znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 77/2010-60

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti Ú., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Ú. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2010 doručená sťažnosť Ú. (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „úrad“), zastúpeného advokátom JUDr. P. V., K. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľa“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozhodnutím č. k. 12 C 235/03-225 zo 17. februára 2006 rozhodol o jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi pohľadávku v sume 35 000 000 Sk do 30 dní po právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu; vo zvyšnej časti návrh zamietol. Ďalej mu okresný súd uložil povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 718 344 Sk do troch dní po právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu. V odôvodnení tohto rozsudku okresný súd konštatoval,   že   zo   strany   sťažovateľa   došlo   k nesprávnemu   úradnému   postupu   a že žalobcovi v dôsledku neho vznikla škoda v sume 35 000 000 Sk, ktorá predstavuje kúpnu cenu,   ktorú   by   žalobca   získal   predajom   vlastných   nehnuteľností   na   základe   zmluvy o budúcej zmluve, ktorú žalobca uzatvoril.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co/203/2006-306 z 18. októbra 2007 tak, „že rozsudok Okresného súdu Žilina v celom rozsahu potvrdil, sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume Sk 993.992,- do troch dní na účet právnej zástupkyne žalobcu. Proti tomuto rozsudku pripustil Krajský súd v Žiline dovolanie. V odôvodnení   tohto   rozsudku   Krajský   súd   v Žiline   konštatoval,   že   Okresný   súd   Žilina dostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a dospel k správnemu právnemu záveru, s ktorým sa v plnej miere stotožnil. Ďalej Krajský súd v Žiline uviedol, že ušlým ziskom žalobcu je nevyplatená kúpna cena.“.

Pripustenie   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Co/203/2006-306 z 18. októbra 2007 (právoplatnému 18. apríla 2008) odôvodnil krajský súd takto:

„Na žiadosť splnomocnenej zástupkyne odporcu pripustil odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O. s. p. možnosť podania dovolania proti svojmu rozhodnutiu, pretože pripúšťa, že môže ísť o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Otázku zásadného právneho významu formuloval odporca tak, či platná právna úprava v čase vzniku škody, t. j. zákon č. 58/1969   Zb.   v spojitosti   s Ústavou   SR   pripúšťa   náhradu   škody   aj   z   nezákonného rozhodnutia aj z nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd teda uznal odporcovi, že táto otázka má zásadný právny význam, a to i napriek tomu, že odvolací súd produkoval v rámci právneho posúdenia veci na túto konkrétnu otázku svoj jednoznačný právny názor.“

Proti rozsudku   krajského súdu podal sťažovateľ 29. apríla 2008 dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní uznesením sp. zn. 2 Cdo 210/2008 z 25. februára 2010 (toto rozhodnutie bolo vydané po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, pozn.) tak, že zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 203/2006 z 18. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podaním z 12. marca 2009 podal sťažovateľ podľa § 243e OSP podnet generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na   podanie mimoriadneho dovolania, na základe ktorého generálny prokurátor podal proti označenému rozsudku krajského súdu 17. apríla 2009 mimoriadne dovolanie, keďže bol toho názoru, že konanie pred krajským súdom (ako aj konanie pred okresným súdom) je postihnuté inou vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   že   rozhodnutie   spočíva v nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   že   rozsudkom   krajského   súdu   a   aj   rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon a podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými prostriedkami.

Najvyšší   súd   mimoriadne   dovolanie   podané   generálnym   prokurátorom   odmietol uznesením sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009 (právoplatné 7. decembra 2009), t. j.   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   bolo   už   právoplatné   a vykonateľné (15. januára 2010).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesením zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 odmietol mimoriadne dovolanie generálneho   prokurátora   a   sťažovateľa   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   trov dovolacieho   konania.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení   tohto   uznesenia konštatoval, že dovolaciemu súdu rozhodujúcemu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora je známe, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. 10. 2007, sp. zn. 5 Co 203/2006 podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého založil odvolací súd svojím rozhodnutím podľa § 238 ods. 3 O. s. p. O dovolaní žalovanej dovolací súd koná pod sp. zn. 2   Cdo   210/2008;   uznesením   zo   dňa   16.   12.   2008,   sp.   zn.   2   Cdo   210/2008   odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. 10. 2007, sp. zn. 5 Co 203/2006 do rozhodnutia v dovolacej veci. Z uvedeného vyplýva, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov žalovanej možno teda dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, ktorú možnosť žalovaná i využila. Z týchto dôvodov dovolací súd mal za to, že generálny prokurátor nebol oprávnený podať v danej veci mimoriadny opravný prostriedok.“.

Podľa   sťažovateľa   týmto   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Argumentuje tým, že ako účastník občianskoprávneho vzťahu má,   pokiaľ   ide   o   právne   vzťahy   vyplývajúce   zo   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie.

V tejto súvislosti uvádza, že „Podľa § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na   základe   podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o neprípustnosti mimoriadneho dovolania iba na základe skutočnosti,   že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline   bolo   podané   popri   mimoriadnom   dovolaní   aj   dovolanie,   ktoré   zrejme   nebude odmietnuté   pre   neprípustnosť.   Z   odôvodnenia   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 nevyplýva, že by sa Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zaoberal otázkou, v akom rozsahu sa bude rozsudok Krajského súdu v Žiline preskúmavať na základe dovolania sťažovateľa zo dňa 29. 4. 2008 a v akom rozsahu by sa tento rozsudok preskúmaval na základe mimoriadneho dovolania.“.

Na svoju podporu sa sťažovateľ odvoláva na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. 1 MCdo   10/2007),   podľa   ktorej   keď „bolo   mimoriadne   dovolanie   podané   skôr,   ako Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní podanom proti tomu istému rozsudku súdu ako mimoriadne dovolanie (o dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 29. 4. 2008, zatiaľ čo mimoriadne dovolanie, ako to vyplýva zo spisovej značky, bolo podané v roku 2007), avšak v tomto prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky neodmietol mimoriadne dovolanie ako neprípustné. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 podľa sťažovateľa vyplýva, že mimoriadne dovolanie   je   popri   dovolaní   prípustné,   ak   sa   má   na   základe   mimoriadneho   dovolania rozhodnutie súdu preskúmavať z iného hľadiska ako na základe dovolania.

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. 1 MCdo   10/2007,   ktorý   bol   aj   publikovaný   (www.nssr.blox.sk),   pripustil,   že   samotná skutočnosť   podania   dovolania   proti   určitému   rozhodnutiu   súdu   nezakladá   sama   osebe neprípustnosť mimoriadneho dovolania smerujúceho proti tomu istému rozhodnutiu súdu, sťažovateľ nemal žiadny dôvod predpokladať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa od tohto právneho názoru odchýli. Sťažovateľ predpokladajúc, že Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   je   známa   vlastná   judikatúra   (a   to   navyše   v   otázke   tak   zásadného   významu), nepovažoval za potrebné ani poukazovať na jeho rozsudok zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. 1 MCdo 10/2007.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení   uznesenia   zo   dňa   27.   11.   2009, sp. zn.   5   MCdo   6/2009   nevysvetlil,   prečo   sa   odchýlil   od   právneho   názoru   vysloveného v skutkovo a právne podobnej veci, o ktorej rozhodol rozsudkom zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. 1 MCdo 10/2007, ktorý rozsudok bol dokonca aj publikovaný ( www.nssr.blox.sk).

Do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky sťažovateľ odporúča aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 4. 2008, sp. zn. 5 Cdo 136/2007. V tomto rozsudku   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatoval,   že   ak   odvolací   súd   vysloví prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia,   je   dovolateľ   oprávnený   napadnúť   jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v   tej   konkrétne   vymedzenej   otázke,   pre   ktorú   bolo   dovolanie   pripustené,   pričom v dovolacom   konaní   potom   predmetom   posudzovania   a   riešenia   môžu   byť   len   právne otázky. Vychádzajúc z toho, ako ďalej uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky, dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmal správnosť žiadneho skutkového záveru, ale ani správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú bolo dovolanie prípustné.“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „Ak   by   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri rozhodovaní   o   dovolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   stotožnil s právnym   názorom   ohľadne   rozsahu   preskúmania   rozhodnutia   odvolacieho   súdu v prípadoch, kedy bolo dovolanie podané podľa § 238 ods. 3 O. s. p., vysloveným vo vyššie uvedenom rozsudku zo dňa 30. 4. 2008, sp. zn. 5 Cdo 136/2007, potom sa v rámci konania o dovolaní nebude rozsudok Krajského súdu v Žiline preskúmavať z tých hľadísk, z ktorých bolo   toto   rozhodnutie   napádané   v   mimoriadnom   dovolaní.   Ochranu   sťažovateľa   proti rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon (keďže odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť škodu spôsobenú nesprávnym úradným   postupom   orgánu   štátu,   hoci   podmienky   jeho   zodpovednosti   za   škodu,   ktorej náhrady sa žalobca domáhal, neboli splnené), teda nie je možné reálne dosiahnuť inými právnymi prostriedkami ako mimoriadnym dovolaním.

Senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodujúcemu   o   mimoriadnom dovolaní   nemohol   byť   neznámy   spomínaný   rozsudok   zo   dňa   30.   4.   2008,   sp.   zn. 5 Cdo 136/2007, keďže v obidvoch prípadoch predsedom senátu bol JUDr. L. G.“.Sťažovateľ je toho názoru, že „rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 o trovách konania nie je v súlade s požiadavkou spravodlivosti rozhodnutia súdu (§ 1 O. s. p.). Nie je spravodlivé, aby mala fyzická osoba alebo právnická osoba brániaca sa proti neopodstatnenej žalobe, resp. voči uplatňovaniu práva   v   zjavne   neprimeranom   rozsahu   škodu   z   obrany   proti   takejto   žalobe,   resp.   voči uplatňovaniu   práva   v   zjavne   neprimeranom   rozsahu   využitím   zákonných   prostriedkov. Podľa názoru sťažovateľa o trovách konania o mimoriadnom dovolaní možno spravodlivo rozhodnúť až v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o jeho dovolaní zo dňa 29. 4. 2008 proti rozsudku Krajského súdu v Žiline. Ak by totiž Najvyšší súd Slovenskej   republiky   dovolanie   zamietol   (a   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   by   túto sťažnosť   odmietol,   alebo   by   konštatoval,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené nebolo), s konečnou platnosťou by sa vyriešila otázka, či bola žaloba žalobcu   opodstatnená.   Pokiaľ   by   však   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok Krajského   súdu   v   Žiline   na   základe   dovolania   sťažovateľa   zo   dňa   29.   4.   2008   zrušil, o trovách   konania   o   mimoriadnom   dovolaní   by   bolo   možné   spravodlivo   rozhodnúť   až v nadväznosti na nové rozhodnutie Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline.“.

Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že «podnet na podanie mimoriadneho dovolania podal vzhľadom na stav právnej neistoty vyvolaný (podľa názoru sťažovateľa) protiústavnou   rozhodovacou   praxou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veciach dovolaní podaných podľa § 238 ods. 3 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž v týchto   veciach   akceptuje   obmedzenie   práva   priznaného   vo   výroku   rozhodnutia odôvodnením rozhodnutia. Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zo dňa 18. 12. 2007, sp. zn. 4 Cdo 274/2006, v ktorom tento súd konštatoval, že v danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O. s. p., t. j. len preto, že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň v odôvodnení rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu,   za ktorú považoval otázku,   aké účinky má zrušenie právoplatného rozhodnutia   o   udelení   príklepu.   To   znamená,   že   dovolateľ   bol   oprávnený   napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu len vo vzťahu k tej otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie, a ostatnými dovolacími námietkami sa nezaoberal. (V tejto súvislosti sťažovateľ odporúča do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 20. 2. 1997, sp. zn. III ÚS 253/96, z ktorého je zrejmé, že takýto výklad príslušných ustanovení   O.   s.   p.   je neakceptovateľný.)   Vzhľadom na   túto   (podľa   názoru sťažovateľa)   protiústavnú   prax   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   (resp.   bol) sťažovateľ   vystavený   neistote,   či   na   základe   jeho   dovolania   zo   dňa   29.   4.   2008   bude Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmať správnosť výkladu pojmu „ušlý zisk“ Krajským súdom v Žiline a Okresným súdom Žilina v ich rozsudkoch sp. zn. 5 Co 203/2006, resp. 12 C 235/03.   Za   rozhodovaciu   prax   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   samozrejme nezodpovedá žalobca. Na druhej strane to však bol práve žalobca, ktorý podaním žaloby uviedol   do   pohybu   celý   procesný   aparát,   preto   by   mal   znášať   všetky   náklady   spojené s uplatňovaním neexistujúceho práva na náhradu škody...

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5MCdo 6 /2009 o trovách konania nie je v súlade s požiadavkou spravodlivosti rozhodnutia súdu (§ 1 O. s. p.). Nie je spravodlivé, aby mala fyzická osoba alebo právnická osoba brániaca sa proti neopodstatnenej žalobe, resp. voči uplatňovaniu práva   v   zjavne   neprimeranom   rozsahu   škodu   z obrany   proti   takejto   žalobe,   resp.   voči uplatňovaniu práva v zjavne neprimeranom rozsahu využitím zákonných prostriedkov.».

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo Slovenskej republiky, za ktorú koná Ú. na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podaním z 12. mája 2011 právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania v sume 458,78 € za tri úkony právnej služby, pričom si ako platca dane z pridanej hodnoty uplatnil zvýšenie tejto sumy o príslušnú percentuálnu čiastku.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   rozhodol   uznesením   č.   k. IV. ÚS 77/2010-13 z 18. februára 2010 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd,   aby   sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril prípisom z 9. apríla 2010 takto:„Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že svojím uznesením sp.   zn.   5 MCdo 6/2009 z 27.   novembra 2009 zasiahol do jeho práv garantovaných   čl.   46   ods.1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Navrhol,   aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   toto   rozhodnutie   zrušil   a   vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie.   Sťažovateľ   namieta,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodoval v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd porušil jeho právo na súdnu ochranu, tým že odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako neprípustné, napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Uviedol, že najvyšší súd k záveru o neprípustnosti   mimoriadneho   dovolania   dospel   iba   na   základe   skutočnosti,   že   proti rozsudku Krajského súdu v Žiline bolo podané popri mimoriadnom dovolaní aj dovolanie, ktoré zrejme nebude odmietnuté pre neprípustnosť, pretože dovolací prieskum bol založený na základe pripustenia dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyslovil   obavu,   že   jeho   ochranu   proti   rozhodnutiu,   ktorým   bol   porušený   zákon   (keďže odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť škodu, hoci podmienky jeho zodpovednosti za škodu neboli splnené) nebude reálne možné dosiahnuť inými prostriedkami, za predpokladu, že najvyšší súd bude preskúmavať rozhodnutie iba v medziach pripustenej dovolacej otázky.

Najvyšší sud Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009 odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. októbra 2007, sp. zn. 5Co 203/2006, pretože ochranu práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľa možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V danom prípade proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie podľa § 238 ods. 3 O. s. p., ktoré žalovaný (sťažovateľ) aj podal a koná o ňom dovolací súd pod sp. zn. 2 Cdo 210/2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci dovolania sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 2Cdo   210/2008   rozhodol   25.   februára   2010   tak,   že   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline z 18. októbra 2007, sp. zn. 5Co 203/2006, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. K odňatiu základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   by   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   došlo   vtedy,   pokiaľ   by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (PL. ÚS 139/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 52/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konajúc   ako   súd   dovolací   uskutočnil   výklad ustanovení zákona o prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavne konformným spôsobom a v súlade s doterajšou praxou. Pri skúmaní opodstatnenosti ústavnej sťažnosti nemožno opomenúť následné rozhodnutie dovolacieho súdu o dovolaní, ktorým bolo sťažovateľovi plne vyhovené, teda jeho právo na súdnu ochranu bolo plne rešpektované.

Z   uvedených   dôvodov   navrhujem,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   zamietol;   súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Na vyjadrenie najvyššieho súdu zareagoval sťažovateľ takto: «V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľom je „Slovenská republika“ a nie   „Ú.“   ako   sa   uvádza   v podaní   NS   SR.   Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 totiž neboli porušené práva „Ú.“, ale boli   porušené   práva   „Slovenskej   republiky“.   Na   rozdiel   od   „Slovenskej   republiky“ vystupujúcej v občianskoprávnych vzťahoch ako právnická osoba, „Ú.“ ani nie je (ako štátny orgán) oprávnený podať (vo vlastnom mene) sťažnosť proti porušeniu základných práv. Oprávnenie sťažovateľa (t. j. Slovenskej republiky) podať sťažnosť proti porušeniu základných práv je bližšie odôvodnené v samotnej sťažnosti.

Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 2. 2010, sp. zn. 2Cdo 210/2008, ktoré sa spomína v podaní NS SR, sťažovateľ poznamenáva, že do dnešného dňa (t. j. do 27. 4. 2010) mu toto rozhodnutie nebolo doručené (!).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uvádza,   že   jeho   rozhodnutím   o   dovolaní   (t.   j. rozhodnutím zo dňa 25. 2. 2010, sp. zn. 2Cdo 210/2008) bolo sťažovateľovi plne vyhovené. Keďže   toto   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   dovolaní   ešte   nebolo sťažovateľovi   doručené   (!),   tento   môže   vychádzať   len   z   obsahu   podania   NS   SR,   podľa ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 10. 2007, sp. zn. 5Co 203/2006 (ďalej len „rozsudok Krajského súdu v Žiline“). Ak teda bol   na   základe   dovolania   zrušený   „len“   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline,   nemožno akceptovať   vyjadrenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   že   sťažovateľovi   bolo   v plnom rozsahu vyhovené rozhodnutím o dovolaní, pretože sťažovateľ sa dovolaním domáhal zrušenia tak rozsudku Krajského súdu v Žiline ako aj rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 17. 2. 2006, sp. zn. 12C 235/2003 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Žilina“) v napadnutej časti. Aj generálny prokurátor sa mimoriadnym dovolaním domáhal zrušenia nielen   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline,   ale   aj   rozsudku   Okresného   súdu   Žilina. Rozhodnutím o dovolaní teda (zrejme) nebolo v plnom rozsahu vyhovené sťažovateľovi. Obava sťažovateľa, že jeho dovolaniu nebude v plnom rozsahu vyhovené sa teda ukázala byť dôvodná.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s námietkou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že výklad ustanovení zákona o prípustnosti mimoriadneho dovolania uskutočnil v súlade s doterajšou praxou. Sťažovateľ už v sťažnosti proti porušeniu základných práv poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. 1 MCdo 10/2007, a na skutočnosť, že v právnej veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   neodmietol   mimoriadne   dovolanie,   aj   keď   proti   rozhodnutiu napadnutému mimoriadnym dovolaním bolo podané aj dovolanie. Sťažovateľ nemal žiadny dôvod predpokladať,   že Najvyšší súd Slovenskej republiky   sa   od tohto   (publikovaného) právneho názoru odchýli.

Podľa   sťažovateľa   bolo   mimoriadne   dovolanie   nielen   prípustné,   ale   aj   dôvodné. V mimoriadnom dovolaní (a aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania) sa namieta

- okrem iných - nesprávne právne posúdenie veci a to nesprávny výklad pojmu „ušlý zisk zo zmluvy o budúcej zmluve“. V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za relevantné riešenie otázky výšky ušlého zisku zo zmluvy o budúcej zmluve Najvyšším súdom Českej republiky napr.   v   rozsudku   (vydanom   v   právnej   veci,   v   ktorej   si   žalobcovia   uplatňovali   právo na náhradu škody spôsobenej porušením záväzku žalovanej zo zmluvy o budúcej zmluve) zo dňa 18. 12. 2007, sp. zn. 25Cdo 1415/2006, ktorý konštatoval, že žalobcom mohol ujsť majetkový   prínos   v   hodnote   rozdielu   medzi   dohodnutou   kúpnou   cenou   a   hodnotou nehnuteľností, pretože tým, že nehnuteľnosti nenadobudli, nezväčšil sa ich majetkový stav, aj keď bolo možné dôvodne očakávať, že kúpou nehnuteľností k očakávanému majetkovému prírastku   dôjde,   a   ďalej,   že   ušlý   zisk   môže   predstavovať   rozdiel   medzi   hodnotou   veci a výhodnou kúpnou cenou. Ak teda Krajský súd v Žiline aj Okresný súd Žilina považovali za ušlý zisk žalobcu kúpnu cenu dohodnutú v zmluve o budúcej zmluve, potom je zrejmé, že vec nesprávne   právne   posúdili.   Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   §   243b   ods.   3   O.   s.   p.   (ktoré ustanovenie   sa   primerane   vzťahuje   na   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní)   nedáva Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu priestor na zváženie, či zruší aj rozhodnutie súdu prvého stupňa.   Ak teda Najvyšší súd Slovenskej republiky nezrušil rozsudok Okresného súdu Žilina, hoci tak ako rozsudok Krajského súdu v Žiline spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu bolo porušené. Sťažovateľ poznamenáva, že zrušenie rozsudku odvolacieho súdu ako aj rozsudku súdu prvého stupňa predstavuje úplne inú procesnú situáciu ako „len“ zrušenie rozsudku   odvolacieho   súdu   (napr.   čo   do   možnosti   navrhovať   dôkazy   alebo   čo   sa   týka možnosti podania opravných prostriedkov).

Vychádzajúc   zo   zrušenia   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   sa   javí   dôvodnou námietka porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 o trovách konania, pretože obrana proti rozsudku Krajského súdu v Žiline bola dôvodná. Sťažovateľ je naďalej toho názoru, že o trovách konania o mimoriadnom dovolaní je možné spravodlivo rozhodnúť, až keď sa s konečnou platnosťou rozhodne, či bola žaloba dôvodná.

Z vyššie uvedených dôvodov sa sťažovateľ aj po oboznámení sa s podaním NS SR pridržiava petitu sťažnosti proti porušeniu základných práv.»

Dňa 19. júla 2010 bolo ústavnému súdu doručené podanie M. N., Česká republika, zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   v ktorom   oznámil,   že   má   právny   záujem   na výsledku konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 77/2010, pretože bol účastníkom dovolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 5 MCdo 6/2009.

M. N. k sťažnosti a vyjadreniam najvyššieho súdu a sťažovateľa zaujal zároveň toto stanovisko:

«Dňa 15. 07. 2010 bolo na poštovú prepravu odovzdané podanie klienta pána M. N. s   prílohou,   v   ktorom   žiada   o   doručenie   rovnopisu   sťažnosti   a   ďalších   listín   k veci   sa vzťahujúcich.   Podľa   poznatku   klienta   sa   v   označenej   veci   koná   proti   rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci, v ktorej bol účastníkom konania aj M. N. Nie   je sporným,   že   rozhodnutím Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len ústavný súd) môže byť na svojich právach dotknutý aj M. N.

K dnešnému dňu ústavný súd nereagoval na podanie z 15. 07. 2010. V náleze č. k. II. ÚS 379/2009-126 z 19. 10. 2010 ústavný súd povedal: „... súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa svojho   práva   na   súde   alebo   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky,   ale   aj   právo   byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva,.   že   každý   má   právo   byť   účastníkom   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   jeho   právach a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných predpisov v súlade sústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   vrátane   dohovoru prednosť   pred   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 5/02)“.

Z vysloveného záveru ústavného súdu vyplýva, že hoci M. N. nie je podľa zákona o ústavnom súde účastníkom konania podľa čl. 127 ústavy, prednostným aplikovaním čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom podľa čl. 154c Ústavy   Slovenskej   republiky   je   podstatné   zabezpečiť,   aby   jeho   základné   právo   nebolo porušené. Inak môže dôjsť k zrušeniu rozhodnutia najvyššieho súdu bez toho, aby o tom M. N. vôbec vedel, resp. aby sa k tomu mohol vôbec vyjadriť.»

Na výzvu ústavného súdu predložila právna zástupkyňa M. N. (žalobcu v konaniach pred   okresným   súdom   a krajským   súdom)   11.   februára   2011   ústavnému   súdu   kópiu rovnopisu   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   MCdo   6/2009   z 27.   novembra   2009 (nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009) a sp. zn. 2 Cdo 210/2008 z 25. februára 2010.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zaslal právnej zástupkyni M. N. 31. mája 2011 na vyjadrenie sťažnosť sťažovateľa zo 4. februára 2010, uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 77/2010-13 z 18. februára 2010, vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. KP 4/2010-18 z 9. apríla 2010 a vyjadrenie sťažovateľa z 27. apríla 2010 s tým, aby sa k nemu v lehote 15 dní od doručenia vyjadrila.

Právna   zástupkyňa   M.   N.   doručila   ústavnému   súdu   23.   júna   2011   vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom uvádza:

«Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je v súlade s judikatúrou ústavného súdu a nie je ani náznakom odmietnutia práva na prístup sťažovateľky k súdnej ochrane.

Podľa   názoru   žalobcu   skutočným   dôvodom   ústavnej   sťažnosti   je   rozhodnutie o trovách konania, ktoré, ale nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti a svojvôle. Žalobca len využil ústavou dané právo na právnu pomoc a vzhľadom na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní mu trovy konania právom patria. Nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby znášal náklady na právnu pomoc v konaní, ktoré bolo úplne nadbytočné, tak zo strany subjektu, ktorý   podal   podnet   na   mimoriadne   dovolanie,   ako   i   zo   strany   samotného   generálneho prokurátora (resp. jeho námestníka, ktorý mimoriadne dovolanie podpísal).

Samotný žalobca vníma mimoriadne dovolanie podané v čase, keď sám účastník konania   podal   dovolanie,   ktoré   je   zo   zákona   prípustné,   ako   demonštráciu   prostriedku, ktorým disponuje štát v konaní žalobcu o vlastný majetok.

3. Podľa sťažnosti z 29. 01. 2010 je za sťažovateľa označený subjekt: „Slovenská republika, za ktorú koná Ú.“.

Rovnako je označený aj subjekt v petite sťažnosti, ktorého základne právo malo byť sporný rozhodnutím porušené.

Ústavný   súd   v   uznesení   č.   k.   IV.   ÚS   77/2010-13   z   18.   02.   2010   označuje   za sťažovateľa Ú. Z označeného uznesenia ústavného súdu nie je možné zistiť z akého dôvodu označil   za   sťažovateľa   iný   subjekt   ako   je   označený   v   samotnej   sťažnosti.   V   tejto   časti ústavný súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil.

Vo vyjadrení z 27. 04. 2010 je za sťažovateľa znova označený subjekt: „Slovenská republika, za ktorú koná Ú.“.

Vo vyjadrení sťažovateľka doslova uvádza: „V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľom   je   „Slovenská   republika“   a   nie   „Ú.“   ako   sa   uvádza   v   podaní   NS   SR. Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   11.   2009,   sp.   zn.   5 MCdo/6/2009   totiž   neboli   porušené   práva   „Ú.“,   ale   boli   porušené   práva   „Slovenskej republiky“.   Na   rozdiel   od   „Slovenskej   republiky“   vystupujúcej   v občianskoprávnych vzťahoch   ako   právnická   osoba,   „Ú.“   ani   nie   je   (ako   štátny   orgán)   oprávnený   podať (vo vlastnom mene) sťažnosť proti porušeniu základných práv. Oprávnenie sťažovateľa (t. j. Slovenskej republiky) podať sťažnosť proti porušeniu základných práv je bližšie odôvodnené v samotnej sťažnosti.

Samotná   sťažovateľka   teda   spochybňuje   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k. IV. ÚS 77/2010-13 z 18. 02. 2010, ktoré za sťažovateľa označuje iný subjekt.

Žalobca poznamenáva, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú...nesprávnym úradným postupom...

Z   označeného   zákonného   ustanovenia   vyplýva   pasívna   vecná   hmotnoprávna legitimácia štátu pre konanie pred súdom a nie orgánu vystupujúceho jeho menom (§ 25 zákona č. 58/1969 Zb.). Z toho potom vyplýva, že právo na súdnu ochranu má subjekt, ktorému toto právo vyplýva z jeho hmotnoprávneho postavenia ako účastníka konania.

4. Žalobca na záver len poznamenáva, že k dnešnému dňu nemôže predmet svojho vlastníctva   užívať   a   nemá   z   neho   žiaden   úžitok   ani   po   desaťročiach.   Všeobecné   súdy a Správa katastra nerešpektujú právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí z 25. 02. 2010 sp. zn. 2Cdo/210/2008 ako i právny názor Ú. o jeho vlastníckom práve. Správa katastra odmieta vykonať záznam vlastníckeho práva do operátu katastra, odmieta povoliť vklad   vlastníctva   na   základe   kúpnej   zmluvy,   všeobecné   súdy   odmietajú   autoritatívnym výrokom určiť vlastníctvo a zosúladiť tak stav právny so stavom v katastri nehnuteľností. Tvrdenia, že žalobcovi nevznikla škoda z titulu ušlého zisku nemajú oporu v aktuálnom reálnom   stave,   v   ktorom   sa   nachádza   snaha   74   -   ročného   žalobcu   o úžitok   zo   svojho majetku.

5. Žalobca uplatňuje trovy konania pred ústavným súdom nasledovne:

- §11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/, § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. 120,23,- EUR + 7,21,- EUR ( režijný paušál) + 20% DPH................... 152,93,- EUR (prevzatie a príprava - rok 2010)

- §11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. b/, § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. 123,50,-   EUR   +   7,41,-   EUR   (režijný   paušál)   + 20%...............................   157,09,- EUR (písomné podanie - 20.06.2011).»

Právna zástupkyňa M. N. argumentuje vo svojom vyjadrení aj uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 391/09-11 z 26. novembra 2009, ktorým ústavný súd už v rovnakej veci rozhodol.

Z prípisu   súdneho   exekútora   JUDr.   J.   K.,   Ž.,   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   55 Er/181/2010-26,   EX   376/2010   z 28.   júna   2010 v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   20   CoE/498/2010-34   z 11. novembra 2010 bol povolený odklad exekúcie do rozhodnutia ústavného súdu v konaní sp. zn. IV. ÚS 77/2010.

Ústavný súd za účelom svojej informovanosti vo veci sťažovateľa preskúmal aj spis okresného súdu sp. zn. 12 C 235/2003, z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti:

V dedičskom konaní po neb. L. N. okresný súd vydal dve opravné uznesenia, a to č. k. NcG 131/02-10 z 12. augusta 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. septembra 2002, a sp. zn. D 538/58 z 30. augusta 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. októbra 2006, a obidve sa týkali opravy výroku uznesenia bývalého Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 538/58-14 z 24. apríla 1959, a to zápisov vyznačených v poz. knihe katastrálneho územia B.

V uvedenom spise okresného súdu je založené aj rozhodnutie Správy katastra (ďalej len „správa katastra“) č. V-23660/10 z 8. októbra 2010 o návrhu vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania, a to M. N., Maďarská republika   (ako   predávajúcim),   a JUDr.   K.   M.,   rod.   P.,   a Mgr.   K.   P.,   (ako   kupujúcimi), týkajúce sa nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., ktorým Okresný súd Bratislava II prerušil konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva z dôvodu nedostatkov v identifikácii pozemkov, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy.

Zo spisu ďalej vyplýva, že Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 7 C/163/2008-388 zo 6. decembra 2010 zamietol návrh M. N., Maďarská republika, proti odporcovi D., B., na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vzhľadom na to, že nemožno jednoznačne na základe predložených listinných dôkazov identifikovať vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti, ktoré je predmetom už uvedenej kúpnej zmluvy.

V súvislosti   s podaním   návrhu   M.   N.   ako   žalobcu   v namietanom   konaní   pred všeobecnými súdmi na náhradu škody v sume 38 500 000 Sk proti žalovanej Slovenskej republike, a to 1. zastúpenej M., 2. zastúpenej Ú., doručeného okresnému súdu sa v spise sp. zn. 12 C 235/03 nachádza aj informácia predsedu okresného súdu z 12. decembra 2003 adresovaná všetkým   jeho zamestnancom,   v ktorej   uvádza,   že   23. júna 2003   bol   podaný návrh vo veci sp. zn. 27 C 135/03 na náhradu škody v sume 19 210 000 Sk proti Slovenskej republike, M., a ten istý navrhovateľ podal 27. augusta 2003 žalobu o 38 500 000 Sk opäť proti tomu istému žalovanému a aj proti Ú. s tým, že táto žaloba bola podaná v rovnakom znení   desaťkrát,   žalobca   nebol   v konaní   zastúpený   právnym   zástupcom,   nepodával   ju žalobca osobne, ale iná osoba, ktorá uvádzala, že bola len poverená doručiť podanie do podateľne,   pričom   tieto   žaloby   podala   krátko   pred   15.00   h.   V niektorých   veciach   boli následne konania zastavené a v niektorých bola žaloba zobratá späť, až na jedno, práve konanie vedené vo veci sp. zn. „12 C“ nebolo zastavené pre litispendenciu ani návrh nebol zobratý späť.

Súčasťou   spisu   bol   aj   návrh   právnej   zástupkyne   M.   N.   z 15.   marca   2011,   aby konajúci súd pripustil vstup obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., do konania v procesnom postavení žalobkyne, a to z toho dôvodu, že žalobca M. N. jej postúpil svoju pohľadávku proti žalovanej Slovenskej republike.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení krajskému súdu 30. mája 2011 k návrhu na vstup obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   do   konania   vyjadril   svoju   pochybnosť   o možnosti realizácie tohto návrhu, keďže má vedomosť o tom, že spoločnosť S. listom z mája, resp. júna 2008 požiadala M. o úhradu pohľadávky v sume 35 993 992 Sk v zmysle rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/203/2006   z 18.   októbra   2007   poukazujúc   na   uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 39 Er/1045/2008 z 8. decembra 2008 (právoplatné 23. decembra 2008), v ktorom sú uvedené pochybnosti Okresného súdu Bratislava II o tom, či žalobca (M. N.) 25. júna 2008 skutočne disponoval aktívnou legitimáciou pri postúpení pohľadávky z exekučného titulu na spoločnosť I., s. r. o., a na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 258/2010 z 26. januára 2011, keď Krajský súd v Bratislave považoval za zrejmé, že žalobca opakovane pred podaním návrhu na začatie exekúcie, ako aj následne po podaní návrhu na začatie exekúcie z toho istého exekučného titulu uzatváral zmluvy o postúpení pohľadávky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len subsidiárne.   Zásada   subsidiarity   reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   I. ÚS 37/95,   II. ÚS 21/96,   II. ÚS 58/98,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, II. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zaručuje,   že   každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4   ústavy   v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a vzhľadom   na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodné   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (pozri   napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v súlade s judikatúrou   Európskeho súdu   pre ľudské   práva (ďalej len „ESĽP“).

Článok   46   ods.   1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj   východiskom   ústavnej   úpravy   jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd   ale   zároveň   zdôrazňuje,   že   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   automaticky   považovať   za   porušenie   základného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. m.   m.   II. ÚS 63/06).   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladný   výklad   zákonov   týkajúcich   sa rozhodovacej   činnosti   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   Slovenskej   republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jediný zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu   (žalobe)   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I. ÚS 35/98),   ale   tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého rámec ustanovuje § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Pritom   všeobecný   súd   však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   Annuaire,   č.   303-B).   Odôvodnenie rozhodnutí   všeobecných   súdov   preto   tvorí   súčasť   spravodlivého   súdneho   procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných   a pritom   legálnych   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na   rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v konaní   a pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a to   minimálne   v takej   miere,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie pri   preskúmavaní rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ako aj na svoju   doterajšiu   judikatúru k čl. 46   ods.   1   ústavy   aplikovateľnú   vzhľadom   na   obsah   námietok   sťažovateľa   aj   na rozhodovanie o tejto sťažnosti.

A.

1. V prvom rade považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k otázke postavenia Slovenskej   republiky   ako   účastníčky   konania   pred   ústavným   súdom.   Úrad   v sťažnosti uviedol,   že   sťažnosť   podáva   v zastúpení   Slovenskej   republiky,   tvrdiac,   že   štátny   orgán nemôže byť subjektom, ktorého základné práva by mohli byť porušené. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie poukázal na to, že ústavný súd prijal na ďalšie konanie „len“ sťažnosť úradu, a nie Slovenskej republiky. Na túto skutočnosť poukázal aj najvyšší súd, ako aj M. N. vo svojich vyjadreniach.

Predmetom   namietaného   konania   pred   všeobecnými   súdmi   bolo   rozhodovanie o náhrade   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   č.   58/1969   Zb.   štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán   štátnej   organizácie   (ďalej   len   „štátny   orgán“).   Štát   zodpovedá   taktiež   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ak štát nahradil podľa ustanovení tohto zákona   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím,   má   právo   požadovať   úhradu   od štátneho   orgánu,   ktorý   nezákonné   rozhodnutie   vydal,   ak   má   spôsobilosť   mať   práva a povinnosti.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   taktiež   ustanovuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci [§ 1 písm. a)].

Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že podľa čl. 127 ústavy rozhoduje   o porušení   základných   práv   a slobôd   právnických   a fyzických   osôb.   Takouto právnickou osobou v konaní pred ústavným súdom nemôže byť Slovenská republika, ale len jej orgány, t. j. štátne orgány. Tieto môžu byť účastníkmi konania v konaní pred ústavným súdom   v rozsahu   korešpondujúcom   rozsahu   a druhu   ich   právomoci   a v rozsahu   práv a povinností, ktorými ako právnické osoby disponujú.

Úrad   bol   účastníkom   napadnutého   súdneho   konania   práve   v súvislosti s výkonom svojich   právomocí,   ktoré   mu   boli   zverené,   a jeho   rozhodnutím   malo   dôjsť ku vzniku škody M. N., ktorej náhradu si uplatňuje v označeným súdnych konaniach podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na uvedené v konaní o namietanom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom je účastníkom konania sťažovateľ (úrad),   a nie Slovenská republika. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 146/09, II. ÚS 182/2010, IV. ÚS 60/2010).

2. M. N. prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vzniesol voči ústavnému súdu požiadavku, aby mu ústavný súd poskytol možnosť vyjadriť sa k sťažnosti a k stanovisku najvyššieho   súdu,   keďže   ako   účastník   konania,   v ktorom   bolo   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   vydané,   má   opodstatnený   právny   záujem   na   výsledku   tohto   konania, pretože jeho práva ním môžu byť dotknuté, pričom túto požiadavku odôvodnil takto: «V náleze č. k. II. ÚS 379/2009-126 z 19. 10. 2010 ústavný súd povedal:,,... súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa svojho   práva   na   súde   alebo   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky,   ale   aj   právo   byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že   každý   má   právo   byť   účastníkom   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   jeho   právach a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných predpisov v súlade sústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   vrátane   dohovoru prednosť   pred   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 5/02)“.

Z vysloveného záveru ústavného súdu vyplýva, že hoci M. N. nie je podľa zákona o ústavnom súde účastníkom konania podľa čl. 127 ústavy, prednostným aplikovaním čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom podľa čl. 154c Ústavy   Slovenskej   republiky   je   podstatné   zabezpečiť,   aby   jeho   základné   právo   nebolo porušené. Inak môže dôjsť k zrušeniu rozhodnutia najvyššieho súdu bez toho, aby o tom M. N. vôbec vedel, resp. aby sa k tomu mohol vôbec vyjadriť.»

Ústavný   súd   akceptoval   požiadavku   M.   N.,   poskytol   mu   možnosť   vyjadriť   sa k relevantným   otázkam,   sťažnosti   a vyjadreniam   účastníkov   konania   v súlade   so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 91/08), v zmysle ktorej ho v danej veci považuje za dotknutú osobu v tomto konaní.

Keďže zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nevyplýva, že by M. N. bolo možné   priznať   postavenie   vedľajšieho   účastníka   konania   (inštitút   vedľajšieho   účastníka konania   je   explicitne   ustanovený   podľa   zákona   o ústavnom   súde   len   v konaní   o súlade právnych predpisov), ústavný súd umožňuje fyzickým osobám a právnickým osobám, ktoré môžu byť rozhodnutím ústavného súdu dotknuté týmto spôsobom, zúčastňovať sa na konaní o sťažnosti, ktoré má pre nich právny význam.

B.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako neprípustné, pretože ochranu svojich práv mohol sťažovateľ dosiahnuť inými prostriedkami, čo aj využil; poukázal pritom aj na judikatúru najvyššieho súdu.

Pri svojom rozhodovaní o sťažnosti ústavný súd považoval za relevantné posúdiť

1. vzťah dovolania podaného podľa § 239 ods.   2 písm. a) OSP a mimoriadneho dovolania v občianskom súdnom konaní,

2. dátum rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní a o mimoriadnom dovolaní,

3. obsah dovolania a obsah mimoriadneho dovolania.

1. Ku vzťahu dovolania a mimoriadneho dovolania ústavný súd uvádza: Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je v dispozičnej sfére účastníka konania,   t.   j.   v danom   prípade   sťažovateľa,   na   ktorý   sa   vzťahuje   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde a ktorý aj sťažovateľ využil. Za špecifikum dovolania podaného podľa § 239 ods. 2 písm. a) OSP treba považovať skutočnosť, že ho možno podať len na základe uznesenia odvolacieho súdu nad rámec explicitne ustanovených dôvodov   v Občianskom súdnom poriadku, a to vtedy, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Za   také   možno   považovať také   rozhodnutia,   ktorými   súdna   prax   rieši   prípad,   na ktorý nemožno   aplikovať   predošlú   judikatúru,   alebo   judikatúra   v danej   právnej   otázke   je nejednotná   a chýba   zjednotenie   judikatúry   jednak   najvyšším   súdom,   alebo   ide o interpretáciu a aplikáciu nového právneho predpisu.

Mimoriadne   dovolanie   je   taktiež   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   je   však v dispozičnej sfére generálneho prokurátora, aj keď podnet na jeho podanie môže podať účastník   konania   alebo   osoba   dotknutá   rozhodnutím   súdu,   alebo   osoba   poškodená rozhodnutím súdu (§ 243e OSP), t. j. nejde o bezprostredný, t. j. účinný právny prostriedok v rukách účastníka konania. Za špecifikum mimoriadneho dovolania možno považovať to, že   generálny   prokurátor   môže   napadnúť   mimoriadnym   dovolaním   rozsudky   všetkých stupňov   súdov,   okrem   rozsudkov   o dovolaní   a o mimoriadnom   dovolaní,   uznesenia s výnimkou uznesení o vedení konania, platobné rozkazy, rozkazy na plnenie, zmenkové platobné   rozkazy,   šekové   platobné   rozkazy.   V danom   prípade   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor aj vyhovel, podal sťažovateľ ako žalovaný (úrad) v označených konaniach pred všeobecnými súdmi.

Relevantnou otázkou, ku ktorej ústavný súd musel zaujať stanovisko, bola otázka, či vzťah dovolania podaného podľa § 239 ods. 2 písm. a) OSP a mimoriadneho dovolania sa spravuje   princípom   subsidiarity.   Vzhľadom   na   rozdiel   medzi   aktívne   procesne legitimovanými   subjektmi   na   podanie   dovolania   a na   podanie   mimoriadneho   dovolania a špecifiká   ich   podávania   podľa   názoru   ústavného   súdu   medzi   týmito   mimoriadnymi opravnými   prostriedkami   vzťah   subsidiarity   nie   je   a v nadväznosti   na   to   neexistuje   ani podmienka prioritného využitia dovolania pred podaním mimoriadneho dovolania, aj keď v danom prípade sťažovateľ pri podávaní dovolania takúto postupnosť zachoval.

2. K časovému vzťahu podania dovolania a mimoriadneho dovolania a rozhodnutia o nich ústavný súd uvádza:

Podanie   dovolania   v danej   veci   síce   časovo   predchádzalo   podaniu   mimoriadneho dovolania, avšak rozhodnutiu o dovolaní časovo predchádzalo rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd už rozhodol o mimoriadnom dovolaní jeho zamietnutím (uznesením z 27. novembra 2009) a bezprostredne   po   prijatí   sťažnosti   (podanej   z dôvodu   zamietnutia   mimoriadneho dovolania)   na   ďalšie   konanie   (18.   februára   2010)   najvyšší   súd   rozhodol   aj   o dovolaní (uznesením z 25. februára 2010) tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 203/2006 z 18. októbra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Čas rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní a mimoriadnom dovolaní a čas rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti patril ku skutočnostiam, ktoré ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

3.   K obsahovej   stránke   a v nadväznosti   na   to   k obsahovému   (vecnému)   vzťahu dovolania a mimoriadneho dovolania ústavný súd uvádza:

Za relevantnú skutočnosť pre určenie vecného vzťahu konania o dovolaní a konania o mimoriadnom   dovolaní   ústavný   súd   považoval   východisko   porovnania   dôvodov obsiahnutých   tak   v dovolaní,   ako   aj   v mimoriadnom   dovolaní.   Z hľadiska   zákonom (Občiansky súdny poriadok) ustanovených dôvodov na podanie obidvoch mimoriadnych opravných prostriedkov sťažovateľ aj generálny prokurátor uviedli, že ide o

- vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- nesprávne právne posúdenie veci ako základ pre rozhodnutie príslušného súdu. Sťažovateľ dôvody   na podanie dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP formuloval takto:

«Podľa § 9 ods. 1 v spojitosti s § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb... možno určiť len ústredný orgán, ktorý vystupuje v mene štátu v právnych vzťahoch týkajúcich sa škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a to určením odvetvia štátnej správy, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie....

... zákon č. 58/1969 Zb. podľa nášho názoru nesplnomocnil žiadny subjekt, aby v jeho mene konal v právnych vzťahoch týkajúcich sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, resp. takýto subjekt podľa zákona č. 58/1969 Zb. nie je možné určiť. Žiadny   subjekt   podľa   nášho   názoru   nie   je   oprávnený   v   mene   štátu   nahradiť   škodu spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom,   keďže   žiadny   subjekt   nemá   oprávnenie vystupovať   v mene   štátu v právnych   vzťahoch   týkajúcich   sa náhrady   škody spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom.   Vzhľadom   na   uvedené   nemožno   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa nášho názoru nahradiť....

Odvolací   súd   neobjasnil   v   odôvodnení   rozsudku,   z   ktorého   ustanovenia   zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva možnosť nahradiť škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a či existuje štátny organ, ktorý by bol oprávnený konať v mene štátu v právnych vzťahoch upravených i v zákone č. 58/1969 Zb., ktoré vznikli z nesprávneho úradného postupu a teda či existuje štátny orgán oprávnený vykonať úkon smerujúci, k náhrade škody. Pokiaľ takýto orgán neexistuje, resp. ho nemožno určiť zákon č. 58/1969 Zb. nepripúšťa náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ by sa mal takýto orgán určiť na základe analógie, mal odvolací súd objasniť, či nie je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ak štátny orgán koná, resp. má konať na základe analógie.

Rozhodnutie   teda   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (§   241   ods.   2 písm. c) O. s. p.).

V odôvodnení cit. rozsudku odvolací súd uviedol, že „navrhovateľovi bola spôsobená škoda vo forme ušlého zisku v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podstatou ušlého zisku je ujma vyjadriteľná v peniazoch.“ Ďalej odvolací súd uviedol, že „ušlým ziskom   navrhovateľa   je   nevyplatená   kúpna   cena.“  ...   Podľa   nášho   názoru   pokiaľ   ide o otázku existencie škody vo forme ušlého zisku a jej výšky, odvolací súd nesprávne vyložil pojem „ušlý zisk“.   Ušlý zisk sa   obvykle vymedzuje   ako ujma vyjadriteľná v peniazoch spočívajúca   v   tom,   že   poškodený   v   dôsledku   škodnej   udalosti   nedosiahne   rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí, t.j. keby nebolo došlo k vzniku škody, resp. k udalosti, z ktorej škoda vznikla.... Kúpnu cenu dojednanú v kúpnej zmluve alebo v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy možno považovať za ušlý zisk, len ak všeobecná hodnota predmetu kúpy určená napr. znaleckým posudkom je 0,-Sk. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ani z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu   nevyplýva,   že   okresný   súd   alebo   odvolací   súd   zisťovali   všeobecnú   hodnotu nehnuteľnosti. V tejto súvislosti by sme chceli poukázať na ustanovenie § 120 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie   nevyhnutné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   V   danom   prípade   bolo   potrebné   zistiť všeobecnú hodnotu predmetu kúpy, aby bolo možné rozhodnúť, či navrhovateľovi vznikla škoda a teda, či je splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu. Vykonanie dôkazu bolo teda nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 213 ods. 3 O. s. p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212 ods. 3 O. s. p....

Pokiaľ   teda   odvolací   súd   mal   za   to,   že   ušlým   ziskom   je   kúpna   cena   dojednaná v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy bez odpočítania všeobecnej hodnoty predmetu kúpy od uvedenej kúpnej ceny, rozhodnutie odvolacieho súdu podľa nášho názoru spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.) - odvolací súd nesprávne vyložil pojem „ušlý zisk“.

V tejto súvislosti za otázku po právnej stránke zásadného významu možno považovať otázku, či je možné považovať za ušlý zisk z kúpnej zmluvy alebo zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy kúpnu cenu dojednanú v kúpnej zmluve alebo v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy bez odpočítania všeobecnej hodnoty predmetu kúpy, určenej napr. znaleckým posudkom od uvedenej kúpnej ceny....

V tejto súvislosti za otázku po právnej stránke zásadného významu zrejme možno považovať aj otázku, či predávajúcemu z kúpnej zmluvy alebo budúcemu predávajúcemu zo zmluvy   o   uzatvorení   budúcej   kúpnej   zmluvy   vznikla   škoda   vo   forme   ušlého   zisku, neuzatvorením   kúpnej   zmluvy   alebo   zmluvy   o   uzatvorení   budúcej   kúpnej   zmluvy,   ak   je predávajúci alebo budúci predávajúci aj naďalej vlastníkom predmetu kúpy v situácii, kedy nemožno objektívne vylúčiť, že predávajúci alebo budúci predávajúci v budúcnosti predá predmet kúpy za pre seba aspoň tak výhodných alebo výhodnejších podmienok, aké boli dojednané   v   kúpnej   zmluve   alebo   v   zmluve   o   uzatvorení   budúcej   kúpnej   zmluvy, k uzatvoreniu ktorej nedošlo....

Dňa 1. 4. 1964 nadobudol účinnosť zákon č. 22/1964 Zb., podľa ktorého zápisy do evidencie nehnuteľností mali evidenčné účinky.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   je   nesprávne   konštatovanie   krajského   súdu,   že navrhovateľ nemôže užívať svoj majetok. Navrhovateľ nadobudol právo k nehnuteľnosti dedením a teda k tomu, aby mohol realizovať svoje právo k nehnuteľnosti jej užívaním nie je potrebný zápis do katastra nehnuteľností.

Súd   teda   nesprávne   vyložil   príslušné   ustanovenia   vyššie   uvedených   právnych predpisov, čo mohlo mať vplyv na rozhodovanie súdu o možnosti navrhovateľa disponovať predmetom dedičstva a teda aj o jeho oprávnení previesť predmet dedičstva na iné subjekty. Aj bez zápisu do katastra nehnuteľností bol oprávnený navrhovateľ uzatvoriť kúpnu zmluvu, podľa ktorej predmetom kúpy mala byť časť jeho vyššie uvedeného dedičstva.

Aj v súvislosti s týmto možno konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu podľa nášho   názoru   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (§   241   ods.   2   písm.   c) O. s. p.)....

Nesprávny úradný postup musí   byť   hlavnou,   priamou a bezprostrednou príčinou škody. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, či na základe návrhu na vykonanie záznamu doručeného Správe katastra, resp. jej právnemu predchodcovi (ďalej len „správa katastra“) dňa 28. 10. 2002 bolo možné vykonať zápis do katastra nehnuteľností.... Aj   v   súvislosti   s   týmto   možno   konštatovať,   že   rozhodnutie   podľa   nášho   názoru spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.) - odvolací súd nesprávne vyložil zákon č. 58/1969 Zb. a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce   podmienky   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom....

Pokiaľ by mal dovolací súd za to..., že dovolací súd má prihliadnuť v prípadoch, keď dovolanie bolo podané podľa § 238 ods. 3 O. s. p., len na odôvodnenie dovolania, ktoré nadväzuje na otázku po právnej stránke zásadného významu formulovanú v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, avšak neuvedenú vo výroku tohto rozsudku, je podľa nášho názoru   potrebné,   aby   dovolací   súd   objasnil   dôvod   nesprávnosti   výkladu   obsiahnutého v uvedenej poznámke. Pokiaľ by teda dovolací súd neprihliadol na tú časť odôvodnenia dovolania,   ktorá   nenadväzuje   na   otázku   po   právnej   stránke   zásadného   významu sformulovanú v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, navrhujeme, aby dovolací súd túto časť odôvodnenia dovolania bral na zreteľ, pri rozhodovaní, či konanie malo vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. totiž ustanovuje, že ak nejde o vady uvedené v § 237 O. s. p., neprihliada (dovolací súd) na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Inou vadou konania, mimo vád uvedených v § 237 O. s. p., je aj neúplné zistenie skutkového stavu, spočívajúce v nezistení všeobecnej hodnoty predmetu kúpy vykonaním potrebného   dôkazu.   Následkom   neúplné   zisteného   skutkového   stavu   je   nesprávne rozhodnutie   súdu   vo   veci,   prinajmenšom   pokiaľ   ide   o   výšku   škody,   ktorá   mala navrhovateľovi vzniknúť....

Ďalšou vadou konania je nesprávne zistenie skutkového stavu odvolacím súdom (ako, aj   súdom   prvého   stupňa),   ktorý   v   odôvodnení   predmetného   rozsudku   uviedol,   že „navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiach nachádzajúcim sa v katastrálnom území B. titulom dedenia po svojom otcovi Dr. L. N., ktorý zomrel dňa...“

- str. 8 písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu. Z uznesenia Okresného súdu v Žiline č. NcG 131/02 - 10 zo dňa 12.8.2002 je však nepochybné, že navrhovateľ zdedil len spoluvlastnícky   podiel   k predmetným   nehnuteľnostiam   a   teda,   že   nadobudol   práva   a povinnosti   spoluvlastníka.  ...   V súvislosti   s   uvedeným   nesprávnym   skutkovým   zistením odvolacieho súdu (ako aj súdu prvého stupňa) je potrebné poukázať na to, že predmetom kúpy podľa budúcej kúpnej zmluvy, ako to bolo dojednané v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej   zmluvy,   „boli   nehnuteľnosti,   ktoré   boli   predmetom   zápisu   do   katastra nehnuteľností.“... Aj podľa výpovede Ing. V. Ď. pred súdom prvého stupňa predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli „nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území B..“   -   str.   6   písomného   vyhotovenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Zrejme   mali   byť predmetom kúpy nehnuteľnosti, ku ktorým navrhovateľ dedením po Dr. L. N. nadobudol spoluvlastnícky podiel.... Budúcu kúpnu zmluvu mohol teda navrhovateľ uzatvoriť, len ak bol v čase kedy sa mala budúca kúpna zmluva uzatvoriť výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Či bol navrhovateľ v čase, kedy sa mala budúca kúpna zmluva uzatvoriť, výlučným   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností,   mal   odvolací   súd   zisťovať   vykonaním potrebných   dôkazov   aj   bez   návrhu   účastníkov   konania   podľa   §   213   ods.   3   O.   s.   p. v spojitosti s § 120 ods. 1 tretia veta O. s. p., keďže takéto zistenie bolo potrebné pre rozhodnutie vo veci – pokiaľ totiž navrhovateľ v čase, kedy sa mala uzatvoriť budúca kúpna zmluva, nebol výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľnosti a to, že sa do tohto času nestal   výlučným   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností,   nebolo   spôsobené   pochybením správy katastra, prípadná škoda nevznikla v príčinnej súvislosti s postupom správy katastra.... Aj keby správa katastra vykonala zápis na základe „záznamových listín“ v spojitosti s uznesením Okresného súdu v Žiline č. NcG 131/02-10 zo dňa 12. 8. 2002, mohol mať navrhovateľ   k   dispozícii   len   list   vlastníctva,   na   ktorom   by   bol   zapísaný   ako   podielový spoluvlastník,   čo   by   zrejme   nestačilo   k   uzatvoreniu   budúcej   kúpnej   zmluvy,   ktorej predmetom mali byť nehnuteľnosti.

Nesprávnym skutkovým zistením je podľa nášho názoru aj zistenie odvolacieho súdu, že navrhovateľovi bola zmarená možnosť získať úžitok z majetku jeho predajom postupom pracovníkov   katastra   (-   str.   8   písomného   vyhotovenia   rozsudku   odvolacieho   súdu). Odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosť, že ani po predložení uznesenia Okresného súdu v Žiline č. NcG 131/02-10 zo dňa 12. 8. 2002 správe katastra nebolo možné vykonať záznam....   z   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu...   nie   je   zrejmé   akú   lehotu nerešpektovali pracovníci katastra na vykonanie zápisu do katastra nehnuteľností (možno len predpokladať, že ide o lehotu na vykonanie záznamu), resp. pokiaľ mal odvolací súd za to,   že   správa   katastra   mala   vykonať   záznam,   mal   odvolací   súd   objasniť,   prečo   bol nesprávny záver správy katastra a prokurátora Okresnej prokuratúry B., podľa ktorých vykonanie   záznamu   na   základe   predložených   listín   nebolo   možné.   Taktiež   je   potrebné poukázať na tú skutočnosť, že aj keby správa katastra vykonala záznam, bol by navrhovateľ zapísaný v katastri nehnuteľností len ako podielový spoluvlastník a teda výpisom z listu vlastníctva by nemohol preukázať, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, z čoho vyplýva, že aj keby bol záznam vykonaný, pokiaľ by sme sa aj stotožnili zo záverom, že k   budúcej   kúpnej   zmluve   bolo   potrebné   pripojiť   výpis   z   listu   vlastníctva,   nemohol   by navrhovateľ uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu, keďže by nemohol výpisom z listu vlastníctva preukázať výlučné vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.

... pokiaľ by mal aj dovolací súd za to, že správa katastra sa dopustila nesprávneho úradného postupu, nemožno ho považovať za hlavnú príčinu škody, a rozhodnutie je teda nesprávne,   pričom   nesprávnosť   rozhodnutia   je   spôsobená   aj   nesprávnym   zistením skutkového stavu.»

Priestor na podanie dovolania za danej právnej situácie vytvoril odvolací súd, keď uznal, že otázka, či platná právna úprava v čase vzniku škody, t. j. zákon č. 58/1969 Zb. v spojitosti s ústavou pripúšťa náhradu škody aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia, resp. z nesprávneho úradného postupu, má zásadný právny význam, a to aj napriek tomu, že v rámci právneho posúdenia veci mal na túto otázku svoj jednoznačný právny názor.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní označil podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP tieto dôvody, ktoré ho viedli k podaniu mimoriadneho dovolania:

„Keďže žalobca nepredložil katastrálnemu úradu na vykonanie záznamu perfektnú verejnú listinu s prílohami spôsobilú na vykonanie záznamu údajov v nej uvedených, som toho názoru, že katastrálny úrad nepostupoval pri vykonaní záznamu v rozpore s § 43 ods. 1 písm.   b)   katastrálneho   zákona,   pretože   na   takýto   prípad   sa   zákonom   stanovená   lehota nevzťahovala....

V ČI.   III   zmluvy o budúcej kúpnej   zmluve sa žalobca zaviazal,   že nehnuteľnosti uvedené v bode II tejto zmluvy odpredá budúcemu kupujúcemu v lehote 5 dní od zápisu práv k nehnuteľnostiam katastrálnym úradom. Teda žalobca sa dobrovoľne zaviazal k uzavretiu kúpnej   zmluvy   až   po   vyhotovení   listu   vlastníctva   napriek   tomu,   že   ako   dedič   sa   stal vlastníkom nehnuteľností smrťou poručiteľa (§ 460 OZ), ktorú skutočnosť verejné listiny

-uznesenie   Štátneho   notárstva   v Ž.   z   24.   apríla   1959   č.   k.   D   538/58-14   a   uznesenie Okresného súdu v Žiline z 12. augusta 2002 č. k. NcG 131/02-10 iba deklarovali. Záznam týchto verejných listín v katastri nehnuteľností má výlučne evidenčný charakter (§ 5 ods. 2 katastrálneho zákona)....

... žalobca sa s budúcim kupujúcim dohodol na podmienke, ktorej splnenie nebolo pre uzavretie   kúpnej   zmluvy potrebné   a katastrálny zákon pri podaní   návrhu   na vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy preukázanie vlastníctva kupujúceho výpisom z listu   vlastníctva   v   takomto   prípade   nevyžadoval.   Preto   som   toho   názoru,   že   absencia zápisu vlastníctva v prospech žalobcu nemohla byť prekážkou k uzavretiu kúpnej zmluvy, keď verejná listina vlastníctvo predávajúceho deklaruje.... Táto príčinná súvislosť existuje výlučne medzi vôľou zmluvných strán vyjadrenou v obsahu zmluvy a v prípade, ak by aj vznik škody žalobca preukázal, nie je za ňu zodpovedný žalovaný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody ani ušlý zisk. K poškodeniu nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu nedošlo a výšku odplaty   pri   predaji   nehnuteľností,   t.   j.   cenu   nehnuteľností,   ktorá   mu   nebola   zaplatená následkom neuzavretia kúpnej zmluvy, nemožno považovať za zisk. Ušlý zisk sa chápe ako ujma   spočívajúca   vtom,   že   u   poškodeného   nedôjde   v   dôsledku   škodnej   udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný priebeh   vecí.   O   takýto   prípad   nejde.   Cena   nehnuteľností   je   vzájomným   plnením vyplývajúcim zo zmluvy. Keďže k plneniu nedošlo, predmet budúcej kúpnej zmluvy zostal vo vlastníctve žalobcu.

V   dôsledku   toho,   že   súdy   oboch   stupňov   nesprávne   právne   posúdili   naplnenie zákonných predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/19.69 Zb., naplnili dôvod na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP....

Katastrálny zákon pre kúpnu zmluvu na to, aby bola listinou spôsobilou na vklad, predpisuje obsahové náležitosti, okrem iného označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území   /§   42   ods.   2   písm.   c)   katastrálneho   zákona/.   Zmluva   o   budúcej   kúpnej   zmluve označenie nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom kúpnej zmluvy, podľa katastrálnych území neobsahuje. V úvode Čl. II zmluvy je uvedené, že žalobca je vlastníkom v podiele 1/4 nehnuteľností vedených v Pozemkovej knihe katastrálneho územia B. vo vložke č. 3669 A I r. č. 4, 7, 8, 9, 10, m. č. 15333, 15334, 15336, 15344, 15335, B 7, avšak v ďalšom texte na strane 2/ zmluvy, kde sa uvádza, ktoré nehnuteľnosti podľa stavu v katastri nehnuteľností zodpovedajú pozemnoknižnym vložkám, sa pri parcelnom čísle pozemkov evidovaných v súbore   popisných   informácií   označenie   nehnuteľností   podľa   katastrálnych   území nenachádza.   Z   uvedeného   dôvodu   nie   je   obsah   zmluvy   dostatočne   určitý   a   neobsahuje náležitosti predpísané katastrálnym zákonom a preto je zmluva o budúcej kúpnej zmluve absolútne neplatným právnym úkonom (§ 37 ods. 1 OZ) a na jej základe nemôže byť platne založený nárok na náhradu škody. Otázku platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ako právneho základu uplatneného nároku, mali súdy oboch stupňov vyriešiť v rámci zistenia skutkového stavu veci, posúdiť ako prejudiciálnu otázku a zo zistených nedostatkov vyvodiť relevantné právne závery. Keďže tak nepostupovali, zaťažili konanie inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa §243f ods. 1 písm. b) OSP.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   dôvody   na   podanie   týchto   mimoriadnych   opravných prostriedkov sú v obidvoch prípadoch rovnaké [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) a § 243j ods. 1 písm. b) a c) OSP] – smerujú proti označenému rozsudku krajského súdu z dôvodov, že konanie je postihnuté inou vadou (ako uvedenou v § 237 OSP), ktorá mala za následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a spočíva   na   nesprávnom   posúdení   veci.   V obidvoch prípadoch sa uplatňujú porovnateľné argumenty, aj keď nie sú obsahovo totožné.

Ústavný   súd   sa   po   preskúmaní   obsahu   mimoriadnych   opravných   prostriedkov limitujúcich rozsah preskúmania odvolacieho rozhodnutia stotožnil so závermi dovolacieho súdu,   ktorý   v odôvodnení   uviedol,   že   vzhľadom   na   to,   že „dovolací (správne   má   byť odvolací, pozn.) súd pripustil dovolanie proti celému svojmu rozsudku a vo výrokovej časti rozhodnutia   neuviedol   výrok   otázky“,   a preto   dospel   k záveru,   že „bolo   povinnosťou dovolacieho súdu s poukazom na námietky dovolateľky preskúmať celý rozsudok krajského súdu“.

Najvyšší súd svoje uznesenie sp. zn. 2 Cdo 210/2008 z 25. februára 2010, ktorým na základe   dovolania   podaného   sťažovateľkou   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 203/2006 z 18. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, odôvodnil takto:«Podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   58/1969   Zb.   štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánu Spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktoré tieto úlohy plnia.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa § 50a OZ účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby, uzavrú zmluvu, nemusia sa však pritom dohodnúť o jej potrebných náležitostiach.

Podľa § 460 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Podľa   §   5   ods.   2   katastrálneho   zákona   záznam   je   úkon   správy   katastra   plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam. Podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona ak písomné vyhotovenia zmluvy, verejnej listiny   alebo   inej   listiny   obsahujú   chyby   v   písaní   alebo   počítaní   alebo   iné   zrejmé nesprávnosti,   pre   ktoré   je   nezrozumiteľné   alebo   neurčité,   prípadne   ak   neobsahuje náležitosti podľa ods. 1, správa katastra ho vráti vyhotoviteľovi alebo tomu, kto podal návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určí lehotu na opravu, prípadne na doplnenie.

Podľa § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona správa katastra vykoná zápis podľa § 41 do 60 dní od doručenia verejnej listiny alebo inej listiny spôsobilých na záznam, ktoré potvrdzujú alebo osvedčujú vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti.

V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov Spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na náhradu   škody   majú   tí,   ktorí   boli   účastníkmi   konania   a   boli   poškodení   nezákonným rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným   postupom.   Zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna Zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej   sa   nemožno   zbaviť;   zlúčená   je   na   súčasnom   (kumulatívnom)   splnení   troch podmienok:

1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu

2. vznik škody

3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu tohto pojmu ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislostí s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z poruchy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Navrhovateľovi   mala   vzniknúť   škoda   v   dôsledku   nesprávneho   úradného   postupu orgánu   verejnej   správy   v   oblasti   katastra   nehnuteľnosti   pri   výkone   jeho   pôsobnosti vyplývajúcej z katastrálneho zákona a to tak, že pri zápise vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti v prospech navrhovateľa záznamu na základe uznesenia   Okresného súdu Žilina z 12. 8. 2002, č. k, Nc G 131/02-10, nedodržal katastrálny úrad zákonom stanovenú lehotu vyplývajúcu z § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona ä tým mu znemožnil uzavrieť s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu v dohodnutej lehote. Výška škody mala predstavovať 35 000 000,- Sk (kúpna cena nehnuteľnosti), ktorú by získal navrhovateľ predajom. V zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona vyplýva, že zápis práv k nehnuteľnostiam záznamu vykoná správa katastra do 60 dní od doručenia verejnej listiny alebo inej   listiny   spôsobilej   na   záznam,   ktorá   potvrdzuje alebo   osvedčuje vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti. V predmetnej veci bolo touto verejnou listinou uznesenie Okresného súdu Žilina z 12. 8. 2002, č. k. Nc G 131/02-10, ktorým z dedičskej veci po neb. Dr. L. N. súd opravil bod 2/ výroku uznesenia Štátneho notárstva v Ž. 24. 4. 1959, č. k: D 538/58-14 tak, že v Pozemkovej knihe katastrálneho územia B. vo vl. č. 3669 AI r. č. 4, 07, 08, 09, 010 m. č. 15333,15334, 15336, 15344, 15335, B7 vložil vlastnícke právo titulom zákonného dedenia pre M. N. v1/4-tine. Zákonom stanovená 60 dňová lehota sa vzťahuje   len na záznam perfektnej   verejnej listiny,   ktorá   obsahuje všetky náležitosti uvedené v ustanovení § 42 ods. 1, 2 katastrálneho zákona.

Identifikačné údaje o pozemku, ktoré boli predmetom dedenia uvedené vo verejnej listine podľa stavu vyplývajúceho z Pozemkovej knihy, ktorá je v súčasnosti archívnym dokumentom a neukazuje stav aktuálneho katastrálneho aparátu. Katastrálny úrad preto vypracoval Výpis z pozemkoknižnej vložky a identifikáciu parciel, ktoré boli predmetom záznamu, za účelom porovnania zápisu a zákresu totožnosti dotknutých nehnuteľností. Bez vyhotovenia   výpisu   z pozemkoknižnej vložky   a   identifikácie   parciel   by   katastrálny úrad vlastníctvo k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa nemohol zaznamenať. Nesprávny postup katastrálneho úradu vytknutý protestom prokurátora (Okresná prokuratúra B.) však nesmeroval k poškodeniu navrhovateľa,   ale smeroval k vyhoveniu žiadosti   o vykonanie záznamu.   Navrhovateľ   však   nepredložil   katastrálnemu   úradu   na   vykonanie   záznamu perfektnú   verejnú   listinu   s   prílohami   spôsobilú   na   vykonanie   záznamu   údajov   v   nej uvedených a preto katastrálny úrad nepostupoval v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona. Na takúto situáciu sa stanovená zákonná lehota nevzťahovala. Vykonanie   záznamu   31.   marca   2003   a   oznámenie   tejto   skutočnosti   právnej zástupkyni navrhovateľa listom z 3. 4. 2003 sp. zn. Z-2190/00 a doručením výpisu z listu vlastníctva   č.   3466,   katastrálne   územie   Nivy,   14.   4.   2003   nie   sú   v   príčinnej   súvislosti so vznikom škody (ak by vznikla) následkom nedodržania lehoty na uzavretie kúpnej zmluvy dohodnutej medzi navrhovateľom a budúcim kupujúcim v zmluve o budúcej kúpnej zmluve a teda   nezakladajú   nárok   navrhovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym postupom katastrálneho úradu.

Právnym   základom   nároku,   z ktorého   mala   škoda   vzniknúť   je   zmluva   o   budúcej kúpnej zmluve, uzavretá medzi navrhovateľom a Ing. V. Ď. 20. decembra 2002 v P. V čl. III zmluvy   o   budúcej   zmluve   sa   navrhovateľ   zaviazal,   že   nehnuteľnosti   uvedené   v   bode   II zmluvy odpredá budúcemu kupujúcemu v lehote 5 dní od zápisu práv k nehnuteľnostiam katastrálnym úradom. Navrhovateľ sa zaviazal k uzavretiu kúpnej zmluvy až po vyhotovení listu   vlastníctva   napriek   tomu,   že   ako   dedič   sa   stal   vlastníkom   nehnuteľností   smrťou poručiteľa. Navrhovateľ sa k tejto podmienke zaviazal napriek tomu, že mohol uzavrieť s budúcim kupujúcim priamo kúpnu zmluvu a túto spolu s verejnou listinou, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto právo nie je vpísané na liste vlastníctva (§ 30 ods. 3 písm. c/, § 30 ods. 4 písm. b/ katastrálneho zákona) predložiť katastrálnemu úradu s návrhom na vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. Absencia zápisu vlastníctva v prospech navrhovateľa   nemohla   byť   prekážkou   k   uzavretiu   kúpnej   zmluvy,   keď   verejná   listina vlastníctvo   predávajúceho   deklaruje.   Ak   navrhovateľovi   vznikla   škoda   v   dôsledku skutočnosti, že nevyužil možnosť vyplývajúcu zo zákona na uzavretie kúpnej zmluvy na uvedené nehnuteľnosti následkom nesplnenia podmienky - zápisu práv k nehnuteľnostiam katastrálnym   úradom   v   zmluvne   dohodnutej   lehote,   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi prípadným nesprávnym postupom katastrálneho úradu a neuzavretím kúpnej zmluvy. Táto príčinná súvislosť existuje iba medzi vôľou zmluvných strán vyjadrenou v obsahu zmluvy a v prípade, ak by aj vznik škody navrhovateľ preukázal, nie je za ňu zodpovedná odporkyňa. Navrhovateľ   teda   v   konaní   nepreukázal   vznik   škody   a ani   ušlý   zisk.   K   poškodeniu nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   navrhovateľa   nedošlo   a   výška   odplaty   pri   predaji nehnuteľnosti, t.j. cena nehnuteľností, ktorá mu nebola zaplatená následkom neuzavretia kúpnej zmluvy, nie je zisk. Ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku   škodnej   udalosti   k   rozmnoženiu   majetkových   hodnôt.   Cena   nehnuteľnosti   je vzájomným plnením vyplývajúcim zo zmluvy. Keďže k plneniu nedošlo, predmet budúcej kúpnej zmluvy zostal vo vlastníctve navrhovateľa.

Za daného skutkového a právneho stavu s poukazom na vyššie uvedené vyplýva, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a tiež existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym   úradným   postupom   katastrálneho   úradu   a   znížením   jeho   majetku.   Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené   kumulatívne   a   v prípade   nesplnenia   čo   i   len   jednej   z   nich   nie   je   daná   táto zodpovednosť.   Súdy sa (prejudiciálne) takisto nezaoberali   platnosťou   zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (§37 ods. 1 OZ), ako právneho základu vyhotoveného návrhu na náhradu škody v rámci riadneho zistenia skutkového stavu. Keďže tak nepostupovali, konanie je zaťažené inou vadou i s poukazom na námietky dovolateľky týkajúce sa neúplného zistenia skutkového stavu. V danej veci sú preto právne závery odvolacieho súdu predčasné a teda nesprávne   a   úlohou   odvolacieho   súdu   bude   sa   týmito   námietkami   v   ďalšom   konaní zaoberať.   Odvolací súd preto nesprávne   posúdil   naplnenie zákonných predpokladov na priznanie návrhu na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci a existencie inej vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.) zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O. s. p.).

V   novom   rozhodnutí   rozhodne   súd   znovu   o   trovách   pôvodného   a   dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).»

Z odôvodnenia je zrejmé, že dovolací súd sa v odôvodnení vysporiadal s kľúčovými otázkami relevantnými na správne rozhodnutie vo veci. Vyjadril jednoznačné právne názory na   zodpovednosť   štátu   za   škodu   vzniknutú   nesprávnym   postupom   štátneho   orgánu,   na otázku vzniku škody navrhovateľovi z dôvodu nesprávneho postupu orgánu verejnej správy v oblasti katastra nehnuteľností, ako aj k navrhovateľom formulovanej relevantnej prekážke uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   z dôvodu   ním   označeného „nesprávneho   úradného   postupu katastrálnym úradom“, pričom ide o právne názory, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu náležite vyargumentované a ústavne udržateľné.

Pri   rozhodovaní   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009 odmietol mimoriadne dovolanie a žalovaného   (sťažovateľa)   zaviazal   povinnosťou   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   trov dovolacieho konania. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný   prostriedok   (§   243g   O.   s.   p.),   dovolací   súd   preskúmal   vec   bez   nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) a dospel k   záveru,   že   mimoriadne   dovolanie   treba   odmietnuť,   pretože   neboli   splnené   zákonné procesné predpoklady na jeho podanie.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).

Citované   ustanovenie   priznáva   generálnemu   prokurátorovi   procesné   oprávnenie podať mimoriadne dovolanie vtedy, ak sú splnené (okrem procesných podmienok) aj ním ustanovené procesné predpoklady na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie

• na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu,

• na základe zistenia, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, •   ak   to   vyžaduje   ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických osôb alebo štátu

• a ak túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne (pozri dikciu ustanovenia § 243e ods. 1 in fine O. s. p.). Ak uvedené zákonné predpoklady nie sú splnené, treba mať za to, že generálny prokurátor nebol oprávnený podať tento mimoriadny opravný prostriedok; ak ho napriek tomu podal, dovolací súd ho musí ako neprípustný odmietnuť [§ 243b ods. 5, § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.].

Pri skúmaní, či sú splnené uvedené procesné predpoklady mimoriadneho dovolania, je potrebné si uvedomiť, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie, s cieľom presadiť vecnú   správnosť   a   spravodlivosť   súdneho   rozhodnutia   v   odôvodnených   prípadoch. Mimoriadne   dovolanie   ale   môže   splniť   uvedený   účel   iba   vtedy,   ak   sú   splnené   kritéria akceptovateľnosti jeho úpravy.

Jedným   z   vyššie   uvedených   procesných   predpokladov   na   podanie   mimoriadneho dovolania je, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Vymedzenie tohto predpokladu teda znamená, že mimoriadne dovolanie nemožno podať, ak ochranu možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, napr. návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.

Dovolaciemu   súdu   rozhodujúcemu   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora je známe, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. októbra 2007 sp. zn. 5 Co 203/2006, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina zo 17. februára 2006 č. k. 12 C 235/03-225, žalovaný podal dovolanie, prípustnosť ktorého založil odvolací súd svojím rozhodnutím podľa § 238 ods. 3 O. s. p. O dovolaní žalovaného dovolací súd koná pod sp. zn. 2 Cdo 210/2008; uznesením zo 16. decembra 2008 sp. zn. 2 Cdo 210/2008 odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. októbra 2007 sp. zn. 5 Co 203/2006   do   rozhodnutia   v   dovolacej   veci.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ochranu   práv a zákonom   chránených   záujmov   žalovaného   možno   teda   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami, ktorú možnosť žalovaný i využil.

Z týchto dôvodov dovolací súd mal za to, že generálny prokurátor nebol oprávnený podať v danej veci mimoriadny opravný prostriedok. Vzhľadom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol (§ 243b ods. 5, § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).“

Kvalitatívna odlišnosť rozhodnutí najvyššieho súdu spočíva v tom, že najvyšší súd rozhodol   o dovolaní   meritórne   a v prípade   rozhodnutia   o mimoriadnom   dovolaní   ide o procesné rozhodnutie najvyššieho súdu.

Napriek tomu, že medzi konaním o dovolaní a konaním o mimoriadnom dovolaní nie je podľa   názoru   ústavného súdu   vzťah   subsidiarity   a sú   medzi   týmito   konaniami určité rozdiely   v procesných   pravidlách   (resp.   majú   svoje   špecifické   pravidlá),   ústavný   súd konštatuje, že vzhľadom na to, že sťažovateľ tým, že podal dovolanie a podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý ho aj podal, vytvoril v zásade vedome taký stav, keď v identickej veci v čase podania obidvoch mimoriadnych opravných prostriedkov   ešte   pred   rozhodnutím   o nich   súbežne   konal   v zásade   v identickej   veci v obidvoch   prípadoch   funkčne príslušný   rovnaký súdny   orgán   (najvyšší   súd),   čo   nie je v podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne akceptovateľné, pretože by mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozličných rozhodnutí v tej istej veci. Priestor na vytvorenie takéhoto stavu v danej veci vytvára reálna procesná situácia v obidvoch konaniach založená na rozsahu preskúmavania toho istého rozhodnutia, keďže odvolací súd (krajský súd) pripustil podanie dovolania vzhľadom na to, že ide o otázku zásadného právneho významu, pričom túto otázku neformuloval konkrétne, resp. ju ničím „neohraničil“, a tak vytvoril priestor na preskúmanie celého svojho rozhodnutia zo všetkých hľadísk   uplatnených   sťažovateľom   v dovolaní.   Navyše,   dôvody   na   podanie   obidvoch mimoriadnych   opravných   prostriedkov   boli   založené na   rovnakých   právnych   základoch ustanovených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP (dovolanie) a v § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP (mimoriadne dovolanie).

V dôsledku   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o dovolaní,   keď   najvyšší   súd   zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie pred rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti, je vec v štádiu konania krajského súdu, ktorý sa pri svojom rozhodovaní   bude   musieť   vyrovnať   so   všetkými   dôvodmi   uvedenými   v označenom uznesení   najvyššieho   súdu   o dovolaní,   ktoré   sú   porovnateľné,   aj   keď   nie   identické s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní, a ktoré smerovali rovnako tak v dovolaní, ako   aj   v mimoriadnom   dovolaní   k návrhu   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý v súlade s príslušnými právnymi predpismi   dovolací súd zrušil, na čo je oprávnený. Po vrátení veci sa odvolací súd bude musieť vysporiadať nielen s vlastným rozhodnutím, ale v nadväznosti   naň   aj   s rozhodnutím   okresného   súdu,   pretože   išlo   o prvostupňové rozhodnutie, s ktorým sa krajský súd (odvolací) v celom rozsahu stotožnil, čo uviedol vo svojom rozhodnutí.

Podľa názoru ústavného súdu sa účel sťažnosti doručenej sťažovateľom ústavnému súdu   naplnil   a ochranu   základných   práv   poskytol   sťažovateľovi   najvyšší   súd   v konaní o dovolaní,   aj   keď   v inom   konaní   a iným   rozhodnutím,   akého   sa   sťažovateľ   domáhal v konaní   pred   ústavným   súdom.   Uplatňujúc   materiálne   chápanie   ochrany   ústavnosti a ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 265/09, IV. ÚS 132/2011) za danej situácie považuje ústavný súd za dostatočné poskytnutie   ochrany   základným   právam   sťažovateľa   rozhodnutím   najvyššieho   súdu o dovolaní, a preto sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa nerozhodoval.

V konaní o sťažnosti si M. N. uplatnil nárok úhrady trov konania podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd po posúdení žiadosti M. N. nepovažoval za dôvodné uplatniť v danom prípade § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže M. N. nebol účastníkom konania v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011