDr. P. Po získaní fotokópie výpovede svedkyne - MUDr.   Z.   sťažovateľ   zistil   rozdiely   medzi   výpoveďou   svedkyne   a vypísaným záznamom   o poskytnutí   lekárskej   pomoci   zo   dňa   19. 02. 2006   o 00:55   hod.   Dňa 08. 06. 2006 o 11.00 hod. sa sťažovateľ opätovne dostavil na výsluch svedka na OO-PZ na predvolanie   vyšetrovateľa   za   účelom   jeho   vypočutia.   Po   vypočutí   žiadal   nazrieť do vyšetrovacieho spisu, kde sťažovateľ opätovne navrhol vyšetrovateľovi doplniť spisový materiál   a to   najmä - vypočuť   svedkov   MUDr.   Z.,   MUDr.   P.   a MUDr. P.   Po   prečítaní znaleckého   posudku   sťažovateľ   namietal,   že   znalec   z odboru   farmácie   a zdravotníctva nevykonal   vypracovanie   znaleckého   posudku   objektívne   a to   z dôvodu,   že   zranenie sťažovateľa   neobhliadol   osobne,   spôsob   zranení   so   sťažovateľom   nekonzultoval a s osobným   lekárom   sťažovateľa   tieto   zranenia   konzultoval   len   telefonicky. Na vypracovanie   znaleckého   posudku   z odboru   zdravotníctva   boli   brané   do   úvahy   len svedecké výpovede príslušníkov PZ (...). Otázky sťažovateľa, ktoré navrhol položiť znalcovi v zadaní na vypracovanie znaleckého posudku vyšetrovateľ nebral do úvahy. V znaleckom posudku sa znalec vyhol odpovedi na otázku k spôsobu zranenia - zlomenie sťažovateľovho nosa (akým spôsobom k tejto zlomenine došlo). Táto otázka v znaleckom posudku nie je vôbec   zodpovedaná.   V znaleckom   posudku   ďalej   tiež   absentuje   hodnotenie   znalca k spôsobu, akým bol sťažovateľ násilne vytiahnutý von z automobilu, dopadnutie na zem na pravú stranu, tiež spôsob ako ma policajti držali za ruky, každý z príslušníkov za jednu ruku, teda zranenie na tvári si nemohol spôsobiť sám pádom na zem ako to v znaleckom posudku uvádza znalec. V takom prípade, ak by si sťažovateľ spôsobil zranenie pádom na zem, mal by poranenú pravú stranu tváre a nie ľavú stranu tváre ako to v skutočnosti bolo. Taktiež zlomenina nosa, ktorú sťažovateľ utrpel následkom úderu jedného z príslušníkov PZ mu nemohla nastať následkom pádu na zem a to z toho dôvodu, že sťažovateľ mal nos zlomený   a posunutý   doľava   a nie   opačne   (...).   Vyšetrovateľ   nevykonal   úkony,   ktoré   mu sťažovateľ niekoľko krát navrhol a to vždy po nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu. Dňa   22. 06. 2006   pod   č. p.   ČVS: ÚIS-23/IOS-V-2006   vydal   vyšetrovateľ „Uznesenie“ o zastavení trestného stíhania pre prečin - zneužívanie právomoci verejného činiteľa,   nakoľko   konanie   príslušníkov   PZ   zhodnotil,   že   nenapĺňa   znaky   trestného   činu a preto nie je dôvod na postúpenie veci. S uvedeným uznesením vyšetrovateľa sťažovateľ jednoznačne nesúhlasil a v stanovenej zákonnej lehote dňa 04. 07. 2006 podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť).

Dňa   14. 08. 2006   Vojenská   obvodová   prokuratúra   Banská   Bystrica   pod   č. p. OPv 69/06-37   vydala   „Uznesenie“,   v ktorom   sťažnosť   sťažovateľa   zamietla   ako   nie dôvodnú. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa so stanoviskom prokurátora VOP v B. Bystrici nestotožnil, podal v zmysle § 31 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení žiadosť   nadriadenému   prokurátorovi,   aby   preskúmal   zákonnosť   postupu   rozhodnutia prokurátora VOP v B. Bystrici ako aj postup vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby IOS v B. Bystrici.

Dňa 15. 11. 2006 VVP v T. pod č. VPt 146/06-7 zaslala sťažovateľovi stanovisko, že po   preskúmaní   jeho   podnetu   dospela   k záveru,   že   namietaný   postup   orgánov   činných v trestnom   konaní   bol   v celom   rozsahu   zákonný   a dôvodný.   Sťažovateľ   sa   ani   s týmto rozhodnutím VVP v T. nestotožnil a preto dňa 17. 01. 2007 podal podnet na preskúmanie postupu   podriadených   prokurátorov   nadriadeným   prokurátorom.   Dňa 16. 04. 2007   pod č. p.   HPt 6/07-11   Generálna   prokuratúra   SR - vojenská   súčasť   vyrozumela   sťažovateľa o spôsobe vybavenia, kde pri preskúmavaní postupov vyšetrovateľa VOP v B. Bystrici ako aj   prokurátora   VVP   v T.   nezistila   porušenie   zákona   (...).   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že Generálna prokuratúra - vojenská súčasť sťažovateľovi neodpovedali a nereagovali na jeho podnet,   dňa   01. 06. 2007   sťažovateľ   Generálnej   prokuratúre   adresoval   nesúhlas so spôsobom   vybavenia   ako   aj   opätovnú   žiadosť   o podrobné   preskúmanie   postupu vyšetrovateľa   IOS   v B.   Bystrici   VOP   v B.   Bystrici   ako   aj   VVP   v Trenčíne   (...).   Dňa 09. 07. 2007   pod   č. k.   HPt 06/07-18   bolo   sťažovateľovi   z Generálnej prokuratúry - vojenskej súčasti zaslané vyrozumenie, že jeho podnet zo dňa 01.   06. 2007 zakladá ad acta bez ďalších opatrení.

Dňa   12. 06. 2006   sa   konalo   ústne   pojednávanie   vo   veci   neuposlúchnutia   výzvy príslušníkov PZ osobou sťažovateľa na vykonanie dychovej skúšky na zistenie alkoholu v krvi,   kde   rozhodnutím   o priestupku   pod   č. p.   ORP-P-90/DI-NO-2006   bol   sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. f), k) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. S uvedeným rozhodnutím sťažovateľ nesúhlasil na základe čoho, sa proti tomuto   odvolal.   V tomto   prípade   neboli   brané   do   úvahy   žiadne   návrhy   zo   strany sťažovateľa, nakoľko tie správny orgán I. stupňa pokladal za účelové.

Na   základe toho   sťažovateľ   podal   v zákonnej lehote odvolanie na   II.   stupňový   – odvolací správny orgán. Ani II. stupňový správny orgán sa s navrhovanými skutočnosťami nezaoberal   a dňa   22. 08. 2006   rozhodnutím   o odvolaní   pod   č. k.   KRP-82/KDI-SK-2006 sťažnosť   sťažovateľa   zamietol.   Na   základe   tohto   rozhodnutia   o zamietnutí   odvolania sťažovateľ   dňa   02. 10. 2006   podal   návrh   na   mimoriadne   konanie,   v ktorom   opätovne uviedol okolnosti, kde tvrdil, že nebol vodičom, že s vozidlom stál a pod. Aj napriek týmto navrhovaným skutočnostiam, orgán v mimoodvolacom konaní nevykonal také opatrenia aby bol   skutok   objektívne   prešetrený   a podnety   sťažovateľa   neboli   akceptované   ani   jedným zo správnych orgánov. Dňa 4. 10. 2006 bol sťažovateľ orgánom v mimoodvolacom konaní upovedomený listom č. p. PPZ-807-2/ODP-2006, že spis bol odstúpený na ďalšie konanie na   KR   PZ   Žilina.   Dňa   07. 12. 2006   bolo   sťažovateľ   listom   pod   č. p.   PPZ-807-5-2006 upovedomený o tom, že jeho návrh nespĺňa podmienky na začatie konania v zmysle § 65 zák.   č. 71/1967   Zb.   o správnom   konaní   v znení   neskorších   predpisov.   Dňa   02. 01. 2007 sťažovateľ   zaslal   na   mimoodvolací   správny   orgán   nesúhlas   s rozhodnutím   správneho orgánu   v mimoodvolacom   konaní   (...).   Dňa   18. 01. 2007   bol   sťažovateľ   listom   č. p. PPZ-807-7/ODP-2006   oboznámený   o tom,   že   neboli   zistené   podmienky   na   preskúmanie rozhodnutia   v mimoodvolacom   konaní.   Dňa   08. 03. 2007   sťažovateľ   podal   na   Okresnej prokuratúre   v Dolnom   Kubíne   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ODI   N. spis. zn.   ORP-P-90/DI-NO-2006   zo   dňa   12. 06. 2006.   Vec   bola   na   základe   miestnej príslušnosti odstúpená na Krajskú prokuratúru v Žiline, ktorá dňa 07. 05. 2007 pod číslom spisu Kd 36/07-11 podnet sťažovateľa odložila ako neodôvodnený.»

Podľa   názoru   sťažovateľa   na   základe   označených   právoplatných   rozhodnutí   boli vo všetkých   prípadoch   porušené   jeho   ústavou   garantované   základné   práva   a slobody zaručené v jej čl. 16 ods. 1 a 2.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vyhovel   jeho   sťažnosti „z dôvodu,   že   boli porušené jeho   Ústavou garantované   základné práv a slobody   v zmysle   čl. 16 ods. 1 a 2 Ústavy   SR“. Zároveň   žiada,   aby   ústavný   súd   podľa   § 56   ods. 2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zrušil tieto rozhodnutia:

„1) Uznesenie o zastavení trestného stíhania č. p. ČVS: ÚIS-23/IOS-V-2006 zo dňa 22. 06. 2006   vyšetrovateľa   Úradu   inšpekčnej   služby   PZ,   Inšpekčný   odbor   Stred   Banská Bystrica,

2) Uznesenie o zamietnutí sťažnosti Vojenského obvodového prokurátora v Banskej Bystrici pod číslom konania OPv 69/06-36 zo dňa 14. 06. 2006

3) Rozhodnutie o odložení podnetu z Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne pod číslom konania VPt 146/06-7 zo dňa 15. 11. 2006

4) Rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry,   vojenská   súčasť   Bratislava   pod   č. k. HPt 6/07-11 zo dňa 16. 04. 2007

5) Rozhodnutie o priestupku Okresného riaditeľstva PZ v Dolnom Kubíne, Okresný dopravný inšpektorát N., č. p. ORP-P-90/DI-NO-2006 zo dňa 12. 06. 2006

6) Rozhodnutie   o   odvolaní   z   Krajského   riaditeľstva   PZ,   Krajský   dopravný inšpektorát Žilina, č. p. KRP-82/KDI-SK-2006 zo dňa 22. 08. 2006

7) Rozhodnutie o uložení sankcie za priestupok vydané OR PZ Odbor poriadkovej polície - skupina správnej služby N., č. k. ORP-P-2/2006 zo dňa 22. 03. 2006

8) Rozsudok vydaný Okresným súdom v Dolnom Kubíne, spis. zn. 1 C/111/2007-77, IČS: 5407204205, zo dňa 25. 10. 2007.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   čl. 16   ods. 1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 16 ods. 1   a 2   ústavy   uznesením   inšpekčného   odboru   sp. zn.   ČVS: ÚIS-23/IOS-V-2006 z 22. júna 2006

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol okrem iného označené rozhodnutie inšpekčného odboru, ktorým bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b) s poukazom na § 215 ods. 4 Trestného   poriadku   zastavené   trestné   stíhanie   začaté   pre   prečin   zneužívania   právomoci verejného činiteľa podľa   § 326 ods. 1 písm. a) a prečin   ublíženia na zdraví podľa   § 156 ods. 1   Trestného   zákona   z dôvodu,   že   skutok   nie   je   trestným   činom,   a nie   je   dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol vojenský obvodový prokurátor.

Z princípu subsidiarity ustanoveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Pod uvedený princíp subsidiarity možno subsumovať aj prípady, keď sa sťažovateľ ako   účastník   konania   pred   orgánom   verejnej   moci   môže   domáhať   ochrany   svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu ktorých malo dôjsť nezákonným rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré mu na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zistil,   že   nemá   právomoc   preskúmavať označené   rozhodnutie   inšpekčného   odboru,   pretože   toto   prvostupňové   rozhodnutie   bolo preskúmané   vojenským   obvodovým   prokurátorom,   ktorý   vo   veci   rozhodol   uznesením sp. zn. OPv 69/06 zo 14. augusta 2006 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Preto bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti inšpekčnému odboru odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 16 ods. 1 a 2 ústavy   uznesením   vojenského   obvodového   prokurátora   sp. zn.   OPv 69/06 zo 14.   augusta   2006,   rozhodnutím   vyššej   vojenskej   prokuratúry   sp. zn.   VPt 146/06 z 15. novembra   2006,   rozhodnutím   generálnej   prokuratúry   sp. zn.   HPt 6/07 zo 16. apríla   2007,   rozhodnutím   okresného   dopravného   inšpektorátu   sp. zn. ORP-P-90/DI-NO-2006   z 12.   júna   2006   a   rozhodnutím   krajského   dopravného inšpektorátu sp. zn. KRP-82/KDI-SK-2006 z 22. augusta 2006

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

K jednotlivým   sťažovateľom   namietaným   rozhodnutiam   považuje   ústavný   súd za potrebné uviesť:

a) Z   obsahu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   15. februára 2008 a   z jej   príloh vyplýva,   že   uznesením vojenského   obvodového   prokurátora   sp. zn.   OPv 69/06 zo 14. augusta   2006   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   inšpekčného odboru   sp. zn.   ČVS: ÚIS-23/IOS-V-2006   z 22.   júna   2006.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 4. septembra 2006.

b) Ďalším   sťažovateľom   namietaným   rozhodnutím   vydaným   15.   novembra   2006 vyššou vojenskou prokuratúrou pod sp. zn. VPt 146/06 bol po preskúmaní podľa § 31 ods. 1 zákona   č. 153/2001   Z. z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“)   odložený   ako   nedôvodný   podnet   sťažovateľa   smerujúci   proti   uzneseniu inšpekčného   odboru   sp. zn.   ČVS: ÚIS-23/IOS-V-2006   z 22.   júna   2006   a uzneseniu vojenského   obvodového   prokurátora   sp. zn.   OPv 69/06   zo   14.   augusta   2006.   Označené rozhodnutie vyššej vojenskej prokuratúry bolo sťažovateľovi doručené 23. novembra 2006.

c) Sťažnosť   ďalej   smeruje   proti „rozhodnutiu“ generálnej   prokuratúry   sp. zn. HPt 6/07 zo 16. apríla 2007. Z pripojenej prílohy ústavný súd zistil, že v danom prípade ide o vyrozumenie o spôsobe vybavenia podnetu, ktorým generálna prokuratúra sťažovateľovi oznámila,   že   pokiaľ   ide   o namietané   rozhodnutia   uvedené   v písm. a)   a b)   tohto   bodu odôvodnenia rozhodnutia, nezistila v postupe podriadených prokurátorov porušenie zákona alebo iných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   a taktiež   sa   stotožnila   s obsahom vyrozumenia prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry sp. zn. VPt 146/06 z 15. novembra 2006.   Preto   odložila   jeho   podnet   ako   nedôvodný.   Uvedené   vyrozumenie   generálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi doručené najneskôr 1. júna 2006, keď zaslal generálnej prokuratúre nesúhlasné stanovisko so spôsobom vybavenia veci.

d) Sťažovateľ napokon tvrdí, že k porušeniu jeho označených základných práv došlo aj   rozhodnutím   okresného   dopravného   inšpektorátu   sp. zn.   ORP-P-90/DI-NO-2006 z 12. júna 2006 a rozhodnutím krajského dopravného inšpektorátu sp. zn. KRP-82/KDI-SK-2006 z 22. augusta 2006:

- uvedeným rozhodnutím okresného dopravného inšpektorátu bol sťažovateľ uznaný za   vinného   zo   spáchania   skutkovej   podstaty   priestupku   podľa   § 22   ods. 1   písm. f)   a k) zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za čo mu bola podľa § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch   uložená   sankcia - pokuta   v sume   6 000 Sk,   ako   aj   zákaz   činnosti   viesť motorové vozidlá po dobu 12 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

- rozhodnutím   krajského   dopravného   inšpektorátu   sp. zn.   KRP-82/KDI-SK-2006 z 22. augusta 2006 bolo odvolanie sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu okresného dopravného   inšpektorátu   zamietnuté   a napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   pozmenené v časti   výroku   o priestupku,   v časti   popisu   skutku   a vyslovenia   viny.   Uvedené druhostupňové   rozhodnutie   v spojení   s prvostupňovým   rozhodnutím   nadobudli právoplatnosť 4. septembra 2006.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   časovo   obmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti   a s prihliadnutím   na   dátum   právoplatnosti, resp. doručenia   namietaných   rozhodnutí   a   upovedomenia   generálnej   prokuratúry   sp. zn. HPt 6/07 zo 16. apríla 2007, ako aj na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (15. február 2008)   odoslanej   na   poštovú   prepravu   13. februára 2008,   ústavný   súd   považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 302/04, III. ÚS 315/05).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 16 ods. 1   a 2   ústavy   rozhodnutím   okresného   riaditeľstva   sp. zn.   ORP-P-2/2006 z 22. marca 2006

Uvedeným   rozhodnutím   (rozkazom   o uložení   sankcie   za   priestupok)   bola sťažovateľovi uložená pokuta v sume 3 000 Sk za porušenie povinnosti ustanovenej v § 28 ods. 1   písm. f)   a i)   zákona   č. 190/2003   Z. z.   o strelných   zbraniach   a strelive   a   o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 190/2003 Z. z.“). Na základe toho bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku podľa § 69 ods. 1 písm. d) zákona č. 190/2003 Z. z.

Ústavný súd z obsahu spisu nezistil, že by bol sťažovateľ vyčerpal v danom prípade opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytoval, keď napriek poučeniu o možnosti podať proti tomuto rozhodnutiu podľa § 87 ods. 4 zákona o priestupkoch v lehote 15 dní od jeho doručenia odpor, túto možnosť nevyužil a podľa pripojeného   ústrižku   poštového   peňažného   poukazu   z 22.   marca   2006   uloženú   pokutu uhradil.

Už   prv   citované   ustanovenie   čl. 127   ústavy   limituje   právomoc   ústavného   súdu vo vzťahu   k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd rozhoduje   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   vo   veci porušenia základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Základným princípom uvedeného je to, že právomoc ústavného súdu nie je založená v prípade, ak sa sťažovateľ podaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov môže účinne domôcť nápravy prostredníctvom rozhodnutia iného orgánu verejnej moci.

Právnym   dôsledkom   nevyčerpania   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov   je   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu. Keďže to tak bolo aj v okolnostiach daného prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

4. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 16 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 C 111/2007 z 25. októbra 2007

Uvedeným   rozsudkom   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   Krajskému riaditeľstvu   Policajného   odboru   v Žiline   z dôvodu   náhrady   škody   istinu   10 590 Sk s 8,5 %-ným úrokom z omeškania od 24. apríla 2007 do zaplatenia.

Ústavný súd na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zistil, že sťažovateľ podal   17. decembra 2007   proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie a v súčasnosti   je   na   krajskom   súde   vedené   v tejto   veci   odvolacie   konanie   pod   sp. zn. 6 Co 27/2008.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd opätovne poukazuje na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia   základných   práv   alebo slobôd   len   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci (napr. I. ÚS 43/04).

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku môže účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na podstatu námietok, v ktorých   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   podľa   označeného   článku   ústavy,   má sťažovateľ právny prostriedok nápravy, použitie ktorého je podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou právomoci ústavného súdu na konanie vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd ústavným súdom, resp. jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa tohto článku ústavy.

Zo sťažnosti, ako aj zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ právny prostriedok,   ktorý   mu   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje,   využil   (ale   dosiaľ   o ňom nebolo rozhodnuté), z čoho možno vyvodiť, že jeho sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv (napr. I. ÚS 53/03).

Ústavný súd ďalej odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali ako krajský súd, tak aj ústavný súd.

Aj z ďalšieho právneho názoru, ktorý je súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu, vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý by bolo možné využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ   k   dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (IV. ÚS 21/02).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa v zostávajúcej časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   tejto   časti   odôvodnenia   považuje   ešte   ústavný   súd   k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 ústavy za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a   označenými   základnými   právami   podľa   čl. 16 ods. 1   a 2   ústavy.   Sťažnosť   v tejto   časti   možno   preto   odmietnuť   aj   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Nedostatok   právomoci,   oneskorenosť   ani   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti nemožno   odstrániť.   Vzhľadom   na to   nepovažoval   už   ústavný   súd   za   potrebné   vyzývať sťažovateľa   na predloženie   kvalifikovaného   splnomocnenia   pre   advokáta   na   jeho zastupovanie   pred   ústavným   súdom   (§ 20   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde),   keďže sťažovateľ k sťažnosti takého splnomocnenie nepripojil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008