znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 763/2013-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., H., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až ods. 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č. k.   3 Co 21/2011-281 zo 4. mája   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. 4 Cdo 209/2011-318 z 29. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   až   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   3 Co 21/2011-281   zo   4.   mája   2011   (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cdo 209/2011-318 z 29. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   prenajímateľom poľnohospodárskych   pozemkov.   Podľa   sťažovateľa   nájomca   týchto   pozemkov nepostupoval v súlade s nájomnou zmluvou a ich nesprávnym užívaním mu spôsobil škodu, a preto sa sťažovateľ domáhal voči nájomcovi náhrady škody.

Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č. k. 4 C 78/2009-235   z   30.   septembra   2010   zamietol   žalobu,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal náhrady škody v sume 41 702,57 € predstavujúcej cenu rekultivačných prác potrebných na uvedenie do pôvodného stavu znehodnotených poľnohospodárskych   pozemkov, ktoré tvorili predmet nájomnej zmluvy uzatvorenej 14. januára 2005 na dobu určitú (od 1. januára 2005   do   31.   decembra   2010).   Podľa   sťažovateľa   mu   mala   škoda   vzniknúť   porušením povinností žalovaného ako nájomcu vyplývajúcich z nájomnej zmluvy, t. j. nevyužívaním prenajatých pozemkov obvyklým spôsobom   na zabezpečenie   poľnohospodárskej   výroby v súlade s predmetom činnosti podľa zakladateľských listín nájomcu. Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy neporušil, čím nie sú naplnené predpoklady nároku na náhradu škody. Podľa okresného súdu sťažovateľ sám pripustil, že pozemky boli žalovanému odovzdané v stave nespôsobilom na riadne užívanie a žalovaný od uzatvorenia nájomnej zmluvy prenajaté pozemky užíva obvyklým spôsobom na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil sa   so   skutkovými   a právnymi závermi   súdu   prvého   stupňa a skonštatoval aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Pre   sťažnosť   je   relevantná   tá   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu, v ktorej sa vysporiadava s podmienkami nároku na náhradu škody. Podľa krajského súdu „Odvolací súd pri skúmaní, či žalovaný porušil právnu povinnosť, na splnenie ktorej sa zaviazal v nájomnej zmluve, a či toto porušenie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou za účelom nápravy stavu tým spôsobeného, dospel v zhode s názorom súdu prvého stupňa k záveru, že žalovaný právne povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy neporušil. Tým nie je naplnený prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. porušenie právnej   povinnosti.   Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   tiež   nepochybne   vyplýva,   že žalobca prevzal prenajaté pozemky v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy v stave, v akom ich užíva aj v súčasnosti. Žalovaný na prenajatých pozemkoch vykonáva poľnohospodársku výrobu, ktorú nevykonáva iba orbou pôdy, ale aj inými činnosťami – zabezpečením pastvín pre hovädzí dobytok, ovce (spásaním, kosením). Preto nemohlo dôjsť zo strany žalovaného k znehodnoteniu pozemkov z dôvodu, že prenajaté pozemky využíva žalovaný ako trvalé trávnaté porasty, ktoré sa riadne kosia, resp. spasú hospodárskymi zvieratami. Pozemky, na ktoré nie je prístup technikou, resp. mechanizmami kvôli svahovitosti terénu, žalovaný využíva na spásanie ovcami. Inak povedané, žalovaný prenajaté pozemky od roku 2005, t. j. od   uzatvorenia   nájomnej   zmluvy   užíva   obvyklým   spôsobom   na   zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín. Keďže žalobca v konaní nepreukázal   porušenie   právnej   povinnosti   vyplývajúcej   z   nájomnej   zmluvy,   nepreukázal príčinnú   súvislosť   medzi   porušením   právnej   povinnosti   vyplývajúcej   z   nájomnej   zmluvy a vznikom škody, správne postupoval prvostupňový súd, ak žalobu o náhrade škody ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Navrhol ho spolu   s   prvostupňovým   rozsudkom   zrušiť   a   vec   vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie. Dovolanie okrem opisu skutkových okolností odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám   uvedeným   v   § 237   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a   to konkrétne k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľ v dovolaní uviedol, že vzhľadom na nenariadenie pojednávania odvolacím súdom nemal možnosť priamo objasniť a   vysvetliť   dôležité   skutočnosti,   ktoré   boli   prvostupňovým   súdom   nesprávne   posúdené. Podľa sťažovateľa bolo konanie pred krajským súdom postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   a   to   nedostatočným   a   nesprávne   zisteným skutkovým   stavom,   a rozsudok   krajského   súdu   mal   spočívať   na   nesprávnom   právnom posúdení veci.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   ako   neprípustné odmietol. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nenariadení pojednávania krajským súdom uviedol,   že „... z   obsahu   spisu   nevyplýva,   že   by   boli   dané   dôvody   pre   nariadenie pojednávania   podľa   § 214   ods. 1   O. s. p.   (krajský   súd   pred   vyhlásením   rozsudku dokazovanie nedoplňoval ani nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O. s. p.   bez   nariadenia   pojednávania   a   nariadenie   pojednávania   nevyžadoval   dôležitý verejný   záujem),   odvolací   súd   v   súlade   s   ustanovením   § 214   ods. 2   O. s. p.   rozhodol o odvolaní   žalobcu   bez   nariadenia   pojednávania.   Postupom   odvolacieho   súdu   plne rešpektujúcim   platnú   úpravu   Občianskeho   súdneho   poriadku,   v   znení   účinnom   v   čase rozhodnutia   odvolacím   súdom,   nemohlo   preto   dôjsť   k   odňatiu   možnosti   žalobcovi   pred súdom   konať   v   zmysle   § 237   písm. f)   O. s. p.“. Vo   vzťahu   k ostatným   námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že „... inú procesnú vadu [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.] považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je prípustným dovolacím   dôvodom   (ktorý   možno   uplatniť   vtedy,   ak   je   dovolanie   prípustné),   samo nesprávne   právne   posúdenie   veci   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladá.   Dovolanie   je v ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravené   ako   mimoriadny   opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť   vecnému   preskúmavaniu,   a   preto   ani   zohľadniť   prípadné   vecné   nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p., nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.   a   neboli   zistené   (ani   tvrdené)   iné   vady   uvedené   v   § 237   O. s. p.,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“.

Sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   a napadnutému rozsudku   krajského   súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a požiadal   o pridelenie advokáta   ústavným   súdom.   Podstatou   jeho   sťažnosti   je   nesúhlas   s výsledkom   konania. Podľa   sťažovateľa „Odvolací   súd,   Krajský   súd   v   Prešove   neakceptoval   moje   námietky v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu vo Vranove n. T. o neplnení nájomnej zmluvy, presnejšie   čl. II.   Nájomnej   zmluvy,   podľa   ktorého   je   nájomca   povinný   najaté   pozemky užívať obvyklým spôsobom na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských   listín   nájomcu   tak,   aby   nedošlo   k   ich   znehodnoteniu.   Obvyklý   spôsob užívania nájomných pozemkov na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby je taký, že orná pôda sa má obrábať orbou.

A.   B. (nájomca,   pozn.) si   na   takmer   polovici   pozemkov   s   ornou   pôdou   urobilo trávnaté   porasty   a   tieto   raz   alebo   2x   ročne   (podľa   potreby)   pokosí   a   pokosenú   trávu zahrabe   na   okraj   honu,   kde   zhnije.   Ďalšiu   časť   pozemkov   (presnejšie   špecifikovanú v súdnom spise) vôbec neobrába, takže zarástla krovinami a drevinami.

Rekultivačné práce sú potrebné, preto si finančný nárok nárokujem aj naďalej. A. B. môže   robiť   zmeny   kultúr   (ornú   pôdu   na   trávnaté   porasty)   len   na svojich   pozemkoch. Na najatých pozemkoch môže robiť zmeny kultúr len vtedy, ak je to uvedené v nájomnej zmluve.“.

Sťažovateľ,   ktorý   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebol   zastúpený advokátom, udelil 21. mája 2013 splnomocnenie advokátovi JUDr. I. J. Sťažovateľ bol následne   ústavným   súdom   prostredníctvom   zvoleného   advokáta   listom   z 12. júna   2013 vyzvaný na odstránenie nedostatkov podanej sťažnosti, predovšetkým na zosúladenie petitu sťažnosti   s jej   obsahom,   keďže   zo   sťažnosti   sťažovateľa,   v tom   čase   bez   zastúpenia advokátom, nebolo zrejmé, zrušenia rozhodnutia ktorého súdu sa domáha (okresný súd, krajský súd alebo najvyšší súd), a to v lehote 14 dní.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v jeho   mene   listom   z 25.   júna   2013   doručeným ústavnému súdu 4. júla 2013 doplnil sťažnosť o námietky smerujúce voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom uznesení nedostatočne vysporiadal s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, čo považuje za takú vadu konania, ktorá odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 237   písm. f)   OSP.   Sťažovateľ   tvrdí,   že,   ak „najvyšší   súd   neakceptoval   námietky sťažovateľa vo vzťahu k nesprávnemu postupu súdu, jeho rozhodnutie je arbitrárne, bez riadneho   zdôvodnenia,   a teda   nie   je   ústavne   konformné“.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že najvyšší   súd   nemal   odmietnuť   dovolanie   ako   neprípustné,   ale   mal   sa   vecne   zaoberať namietaným nesprávnym právnym posúdením veci.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu upravil petit sťažnosti tak, že navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by vyslovil, že základné práva podľa čl. 46 ods. 1   až ods. 3   a čl. 47   ods. 3   ústavy,   ako   aj   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu „v spojení s“ napadnutým rozsudkom krajského súdu   porušené,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu „v spojení   s“ napadnutým rozsudkom krajského súdu zrušuje, a aby vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ uvádza, že si uplatňuje „finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Eur, ktoré považujem, vzhľadom na charakter sporu, za primerané“, a zároveň žiada priznať trovy právneho zastúpenia vo výške 1 233,65 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09,   III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

Ústavný súd vychádza z toho, že ak sťažovateľ v petite sťažnosti (prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý bol na úpravu petitu ústavným súdom vyzvaný) uvádza, že jeho označené   základné   práva   boli   porušené   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu „v spojení s“ napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   domáha   sa   vydania   rozhodnutia vzťahujúceho   sa   na   obe   rozhodnutia   (tak   na   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ako aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu). Podľa názoru ústavného súdu nemožno ani z tej časti petitu sťažnosti, ktorou sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu navrhuje, aby ústavný súd vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci najvyššiemu súdu (a nie krajskému   súdu),   vyvodiť   záver,   že   sťažnosť   smeruje   iba   voči   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu. Vrátenie veci na ďalšie konanie je následkom zrušenia rozhodnutia v tejto veci. Ak by ústavný súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu, muselo by   konanie   pred   krajským   súdom   pokračovať,   a to   bez   ohľadu   na   to,   či   to   sťažovateľ v petite   sťažnosti   navrhuje.   Predmetná   formulačná   nejasnosť   preto   v okolnostiach   danej veci   nezohráva   podstatnú   úlohu.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť smerujúcu tak voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj voči napadnutému rozsudku krajského súdu.

1. K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   základných   práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podstatou   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   voči   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Najvyšší súd odmietol podané dovolanie, hoci podľa sťažovateľa boli splnené podmienky podľa § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s jeho námietkami v súvislosti s právnym posúdením veci, s ktorými sa predtým nevysporiadal ani odvolací súd.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či nedostatočne zistený skutkový stav nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa   ktorého   prípadný   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   dovolaním   napadnutého rozsudku,   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   alebo   nesprávne   právne   posúdenie   veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú   prípady   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   jednotlivé   procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení   upravuje   tento   procesný   kódex   aj   podmienky,   za   ktorých   možno   procesné nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája   Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2   písm. b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba   v   takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Vzhľadom na to, že ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil (a sťažovateľ ich ani   neuvádza)   osobitné   dôvody,   ktoré   by   odôvodňovali   odlišný   postup,   zotrváva na opakovane   vyslovenom   závere   (napr.   IV. ÚS 481/2011,   IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012),   podľa   ktorého   je   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)   OSP,   ale len tzv.   inú   vadu   konania podľa   § 241 ods. 2   písm. b)   OSP,   ústavne akceptovateľný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom vysporiadal   so   všetkými   dôvodmi   dovolania   v   rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie o prípustnosti dovolania.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič neindikuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   námietky   sťažovateľa   v sťažnosti   sa   netýkajú preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ani nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a sťažnosť ani nesmeruje voči rozhodnutiu o uvedených   otázkach,   nemôžu   byť   vzhľadom   na   rozsah   základných   práv   podľa   čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy namietanými okolnosťami tieto základné práva sťažovateľa dotknuté. Sťažovateľ neuviedol ani žiadnu okolnosť, pre ktorú by malo byť porušené jeho základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   v zmysle   čl. 47   ods. 3   ústavy.   Podľa   názoru ústavného súdu ani nič neindikuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu uvedeného základného práva.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   základných   práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde   v zásade zachovaná aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bolo   dovolanie   ako   neprípustné odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za dodržanú.

Podstatou námietok uvedených sťažovateľom voči napadnutému rozsudku krajského súdu je jeho nesúhlas s tým, ako krajský súd vyhodnotil jeho argumenty, že nájomca porušil povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy. Podľa sťažovateľa „Obvyklý spôsob užívania nájomných pozemkov na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby je taký, že orná pôda sa má obrábať orbou.“. Keďže podľa sťažovateľa nájomca prenajaté pozemky neobrábal, ale len kosil, porušil svoj zmluvný záväzok, a preto je povinný nahradiť takto spôsobenú škodu.

Podľa krajského súdu preukázaný spôsob užívania pozemkov zodpovedá zmluvne dohodnutému   spôsobu   ich   užívania.   Podľa   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu „Z výsledkov   vykonaného   dokazovania   tiež   nepochybne   vyplýva,   že   žalobca   prevzal prenajaté   pozemky   v   čase   uzatvorenia   nájomnej   zmluvy   v   stave,   v   akom   ich   užíva   aj v súčasnosti.   Žalovaný   na   prenajatých   pozemkoch   vykonáva   poľnohospodársku   výrobu, ktorú nevykonáva iba orbou pôdy, ale aj inými činnosťami – zabezpečením pastvín pre hovädzí dobytok,   ovce (spásaním,   kosením).   Preto   nemohlo dôjsť   zo   strany žalovaného k znehodnoteniu pozemkov z dôvodu, že prenajaté pozemky využíva žalovaný ako trvalé trávnaté porasty, ktoré sa riadne kosia, resp. spasú hospodárskymi zvieratami. Pozemky, na ktoré nie je prístup technikou, resp. mechanizmami kvôli svahovitosti terénu, žalovaný využíva na spásanie ovcami. Inak povedané, žalovaný prenajaté pozemky od roku 2005, t. j. od   uzatvorenia   nájomnej   zmluvy   užíva   obvyklým   spôsobom   na   zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín.“. Rozhodol tak bez toho, aby krajský súd ďalej skúmal ostatné podmienky nároku na náhradu škody (vznik škody, kauzálna   príčinnosť,   absencia   zavinenia),   keďže   ostatné   predpoklady   nároku   v takom prípade už nie je dôvod skúmať.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať do právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   ak   krajský   súd   nevybočí   z ústavne akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu právnych noriem upravujúcich povinnosti nájomcu voči prenajímateľovi. Rovnako nemôže nahrádzať   posúdenie   krajského   súdu,   či   určitý   konkrétny   spôsob   užívania   pozemkov (kosenie, spásanie) je obvyklým alebo dohodnutým spôsobom užívania pozemkov.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu nevykazuje   znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného   práva   na   súdnu   ochranu,   keďže   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery, ku ktorým   dospel   a oprel   ich   o skutkové   zistenia.   V   okolnostiach   danej   veci   nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata právnych úvah sťažovateľa odlišovala od právneho názoru krajského súdu, ktorý síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne odôvodnil   (aj   s   poukazom   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru)   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva.

Vo vzťahu k nemožnosti posudzovať okolnosti danej veci, pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy z dôvodu odlišného rozsahu ich ochrany od okolností danej veci, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd poukazuje na už prv uvedené závery vzťahujúce sa na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej voči napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Keďže sťažnosť bola odmietnutá vcelku, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013