znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 77/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   novembra   2002 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Jána   Auxta prerokoval sťažnosť P. Ch., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci porušenia jeho základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. 4 S 2/02 z 25. októbra 2002, za účasti Okresného súdu v Ružomberku, a takto

r o z h o d o l :

Uznesením Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. 4 S 2/02 z 25. októbra 2002 bolo   porušené základné   právo   P.   Ch.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením   Okresného   súdu   v Ružomberku   sp.   zn.   4   S   2/02   z   25.   októbra   2002 nebolo porušené základné právo P. Ch. zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje uznesenie Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. 4 S 2/02 z 25. októbra 2002 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Nepriznáva P. Ch. primerané finančné zadosťučinenie.

Okresný súd v Ružomberku je povinný uhradiť P. Ch. trovy konania vo výške 8 000 Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. M. B., so sídlom v B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2002 doručená sťažnosť P. Ch., bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci porušenia jeho základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu v Ružomberku (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 S 2/02 z 25. októbra 2002.

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   vydanie rozhodnutia   o   jeho   zaregistrovaní   ako   nezávislého   kandidáta   na   poslanca   Mestského zastupiteľstva v R. pre voľby do samosprávy obcí konané v dňoch 6. a 7. decembra 2002.

V dôvodoch sťažnosti sťažovateľ uviedol, že k porušeniu jeho základných práv došlo v podstate preto, že okresný súd použil zákon Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“) v znení, ktoré prestalo byť platné a účinné 23. októbra 1998. Z tohto dôvodu došlo k tomu, že okresný súd sa stotožnil s názorom Mestskej volebnej komisie v R. o trvalom pobyte kandidáta v obci v čase podávania kandidátnej listiny, avšak poukázal aj na to, že sťažovateľ mal v meste R. bydlisko iba 6 dní v čase, keď táto volebná komisia ho odmietla zaregistrovať za kandidáta na poslanca Mestského zastupiteľstva v R.

Z napadnutého uznesenia okresného súdu sťažovateľ vyvodil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy.

Okrem vyslovenia tohto porušenia jeho základných práv sťažovateľ navrhol, aby bolo uznesenie zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu   na ďalšie konanie. Takisto navrhol priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 milióna Sk a tento návrh odôvodnil tým, že pri príprave svojej účasti na voľbách strávil množstvo voľného času, a to aj   na   úkor   svojho   súkromného   aj   rodinného   života,   čo   okresný   súd   zmaril   hrubým porušením zákona, keď použil neplatné a neúčinné ustanovenie volebného zákona.

Uznesením sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 26. novembra 2002 prijal ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti namietol iba primeranosť sumy, ktorú sťažovateľ požaduje ako finančné zadosťučinenie. Inak sa okresný súd k obsahu sťažnosti nevyjadril.

Obaja účastníci netrvali na tom, aby ústavný súd rozhodoval na verejnom ústnom pojednávaní.

II.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Okresný   súd   v konaní   podľa   §   200ga   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“)   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   zaregistrovanie   nezávislého   kandidáta na poslanca   Mestského   zastupiteľstva   v R.   a   odôvodnil   uznesenie   tak,   že   vychádzal   zo znenia § 17 ods.   1 písm. e) volebného zákona, ktoré bolo platnou a účinnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky do 23. októbra 1998 a znelo:

Miestna   volebná   komisia   predložené   kandidátne   listiny   preskúma   a   nezaregistruje kandidáta,   ktorý   nemá   trvalý   pobyt   v   obci,   v   ktorej   kandiduje,   najmenej   1   rok (§ 16 ods. 8).

Súčasne   okresný   súd   odôvodnil   napadnuté   uznesenie   tak,   že   Mestská   volebná komisia v R. postupovala správne, pretože sťažovateľ nemal v čase podania kandidátnej listiny trvalý pobyt v meste R. a v čase jej rozhodovania o registrovaní kandidátnej listiny bol prihlásený na trvalý pobyt len šesť dní.

Proti tomuto uzneseniu nebol prípustný žiaden opravný prostriedok.

Ku   dňu   rozhodovania   okresného súdu,   t.   j.   k 25.   októbru   2002 (ale aj Mestskej volebnej komisii v R.), však aplikované ustanovenie § 17 ods. 1 písm. e) volebného zákona znelo:

Miestna   volebná   komisia   predložené   kandidátne   listiny   preskúma   a   nezaregistruje kandidáta, ktorý nemá trvalý pobyt v obci, v ktorej kandiduje.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd použil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa v konaní   podľa   §   200ga   OSP   právnu   normu,   ktorá   nielenže   nebola   platnou   a   účinnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ale zároveň túto normu vyložil tak, že predpokladom registrácie sťažovateľa za kandidáta na poslanca mestského zastupiteľstva je trvalé bydlisko sťažovateľa v čase podávania kandidátnych listín. Týmto výkladom však okresný súd v skutočnosti doplnil § 17 ods. 1 volebného zákona o predpoklad registrácie sťažovateľa za   kandidáta   na poslanca mestského zastupiteľstva,   ktorý   nie je v platnom a účinnom   zákone.   Takéto   doplnenie   zákona   vrátane   volebného   zákona   je   v rozpore s princípmi právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí aj to, že ustanovovať predpoklady v hypotézach právnych noriem patrí do   výlučnej kompetencie zákonodarcu (Národnej rady Slovenskej republiky).

V dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a   záverov   ústavného   súdu   je   potrebné konštatovať, že napadnuté uznesenie svojimi účinkami porušilo základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré okresný súd vyniesol 25. októbra 2002 pod sp. zn. 4 S 2/02.

Medzi   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu   a porušením   základného   práva sťažovateľa zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   občania   majú   právo   zúčastňovať   sa   na   správe   verejných   vecí   priamo   alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov, ústavný súd nezistil žiadnu súvislosť. Táto otázka je doposiaľ otvorená so zreteľom na vytýkaný neústavný postup okresného súdu pri aplikácii volebného zákona. Až po použití adekvátnej právnej základne pre rozhodovanie o návrhu sťažovateľa bude možné uzavrieť, či došlo alebo nedošlo k porušeniu ďalších základných práv sťažovateľa vrátane čl. 30 ods. 1 ústavy, ktorého ochrana a uplatnenie však zásadne patrí v danej veci do právomoci všeobecného („volebného“) súdu podľa § 200ga OSP. Túto otázku nebolo možné riešiť v rámci postupu ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, lebo jej vyriešenie predpokladalo záver o tom, či došlo alebo nedošlo a v akom   rozsahu   k porušeniu   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.

Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol tak, že základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy nebolo porušené.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].

V ďalšom konaní bude okresný súd povinný per analogiam v rovnakej lehote, ako to predpisuje § 200ga OSP (počítanej od doručenia nálezu ústavného súdu) na rozhodnutie o návrhu,   znovu   prejednať   vec   sťažovateľa   a pritom   zistený   skutkový   stav   podriadiť pod také platné a účinné právne normy volebného zákona, ktoré upravovali rozhodovanie Mestskej volebnej komisie v R., a preto sa musia použiť aj v konaní pred okresným súdom ako „volebným súdom“.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Z   uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   toto zadosťučinenie   sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   takéto zadosťučinenie   je   namieste   len   tam,   kde   nie   je   možné   dosiahnuť   a dovŕšiť   ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne upraveným spôsobom. Podľa názoru ústavného   súdu   je   ochrana   základných   práv   sťažovateľa   účinne   poskytnutá   tým,   že   sa napadnuté uznesenie okresného súdu zrušilo a vrátila sa mu vec na ďalšie konanie a na jej dovŕšenie postačuje v tomto konaní vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu.Preto   ústavný   súd   sťažovateľovi   požadované   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal.

Úspešnému sťažovateľovi bola priznaná podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde úhrada   trov   vo   výške   8   000   Sk   (slovom   osemtisíc   slovenských   korún)   z dôvodu   jeho právneho   zastúpenia.   Úhrada   trov   sa   priznala   za   dva   úkony   právnej   pomoci   (príprava a prevzatie veci, sťažnosť) každý v hodnote 3 900 Sk (základom na výpočet bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v I. polroku 2001 vo výške 11 693 Sk) a 100 Sk režijný paušál za každý úkon právnej pomoci [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, §   16   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2002