znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 77/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. F., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   na osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj práva   na   urýchlené   rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn. 1 Tos 122/2013 z 15. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2013 doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl. 8   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti svojho väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 122/2013 z 15. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Krajská prokuratúra v Nitre podala 17. októbra 2011 Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) obžalobu č. k. Kv 139/2010-144, na základe   ktorej   je   obžalovaný   z   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Okresný súd   uznesením   sp. zn.   21 T 118/2011   zo   16.   septembra   2013   (ďalej   len „uznesenie okresného súdu zo 16. septembra 2013“) zamietol žiadosť sťažovateľa (podanú 28. augusta 2013) o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Krajský súd napadnutým uznesením zamietol jeho sťažnosť z 18. septembra 2013 proti uzneseniu okresného súdu zo 16. septembra 2013.

Sťažovateľ v tejto súvislosti   poukazuje na to, že krajský súd predtým uznesením sp. zn.   1 Tos 122/2013   z 15.   augusta   2013   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu z 15. augusta   2013“)   vo   vzťahu   k   spoluobvinenému   T.   Š.   (ďalej   len   „spoluobvinený“) rozhodol   za   úplne rovnakých   podmienok   protichodne,   keď   ho   v spoločnej   trestnej   veci prepustil   z väzby   na   slobodu,   ale   sťažovateľovu   sťažnosť   zamietol.   Sťažovateľ   preto považuje rozhodnutie krajského súdu vo vzťahu k jeho osobe za diskriminačné.

V súvislosti s rozhodovaním o väzbe spoluobvineného sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd v uznesení z 15. augusta 2013 skonštatoval prieťahy v konaní, pričom podľa jeho názoru „tieto rovnako dopadajú aj na väzbu sťažovateľa, ide o to isté konanie (súd dokonca   poukázal   aj   na   konkrétne   články   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)“.

Krajský   súd   v tom   istom   uznesení,   taktiež   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o väzbe spoluobvineného, skonštatoval aj to, že „osoby podozrivé z páchania trestnej prejednávanej činnosti boli zadržané, dokazovanie na súde I. stupňa bolo v prevažnej časti vykonané, pričom v súčasnej dobe už zo žiadneho z doteraz vykonaných dôkazov nevyplýva dôvodnosť obavy   z   pokračovania   v   páchaní   trestnej   činnosti   a   ďalšie   trvanie   väzby   nie   je   možné opierať iba o existenciu dôkazov, ktoré súd I. stupňa bude hodnotiť v rámci dokazovania v merite veci“.

Krajský súd v napadnutom uznesení však podľa sťažovateľa „pristupuje k prieťahom v konaní, ktoré prvostupňovému súdu vytkol v uznesení č. k. 1 Toš/99/2013-2826 zo dňa 15. 8. 2013   tak,   že   prakticky   zo   strany   prvostupňového   súdu   spôsobené   neboli,   ale   ich spôsobili obhajcovia.

Vo vzťahu ku sťažovateľovi dokonca nevadilo Krajskému súdu v Nitre ani to, že o jeho sťažnosti bolo rozhodované Okresným súdom Nitra až 16. 9. 2013, hoci bola súdu doručená dňa 22. 8. 2013 a že právoplatne o nej rozhodoval až dňa 15. 10. 2013.“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje záver, že „pre jedného z obžalovaných v tej istej trestnej veci platí, že súd konal s prieťahmi, a pre sťažovateľa to isté zároveň neplatí, hoci trestné konanie prebieha v rovnakej trestnej veci a za rovnakých podmienok, a týka sa rovnakého dôvodu (R 59/1977)“.

V spojitosti   s uvedeným   poukazuje   sťažovateľ   na   to,   že „Súčasťou   uvedeného princípu   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99),   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť   rovnakým   spôsobom   právne posudzované   (II. ÚS 243/05),   pretože   inak   dochádza   k   porušeniu   zásady   právnej   istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postupom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru, tvrdiac,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nespĺňa   požiadavky   a   princípy spravodlivého   konania,   ako   ich   garantuje   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   vyznieva   tak,   že   sa krajský súd „doslova snaží vyložiť dôvody svojho rozhodnutia č. k. 1 Toš/99/2013-2826 zo dňa 15. 8. 2013 inak než ich v rozhodnutí vyložil, čo vyznieva značne nepresvedčivo, nejasne a nezrozumiteľne, a nedáva odpoveď na zásadnú otázku, prečo vo vzťahu k jednému z   obžalovaných   boli   súdom   skonštatované   prieťahy   v   konaní   a   vo   vzťahu   k   inému z obžalovaných   už   nie,   v   čom   sú   odlišné   podmienky   pre   posudzovanie   inak   zhodnej situácie“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   taktiež   uviedol,   že „sa   domnieva“,   že napadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe „nebol dodržaný buď rozvrh práce (to isté zloženie senátu od prvého rozhodovania o väzbe) alebo náhodný   výber   zákonného   senátu   pri   každom   jednom   rozhodovaní   o   väzbe,   čím   došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa...“.

Sťažovateľ svoje domnienky odôvodňuje touto argumentáciou: „O väzbe po podaní obžaloby rozhodoval prvýkrát Krajský súd v Nitre uznesením č. k.   1 Tos/72/2011-2142   zo   dňa   22. 11. 2011   v   zložení   senátu   JUDr.   Štefan   Hrvola (predseda   senátu),   JUDr.   Ľubomíra   Kubáňová   a   JUDr.   Ingrid   Kišacová,   Dr.   (a   to   aj o obžalovanom T. Š.).

Ďalej rozhodoval v rovnakom v zložení senátu uznesením č. k. 1 Tos/84/2012-2335 zo dňa 15. 8. 2012.

Pri uznesení č. k. 1 Toš/99/2013-2826 zo dňa 15. 8. 2013 však už súd rozhodoval v zložení   senátu   JUDr.   Stanislav   Libant   (predseda   senátu),   JUDr.   Zita   Matyóová a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr. (o obžalovanom T. Š.).

V súvislosti s uznesením č. k. 1 Tos/122/2013-2869 zo dňa 15. 10. 2013 súd opäť rozhodoval   v   inom   zložení   senátu,   a   to   JUDr.   Stanislav   Libant   (predseda   senátu), JUDr. Štefan Hrvola a JUDr.   Ingrid Kišacová, Dr., t. j. v inom zložení ako pri prvom rozhodovaní o väzbe, ako aj v inom zložení vo vzťahu k rozhodovaniu o prepustení z väzby T. Š., pričom o väzbe mal súd vždy rozhodovať buď v tom istom zložení senátu alebo mal postupovať   tak,   že   pri   každom   rozhodovaní   o   väzbe   mala   byť   vec   pridelená   senátu náhodným   výberom,   inak   môže   dochádzať   k   situáciám,   že   vedenie   súdu   môže   každou zmenou rozvrhu práce (jeho dodatkom) určiť iného zákonného sudcu a dokonca aj iný senát.“

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že v súlade s rozvrhom práce krajského súdu, v   prípade   opätovného   predkladania   trestných   spisov   na   rozhodnutie   o   sťažnostiach podaných   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   po   podaní   obžaloby   tieto   sa   pridelia   na   konanie a rozhodnutie tomu senátu, ktorý v takejto veci po podaní obžaloby už rozhodoval.

Sťažovateľ poznamenáva, že „Pri prvom predložení trestného spisu na rozhodnutie o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe súd rozhodoval uznesením č. k. 1 Tos/72/2011-2142 zo dňa   22. 11. 2011   v   zložení   senátu   JUDr.   Štefan   Hrvola   (predseda   senátu), JUDr. Ľubomíra Kubáňová a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., pričom v takomto zložení senátu mal   súd   rozhodovať   aj   v   súvislosti   s   uznesením   č. k.   1 Tos/122/2013-2869   zo   dňa 15. 10. 2013, čo sa nestalo.

Zásadnou otázkou teda je, či súd môže alebo nemôže neskoršími úpravami rozvrhu práce   (jeho   dodatkami)   meniť   zloženie   senátu   určeného   pri   prvom   predložení   spisu na rozhodnutie o sťažnosti o väzbe, sťažovateľ zastáva názor, že nie.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský   súd   v   Nitre   uznesením   č. k.   1 Tos/122/2013-2869   zo   dňa   15. 10. 2013 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy... a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/122/2013-2869 zo dňa 15. 10. 2013 porušil tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny... a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 Tos/122/2013-2869 zo dňa 15. 10. 2013 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami   prípadu   (IV. ÚS 362/09,   m.   m.   IV. ÚS 62/08).   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I. ÚS 4/00, II. ÚS 10. 1/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

1.1Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd uznesením z 15. augusta 2013 vo vzťahu   k   spoluobvinenému   rozhodol   za   tých   istých   podmienok   odlišne   ako   v jeho prípade,   keď   spoluobvineného   v spoločnej   trestnej   veci   prepustil   z väzby   na   slobodu, pričom   jeho   sťažnosť   zamietol.   Rozhodnutie   krajského   súdu   preto   považuje za diskriminačné,   nepresvedčivé,   náležite   neodôvodnené   a za   také,   ktoré   mu   nedáva odpoveď,   prečo   vo   vzťahu   k inému   obžalovanému   boli   krajským   súdom   skonštatované prieťahy v konaní, a vo vzťahu k nemu už nie.

Čo sa týka námietky porušenia základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd poukazuje   na   to,   že   v   zásade   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda   súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by   malo   nahradiť   dokazovanie   nevykonané,   resp.   nedostatočne   vykonané,   všeobecnými súdmi,   a preto   nie   je   jeho   úlohou   skúmať   dôvodnosť   prepustenia   z väzby   na   slobodu jedného zo spoluobžalovaných a na druhej strane zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa, keď podľa neho sú skutkové okolnosti v oboch prípadoch rovnaké.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   uviedol,   že „Súd   I.   stupňa   v   odôvodnení napadnutého   uznesenia   poukázal   na   dôvody   preventívnej   a   útekovej   väzby,   konkrétne skutočnosti odôvodňujúce u obžalovaných N. T., M. F. a T. V. obavu z toho, že aj v tomto štádiu trestného konania budú na slobode pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú im bolo vznesené obvinenie...“.

Na   základe   predloženého   spisového   materiálu   krajský   súd   dospel   k   názoru,   že „jednotliví   obžalovaní   mali   nedovolene   zadovažovať,   prechovávať   a   tiež   distribuovať omamné   a psychotropné   látky,   keďže   mali   nelegálne   pestovať   indoorovým   spôsobom rastliny   rodu   Cannabis   v prenajatom   dome   v T...   Tieto   rastliny   mali   po   vysušení a spracovaní distribuovať iným osobám. Hlavným organizátorom tohto konania mal byť obžalovaný N. T., ktorý mal financovať a organizovať zakladanie pestiarní v okresoch... a mal   sa   podieľať   na   pestovaní   marihuany   indoorovým   spôsobom,   zabezpečovať technologické   zariadenia   a   prostriedky   potrebné   na   rast   rastlín   a tiež   riadiť   ostatných obžalovaných.

Z vykonaných dôkazov taktiež vyplynulo, že obžalovaný M. F. mal byť s obžalovaným N. T. – hlavným organizátorom - v úzkom kontakte, pričom mal zabezpečovať potravinami osoby záhradníkov, ktorí mali byť umiestnení priamo v objektoch a starali sa o prevádzku a chod pestiarne. Obžalovaný M. F. mal tiež vyhľadávať vhodné objekty na pestovanie omamných látok a mal byť v kontakte s obžalovaným T. Š., ktorý mal zabezpečiť svoj vlastný objekt v obci...“.

S   poukazom   na   uvedené   boli   aj   podľa   názoru   krajského   súdu „dané   dôvody preventívnej   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. c/   Tr. por.   u obžalovaných...   pretože   z   ich konania vyplýva skutočne dôvodná obava, že budú na slobode pokračovať v uvedenom konaní, ktorým si mali zabezpečovať prostriedky na svoje živobytie“.

Konkrétne   k   námietke,   ktorú   sťažovateľ   uplatnil   aj   v sťažnosti   podanej   proti uzneseniu okresného súdu zo 16. septembra 2013, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, krajský súd uviedol:

„Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaných..., ktorí poukazovali na prepustenie z väzby spoluobžalovaného T. Š., nadriadený súd poukazuje na to, že dôvodom pozitívneho rozhodnutia   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   tohto   obžalovaného   bolo   primárne nerešpektovanie   vysloveného   právneho   názoru   nadriadeného   súdu,   vysloveného v predchádzajúcom rozhodnutí, týkajúceho sa tohto obžalovaného. Nadriadený súd vytýkal súdu I. stupňa dôvodnosť trvania tzv. preventívnej väzby u obžalovaného T. Š. len z toho, že naďalej   popiera   spáchanie   skutku,   keďže   medzi   základné   práva   obžalovaného   patrí rozhodnúť sa, či bude vypovedať, alebo či vypovedať odmietne, vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich a taktiež ho nemožno nútiť, aby sa k spáchaniu trestného činu priznal (§ 34, § 121 Tr. por. a čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky). Nadriadený súd tiež poukazoval na zásadu primeranosti väzby a dôvodnosti obavy vyplývajúcej z konania obžalovaného T. Š. spôsobom predpokladaným ustanovením § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., aj s ohľadom na vykonané dôkazy, vo vzťahu k jeho osobe, o ktorej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval.“

Krajský súd k plynulosti a rýchlosti konania v trestnej veci sťažovateľa uviedol, že „upozorňoval súd I. stupňa v predchádzajúcich rozhodnutiach na dôsledné dodržiavanie zásady zdržanlivosti a primeranosti podľa § 2 ods. 6 Tr. por.,   aj s poukazom na to,   že niektoré z hlavných pojednávaní boli odročené z dôvodu prekážky na strane súdu,   pre chorobu predsedu senátu či prísediacich. Toto j e však potrebné považovať za objektívnu prekážku   riadneho   a   urýchleného   prejednania   veci.   Nemožno   tiež   uprieť   snahu   súdu I. stupňa vykonať hlavné pojednávania aj v čase letných prázdnin – letných dovoleniek a určovanie   termínov   hlavných   pojednávaní   na   viacero   dní.   V   tejto   súvislosti   nemožno nevziať do úvahy, že sa jedná o skupinovú trestnú vec, kde termín pojednávania je určovaný aj   po   dohode   s   obhajcami   a   prokurátorom.   Napríklad   pri   odročovaní   hlavného pojednávania na nový termín, tento nemohol byť určený na 13. 09. 2013 až 15. 09. 2013 pre prekážku na strane obhajcu Mgr. N., 19. 09. 2013 až 20. 09. 2013 pre prekážku na strane obhajcu JUDr. K., 08. 10. 2013 pre prekážku na strane obhajcu JUDr. G., 21. 10. 2013 pre prekážku na strane obhajcov JUDr. G., JUDr. K. a JUDr. O.

Pokiaľ   ide   o   hlavné   pojednávanie   určené   na   dni   16. 09. 2013   a   19. 09. 2013   až 20. 09. 2013, toto nebolo vykonané z dôvodu neprítomnosti obhajcu Mgr. R. N., ktorý si predĺžil zahraničnú dovolenku a nezabezpečil za seba substituenta. Ďalšie pojednávanie, určené na 03. 10. 2014 a 04. 10. 2013 nebolo   vykonané z dôvodu,   že obhajca V.   S.   sa nachádzal   mimo   územia   Slovenskej   republiky   a   obžalovaný   P.   D.   nesúhlasil,   aby   ho namiesto neho substitučne obhajoval obhajca JUDr. P. L. Tieto dôvody odročenia hlavných pojednávaní v žiadnom prípade nespôsobil súd, ale jednotlivé strany v konaní...“.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže   zasahovať   do   ich   skutkových   a   právnych   záverov,   ak   ich   v konkrétnych okolnostiach   možno   pokladať za   udržateľné.   A práve aj v tomto smere sa   rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky javí ako akceptovateľné.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že druhostupňový (sťažnostný) súd poukázal na okolnosti rozhodné na konštatovanie, že väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa pretrvávajú, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Krajský   súd   uviedol,   že   jeho uznesenie z 15. augusta 2013 sa týkalo výlučne len spoluobvineného, o osobnej slobode ktorého   bolo   týmto   uznesením   rozhodované   aj   s ohľadom   na   vykonané   dôkazy   iba vo vzťahu k jeho osobe. Rozdielne malo byť aj postavenie sťažovateľa a spoluobvineného v hierarchickej štruktúre zločineckej skupiny, keď sťažovateľ mal byť v užšom kontakte s hlavným organizátorom zločineckej skupiny ako spoluobvinený. Z tohto hľadiska treba považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa za zákonné, pretože sa udialo v súlade s postupom a z dôvodov ustanovených v zákone a na základe rozhodnutia príslušného súdu.

Ústavný súd nemá žiadny dôvod spochybňovať právny názor vyslovený v uznesení krajského   súdu   z 15.   augusta   2013   (ktorý   v konečnom   dôsledku   viedol   k prepusteniu spoluobvineného   z väzby   na   slobodu),   podľa   ktorého   dôvody   prepustenia   sú   viazané výlučne na jeho osobu   a nemôžu byť prenášané na iného spoluobvineného, tak ako sa domnieva sťažovateľ.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu upravujúceho   postup   v   trestnom   konaní   v   označenom   rozhodnutí   krajského   súdu   a   ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2Sťažovateľ   sa   zároveň „domnieva“,   že   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu zo 16. septembra 2013 nerozhodol senát v zákonnom zložení, a na podporu svojich   domnienok   chronologicky   poukazuje   na   zloženie   jednotlivých   senátov   tak,   ako rozhodovali o jeho väzbe v období po podaní obžaloby (bližšie pozri citáciu z odôvodnenia sťažnosti na s. 4 a 5 tohto rozhodnutia).

Podľa názoru ústavného súdu z čl. 17 ods. 2 ústavy (nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) možno vyvodiť, že   obsahuje   aj   hmotnoprávne   aspekty,   okrem   iného   aj   právo,   aby   o   osobnej   slobode rozhodol zákonný sudca.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci,   ako   aj   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   súdu.   Okrem   toho   je   potrebné   vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, pričom bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06).

Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   ak   tento   zákon neustanovuje   inak,   veci   určené   podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom   a   súdnym   úradníkom   náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa   rozvrhu   práce   krajského   súdu   na   rok   2013   (bodu 2   časti V   týkajúcej   sa trestného   úseku,   ako   aj   toho   istého   bodu   rozvrhu   práce   krajského   súdu   na   rok   2012, a bodu 1   časti V   rozvrhu   práce   krajského   súdu   na   rok   2011)   v prípade   opätovného predkladania trestných spisov na rozhodnutie o sťažnostiach podaných proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby sa tieto pridelia na konanie a rozhodnutie tomu senátu, ktorý v takejto veci po podaní obžaloby už rozhodoval.

Ústavný   súd   zistil,   že   v   namietanom   prípade   o sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe sťažovateľa rozhodol ten istý senát krajského súdu (1 Tos), ktorý už v jeho trestnej veci v predchádzajúcich prípadoch konal. Z rozvrhu práce krajského súdu na rok 2011, keď bolo prvýkrát rozhodované o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho väzbe, vyplýva, že v rozhodnom čase boli sudcovia JUDr.   Štefan   Hrvola,   JUDr.   Ingrid   Kišacová,   Dr.,   a JUDr. Ľubomíra   Kubáňová   členmi senátu 1 Tos, ktorí aj o sťažnosti sťažovateľa rozhodli. V roku 2013 boli členmi senátu JUDr. Stanislav Libant, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Štefan Hrvola. Ak v súlade s rozvrhom práce medzi jednotlivými rozhodnutiami súdu došlo k zmene obsadenia senátu, nemožno   to   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   porušenie   základného   práva na zákonného   sudcu.   V rámci   rozvrhu   práce   teda   môže   dôjsť   nielen   k nastúpeniu náhradníka, ale aj k iným   zmenám v zložení   senátu, pokiaľ takáto   zmena korešponduje s platným rozvrhom práce príslušného súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   preto   nič   nesignalizuje   možnosť   porušenia   sťažovateľovho základného práva na zákonného sudcu, pretože krajský súd postupoval v súlade s § 50 ods. 1   a 2   a   § 51   ods. 1   a   3   zákona   o súdoch   a   s   príslušnými   ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu práce v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol druhostupňový súd   v senáte   zloženom   v súlade   s rozvrhom   práce,   pričom   táto   vec   mu   bola   pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2013.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Navyše, sťažovateľ vyjadril námietku porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu len v rovine „domnienok“, ktoré podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za splnenie jeho povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej v zmysle § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému   porušeniu   práva   podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti (ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) označil, že napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené   aj   jeho   právo   na   urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, avšak v odôvodnení svojej   sťažnosti   vo   vzťahu   k tejto   námietke   neuviedol   žiadny   ústavnoprávne   relevantný argument, a preto je nepochybné, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje riadne odôvodnenie (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde).   Navyše,   podľa   ustálenej   rozhodovacej   praxe k porušeniu označeného práva sťažovateľa by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej   činnosti   všeobecného   súdu   (t. j.   postupom),   a nie   samotným   rozhodnutím (obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a tiež ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu je rozhodnutím,   ktorým   ako   nadriadený   súd   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   t.   j.   je rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.   čl. 36   ods. 1   listiny)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ústavný   súd   poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok   De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17 ústavy,   pretože   tieto   predstavujú   prísnejšiu   a   špeciálnu   úpravu   dodržania   zásad spravodlivého procesu   u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny). Ustanovenia čl. 5 dohovoru   a   čl. 17   ústavy   totiž   zahŕňajú   tak   hmotné,   ako   aj   procesné   atribúty   práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o predĺžení väzby   namietal   porušenie   takých   práv,   ktoré   na   konanie   a   rozhodovanie   o   nej   nie   sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a napadnutým uznesením krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa uplatnených v nej už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014