znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 765/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. D., P., zastúpeného advokátkou JUDr. K. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 T/138/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   A.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 T/138/2005   (ďalej   len   „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že „Okresný   súd   Prešov   uznesením   zo   dňa 29. 07. 2013   sp. zn.:   6 T/138/2005   rozhodol   o   zastavení   trestného   stíhania   obvinených PhDr. J. D. a spol. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 (č. 140/1961 Zb.), ktorý mali spáchať vo vzťahu k sťažovateľovi podľa bodu 3 odsek 2 obžaloby obv. PhDr. J. D. a obv. Ľ.   V.   tak,   že   dňa   3. 8. 2001   v čase   okolo   12.40 hod.   v Prešove,   spoločným   konaním   v rozpore   so   zákonom   zorganizovali   a   následne   vykonali   zadržanie   Ing.   A.   D.   (t.   j. sťažovateľa)...   a JUDr.   R.   S...,   príslušníkmi   Pohotovostného   policajného   útvaru   KR   PZ Prešov   spred   budovy   Colného   úradu   na   ul...,   bez   riadneho   poučenia   za   použitia donucovacích   prostriedkov   im   vykonali   osobnú   prehliadku   a   následne   ich   nezákonne predviedli na Obvodné oddelenie PZ vo V. na služobnom motorovom vozidle s použitím výstražných znamení, kde neboli vyťažení vo veci operatívneho rozpracovania vedeného kpt. Mgr. J. D., ale následne boli vypočutí v procesnom postavení svedkov v inej trestnej veci,   dokumentovanej   policajným   orgánom   Obvodného   oddelenia   PZ   Prešov...,   pričom samotné   zadržanie,   obmedzenie   osobnej   slobody,   ako   aj   predvedenie   bolo   vykonané   v rozpore   s Trestným   poriadkom,   pretože   neboli   naplnené   zákonné   dôvody   pre   ich predvedenie   a zadržania   podľa   Trestného   poriadku,   pričom   nebol   dôvod   na   ich predvedenie, zaistenie, použitie donucovacích prostriedkov podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, čím svoju právomoc vykonali spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle inému spôsobiť škodu..., pretože trestné stíhanie je premlčané.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „dlhoročnou absolútnou nečinnosťou Okresného súdu Prešov   v   trestnej   veci   sp. zn.:   6 T/138/2005,   ktorá   napokon   vyústila   do   premlčania trestného stíhania obvinených, bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že sa „listom zo dňa 11. 08. 2011 obrátil na vtedajšiu ministerku spravodlivosti JUDr. L. Ž. so žiadosťou o preverenie postupu Okresného súdu Prešov   okrem   iného   aj   v   kauze   sp. zn.   6 T/138/2005.   Jeho   žiadosť   ministerstvo spravodlivosti odstúpilo predsedníčke Okresného súdu Prešov. K efektívnej náprave však nedošlo.

Dňa 04. 04. 2013 sťažovateľ opätovne písomne žiadal predsedníčku Okresného súdu Prešov o odstránenie nedostatkov v postupe súdu vo veci 6 T/138/2005.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   cituje   ustanovenia   Trestného   poriadku   vzťahujúce   sa na poškodeného, v procesnom postavení ktorého v tomto konaní vystupuje, a poukazuje na to,   že „poškodený   je   významným   subjektom   trestného   konania   s   postavením   strany trestného konania“.

Okresný súd však podľa názoru sťažovateľa „svojou nečinnosťou a ľahostajnosťou v tomto   trestnom   procese,   keď   od   podania   obžaloby   na   súd   po   dobu   takmer   8   rokov nevykonal   vo   vzťahu   k   obvineným   žiadny   procesný   úkon,   spôsobil,   že   sťažovateľ   ako poškodený bol ukrátený o možnosť realizovať svoje procesné práva, ktoré mu priznáva Trestný poriadok.

Konanie pred súdom je pritom najdôležitejšou a najpodstatnejšou časťou trestného konania, tu sa práva poškodeného naplno prejavia. V konaní pred súdom, ktoré je verejné a ústne, má totiž poškodený najlepšiu možnosť aktívne sa podieľať na trestnom konaní, najmä za účelom dosiahnutia akejsi vnútornej satisfakcie z toho, že páchateľ trestného činu bude   odsúdený.   V   mnohých   prípadoch   je   trestné   konanie   navyše   jediným   prostriedkom ochrany   poškodeného   pred   jeho   ďalšou   viktimizáciou   zo   strany   páchateľa   trestnej činnosti.“.

Sťažovateľ   namieta,   že   v   danom   prípade   okresný   súd „v   príkrom   rozpore s procesnými predpismi nedôvodne dlhý čas nevykonal žiadny relevantný procesný úkon (obdobie   8   rokov),   až   napokon   došlo   k   premlčaniu   trestného   stíhania.   Sťažovateľ   tak natrvalo stratil možnosť svoje práva poškodeného uplatniť. Do budúcna taktiež pretrváva stav právnej neistoty o tom, či konkrétne osoby, ktoré svojím nezákonným konaním spôsobili sťažovateľovi   ujmu,   spáchali   konkrétny   trestný   čin,   za   ktorý   by   aj   mali   niesť   patričné následky. Štát v tomto prípade reprezentovaný Okresným súdom Prešov svojím nekonaním de facto znemožnil naplnenie spravodlivosti.“.

Sťažovateľ tiež uvádza, že si je vedomý, že ako poškodený nemá v trestnom konaní postavenie strany oprávnenej „uplatňovať trestné obvinenie“. Tohto práva sa sťažovateľ ani nedomáha. Túto funkciu by podľa jeho názoru mal plniť štát v zastúpení prokurátorom a trestným súdom, ktorí však v tejto svojej funkcii zlyhali.

Na druhej strane sťažovateľ vyjadruje názor, že ako poškodený „mal minimálne morálny nárok na výrok trestného súdu o vine či nevine obžalovaných. Rozhodnutie súdu o tom, či bol spáchaný trestný čin a kto je jeho páchateľom, t. j. vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti   (aj   opačné   negatívne   konštatovanie   v   podobe   presvedčivého oslobodzujúceho   rozsudku)   má   pre   poškodeného   obrovský   morálny   a   psychologický význam. V danom prípade postupom Okresného súdu Prešov vo vzťahu k sťažovateľovi došlo k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci toto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 T/138/2005 porušené boli.

2. Sťažovateľovi Ing. A. D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100 000 EUR, ktoré je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Prešov   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 275,94 EUR   na   účet   právnej   zástupkyne   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 T/138/2005, predmetom ktorého bolo rozhodovanie v trestnej veci obžalovaného PhDr.   Jaroslava   Dujavu   a spol.   (ďalej   len   „obžalovaní“),   v   ktorej   sťažovateľ   vystupuje v procesnom postavení poškodeného.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Porušenie   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   odôvodňuje   sťažovateľ „dlhoročnou   absolútnou   nečinnosťou   Okresného   súdu   Prešov“ a   jeho „ľahostajnosťou v tomto   trestnom   procese“,   ktorá   vyústila   do   zastavenia   trestného   stíhania   proti obžalovaným, a tak zabránila sťažovateľovi, aby sa domohol „akejsi vnútornej satisfakcie z toho, že páchateľ trestného činu bude odsúdený“. Z citovaného vyplýva, že skutkovým stavom,   ktorým   sťažovateľ   zdôvodňuje   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je celková nečinnosť okresného súdu v označenom konaní.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (čo   platí aj vo vzťahu k právu na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať tiež z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred   podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už k namietanému   porušovaniu   práva   nečinnosťou   tohto   orgánu   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   okresného   súdu   bolo právoplatne skončené 13. augusta 2013, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 T/138/2005 z 29. júla 2013.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 16. októbra 2013 (odovzdanou na poštovú prepravu 14. októbra 2013), t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo   právoplatne   skončené,   a preto   k namietanému   porušovaniu   jeho   v   sťažnosti označených   práv   už   nemohlo   dochádzať,   ústavný   súd   sťažnosť   v súlade   s   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K argumentu   sťažovateľa,   že   mu   ako   poškodenému   nebolo   umožnené   dosiahnuť akúsi „vnútorn(ú) satisfakci(u) z toho, že páchateľ trestného činu bude odsúdený“, ústavný súd uvádza, že v rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania   je   jednou   zo   strán   obžalovaný   so   svojím   právom   na   spravodlivé   preskúmanie a rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje   trestné   obvinenie,   je   prokurátor   zastupujúci   štát.   V   uvedenom   základnom trestnoprocesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej „uplatňovať   trestné   obvinenie“,   preto   pre   uvedenú   časť   trestného   konania nemôže   disponovať   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru (I. ÚS 614/2013).

Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody, a ak tento   nárok   aj   uplatnil,   je   procesnou   stranou   v   tzv.   adhéznom   konaní   (prebiehajúcom kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku na   náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom.   V   intenciách   uvedeného   sa   poškodený v trestnom konaní pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva,   ktorým   je v   tomto   prípade   uplatnený nárok   na náhradu   škody.   Garancie poskytované čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúce právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom   konaní vo vzťahu   k   poškodenému   (uplatňujúcemu nárok na náhradu   škody) limitované a poskytované len pre adhézne konanie (ktoré má prvky občianskoprávneho konania) týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne rozhodnutie   o   otázke   viny   a   spravodlivé   potrestanie   páchateľa,   nepredstavuje   právo poškodeného,   ale   je   oprávnením   a   povinnosťou   štátu,   ktorý   zabezpečuje   ochranu   práv a oprávnených   záujmov   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   záujmov   spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný   súd   poukazuje   aj   na to,   že   sťažovateľ   v procesnom   postavení   poškodeného   by mohol namietať jeho porušenie, ale len vo vzťahu k takým právam, ktoré vyplývajú z § 46 Trestného poriadku (napr. právo uplatniť nárok na náhradu škody, právo na predkladanie dôkazov,   právo   na nazeranie do   spisov   a ich   preštudovanie,   atď.),   čo   však zo sťažnosti nevyplýva, a preto bolo potrebné sťažnosť, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú aj z tohto dôvodu.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013