znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 764/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu sp. zn. RP/070/2012 z 23.   októbra   2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   sp. zn. 3 Sž 27/2012 z 29. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013 elektronicky doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namieta porušenie svojho základného práva čl. 46   ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj „rada“) sp. zn. RP/070/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie rady“)   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Sž 27/2012 z 29. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rada   16.   mája   2012   doručila   sťažovateľke   výzvu na doloženie súvislého záznamu televízneho vysielania programovej služby R. z 12. mája 2012   v   čase   od   00.00   h   do   08.00   h.   Sťažovateľka   31.   mája   2012   časť   požadovaného záznamu doručila rade so sprievodným listom. Sťažovateľke bolo následne 13. septembra 2012   doručené   oznámenie   o   začatí   správneho   konania   vedeného   pod   sp. zn. 344-PLO/O-4391/2012   v   súvislosti   s   možným   porušením   § 16   ods. 3   písm. l)   zákona č. 308/2000   Z. z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona   č. 195/2000   Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“), a to nedodaním   záznamu   z   vysielania   na   vyžiadanie   rady.   Rozhodnutím   rady   sp. zn. RP/070/2012   z   23.   októbra   2012   bola   sťažovateľke   uložená   pokuta   vo   výške   500   €. Sťažovateľka podala 5. decembra 2012 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie (riadny opravný prostriedok)   najvyššiemu   súdu,   a to   najmä   preto,   lebo   povinnosť   predložiť   záznam vysielania považovala za porušenie princípu, podľa ktorého nikto nie je povinný usvedčovať sám seba a produkovať dôkazy proti sebe.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo rozhodnutie rady potvrdené. Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu «K námietke navrhovateľa, že vyžiadaním záznamu vysielania podľa § 5 ods. 1 písm. m/ v spojení s § 16 ods. 3 písm. 1/ zákona č. 308/2000 Z. z. došlo   k   porušeniu   princípu   prezumpcie   neviny,   najvyšší   súd   poukazuje   na   to,   že   ide o plnenie povinnosti vysielateľa stanovenej explicitne zákonom. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky, medzi ktoré patrí i uchovávanie   súvislého   záznamu   z   vysielania   počas   45   dní   odo   dňa   ich   vysielania v zodpovedajúcej   kvalite   a   povinnosť   na   vyžiadanie   rady   ich   poskytnúť   na   zvyčajnom technickom   nosiči,   ktorého   druh   určí   rada   v   licencii   po   dohode   s   vysielateľom.   Ide o povinnosť,   ktorá   je   súčasťou   licencie   na   vysielanie   a   má   evidenčný   a   archivačný charakter.   Obdobnú   povinnosť   majú   vysielatelia   aj   v   iných   krajinách   napr.   v   Českej republike (§ 32 ods. 1 písm. 1/ zák. č. 231/2001 Sb. v znení neskorších predpisov). Samotnú existenciu tejto povinnosti senát nevníma ako rozpornú s článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (Oznámenie   č. 209/1992   Zb.).   Ide   o   predloženie „pasívneho záznamu“ vysielateľom, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Plnenie tejto povinnosti nie je spojené s požiadavkou na podávanie vysvetlení, svedectiev, respektíve akejkoľvek aktívnej činnosti.

Naopak,   ako   už   bolo   zmienené,   druh   technického   nosiča,   na   ktorom   vysielateľ poskytne rade svoj záznam vysielania (§ 16 ods. 3 písm. 1/ zákona č. 308/2000 Z. z.), je súčasťou rozhodnutia a implicitne obsahuje záväzok k plneniu tejto povinnosti (§ 49 ods. 4 písm. j/   zák.   č. 308/2000   Z. z.).   Prevádzkovanie   vysielania   je   určitou   výsadou podnikateľského subjektu na trhu a plnenie povinností vysielateľa podstupuje dobrovoľne. Porušenie   povinnosti   vysielateľom   nebolo   sporné.   Výšku   uloženej   pokuty   500   € považoval najvyšší súd za primeranú a odporcom riadne odôvodnenú. Navrhovateľ bol za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. 1/ zák. č. 308/2000 Z. z. v minulosti už sankcionovaný   rozhodnutím   RP/95/2011   vo   výške   170   €.   Pokutu   bolo   prípustné   uložiť v zákonnom rozpätí (165 € - 6.638 €).».

Sťažovateľka   nesúhlasí   s postupom   a rozhodnutím   rady   a ani   najvyššieho   súdu. Podľa jej názoru podkladom na vydanie rozhodnutia rady bola skutočnosť, že dodala rade záznam z vysielania programu na základe jej vyžiadania. K zásahu do označených práv sťažovateľky   podľa   ústavy   a   dohovoru   malo   dôjsť   tým,   že   rada   v rozpore   s   právom sťažovateľky neobviňovať seba samu hrozila použitím štátneho donútenia a toto donútenie aj použila, čím získala dôkaz proti sťažovateľke a následne ju sankcionovala. K porušeniu označených práv sťažovateľky došlo podľa nej aj zo strany najvyššieho súdu tým, že postup rady pri získavaní dôkazu a jej sankcionovaní vyhodnotil ako súladný so zákonom.

Sťažovateľka je presvedčená, že nie je a ani nebola povinná rade predložiť záznam vysielania, a to ani na jej vyžiadanie, keďže takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej označených   práv.   Spôsob,   akým   dochádza   k   získavaniu   dôkazu   (záznamu   vysielania programu),   jednoznačne   porušuje   označené   práva   sťažovateľky,   a   to   v   intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k právu neobviňovať sám seba uviedol, že aj keď v čl. 6 dohovoru nie je osobitne uvedené právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého procesu. Článok 6 dohovoru sa vzťahuje na tento prípad, lebo rada použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať sťažovateľku zo spáchania správneho deliktu, a v rozpore s čl. 6 dohovoru (právo neobviňovať seba samého) rada na základe § 16 ods. 3   písm. l)   zákona   o   vysielaní   požadovala   aktívnu   súčinnosť   sťažovateľky   pri produkovaní dôkazov proti sebe. Rada svojím rozhodnutím uložila sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením získaného dôkazu, ktorý podľa   rady preukázal porušenie povinnosti   zo   strany   sťažovateľky.   Sťažovateľka   si   je   vedomá   viacerých   rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktoré sa zaoberali zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“. Za nedôvodné považovali námietky sankcionovaných subjektov najmä pre neexistenciu rozhodnutí ESĽP aplikovateľných na skutkové okolnosti prípadu, evidenčný charakter   povinnosti   poskytovať   záznam   z   vysielania,   pre   okolnosť,   že   povinnosť   je aprobovaná zákonom a zodpovedá regulovanej podnikateľskej činnosti, ako aj preto, že ide o   „pasívny   záznam“   nevykazujúci   znaky   svedectva   (3 Sž 21/2012   a   3 Sž 27/2012, IV. ÚS 47/2013).

Hoci podľa sťažovateľky neexistuje rovnaký prípad v judikatúre ESĽP, pre výklad čl. 6 ods. 1 dohovoru postačuje aplikovať všeobecné závery judikatúry ESĽP v súvislosti so zásadou   „nikto   nie   je   povinný   sám   seba   obviňovať“   pri   konaniach   trestnoprávnej, daňovej a správnej povahy. Judikatúra ESĽP má byť jednoznačná v tom, že od účastníka konania   nemožno   požadovať   aktívnu   súčinnosť   pri   získavaní   vecných   dôkazov,   čo   sa vzťahuje aj na konanie orgánov štátu pred vznesením obvinenia a na akékoľvek konania, ktoré majú charakter trestného obvinenia. Plne aplikovateľné na túto vec majú byť napr. rozhodnutia vo veciach Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené Kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko, Chambaz v. Švajčiarsko.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že hoci možno súhlasiť s argumentáciou ústavného súdu (uznesenie č. k. IV. ÚS 47/2013-26 z 23. januára 2013), podľa ktorej je rozdiel medzi tým, či správny orgán, alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru pri preskúmaní uloženia pokuty za   nepredloženie   určitých   informácií,   a   tým,   či   môže   štát   uložiť   povinnosť   vyžadovať od fyzických a právnických osôb určité informácie vo vzťahu k správnemu určeniu daňovej povinnosti (J. B. v. Švajčiarsko), zároveň zdôrazňuje, že účelom § 16 ods. 3 písm. l) zákona o   vysielaní   nie   je   kontrola   dodržiavania   45-dňovej   lehoty   archivácie   vysielaných programov,   ale   zabezpečenie   podkladov   ku   kontrole   dodržiavania   všetkých   povinností podľa   zákona   o   vysielaní   a najmä   na   vedenie   správnych   konaní   voči   regulovaným subjektom na úseku vysielania a retransmisie. Sťažovateľka odmieta zdanlivú podobnosť povinnosti   poskytovať   záznamy   z   vysielania   s   inými   zákonnými   „informačnými povinnosťami“   iných   podnikateľských   subjektov.   Poskytovanie   „informácií   o   činnosti“ nerobí postup správnych orgánov zákonným len preto, že ide o rozsiahle zaužívanú prax. Okrem toho povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní nemá vo vzťahu k rade evidenčný   a   ani   archivačný   charakter,   ktorý   by   bolo   možné   stotožniť   so   zákonnou informačnou povinnosťou. O takýto charakter by mohlo ísť len v takom prípade, keby sa každý záznam z celodenného vysielania zasielal rade na účely jeho archivácie a evidencie, čo však nie je v predmetnom prípade dané. Hoci sťažovateľka má povinnosť archivovať každý záznam z vysielania po dobu 45 dní, nie každý záznam z vysielania je doručovaný rade. Doručovanie záznamu je už selektívny proces zo strany rady, ktorého účelom nie je evidencia   a   archivácia,   ale   kontrola   z   hľadiska   dodržiavania   povinností   vyplývajúcich zo zákona o vysielaní. Rada selektívne nevyžiada záznam z vysielania bez toho, aby jej nebola vopred doručená sťažnosť od fyzickej alebo právnickej osoby. V čase vyžiadania záznamu   z   konkrétneho   vysielania   už   existuje   zo   strany   rady   podozrenie   (na   základe doručenej   sťažnosti),   že   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   niektorého   z   ustanovení   zákona o vysielaní.

Podľa sťažovateľky skutočnosť,   že povinnosť je aprobovaná právnou normou, ju nezbavuje   jej   možného   rozporu   s   označenými   právami   sťažovateľky.   Právna   norma predstavuje jednu z mnohých foriem, akou môže orgán verejnej moci, resp. štát samotný zasiahnuť   do   garantovaných   práv   sťažovateľky.   Rozhodujúcim   faktorom   je   pritom posúdenie „charakteru“ štátneho donútenia. Na posúdenie, či namietaný postup zasiahol do samotnej   podstaty   práva   neobviňovať   sám   seba,   treba   podľa   sťažovateľky   skúmať charakter   a   stupeň   donútenia,   existenciu   relevantných   ochranných   procesných   postupov a mieru využitia takto získaných dôkazov. V danom prípade je charakter donútenia veľmi závažný, keďže sa tak deje priamo na základe zákona. Stupeň donútenia je veľmi vysoký, keďže za porušenie povinnosti dodať záznam sú ukladané pokuty za správny delikt. Hoci existujú   procesné   postupy   ochrany,   judikatúra   najvyššieho   súdu   uprednostňuje   rigidnú aplikáciu   zákona   pred   uplatňovaním   ústavne   konformného   a   eurokonformného   výkladu práv účastníka konania. Miera využitia získaných dôkazov je preukázateľne vysoká, pretože v   prevažnej   väčšine   správnych   konaní   vedených   proti   vysielateľom   je   dodaný   záznam jediným dôkazom, ktorý rada na zistenie skutkového stavu vykoná.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   doloženie   CD   nosiča   obsahujúceho   záznam z vysielania je len jednou z foriem aktívnej súčinnosti, ako napr. podávanie vysvetlenia, svedectva   a   pod.   Za   aktívnu   súčinnosť   treba   považovať akékoľvek   konanie,   ktorým   sa poskytuje   súčinnosť   pri   predkladaní   dôkazov,   ktoré   môžu   byť   použité   v   neprospech predkladajúcej osoby.

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   namietaný   zásah   do   označených   práv   nemožno považovať   ani   za   ústavne   proporcionálny.   Rada   má   právo   sama   vyhotovovať   záznamy vysielania   na   vlastnom   nahrávacom   zariadení.   Nezodpovedá   preto   skutočnosti   názor ústavného súdu (IV. ÚS 47/2013), podľa ktorého rada môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie povinnosti vysielateľom len tak, že si od neho vyžiada súvislý záznam vysielania.   Zásah,   ktorý   umožňuje   § 16   ods. 3   písm. l)   zákona   o   vysielaní,   nie   je   teda proporcionálny, lebo ním sledovaný zámer možno dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami.

Sťažovateľka z týchto dôvodov podáva proti napadnutému rozhodnutiu rady a proti napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal nález, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom radou pod sp. zn. RP/070/2012 a najvyšším súdom pod sp. zn.   3 Sž 27/2012   s   tým,   aby   boli   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   29.   januára   2013 a rozhodnutie rady z 23. októbra 2012 zrušené a vec bola vrátená rade na ďalšie konanie. Napokon sa domáha úhrady trov konania v sume 323,50 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu

Podľa   sťažovateľky   je   ústavný   súd   povinný   zaoberať   sa   námietkou   zásahov do označených práv bez ohľadu na skutočnosť, v ktorom stupni mohlo k zásahu do týchto práv   dôjsť.   Preto   by   mal   byť   ústavný   súd   povinný   preskúmať   aj   konanie   rady   a jej napadnuté rozhodnutie, ak sťažovateľka tvrdí, že v konaní pred radou došlo k porušeniu označených práv. Inak by sťažovateľka nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

Z   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci.   Ústavný   súd   podľa   tohto   princípu môže   poskytovať   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam a základným   slobodám   vyplývajúcim   z   medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté rozhodnutie rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému je podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje najvyšší súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť rozhodnutím rady o uložení sankcií za správny delikt, potom poskytovanie ochrany týmto právam   tvorilo   súčasť   kompetencie   (a   teda   aj   právomoci)   najvyššieho   súdu   ako   súdu konajúceho o opravných prostriedkoch podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.   To   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vecne   prerokovať   predmetnú   časť sťažnosti,   v   dôsledku   čoho   ju   ústavný   súd   musel   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových zistení a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka namieta zásah do jej práva neobviňovať samu seba, a to na základe štátneho donútenia s hrozbou sankcie pri získavaní dôkazu. Sťažovateľka zastáva názor, že nie je povinná predložiť rade záznam z vysielania televízneho programu, keďže táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej práv garantovaných ústavou a dohovorom, pričom poukazuje aj na judikatúru ESĽP, konkrétne uvádza, že napr. rozhodnutia Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené kráľovstvo, Martinen v.   Fínsko,   Chambaz   v.   Švajčiarsko,   ako   aj   Bykov   v.   Rusko   sú   plne   aplikovateľné na prerokúvanú vec. Tvrdí tiež, že každé „sebaobviňovanie“ treba skúmať ad hoc, a keď je sťažovateľka hoci aj nepatrne podozrivou osobou, musia byť garantované jej práva vrátane práva   neposkytovať   aktívnu   súčinnosť   pri   produkovaní   dôkazov   vo   svoj   neprospech. Taktiež   uvádza,   že   doterajšia   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   a najvyššieho   súdu vo vzťahu k sankciám za porušenie povinnosti predložiť záznam vysielania je nesprávna aj preto, lebo povinnosť poskytovať záznam z vysielania nie je iba evidenčná a povinnosť vyhotoviť záznam a odovzdať ho rade nie je iba „pasívnym záznamom“ nevykazujúcim znaky svedectva, ale aktívnym sebaobviňovaním.

Ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej sa už zaoberal námietkou   obdobnou   tvrdeniu   sťažovateľky,   že   uloženie   povinnosti   predložiť   záznam televízneho vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak v základnom práve podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   (napr.   IV. ÚS 92/09,   IV. ÚS 47/2013,   I. ÚS 583/2013,   II. ÚS 291/2013, III. ÚS 331/2013).   Podľa   názoru   ústavného   súdu,   ktorý   bol   vyjadrený   aj   v uvedených konaniach, výklad § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní, v zmysle ktorého na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, pričom jeho druh   určí   rada   v   licencii   po   dohode   s vysielateľom,   nevykazuje   znaky   ústavnej neudržateľnosti.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o porušení jej práva neobviňovať seba samu ústavný súd opakovane uvádza (napr. IV. ÚS 12/2013), že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán, alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru (resp. čl. 46 ústavy) pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti Švajčiarsku z 3. mája 2001, sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným na správne určenie daňovej povinnosti).

I keď to nie je výslovne uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno pochybovať o tom,   že   právo   mlčať   a   právo   neprispievať   k   vlastnému   obvineniu   sú   všeobecne uznávanými medzinárodnými štandardmi, atribútmi pojmu spravodlivého súdneho konania podľa   čl. 6   dohovoru.   Tým,   že   sa   obvinenému   poskytuje   ochrana   proti   nedovolenému donúteniu   zo strany štátnych   orgánov, prispieva   sa   k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu cieľov čl. 6 dohovoru (rozsudok ESĽP Marttinen v. Fínsko z 21. apríla 2009, sťažnosť č. 19235/03, bod 60).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   nemožno   v   zákonom   ustanovenej   povinnosti predložiť   záznam   z   vysielania   identifikovať   „produkciu   dôkazov“   proti   sebe,   ale   ide o preukázanie splnenia   zákonnej   povinnosti   (uchovávať záznamy   z   vysielania po   určitý čas),   ktorá   bola   osobám   v   pozícii   sťažovateľky   regulovaným   osobitnými   právnymi predpismi, uložená ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií rady. Rada ako regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, ktorý je vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči (IV. ÚS 92/09), čím uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie marginálna. Navyše, uloženie povinnosti uchovávať a vydať záznam je práve náhradou za prísnejšie spôsoby sledovania fyzických a právnických osôb (v tomto smere pozri rozsudok ESĽP Franke v. Francúzsko z 25. februára 1993, sťažnosť č. 0828/84, body 43 a 44).

Ústavný   súd   zároveň   podotýka,   že   nepredloženie   záznamov   z   vysielania   nie   je spojené   s   hrozbou   trestnoprávneho   postihu   nad   rámec   peňažných   poriadkových   pokút za nepredloženie záznamu. V okolnostiach danej veci bola uložená pokuta vo výške 500 €.

Podľa názoru ústavného súdu treba súhlasiť s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej   prevádzkovanie   vysielania   je   určitou   výsadou   podnikateľského   subjektu na mediálnom trhu, ktorý plnenie povinností podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní preberá dobrovoľne. Každý, kto sa uchádza o možnosť prevádzkovať vysielanie (stať sa vysielateľom), musí si byť vedomý povinností vyplývajúcich z citovaného ustanovenia. Je preto iba na ňom, či sa aj napriek tomu rozhodne uchádzať sa o možnosť prevádzkovať vysielanie.   Za   tohto   stavu   nemožno   hovoriť   o   tom,   že   by   plnenie   povinností   podľa citovaného ustanovenia bolo zo strany vysielateľa nedobrovoľné (m. m. rozsudok ESĽP O´Halloran   a   Francis   v.   Spojené   kráľovstvo   z 29.   júna   2007,   sťažnosti   č. 15809/02 a č. 25624/02, body 53 až 62, porovnaj aj II. ÚS 291/2013).

Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľný, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj napriek tomu, že sa podstata právnych úvah sťažovateľky odlišuje od právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   (aj   s   poukazom   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru) na základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia základného práva.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad rámec odôvodnenia   tohto   rozhodnutia ústavný súd   dodáva,   že argumentácia sťažovateľky vo svojej podstate smeruje k vysloveniu nesúladu § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní s ústavou.   Preskúmavať takýto   prípadný   nesúlad však   patrí   ústavnému   súdu v inom type konania a na základe návrhu iných subjektov. V konaní o sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych   predpisov   s ústavou,   pretože   takýto   prieskum   je   vyhradený   výlučne   plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel   konania   o súlade   právnych   predpisov   nemožno   dosiahnuť   v   inom   type   konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013