znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 762/2013-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť G., K., zastúpenej JUDr. P. H., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom   advokáta   a konateľa   JUDr.   P.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 CoZm/9/2012   a jeho rozsudkom z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013 doručená   sťažnosť   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“),   ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoZm/9/2012 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   vyžiadaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že   právny predchodca sťažovateľky sa proti odporcom v konaní pred všeobecnými súdmi domáhal vydania zmenkového platobného rozkazu v troch rozličných konaniach vo vzťahu k trom rozdielnym zmenkám. Pohľadávku   z jednej   zo zmeniek,   ktorá   bola predmetom   konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Zm 28/2006 (neskôr vedeného pod sp. zn. 29 CbZm/4/2007), postúpil na sťažovateľku a neskôr na ňu previedol rubopisom aj samotnú zmenku.

Okresný súd dospel k záveru, že boli vystavené iba dve zmenky, čo malo vyplývať okrem   listín   predložených   k návrhu   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu aj z výpovedí   svedka,   ako   aj   z iných   dokumentov   predložených   právnym   predchodcom sťažovateľky. Okresný súd poukázal aj na to, že pri overovaní podpisov na zmenke, ktorej pravosť bola posudzovaná v konaní v danej veci a ktorá bola podľa okresného súdu totožná so zmenkou, ktorá mala byť uplatnená v inom konaní, boli podpisy overené iba pod jedným poradovým číslom, hoci podľa sťažovateľky malo ísť o rozdielne zmenky. Podľa názoru okresného súdu nebol v konaní vo veci, do ktorého vstúpila namiesto právneho predchodcu sťažovateľka, predložený originál (prvopis) zmenky, a preto okresný súd návrh rozsudkom č. k.   29 CbZm/4/2007-114   z   23.   februára   2012   v   znení   opravného   uznesenia   č. k. 29 CbZm/4/2007-150 z 28. augusta 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   v časti relevantnej   pre   sťažnosť   odôvodnila   tým,   že   zmenku   nadobudla   dobromyseľne   a   ako majiteľka pri nadobúdaní zmenky nekonala vedome na škodu dlžníka. Ďalej tvrdila, že nebola   účastníčkou   konaní   pred   okresným   súdom   týkajúcich   sa   ostatných   zmeniek vystaviteľa,   a   preto   sú   všetky   odvolávania   sa   na   výsledky   dokazovania   v týchto   iných sporoch pre konanie vo veci samej právne irelevantné. Okresný súd mal podľa sťažovateľky nesprávne posúdiť otázku, či je predložená zmenka originál, keďže aj z obsahu samotného spisu vyplýva, že predložený bol originál zmenky, a nie jej kópia. Sťažovateľka tvrdí, že sa na   č. l. 5   spisu   sp. zn.   29 CbZm/4/2007   nachádza   fotokópia   prvej   strany   predloženého prvopisu (originálu) zmenky, kde je popri notárskej overovacej doložke preškrtnutá pečiatka v znení: „Originál zmenky daný do pokladne Okresného súdu Košice I dňa 3. mája 2006, prevzala S. K., V Košiciach dňa 3. mája 2006“, a pod tým je rukou napísané „len overená kópia“. Na základe vybratia zmenky z trezoru okresného súdu 18. apríla 2012 v zmysle úradného záznamu o nahliadnutí na zmenku a vrátení zmenky späť do trezoru súdu za účasti sudcu   a účastníkov   konania   malo   byť   podľa   sťažovateľky   zrejmé,   že   ide   o prvopis   tej zmenky, ktorá je predmetom konania, čo má potvrdzovať aj doklad na č. l. 121 spisu sp. zn. 29 CbZm/4/2007,   podľa   ktorého „Dňa   18. 04. 2012   bola   z trezoru   Okresného   súdu Košice I vybratá zmenka zapísaná v knihe odošlých (došlých, pozn.) zmeniek pod číslom 88, ktorá   tvorí   prílohu   k súdnemu   spisu   značky   29 CbZm/2007   (27 Zm 28/2006)...   z dôvodu preskúmania pravosti tejto zmenky...“.

Krajský súd ako súd odvolací bez nariadenia pojednávania odvolanie sťažovateľky prerokoval a podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku a konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Okrem toho uviedol, že „Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu je to, či v konaní bol predložený prvopis zmenky.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že do úschovy pokladne Okresného súdu Košice I bola   odovzdaná   dňa   3. 5. 2006   len   overená   kópia   zmenky.   V   prípade,   ak   by   k   návrhu na vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu   bol   pripojený   aj   prvopis   zmenky,   táto skutočnosť   by   bola   vyznačená   na   kópii   zmenky.   Z   obsahu   úradného   záznamu   zo   dňa 6. 10. 2008   vyplýva,   že   dňa   6. 10. 2008   sa   pôvodný   žalobca...   dostavil   na   Okresný   súd Košice I za účelom prevzatia zmenky zapísanej v Knihe došlých zmeniek pod č. 88, ktorá bola   uložená   v trezore   súdu   ako   príloha   k   súdnemu   spisu   sp. zn.   27 Zm/28/2006.   Táto zmenka bola po vyznačení indosamentu vrátená dňa 6. 10. 2008 do trezoru súdu. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, že v konaní vedenom na   Okresnom   súde   Košice   I   pod   sp. zn.   pôvodne   27 Zm/28/2006   teraz   29 CbZm/4/2007 nebol predložený prvopis zmenky. Pokiaľ bol prvopis zmenky predložený v inom konaní, táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na správnosť tohto rozhodnutia.“.

Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí a namieta, že sa „v rámci odvolacieho konania sa stotožnil s nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý okrem iného prehliadol tak závažnú skutočnosť, ako je predloženie originálu zmenky do úschovy súdu zo strany pôvodného žalobcu, a rozhodol odvolávajúc sa na priebeh iných súdnych konaní, ktorých žalobca nie je ani účastníkom, a na základe vyjadrení   protistrany   (žalovaných).   Sťažovateľ   namieta   postup   odvolacieho   súdu,   ktorý odôvodnenie svojho rozhodnutia opiera o závery rozsudku okresného súdu, pričom tieto závery napriek námietkam Sťažovateľa ako žalobcu v odvolaní dostatočne v odvolacom konaní   nepreskúmal   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   sa   s   nimi   žiadnym   spôsobom nevysporiadal.

Okresný súd, s ktorého názorom sa stotožnil aj krajský súd, sa predmetu konania venoval   len   veľmi   okrajovo   a   povrchne.   O   tom   svedčí   aj   skutočnosť,   že   z   hľadiska skutkových   zistení   predostrel   tvrdenia   prevzaté   z   iných   súdnych   konaní,   ktoré   zároveň podporovali   argumenty   žalovaných   bez   toho,   aby   boli   konfrontované   s   dôkazmi a tvrdeniami Sťažovateľa ako žalobcu. Okresný   súd,   na   ktorého   závery   sa   odvolával   aj   krajský   súd,   prezentoval   len správnosť   tvrdení   žalovaných   bez   toho,   aby   výsledok   konfrontácie   medzi   argumentmi účastníkov konania predstavil ústavne konformným spôsobom. Z tohto pohľadu sa potom rozsudok krajského súdu javí ako tendenčný, svojvoľne vyznievajúci v prospech žalovaných. Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutia   súdu   boli   zdôvodnené a presvedčivé.   Výrok   súdu   je   koncentrovaným   vyjadrením   jeho   záverov   vykonaných v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07). Tendenčnosť   a   vo   výraznej   miere   sledovanie   len   jednej   línie   právnych   názorov spôsobujú, že rozsudok krajského súdu, ktorý sa odvolával na závery okresného súdu, je nepresvedčivý   a   v   konečnom   dôsledku   skĺzava   do   roviny   svojej   nepreskúmateľnosti. Z uvedeného   dôvodu   rozhodnutie   krajského   súdu   pre   svoju   tendenčnosť a nedostatočnú odôvodnenosť vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Máme za to, že odvolací súd postihol svoje rozhodnutie vadou nedostatočného odôvodnenia, lebo:

-vôbec   sa   nevysporiadal   s   relevantnými   námietkami   Sťažovateľa   ako   žalobcu v odvolaní,

-schematicky a nekriticky prevzal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a nedostatočne zistený skutkový stav.“.

Z týchto dôvodov sťažovateľka podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval predovšetkým možnosť porušenia tzv. procesných základných práv a ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Ústavný   súd   zároveň poznamenáva, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov   vo sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). V obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností   a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   potrebné   posudzovať   spoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   sa   nedostatočným spôsobom   vysporiadal   s jej   argumentáciou   obsiahnutou   v odvolaní.   Krajský   súd   sa   mal ústavne   nekonformným   spôsobom   a v rozpore   s   § 219   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   len   „OSP“)   stotožniť so   závermi   okresného   súdu,   podľa   ktorých   v konaní nebol predložený originál zmenky, ale iba jej kópia, pričom sa mal odvolať na priebeh iných súdnych konaní, ktorých sťažovateľka nebola účastníčkou. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd sa predmetu konania a jej samotným námietkam uvedeným v odvolaní venoval iba okrajovo.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv podotknúť, že samotná otázka, či zmenka, ktorá   bola v konaní predložená ešte právnym predchodcom   sťažovateľky, je originálom alebo iba overenou kópiou, je skutková otázka, ktorej možnosť preskúmavania ústavným súdom je obmedzená.

Ústavný   súd   v   konaní   o   sťažnosti   v   zásade   nie   je   skutkovým   súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že už rozhodovacia   činnosť   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť   č. 6172/73,   X.   v.   United Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom)   pod   spravodlivým   súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že v intenciách uvedeného mu zásadne neprislúcha hodnotiť   vykonané   dôkazy   (výpovede   účastníkov   konania   alebo   svedkov,   posúdenie listinných dôkazov a iné). Takýto postup by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie skutkového stavu (m. m. I. ÚS 118/2011, IV. ÚS 497/2013).

Navyše,   kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdení o vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Keďže   ústavný   súd   nemôže   nahrádzať   všeobecné   súdy   pri   zisťovaní   skutkového stavu   vrátane   hodnotenia   dôkazov,   v   tomto   prípade   pri   zisťovaní   toho,   či   predložená zmenka   je   originál   alebo   len   kópia,   skúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   iba z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti, a to vo vzťahu k dôvodom uvedeným v sťažnosti týkajúcim sa nedostatočného zohľadnenia argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v odvolaní krajským súdom.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd síce pomerne stručným, ale ústavne konformným   a udržateľným   spôsobom   výslovne   vysporiadal   s   kľúčovou   námietkou sťažovateľky   týkajúcou   sa   predloženej   zmenky   a   náležite   vyhodnotil,   prečo   považoval rozhodnutie okresného súdu za vecne správne. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sa krajský súd výslovne nevyjadril ku všetkým okolnostiam, ktoré mali potvrdzovať tvrdenie sťažovateľky súvisiace s originálnosťou predloženej zmenky a ktoré mali vyplývať z ňou uvedených dokumentov obsiahnutých v spise (a označených sťažovateľkou číslom listu),   konkrétne   skutočnosť,   že   slovné   spojenie „len   overená   kópia“ bolo   dopísané na tlačivo rukou, resp. znenie úradného záznamu o nahliadnutí na zmenku a o jej vrátení do trezoru,   z ktorého   malo vyplynúť,   že   ide   o prvopis   zmenky.   Krajský   súd   svoj   záver odôvodnil poukazom najmä na obsah spisu, pričom ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje v spojení s prvostupňovým rozsudkom okresného súdu dostatok   skutkových   zistení,   ako   aj   ich   právne   posúdenie,   skutkové   a   právne   závery, ku ktorým   dospel,   nie   sú   v logickom   rozpore   (najmä   vo   vzťahu   k existencii   iba   dvoch zmeniek) a vo vzťahu k námietkam sťažovateľky neavizujú ani zjavný omyl v aplikácii procesných   a hmotnoprávnych   predpisov.   Ústavný   súd   pritom   nemohol   neprihliadnuť na skutočnosť,   že   argumentácia   sťažovateľky   v   odvolaní   sa   týkala   práve   obsahu   spisu, ktorého súčasťou sú aj písomnosti, z ktorých podľa nej mal vyplývať záver, že predložený bol prvopis zmenky. Sťažovateľka zároveň nenamieta, a preto ústavný súd ani neskúmal, či vyvodzovanie   záverov   relevantných   pre   odpoveď   na   jej   námietky   z listín   obsiahnutých v spise   je   dokazovaním,   aký   procesný   postup   (napríklad   nariadenie   pojednávania)   mal krajský súd pri preskúmavaní obsahu spisu použiť a do akej miery by nedodržanie tohto postupu odôvodňovalo podanie mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorých vyčerpanie je podmienkou prípustnosti sťažnosti v danej veci.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že krajský súd sa osobitne venoval aj námietke sťažovateľky,   že   závery   vyplývajúce   z listín   predložených   v konaniach,   ktorých   nebola účastníčkou,   nemajú   v danom   konaní   právnu   relevanciu.   Krajský   súd   dal   v podstate sťažovateľke   za   pravdu,   keď   uviedol: „Pokiaľ   bol   prvopis   zmenky   predložený   v   inom konaní, táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na správnosť tohto rozhodnutia.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval rozsudok okresného súdu za vecne správny   a prečo   nie   sú   dané   dôvody   odvolania,   osobitne   s ohľadom   na   námietky sťažovateľky uplatnené v odvolaní. Z toho dôvodu ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil absenciu dôvodov, odvolania za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo zmysel a účel § 219 ods. 2 OSP. Ústavný súd preto   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní a ani napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu iba z dôvodu, že   krajský   súd   posúdil   skutkový   stav   inak,   ako   to   požaduje   sťažovateľka,   považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda za porušujúci základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka súčasne namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, konštatujúc, že „z titulu zmenky... legitímna nádej existovala, pričom krajský súd tým, že sa uspokojil s nepreskúmateľným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia,   svojím   Rozsudkom   č. k.   2 CoZm   9/2012-158   zo   dňa   31. 10. 2012,   porušil nielen základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR“.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 561/2012), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48 ústavy (IV. ÚS 326/07).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť   je zjavne neopodstatnená, a preto ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, nebolo už potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013