znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 77/08-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H. B., P.,   M. B., P.,   JUDr. M. U., P.,   MUDr. A. U., P., a Svetového   združenia   bývalých   československých   politických   väzňov   so   sídlom   P., všetkých zastúpených advokátom JUDr. M. U., P. vo veci porušenia čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava I   sp. zn.   16 C 5/2006 z 24. apríla 2006, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 239/06 z 31. januára 2007   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Cdo 136/2007 z 25. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. B., M. B., JUDr. M. U., MUDr. A. U. a Svetového združenia bývalých československých politických väzňov   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. februára 2008 doručené podanie H. B., M. B., JUDr. M. U., MUDr. A. U. a Svetového združenia bývalých   československých   politických   väzňov (ďalej   len   „sťažovatelia“), ktorým namietajú   porušenie   čl. 46   a nasl.   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn.   16 C 5/2006 z 24. apríla 2006, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 239/06 z 31. januára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“) sp. zn.   4 Cdo 136/2007   z 25.   októbra   2007.   Sťažovatelia   označili svoje podanie   ako „Návrh   na   zrušenie   rozhodnutí   súdov,   ktorými   bol   porušený   zákon v spore 16 C 5/2006   pred   OS   Bratislava   I,   KS   Bratislava   sp. zn.   9 Co 239/06   a NS 4 Cdo 136/2007“.

Vychádzajúc   z obsahu   podania   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   úmyslom sťažovateľov bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia označili ako účastníkov, proti ktorým smeruje ich sťažnosť, Slovenskú republiku   –   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   Slovenskú   republiku   – Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Slovenskú   republiku   –   Ministerstvo   financií Slovenskej   republiky   a   Slovenskú   republiku   –   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej republiky.

Skutkový   stav   a právny   stav,   v ktorom   sťažovatelia   vidia   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy, je v sťažnosti opísaný takto:

„V predmetnej veci podávame návrh na zrušenie rozhodnutí súdov pre porušenie zákona a to v uznesení KS Bratislava sp. zn. 9 Co 239/06 zo dňa 25. 10. 2007 v ktorom potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 24. 4. 2006 sp. zn. 16 C/5/2006, o zastavené konania z dôvodov nezaplatenia súdneho poplatku. Už v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu   okresného   súdu   sme   poukázali   na   nesprávnosť   rozhodnutia   tohto   súdu predovšetkým na jeho nezákonnosť ktorá spočíva v tom v tom, že pri rozhodnutí o vyrubení súdneho   poplatku   pri   začatí   konania   nevzal   v   úvahu   skutočnosť,   že   podľa   vtedajších platných   právnych predpisom   o   úhradách   súdnych   poplatkov   v   sporových   konaniach, od súdneho poplatku boli oslobodené prípady škôd spôsobených nesprávnym rozhodnutím štátneho organu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Spoplatnenie týchto sporov zaviedla až novela zákona o súdnych poplatkov

s ktorá nadobudla účinnosť dnom 1. 1. 2007. Túto dôležitú skutočnosť ako okresný súd, tak aj krajský sud a aj NS nevzali v úvahu a preto vo veci úhrady poplatku nesprávne rozhodli.

KS svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že navrhovatelia uznesenie o vyrubení poplatku napadli včas ktorým sa domáhali jeho zrušenia keď bolo podané na pošte, na druhej strane však   odvolanie   malo byť   už   v skončenej   lehote   na súde.   Lehota   na   podanie   odvolania skončila   31. 12. 2006.   V   ten   deň   bolo   aj   podané   odvolanie   na   pošte.   V   ďalšom   sa zdôvodňuje že:

Zákon   o   súdnych   poplatkov   č. 71/1992   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov   nemá osobitné   ustanovenie   o   počítaní   lehôt,   preto   sa   na   ne   vzťahujú   všeobecné   ustanovenie O. s. p. o lehotách, čo je správne.

Podľa týchto ustanovení ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu, alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Tieto ustanovenia ani jeden zo súdov po právnej stránke nevzal v úvahu i keď ide o kogentné ustanovenie O. s. p. Takéto ustanovenia majú aj iné zákony, pokiaľ opravujú počítanie lehôt.

Tento predpis nebol dodržaný žiadnym z rozhodujúcich súdom. Tým vznikol trvalý protiprávny stav, ktorý v právnom štáte nemôže jestvovať a preto v záujme zachovania právnej istoty v právnych vzťahov je potrené ho odstrániť a to môže za týchto okolnosti napraviť jedine ústavný súd, lebo takto došlo aj k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručených Ústavou SR v čl. 46 a nasl.“

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd „uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 4. 2006 sp. zn. 16 C 5/2006 ako aj uznesenie KS Bratislava sp. zn. 9 Co 239/06 zo dňa 31. 1. 2007 zrušil a následne aj uznesenie NS SR 4 Cdo 136/2007 zo dňa 25. 10. 2007, ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti rozhodnutiam OS   a KS   ako   nezákonné,   ktorými   boli   porušené   ustanovenia   § 55   a nasl.   O. s. p.   a ako uvádzame aj ustanovenia čl. 46 a nasl. Ústavy SR“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovatelia sú zastúpení advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   § 20   ods. 1   a 2   a   § 50   ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   V splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Ustanovenie   § 20   zákona o ústavnom   súde   sa   v celom   rozsahu   vzťahuje   na   sťažnosť   podľa   § 49   a nasl.   zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. Podľa   § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde musí sťažnosť   ďalej   obsahovať   označenie   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného zásahu,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo   slobody.   Podľa   písm. c)   citovaného zákonného ustanovenia musí sťažnosť taktiež obsahovať označenie, proti komu smeruje, pričom   sa   musí   uviesť   porušovateľ   práva   identifikáciou   najmä   orgánu   verejnej   moci, pred ktorým je sťažovateľ účastníkom konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v ústave   a v zákone   o ústavnom   súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde).   Až na výnimky, ktoré v danej   veci   nie sú   relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľmi predložená sťažnosť najmä neobsahuje   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit),   ktorého   vydania   sa   sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   na rozhodnutie ústavného   súdu   v   uvedenej   veci.   Formulácia   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   je neúplná a v kontexte obsahu sťažnosti nezrozumiteľná. Sťažovatelia sa domáhajú zrušenia označených   rozhodnutí   bez   toho,   aby   v prvom   rade   žiadali   deklarovanie   porušenia   ich označeného základného práva. Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde však je, aby ústavný súd najprv vyhovel sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svojím rozhodnutím vyslovil, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo   slobody   uvedené   v druhej   hlave   ústavy,   alebo   ľudské   práva   a základné   slobody vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy, avšak takáto požiadavka nie je, ako už bolo uvedené, v petite ich sťažnosti obsiahnutá.

V sťažnosti sťažovateľov sa uvádza, že rozhodnutia, ktorých zrušenia sa sťažovatelia domáhajú, sú nezákonné.

Z toho vyplýva, že ústavný súd z obsahu podania nemôže posúdiť ani otázku svojej právomoci,   do   ktorej   nepatrí   ochrana   pred   nezákonnosťou,   ale   len   pred   neústavným postupom a rozhodnutím orgánov verejnej moci. V petite sťažnosti je zmienka o porušení čl. 46 ústavy avšak bez identifikácie odsekov, čo ústavný súd považuje sa nezrozumiteľné a neurčité aj vzhľadom na nedostatok skutkovej konkretizácie.

Sťažnosť   neobsahuje   identifikovateľný   okruh   účastníkov,   proti   ktorým   smeruje, pretože   v jej   záhlaví   sú   uvedení   ako „Žalovaní“ 1. Slovenská   republika   –   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   2. Slovenská   republika   –   Ministerstvo   vnútra Slovenskej republiky, 3. Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky a 4. Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti ani z pripojených príloh nevyplýva priama vzájomná súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľov na jednej strane a výkonom právomoci označených ministerstiev na strane druhej. Iný orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje, v tejto súvislosti sťažovatelia neoznačujú.

Ochrana   základných   práv   a slobôd   v konaní   pred   ústavným   súdom   je   pritom poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami   a slobodami   v zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Z tohto   dôvodu   nepostačuje, ak sťažovateľ uvedie ktorýkoľvek orgán verejnej moci ako porušovateľa jeho základných práv a slobôd. Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi   predpismi,   predovšetkým   zákonmi. Povinnosť   označiť   konkrétny   orgán   verejnej   moci   ako   porušovateľa   základných   práv a slobôd   je   dôležitá   aj   z hľadiska   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   pretože   len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. či v posudzovanom prípade je   alebo   nie   je   iný   súd   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   alebo   či   sú   tu   právne prostriedky   takej   ochrany   podľa   osobitných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (IV. ÚS 184/03).

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že návrh na rozhodnutie vo veci samej v predloženej sťažnosti nezodpovedá právomociam ústavného súdu vo vzťahu ku konaniam o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Takýto   návrh   znemožňuje   zároveň   ústavnému   súdu   preskúmať   aj   predpoklady prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a napokon aj otázku jej prípadnej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Súčasne   taký   návrh   neumožňuje   ústavnému   súdu vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Tieto procesné predpoklady sa skúmajú jednotlivo a konkrétne vo vzťahu ku každému napádanému rozhodnutiu, opatreniu, alebo inému zásahu a návrh na rozhodnutie vo veci samej vymedzený v sťažnosti sťažovateľov zo 7. februára 2008 to v celom rozsahu nerešpektuje.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažovatelia nepripojili k sťažnosti taktiež kópiu právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   dôkaz   o inom   zásahu   (§ 50   ods. 2   zákona o ústavnom súde), ale ani splnomocnenie pre ich zastupovanie v ústavnoprávnom konaní (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z podania   sťažovateľov,   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísané ústavou a zákonom o ústavnom   súde,   že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania   pred   ústavným   súdom,   a preto   ju   z uvedeného   dôvodu   odmietol   už   pri   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008