znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Crédit   Agricole Corporate   and Investment Bank S. A.,   Quai Du   President   Paul Doumer 9,   La Defense Cedex, Paríž, Francúzska republika, zastúpenej Advokátskou kanceláriou White & Case, s. r. o.,   Hlavné   námestie   5,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta Mgr. Marka Staroňa, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Obdo 24/2013 a jeho uznesením z 12. júna 2013 v časti týkajúcej sa výroku, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013 doručená   sťažnosť   Crédit   Agricole   Corporate   and   Investment   Bank   S. A.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 24/2013 a jeho uznesením   z   12.   júna   2013   v tomto   konaní   v časti   týkajúcej   sa   výroku,   že   žiaden z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   dovolacieho   konania   (ďalej   len   „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených podkladov vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní   o nariadenie   predbežného   opatrenia,   v ktorom   navrhovateľka   navrhovala,   aby Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa poskytnutia   plnení   z bankových   záruk,   ktoré   vystavila   v prospech   tretej   osoby   (ďalej aj „dotknutá   osoba“).   Navrhovateľka   v konaní   o nariadenie   predbežného   opatrenia   bola zároveň účastníčkou rozhodcovského konania proti dotknutej osobe.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   35 Cb 201/2012   z 31.   októbra   2012   (ďalej   len „uznesenie   okresného   súdu“)   sčasti   vyhovel   návrhu   a   predbežným   opatrením   uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa plnenia z vystavených bankových záruk. Proti uzneseniu okresného   súdu   podali   odvolanie   navrhovateľka,   sťažovateľka   a tretia   osoba   ako   osoba dotknutá predbežným opatrením.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Cob 74/2013 zo 14.   marca   2013   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   rozhodol   tak,   že   odvolanie sťažovateľky odmietol (ako oneskorene podané), uznesenie okresného súdu zrušil a konanie zastavil pre nedostatok právomoci všeobecných súdov Slovenskej republiky konať o návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia v dôsledku   skôr   začatého rozhodcovského   konania medzi   navrhovateľkou   a dotknutou   osobou.   Náhradu   trov   prvostupňového   konania   ani konania pred krajským súdom účastníkom konania nepriznal. Proti uzneseniu krajského súdu   podala   navrhovateľka   dovolanie,   a to   proti   výroku,   ktorým   krajský   súd   uznesenie okresného súdu zrušil a konanie zastavil.

Najvyšší   súd   sa   v napadnutom   uznesení   stotožnil   s názorom   krajského   súdu,   že okresný súd nemal právomoc konať a nariadiť predbežné opatrenie, ak už bol skôr podaný návrh na začatie konania pred rozhodcovským súdom, pretože nedostatok právomoci súdov Slovenskej   republiky   konať o návrhu   navrhovateľky   je neodstrániteľnou   prekážkou,   pre ktorú nemôže ani okresný súd a ani krajský súd konať. Keďže dovolací súd nezistil, že by uznesenie   krajského   súdu   bolo   postihnuté   vadou   odôvodňujúcou   prípustnosť   dovolania, dovolanie navrhovateľky ako neprípustné odmietol. Vo vzťahu k trovám dovolacieho súdu najvyšší súd uviedol, že náhradu trov konania účastníkom (t. j. ani sťažovateľke) nepriznáva z dôvodu hodného osobitného zreteľa, za ktorý považoval tú skutočnosť, že nemôže posúdiť dôvodnosť,   resp.   nedôvodnosť   návrhu   navrhovateľky,   a   za   týchto   okolností   aj   mieru úspešnosti niektorého z účastníkov konania, keďže mu v tom bráni nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky posúdiť vec.

Predmetom   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľky   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu, ktorým jej nepriznal trovy konania, čím došlo podľa nej k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   je ústavne   neudržateľné,   keďže   sa   odvoláva   na   neexistujúce   ustanovenia   [„§ 150   ods. 1 písm. c)“ a „§ 234b ods. 5 OSP“], čo aj sama sťažovateľka vyhodnocuje iba ako „preklep“, ale   zároveň   vychádza   z nesprávneho   výkladu   pravidiel   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) o náhrade trov konania najmä preto, lebo nie je zrejmé, či najvyšší súd „rozhodoval o trovách podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP alebo podľa § 150 ods. 1 OSP“, a navyše ani vôbec neskúmal otázku, kto zastavenie konania zavinil. Podľa sťažovateľky najvyšší súd predmetné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neaplikoval správne, keďže návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol bezpochyby nedôvodný preto, lebo bol podaný súdu, ktorý zjavne nemal právomoc vo veci konať. Nepriznanie náhrady trov konania sa voči sťažovateľke má javiť ako neprimeraná a neodôvodnená tvrdosť, keďže jej pri   procesnej   obrane   proti   predbežnému   opatreniu   vznikli   nemalé   náklady,   a to   nielen na právne   zastúpenie   pred   súdmi,   ale   taktiež   na   zabezpečenie   prekladov   súdnej   a inej právnej   dokumentácie   do   cudzieho   jazyka.   Sťažovateľka   ale   neuviedla,   akú   sumu   si v dovolacom   konaní   uplatnila   ako   nárok   na   náhradu   trov   dovolacieho   konania.   Názor najvyššieho súdu má navyše viesť k záveru, že navrhovateľka môže bez sankcie v podobe hrozby náhrady trov konania opakovanými návrhmi na nariadenie predbežného opatrenia spôsobovať   sťažovateľke   nemalé   náklady.   Sťažovateľka   uzatvára,   že   žiadne   okolnosti hodné osobitného zreteľa neboli dané a najvyšší súd nemal aplikovať § 150 ods. 1 OSP, ale v zmysle   § 146   ods. 2   OSP   mala   byť   uložená   povinnosť   nahradiť   trovy   konania navrhovateľke ako tej účastníčke, ktorá zavinila zastavenie konania tým, že podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia na súd, ktorý nemá právomoc o veci konať.

Z týchto dôvodov sťažovateľka podáva sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné právo   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a právo podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, a zároveň, aby bolo toto uznesenie v jeho výrokovej časti, ktorou nepriznal žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov dovolacieho konania, zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa napokon taktiež domáha priznania úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jej argumentácie je založená na tvrdení, že najvyšší súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď nepriznal účastníkom konania náhradu trov dovolacieho konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   pre   sťažnosť   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu „O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 150 ods. 1 O. s. p., a ich náhradu účastníkom nepriznal.   Dôvodom   osobitného   zreteľa,   pre   ktorý   dovolací   súd   takto   postupoval,   bola skutočnosť, že konanie na odvolacom súde bolo zastavené pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej   republiky...   Dovolací   súd   ako   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   považoval skutočnosť, že nemôže posúdiť dôvodnosť, resp. nedôvodnosť návrhu navrhovateľa, keďže mu   v tom   bráni   začaté   konanie   na   rozhodcovskom   súde,   za   týchto   okolností   miera úspešnosti, resp. neúspešnosti niektorého z účastníkov konania pre spravodlivé rozhodnutie o trovách konania je nezistiteľná a preto dovolací súd za použitia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. trovy dovolacieho konania účastníkom nepriznal.“.

Ústavný   súd   v prvom   rade   súhlasí   so   sťažovateľkou,   že   nesprávne   označenie aplikovaných ustanovení je iba lapsusom nemajúcim vplyv na význam odôvodnenia a ani jeho presvedčivosť.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že nie je jasné, na základe ktorého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku najvyšší súd nepriznal náhradu trov konania, ústavný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vzhľadom na jeho prihliadnutie na dôvody hodné osobitného zreteľa vyplýva, že najvyšší súd pristúpil k aplikácii § 150 ods. 1 OSP. Takáto argumentácia najvyššieho súdu pritom nie je v rozpore s názorom sťažovateľky, že zastavenie konania zavinila navrhovateľka, keď podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia na súd, ktorý nemá právomoc vo veci konať. Práve naopak, aplikácia výnimky z pravidla o náhrade trov konania v zmysle § 150 ods. 1 OSP prichádza do úvahy vtedy, ak by súd inak niektorému z účastníkov náhradu trov konania mal priznať (a teda vtedy, ak by postupoval podľa § 146 ods. 2 OSP tak, ako to požaduje sťažovateľka).

Ostáva   však   sporným   výklad   všeobecného   pojmu „dôvody   hodné   osobitného zreteľa“ najvyšším súdom na účel postupu podľa § 150 ods. 1 OSP, medzi ktoré najvyšší súd podľa sťažovateľky zahrnul aj nemožnosť posúdiť vecnú dôvodnosť podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, resp. dôvodnosť uplatneného nároku vo veci samej.

Pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti uvedeného výkladu najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju zdržanlivosť pri posudzovaní problematiky náhrady trov konania.

Ústavný   súd   odkazuje   na   svoju   ustálenú   rozhodovaciu   činnosť,   podľa   ktorej vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky   trov   konania,   t. j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo   že   bolo zasiahnuté   aj   iné   základné   právo   (m. m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný   súd   poukazuje na to,   že tieto   námietky   sťažovateľky   síce   smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého procesu, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich však podľa   názoru   ústavného súdu   nemožno dávať na rovnakú úroveň   a pripisovať rovnakú relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému   postupu   predchádzajúcemu   rozhodnutiu vo veci samej (IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s námietkou   sťažovateľky,   že   je   v rozpore   s účelom pravidiel náhrady trov konania, ak by nedostatok právomoci všeobecného súdu na konanie (vrátane nariadenia predbežného opatrenia) bez ďalšieho predstavoval taký dôvod hodný osobitného   zreteľa,   ktorý   by   vylučoval   možnosť   rozhodnúť   o uložení   povinnosti navrhovateľke   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania.   Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 OSP sa majú vzťahovať na konkrétne okolnosti prípadu a situáciu účastníkov   konania   a nepriznanie   náhrady   trov   konania   má   predstavovať   výnimočné prípady (m. m. III. ÚS 144/2010).

Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   pomenoval   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa, poukázal   však   nielen   na   nemožnosť   posúdiť   dôvodnosť   návrhu   s ohľadom   na   mieru úspešnosti navrhovateľky pre nedostatok právomoci na konanie, ale aj na okolnosti prípadu („za týchto okolností“). Za dôležité považuje ústavný súd aj to, že najvyšší nerozhodoval o náhrade   trov   konania   predchádzajúceho   dovolaciemu   konaniu,   ale   iba   o   trovách dovolacieho   konania.   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   ústavnej   udržateľnosti   musí zohľadniť okolnosti danej veci (odvolanie sťažovateľky obsahujúce uplatnenie si náhrady trov   konania,   ktoré   bolo   vyhodnotené   ako   oneskorené,   či   tú   okolnosť,   že   dovolanie nepodávala sťažovateľka, ale iný účastník konania). Po zohľadnení týchto okolností dospel ústavný   súd   k záveru,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   síce   vykazuje   určité pochybnosti, pokiaľ ide o aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, avšak tieto pochybnosti nedosahujú ústavnoprávnu   intenzitu   takého   zásahu,   ktorý   by   spochybňoval   ústavnú   udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd dopĺňa, že ústavnoprávny rozmer sťažovateľkou namietaného porušenia procesných pravidiel o ukladaní povinnosti náhrady trov konania je spochybnený aj tým, že sťažovateľka   má   k dispozícii   ďalší   kompenzačný   mechanizmus   ujmy   spôsobenej predbežným   opatrením,   čo   ešte   viac   znižuje   intenzitu   namietaného   zásahu   a   potrebu poskytnutia ochrany ústavným súdom.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   podľa   § 77   ods. 3   OSP   ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný   nahradiť   ujmy   tomu,   komu   predbežným   opatrením   vznikli.   Rozhodne   o   tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.

Ústavný súd v nadväznosti na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku poukazuje na právny názor, ktorý je súčasťou jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého navrhovateľ predbežného opatrenia si musí byť vedomý rizík vyplývajúcich z existujúcich procesných úľav, ako aj výhod, ktoré mu tieto procesné úľavy poskytujú (uľahčený prístup k dočasnej ochrane jeho práva formou predbežného opatrenia), v dôsledku čoho musí byť nevyhnutne pripravený znášať aj negatívne následky (II. ÚS 570/2013).

Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľka uplatnila svoje zvýšené náklady spojené s predbežným opatrením (ujmu), ktoré neboli nahradené ako trovy konania proti navrhovateľke.

Ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   podľa   § 25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014