znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 766/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v exekučnom   konaní vedenom   pod   sp. zn.   6 Er/492/2010   a postupom   súdnej   exekútorky   JUDr. V.   V., v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 487/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er/492/2010 a postupom súdnej exekútorky JUDr. V. V. (ďalej len „súdna exekútorka“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 487/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Návrhom   na   vykonanie   exekúcie   podanom   28. 07. 2010   na   Exekútorský   úrad súdneho exekútora JUDr. V. H... oprávnená M. K. navrhla začať exekúciu proti povinnému M.   H...,   a   to   na   základe   právoplatného   a vykonateľného   rozhodnutia   Okresného   súdu Banská Bystrica č. k. 10 C 77/03-139 zo dňa 20. júna 2006.

Súdny exekútor na základe podaného návrhu a poverenia Okresného súdu Banská Bystrica   č. 5601*058094   vydal   8. 09. 2010   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   EX 487/10 na vymoženie istiny 4.979,08€ s úrokom z omeškania ročne 17,6 % odo dňa 1. 02. 2003 do zaplatenia, trov konania v sume 57,22 €, súdneho poplatku 16,50 € a trov exekúcie.“

Sťažovateľ nadobudol pohľadávku M. K. (ďalej aj „oprávnená“), ktorá je predmetom exekučného konania, zmluvou o postúpení pohľadávky zo 7. novembra 2010. Podaním doručeným   konajúcemu   exekútorskému   úradu   9.   novembra   2010   oprávnená   oznámila súdnemu exekútorovi prevod práv z exekučného konania na sťažovateľa.

Ďalej sťažovateľ opisuje priebeh konania takto:„Sťažovateľ   listom   zo   dňa   24. 02. 2011   požiadal   Okresný   súd   Banská   Bystrica v zmysle § 44 ods. 7 Exekučného poriadku o zmenu v osobe súdneho exekútora, z dôvodov vymedzených v žiadosti.

Okresný   súd   Banská   Bystrica   oznámil   sťažovateľovi   listom   sp. zn.   6 Er/429/2010 zo dňa 18. 04. 2011, že v exekučnej veci EX 487/10 vystupuje na strane oprávneného M. K. a len ona je oprávnená požiadať o zmenu súdneho exekútora.

Sťažovateľ   podaním   z   12. 05. 2011   zaslaným   exekučnému   súdu   oznámil   súdu,   že zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 07. 11. 2010 prešlo právo oprávneného v exekúcii EX 487/10   na   sťažovateľa.   Zároveň   vyzval   súd   opätovne   na   rozhodnutie   o   žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Exekučný súd oznámil sťažovateľovi listom č. k. 6 Er/492/2010 zo dňa 18. 05. 2011, že súdneho exekútora vyzval na doručenie návrhu na zmenu účastníka exekučného konania na   strane oprávneného a   informoval   sťažovateľa,   že   o zmenu   súdneho exekútora môže sťažovateľ požiadať až po právoplatnosti uznesenia o zmene účastníka exekučného konania na strane oprávneného.

Sťažovateľovi   bolo   exekútorským   úradom   súdneho   exekútora   JUDr.   V.   H. 29. 07. 2011 doručené uznesenie exekučného súdu č. k. 6 Er/429/10-27 zo dňa 17. 06. 2011 s   vyznačeným   dátumom   doručenia   exekútorskému   úradu   19. 07. 2011.   Predmetným uznesením   exekučný   súd   rozhodol   o   zmene   účastníka   exekučného   konania,   na strane oprávneného vystupuje sťažovateľ.

Sťažovateľ   opätovne   požiadal   exekútorský   súd   o   zmenu   súdneho   exekútora,   a   to podaním zo dňa 23. 08. 2011.

Uznesenie   č. k.   6 Er/429/10-27   zo   dňa   17. 06. 2011   bolo   sťažovateľovi   doručené aj exekučným súdom, a to 20. 09. 2011.

Exekučný súd oznámil sťažovateľovi listom č. k. 6 Er/429/2010 zo dňa 09. 11. 2011, že o návrhu sťažovateľa na zmenu súdneho exekútora rozhodne, až keď uznesenie č. k. 6 Er/429/2010-27 zo dňa 17. 06. 2011 o zmene účastníka exekučného konania na strane oprávneného nadobudne právoplatnosť. Súd informoval sťažovateľa, že uvedené uznesenie zo 17. 06. 2011 nie je právoplatné a súd zisťuje pobyt povinného M. H.

Sťažovateľovi   bolo   dňa   21. 10. 2013   doručené   uznesenie   exekučného   súdu   č. k. 6 Er/492/2010-52 zo dňa 15. 07. 2013, ktorým súd vyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu súdneho exekútora.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   cituje   články   ústavy,   ako   aj   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a vyjadruje   nesúhlas   s postupom   okresného   súdu   v súvislosti   s doručovaním   uznesení vydaných v jeho exekučnej veci, a tým aj nadobudnutím ich právoplatnosti, čo podľa jeho názoru malo vplyv na dobu rozhodovania   okresného súdu   o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

K namietaným   prieťahom   na   strane   súdnej   exekútorky   sťažovateľ   uvádza,   že «Pôvodný   oprávnený   po   postúpení   pohľadávky   dňa   7. 11. 2010,   ktorá   je   predmetom exekúcie EX 487/10 bezodkladne, a to 09. 11. 2010 informoval súdneho exekútora JUDr. V. H.   o tejto   skutočnosti.   Nie   je   spochybniteľné,   že   súdny   exekútor   zobral   postúpenie pohľadávky na vedomie, keďže sa písomnosťou zo dňa 17. 02. 2011 „Žiadosť o poskytnutie preddavku   vo   veci   EX 487/10“   obrátil   už   priamo   na   sťažovateľa   a nie   na   pôvodného oprávneného.

Súdny   exekútor   si   však   nesplnil   zákonnú   povinnosť   ustanovenú   v   § 37   ods. 3 Exekučného   poriadku,   v   lehote   14   dní   od   nadobudnutia   vedomosti   o   prevode   práv oprávneného   z   exekučného   titulu,   t. j.   od   09. 11. 2010,   podať   exekučnému   súdu   návrh na pripustenie   zmeny   účastníkov   konania.   Návrh   doručil   súdu   až   15. 06. 2011,   a   to   až na výzvu exekučného súdu. Vo veci návrhu na zmenu v osobe oprávneného bol teda nečinný viac   ako   osem   mesiacov.   Zrejme   by   bol   nečinný   doteraz,   keby   oprávnený   nepožiadal exekučný súd o zmenu v osobe súdneho exekútora.».

Sťažovateľ poukazuje na to, že vo veci konajúca súdna exekútorka „postupoval[a] od počiatku liknavo a nehospodárne, opomínal[a] skutočnosti, ktoré by viedli k rýchlemu a hospodárnemu   konaniu.   Nespolupracoval[a] ani   s   predchádzajúcim   oprávneným, následne   ani   so   sťažovateľom,   odmietal[a] poskytovať   informácie   o   stave   konania a nedodržiaval[a] úradné   hodiny,   vlastne   bol[a] nedostupn[á].   Nespolupracoval[a] ani s Políciou,   ktorá   viedla   vyšetrovanie   povinného   a   adresa   povinného   jej   bola   známa, nekontaktoval[a] vyšetrovateľa   PZ   za   účelom   zistenia   adresy   povinného,   respektíve za účelom využitia možnosti doručovať povinnému písomnosti súdnym exekútorom, aj keď oprávnený poskytol súdnemu exekútorovi tel. číslo vyšetrovateľa PZ, čo všetko bol dôvod na podanie návrhu exekučnému súdu na zmenu v osobe súdneho exekútora.

S   poukazom   na   využitie   ustanovenia   § 44   ods. 8   Exekučného   poriadku,   ktoré umožňuje   dosiahnuť   zmenu   v   osobe   súdneho   exekútora   aj   bez   dôvodu,   oprávnený za uvedených   skutočností   nemal   dôvod   ďalej   spolupracovať   so   súdnym   exekútorom JUDr. V. H. Celý postup súdneho exekútora v exekučnom konaní sa javí ako nedbalý výkon povinností   spôsobujúci   zbytočné   prieťahy   v   exekučnom   konaní,   primerane   nesmerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, v ktorej sa nachádza po nesplnení povinnosti uloženej účastníkovi konania v exekučnom titule.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod spisovou značkou 6 Er/492/2010 porušil základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Súdny exekútor JUDr. V. V... v exekučnom konaní EX 487/2010 porušil základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   prikazuje   v   exekučnej   veci   spisovej   značky 6 Er/492/2010 konať bez porušovania základných práv sťažovateľa.

4. P.   K.   priznáva   celkové   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.000 euro(tritisíc). Okresný súd Banská Bystrica je povinný P. K. zaplatiť sumu 1.500 € a súdny exekútor   JUDr.   V.   V...   je   povinný   zaplatiť   P.   K.   sumu   1.500 €   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Kancelárii Ústavného súdu ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia P. K. za konanie na ústavnom súde v sume 300 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   je   v   danom   prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie záležitosti v primeranej lehote) iba v súvislosti   s tými postupmi (postup   okresného súdu   a postup súdnej   exekútorky),   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa ústavného súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie   (napr.   III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

II.1Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   označeného   základného   práva   podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er/492/2010, a to v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na zmenu súdneho exekútora,   o ktorom   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č. k.   6 Er/492/2010-52   z 15.   júla 2013, ktoré bolo sťažovateľovi doručené až 21. októbra 2013. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému   súdu   doručená   18.   novembra   2013   (na   poštovú   prepravu   odovzdaná 14. novembra 2013).

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z toho, že sťažnosť podaná ústavnému súdu zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby   sa   v   porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Judikatúra   ústavného   súdu   konštantne vychádza   z   názoru,   že účelom   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07,   II. ÚS 46/07,   I. ÚS 96/07,   II. ÚS 214/08)   prezentuje už ustálený záver,   že základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď   k   namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   mohlo   dochádzať,   alebo porušenie v tomto čase ešte mohlo trvať.

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   (m.   m.   I. ÚS 6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je   akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Er/492/2010   v súvislosti   s rozhodovaním o návrhu   na zmenu súdneho exekútora,   ako zjavne neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon dodáva, že nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že o jeho prvej žiadosti (návrhu) o zmenu súdneho exekútora z 24. februára 2011 okresný súd doteraz nerozhodol a rozhodol až o jeho druhej žiadosti (návrhu) z 23. augusta 2011, pretože, ako sám   uvádza   v sťažnosti,   okresný   súd ho v súvislosti   s jeho prvou   žiadosťou   informoval o tom, že v tejto exekučnej veci vystupuje na strane oprávnenej osoby M. K. a len ona môže žiadať   o zmenu   súdneho   exekútora.   O návrhu,   ktorý   podala   osoba   neoprávnená (sťažovateľ), preto okresný súd nerozhodoval. Rozhodol až o návrhu z 23. augusta 2011, ktorý   podal   sťažovateľ   ako   oprávnená   osoba   potom,   ako   bolo   právoplatne   rozhodnuté o zmene účastníka na strane oprávnenej osoby.

II.2Sťažovateľ   v   okolnostiach   daného   prípadu   namieta   aj   postup   súdnej exekútorky, ktorá podľa neho potom, ako sa dozvedela, že došlo k postúpeniu pohľadávky, a tým aj k zmene v osobe   pôvodnej   oprávnenej, nepodala okresnému súdu   bezodkladne návrh na zmenu účastníkov konania. Sťažovateľ považuje postup súdnej exekútorky ako celok   za liknavý   a nehospodárny,   a preto   zakladajúci   dôvod   na   podanie   návrhu   na   jej zmenu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ využil proti postupu súdnej exekútorky právny prostriedok nápravy označených práv, ktorý mal k dispozícii podľa § 44 ods. 8 Exekučného priadku v znení platnom v relevantnom čase, t. j. požiadal o zmenu exekútora. Okresný súd o tomto návrhu, ako už bolo uvedené, rozhodol uznesením č. k. 6 Er 492/2010-52 z 15. júla 2013, ktorý mu bol doručený 21. októbra 2013.

Podľa § 218a ods. 1 Exekučného poriadku fyzické osoby a právnické osoby, teda sťažovatelia, sa môžu obracať na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len   „ministerstvo   spravodlivosti“) a na komoru   so   sťažnosťami   na   činnosť   komory a na činnosť   exekútorov.   Sťažnosti   na činnosť   komory   vybavuje   ministerstvo spravodlivosti.   Sťažnosti   na   činnosť   exekútorov   vybavuje   komora.   Sťažovateľ   môže požiadať ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie postupu, resp. činnosti súdneho exekútora, spadá   v   prvom   rade   do   pôsobnosti   komory   ako   samosprávnej   stavovskej   organizácie. Následne   sťažnosti   na   činnosť   komory   vybavuje   ministerstvo   spravodlivosti,   ktoré sťažovateľ môže požiadať aj o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd zásadne nepreskúmava činnosť (postupu) súdneho exekútora.

V konkrétnostiach prerokúvanej veci, poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa aktuálneho a trvajúceho zásahu orgánov verejnej moci do základných práv tak, ako je zdôvodnená v bode II.1 tohto rozhodnutia, ústavný súd zároveň konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu k namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom súdnej exekútorky už nemohlo dochádzať, pretože okresný súd vyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu súdneho exekútora uznesením č. k. 6 Er 492/2010-52 z 15. júla 2013.

Vzhľadom na uvedené dôvody bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdnej exekútorky v exekučnom konaní, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013