znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 77/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., P., zastúpenej JUDr. J. B., PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 11 C/185/2008-108 z 1. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/290/2009 z 30. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2011 doručená sťažnosť A. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C/185/2008-108 z 1. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/290/2009 z 30. septembra 2010 (ďalej len „namietané rozhodnutia“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Sťažovateľka   podala   dňa   2.   7.   2008   žalobu   proti Slovenskej   republike   v   zastúpení   S.   Predmetom   žaloby   bolo   vydanie   bezdôvodného obohatenia,   ktoré   vzniká   tým,   že   žalovaný   užíva   pozemky   patriace   sťažovateľke   bez právneho   dôvodu.   Žalovaný   tieto   pozemky   užíva   tak,   že   vlastní   na   týchto   pozemkoch neoprávnenú cestnú stavbu, ktorej je vlastníkom. Túto stavbu zriadil právny predchodca žalovaného na pozemku právneho predchodcu sťažovateľky, pričom na toto zriadenie nemal od vlastníka pozemku súhlas a nedohodol sním odplatné užívanie. Ide o pozemky parcelné č.   1123/47,   2026/254,   2026/255,   katastrálne   územie   P.   Oba   pozemky   nadobudla sťažovateľka kúpou od právnych predchodcov, ktorí mali pozemky vo vlastníctve v čase postavenia   stavby.   Ohľadom uvedeného skutkového stavu   nebol   medzi   účastníkmi   spor, pričom takto si ho osvojili aj oba konajúce súdy.

Súd prvého stupňa žalobu sťažovateľky zamietol, pričom po podaní odvolania súd druhého stupňa toto rozhodnutie potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rovnaké dôvody ako súd prvého stupňa.

Konajúce súdy odôvodnili svoje rozhodnutia o zamietnutí žalobného nároku dvoma dôvodmi:

1.) Neexistencia bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného.

2.) Rozpor výkonu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia s dobrými mravmi.

3.) Súd prvého stupňa mal tiež nárok sťažovateľky za premlčaný. Odvolací súd sa premlčaním nezaoberal....

Rozhodnutia   oboch   súdov   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárne,   nakoľko   nemajú žiadnu oporu v platnom práve....

Tým,   že konajúce súdy rozhodli sťažovateľkin spor contra legem,   t.   j.   v hrubom rozpore s platným občianskym hmotným právom, porušili povinnosť orgánu verejnej moci aplikovať zákon tak, aby jeho výklad prejavujúci sa v konečnom rozhodnutí bol v súlade s ústavou.

Za týchto okolností je sťažovateľka nútená domáhať sa ochrany svojho porušeného základného ľudského práva na Ústavnom súde v konaní podľa čl. 127 Ústavy.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 1. 10. 2009, sp. zn. 11C/185/2008, a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 9. 2010, sp. zn. 5Co/290/2009 bolo porušené ústavné právo sťažovateľky zaručené článkom 20 odsek 1 prvá veta, článkom 20 odsek 4 a článkom 12 ods. 1 prvá veta Ústavy SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Poprad, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nenarušiteľné.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

1.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd,   je   založená   na   princípe   subsidiarity.   Zo   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   269/06).   Vzhľadom   na   uvedené   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa namietaným   porušením   základného   práva   alebo slobody   len za   predpokladu,   že   právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. I. ÚS 78/99) pred iným orgánom verejnej   moci.   Jedným   z   účinných   prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii   vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C/185/2008-108 z 1. októbra 2009 odvolanie, čo aj urobila, a krajský súd o ňom rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co/290/2009   z 30.   septembra   2010.   Z   toho   vyplýva,   že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv proti označenému   rozsudku   okresného   súdu   v   systéme   všeobecných   súdov,   o   ktorom   bol oprávnený rozhodnúť a aj rozhodol krajský súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy postupom okresného súdu rozsudkom č. k. 11 C/185/2008-108 z 1. októbra 2009 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky garantovaných v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/290/2009 z 30. septembra 2010,   ústavný   súd   poukazuje   v   prvom   rade   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj „vlastnícke právo“, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy možno uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľka však porušenie čl. 46 až čl. 48 ústavy nenamietala.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142   ods.   1)   navyše   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   sústavu ktorých završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich   právomoci.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

V reakcii na výhrady sťažovateľky k označenému rozsudku krajského súdu preto ústavný súd neskúmal, či a do akej miery je výklad podaný krajským súdom v namietanom rozsudku vyhovujúci, ale aj napriek tomu, že sťažovateľka porušenie ústavnoprocesných princípov   nenamietala,   posudzoval,   či   tento   výklad   nepredstavuje   interpretáciu   natoľko extrémnu, a teda arbitrárnu, ktorá by kolidovala s hlavnými ústavnými postulátmi právneho poriadku   v   podmienkach   právneho   štátu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   namietaný rozsudok   krajského   súdu   založený   na   takom   racionálnom   a   ústavne   udržateľnom argumentačnom základe, ktorý neumožňuje dospieť k záveru o extrémnej interpretácii danej problematiky.   Ústavný   súd   nemá   dôvod   spochybňovať   ani   krajským   súdom   vyvodené závery, ktoré sú v napadnutom rozsudku takto odôvodnené: „Skutkové zistenia súdu prvého stupňa   zodpovedajú   vykonanému   dokazovaniu   a   odôvodnenie   rozhodnutia   má   podklad v zistení   skutkového stavu.   Odvolací súd sa   však   nestotožňuje so   záverom súdu   prvého stupňa o premlčaní nároku....

V   konaní   bolo   nepochybne   preukázané,   že   navrhovateľka   sa   stala   vlastníčkou nehnuteľnosti zapísaných na LV č. 3504 k. ú. V. vkladom do katastra nehnuteľností dňa 25. 01. 2007. Na parcelách evidovaných na LV č. 3504, a to parcela č. KN - C 1123/47, parcela č. 2026/254, parcela č. 2026/255 bola realizovaná stavba a to štátna cesta 1/18 na ktorú bolo vydané rozhodnutia o prípustnosti stavby ONV odborom dopravy č. 243/75 zo dňa 19. 02. 1975. Územné rozhodnutia na uvedenú stavbu bolo vydané ONV odborom výstavby a územného   plánovania   v P.dňa   24.   06.   1974   č.   32/74-ZE   a   taktiež   vyňatie   pôdy   z poľnohospodárskeho pôdneho fondu bolo vydané v decembri 1974 ONV - OPLVH v P. Štátna cesta 1/18 je vo vlastníctve štátu a správcom tejto cesty je S. Nemožno ju preto považovať za neoprávnenú stavbu. Vzájomné vzťahy účastníkov teda nemohli byť vyriešené v zmysle ust. § 135c Občianskeho zákonníka upravujúceho dôsledky neoprávnenej stavby zriadenej na cudzom pozemku. Výstavba cesty bola realizovaná v roku 1975.

Správne   sú   závery   súdu   prvého   stupňa   poukazujúce   na   nemožnosť   vzniku bezdôvodného obohatenia na strane odporcu v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty nachádzajúcej sa na pozemkoch navrhovateľky. Výkon subjektívnych práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov možno vnímať ako právo každého správať sa spôsobom, ktorý mu   umožňuje   zákon,   alebo   ktorý   vyplýva   zo   zmluvy,   či   z   rozhodnutia   štátneho   orgánu a možnosť domáhať sa svojich práv. Výkon práv alebo povinnosti predpokladá existenciu takého práva čí povinnosti. Tento výkon však nemožno chápať absolútne a neobmedzene. Obmedzenie   výkonu   subjektívnych   práv   je   dané   predovšetkým   právom   na   výkon subjektívnych práv iných subjektov. Nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého druhu alebo nie. Každý je teda pri výkone svojich práv povinný dbať aj na to, aby neznemožnil, či nerušil výkon práv iných. Zákon preto ustanovuje, že výkon práv a povinností nesmie bez právneho   dôvodu   zasahovať do   práv   a oprávnených   záujmov   iných   osôb   a nesmie   byť v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka tak, ako to ustálil súd prvého stupňa.

Parcela navrhovateľky je zastavaná štátnou cestou 1/18. Táto slúži širokej verejnosti a   odporcovi,   ktorý   sa   stará   o   jej   údržbu   neprináša   žiadne   bezdôvodné   obohatenie. Priznanie nárokov navrhovateľky v súvislosti s užívaním tejto stavby by bolo v rozpore s princípom dobrých mravov. Na to správne poukázal i súd prvého stupňa.

Neobstojí ani námietka navrhovateľky, že nemožno prihliadnuť na dobré mravy, keď druhá   strana   tieto   dobré   mravy   nerešpektuje.   Odporca   v   priebehu   celého   konania deklaroval, že chce uzavrieť s navrhovateľkou kúpnu zmluvu, ale z dôvodu., že je naviazaný na štátny rozpočet je toto potrebné urobiť v ročnom predstihu.

Správne   súd   prvého   stupňa   postrehol,   že   cesta   bola   vystavená   predtým,   ako navrhovateľka   nadobudla   vlastnícke   právo.   Navrhovateľka   teda   mohla   vedieť,   že nehnuteľnosť je zastavaná cestou v dôsledku čoho bude obmedzená v jej užívaní. Tak, ako to   postrehol   súd   prvého   stupňa   možno   dôvodne   predpokladať,   že   túto   skutočnosť zohľadňovala   aj   podstatne   nižšia   kúpna   cena,   za   ktorú   navrhovateľka   nehnuteľnosť nadobudla vo vzťahu k všeobecnej cene nehnuteľností v čase nadobudnutia.

Odvolací   súd   k   tomu   ešte   poznamenáva,   že   odporca   nie   je   podnikateľským subjektom.   Nevlastní   cestnú   komunikáciu   za   účelom   dosiahnutia   zisku,   ale   táto   slúži   k bezplatnému uspokojovaniu verejnej potreby.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Z dôvodu, že na strane odporcu nevzniklo bezdôvodné obohatenie, nebolo potrebné zaoberať   sa   ďalej   vznesenou   námietkou   premlčania   i   právnym   názorom   súdu   prvého stupňa,   že   toto   právo   by   malo   byť   premlčané.   Pokiaľ   bezdôvodné   obohatenie   nemohlo vzniknúť,   je   zaoberať   sa   otázkou   premlčania   vo   vzťahu   k   predmetu   žaloby   právne irelevantné.“

Pretože   ústavný   súd   v   okolnostiach   daného   prípadu   nezistil,   že   by   rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, nemá žiaden dôvod na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej označených základných práv, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   v časti   týkajúcej   sa   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Obdobne rozhodol už aj v iných veciach (m. m. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08, I. ÚS 206/09, I. ÚS 370/2010).

3. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v konaní o individuálnych sťažnostiach   viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo slobody   sťažovateľky   (ide   teda   o   sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom článku ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným direktívam adresovaným predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov (II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Z toho vyplýva, že sťažnosť je v rozsahu namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, žeby sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie rozsudku, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, úhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011