znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 78/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., bytom R.; D. B., bytom R.; J. B., bytom R.; V. B., bytom R.; M. C., bytom R.; A. G., bytom R.; J. G., bytom R.; J. V., bytom L. L.; C. V., bytom L. L.; A. K., bytom R.; M. M., bytom R.; M. M., bytom R.; M. J., bytom R.; M. H., bytom R.; Z. R., bytom R.; J. K., bytom R.; J. N., bytom R.; V. N., bytom R.; M. B., bytom I.; A. K., bytom R.; J. Š., bytom R.; E. K., bytom R.; V. B., bytom R.; I. D., bytom R.; A. M.,   bytom   R.,   a J.   P.,   bytom   R.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Z.   B.,   Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky   nekonaním   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh, so sídlom Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B., D. B., J. B., V. B., M. C., A. G., J. G., J. V., C. V., A. K., M. M., M. M., M. J., M. H., Z. R., J. K., J. N., V. N., M. B., A. K., J. Š., E. K., V. B., I. D., A. M. a J. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004 doručená sťažnosť A. B., bytom R.; D. B., bytom R.; J. B., bytom R.; V. B., bytom R.; M. C., bytom R.; A. G., bytom R.; J. G., bytom R.; J. V., bytom L. L.; C. V., bytom L. L.; A. K., bytom R.; M. M., bytom R.; M. M., bytom R.; M. J., bytom R.; M. H., bytom R.; Z. R., bytom R.; J. K., bytom R.; J. N., bytom R.; V. N., bytom R.; M. B., bytom I.; A. K., bytom R.; J. Š., bytom R.; E. K., bytom R.; V. B., bytom R.; I. D., bytom R.; A. M., bytom R.,   a J.   P.,   bytom   R.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr. Z.   B., Advokátska kancelária, B. B., v ktorej tvrdia, že nekonaním Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh, so sídlom Bratislava   (ďalej   len   „porušovatelia“),   vo   veci   ich   odškodnenia   za   vklady   v   tzv. nebankových   inštitúciách   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   podľa   čl.   55   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovatelia   požadujú   vyslovenie   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   55 ústavy   a   súčasne   žiadajú   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   ich vkladov do týchto tzv. nebankových inštitúcií.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci.   Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

3. Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľov je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, akým sú aj všetci označení porušovatelia. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Sťažovatelia síce   v sťažnosti tvrdia   (čl. V),   že využili všetky   možné prostriedky nápravy, ale z obsahu vyplýva,   že nepodali   žalobu podľa   § 250t Občianskeho súdneho poriadku, ale korešpondovali s niektorými orgánmi verejnej moci (prezidentom Slovenskej republiky, generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, vládou Slovenskej republiky).Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľmi ústavný súd uzavrel, že vo veciach sťažovateľov nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol (podobne IV. ÚS 49/04 a III. ÚS 59/04).

4.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodnutie   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody   sťažovateľov   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažností, ktorou sa sťažovatelia domáhali jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2004