znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 76/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 181/2011 z 24. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 181/2011 z 24. apríla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 20 C 9/09-40 zo dňa 23. 6. 2009 bolo manželstvo   mňa   sťažovateľa,   so   S.   J.   rozvedené.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť dňa 12. 8. 2009.

Po zániku manželstva som ja, sťažovateľ, podal na Okresný súd v Prešove návrh na vyporiadanie BSM dňa 1. 12. 2009, ktoré konanie sa viedol pod sp. zn. 11 C 252/2009. Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11 C 252/2009-228 zo dňa 15. 6. 2011 bolo   vyporiadané   naše   BSM   tak,   ako   je   to   uvedené   vo   výrokoch   rozsudku   a   žalovanú zaviazal zaplatiť mne, sťažovateľovi, na úplné finančné vyrovnanie sumu 14.910,27 Eur v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku som ja, sťažovateľ, podal odvolanie, ktorým som sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6 Co 181/2011 zo dňa 24. 4. 2012 bol... rozsudok Okresného súdu Prešov potvrdený, náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

Ako   to   z   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu   str.   8,   tretí   odsek   vyplýva, dôvodom, pre ktorý súd I. stupňa nezohľadnil mnou vložené investície do nehnuteľnosti - bytu, ktorý bol prisúdený žalovanej, je skutočnosť „veľmi nízkej intenzity vzťahov žalobcu s deťmi, ktoré tieto nehnuteľnosti majú možnosť využívať, odvolací súd sa preto odklonil od rozsahu finančného vyrovnania berúc zreteľ na záujmy detí, s ktorými žalobca udržiava vzťah len sporadicky.“

Ja, sťažovateľ, mám teda zato, že Krajský súd v Prešove svojim rozsudkom sp. zn. 6 Co   181/2011   zo   dňa   24.   4.   2012   rozhodol   nezákonne   a   takýmto   svojím   rozhodnutím zasiahol do môjho základného práva občana, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, že všetci účastníci sú si v konaní rovní, ako aj nerešpektovanie zásady a práva na to, aby štátne orgány konali iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon zaručeného čl. 2 ods. 2 Ústavy SR....

Mám zato, že výklad rozhodnutí je arbitrárny, nie je náležité zdôvodnený, preto mám zato, že je dôvod doň zasahovať....

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Jedným   z   týchto   princípov,   predstavujúcim   súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP.

Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Ak   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (nález ÚS SR, I. ÚS 242/2007).

Krajský   súd   v   Prešove   ako   súd   odvolací   pri   svojom   rozhodovaní   nerešpektoval kautely   určujúce   minimálnu   mieru   racionality   a   konzistencie   skutkovej   a   právnej argumentácie,   naopak   rozhodol   v   rozpore   s   doterajšou   ustálenou   judikatúrou   NS   SR vyporiadania BSM. Medzi hodnoty, ktoré treba v rámci BSM vyporiadať, patrí aj zostatková hodnota členského podielu v bytovom družstve, ale len za predpokladu, že po zániku BSM nedošlo k platnému prevodu práv a povinností spojených s členstvom v družstve. Ak došlo k ich prevodu do vyporiadania, treba zahrnúť hodnotu prevodom zaň získanú, vyjadrenú spravidla peňažným ekvivalentom.

V priebehu dokazovania jak zo svedeckých výpovedí, výpovedí účastníkov konania, ako aj listinných dôkazov bolo nepochybne preukázané, že pred vyporiadaním BSM došlo k zmene na veciach, konkrétne k prevodu členského podielu k družstevnému bytu, a to na základe dohody o prevode členských práv a povinností dňa 24. 4. 2002, ktorej účastníkmi bolo Bytové družstvo P., ja, sťažovateľ so manželkou (žalovaná) a treťou osobou, na ktorú boli   prevedené   tieto   členské   práva.   Za   prevod   členských   práv   sme   zaplatili   spoločne a nerozdielne   bytovému   družstvu   5.000,-   Sk.   V   predmetnom   byte   za   nášho   10   ročného spolužitia sme tento byt prerobili, investovali sme zo spoločných finančných prostriedkov a za   takto   prerobený   byt   po   prevode   členských   práv   nám   tretia   osoba   zaplatila   sumu 595.000,- Sk, ktoré oba súdy v rámci vyporiadania BSM nepojali do masy BSM, ale naopak, o túto sumu znížili hodnotu bytu, ktorý sme nadobudli za trvania manželstva na ulici..., P. 64.208,77 Eur.

Treba   poznamenať,   že   k   nadobudnutiu   finančných   prostriedkov   nie   za   prevod členských   práv,   ale   za   zhodnotenie   veci,   došlo   za   trvania   manželstva,   teda   ide   o   vec patriacu do BSM v súlade s ustanovením § 144 OZ.

I napriek takýmto zisteniam a ustálenej súdnej judikatúre všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní   neakceptovali   argumentáciu   a   tvrdenia   mňa,   sťažovateľa,   ktoré   som produkoval opakovane v priebehu celého konania a svoje rozhodnutie odlišne subsumovali. Všeobecné súdy sa náležitým spôsobom pri svojom rozhodovaní nevyporiadali ani so spoločnými   investíciami   účastníkov,   ktoré   boli   vynaložené   do   spoločného   majetku. Nevyporiadali sa ani dostatočným spôsobom s výpoveďou svedka, môjho otca, ktorý je hluchonemý, kde na jednej strane výpoveď svedka bola zhodnotená ako nedôveryhodná, nakoľko je mojim príbuzným (str. 7 rozsudku KS Prešov) a na strane druhej (str. 8 rozsudku KS   Prešov)   hodnotí   odvolací   súd   moju   výpoveď   presvedčivo   pri   opisovaní   investícií a podielu   rekonštrukcie   nehnuteľnosti.   Išlo   o   investície,   ktoré   boli   zo   strany   mňa, sťažovateľa preukazované výpoveďou svedka, ako výpismi z účtu o výbere, pričom súdy tieto   vôbec   nebrali   do   úvahy,   nechali   ich   nepovšimnuté,   a   jednostranne   uverili   iba tvrdeniam žalovanej, že investície boli vynaložené len z jej strany.

Oba súdy nesprávne aplikovali ustanovenia o vyporiadaní BSM, ako aj hodnotenie dôkazov - čestné vyhlásenia produkované svedkami zo strany žalovanej, ktoré vyhodnotili kladne,   pričom   moje   čestné   vyhlásenia,   výpisy   z   účtov,   výpoveď   svedka   zhodnotili   ako nedôveryhodné.   Nevyporiadali   sa   ani   s   mojou   prejudiciálnou   otázkou   vyporiadania   sa s darovacou   zmluvou   k   nehnuteľností   -   záhradnej   chatky,   ktorá   bola   nadobudnutá   za trvania   manželstva,   o   čom   som   súdom   predložil,   že   elektrická   energia   v   chatke   bola napísaná na moje meno, pričom v priebehu konania bolo zistené, že táto chatka mala byť darovaná   za   trvania   manželstva   cudzími   osobami   len   žalovanej.   Súd   nepovažoval   za potrebné v tomto smere realizovať ďalšie dokazovania týkajúce sa možnosti preukázania existencie   simulovaného   právneho   úkonu,   nakoľko   súd   mal   zato,   že   ak   by   bol   podiel žalovanej v rámci vyporiadania BSM vyšší (o hodnotu tejto chatky), dôležitým aspektom, na ktorý by prihliadol odvolací súd, boli potreby mal. detí. V čom videl súd tento dôležitý aspekt na potreby mal. detí týkajúcej sa vyporiadania masy BSM, právne nezdôvodnil. Súd preto   nesprávne   aplikoval   ust.   §   150   OZ,   pretože   v   rámci   vyporiadania   BSM   neboli započítané   do celkovej   masy   veci   bežne   užívané   mal.   deťmi   (ja   mal.   deťom   riadne prispievam   na   ich   výživu,   preto   nevidím   spravodlivé   rozdelenie   nášho   majetku   vo finančnom vyjadrení tak, že súdy bez náležitého zistenia ma ukrátili na financiách cca 30.000 Eur v prospech žalovanej).

Na margo tejto skutočnosti je potrebné poukázať na nepomer a rozpor s ustanovením § 150 OZ, podľa ktorého pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké.

Súdy   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzali   zo zásady,   že   veci   patriace   do   BSM   je potrebné   rozdeliť   tak,   aby   suma   na   výplatu   bola   čo   najnižšia,   ak   majetkové   pomery účastníka   nie   sú   na   finančné   vyrovnanie   priaznivé   (str.   8   odôvodnenia   rozsudku   KS Prešov). Takáto zásada je v rozpore s ustanovením § 150 OZ, pričom nemá oporu v zákone. Ja, sťažovateľ, navrhujem preto, aby Ústavný súd SR po predbežnom prerokovaní môjho návrhu rozhodol uznesením

Sťažnosť P. J. vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 4 a čl. 46, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6 Co 181/2011 zo dňa 24. 4. 2012 predbežne prerokoval a vydal uznesenie, ktorým môjmu návrh na ďalšie konanie prijíma a po vykonaní dokazovania môjmu návrhu vyhovel a rozhodol nálezom

1.   Základné   právo   P.   J.   garantujúce   rovnosť   účastníkov   konania   a právo   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu Prešov, sp. zn. 6 Co 181/2011 zo dňa 24. 4. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6 Co 181/2011 zo dňa 24. 4. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 181/2011 z 24. apríla 2012, ktorým tento súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný   súd   zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   uvádza,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale   aj   rozsudok   okresného   súdu,   ktorého   odôvodnenie   krajský   súd   potvrdil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria   jeden celok. Tento   právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 11 C 252/2009 z 15. júna 2011 okrem iného uviedol:

„...   Pri   určení   spôsobu   vyporiadania   BSM   súd   vychádzal   zo   zásady   upravenej ustálenou judikatúrou (napr. rozsudok NS ČR 22 Cdo 264/01), podľa ktorej sa majú veci pri vyporiadaní rozdeliť tak, aby bola čo najmenšia suma na finančné vyrovnanie....

Súd vychádzajúc zo zásady, že veci pri vyporiadaní sa majú deliť a nie prikázať len jednému   spoluvlastníkovi   a   že   sa   majú   rozdeliť   tak,   aby   suma   na   výplatu   finančného rozdielu bola čo najmenšia, rozdelil veci tak, že z nehnuteľností pozemok prikázal žalobcovi a byt žalovanej. Žalovaná totiž v byte býva aj s dvomi deťmi, žalobca je sám a navyše byt bol získaný predovšetkým pričinením žalovanej, keďže na jeho nadobudnutie boli použité predovšetkým jej finančné prostriedky. Podobne boli rozdelené aj hnuteľné veci.... Napokon   sa   súd   vyporiadal   aj   s   investíciami   žalovanej.   Bolo   nepochybne preukázané, že len ona bola vlastníčkou členského podielu k dvojizbovému družstevnému bytu   v P.,   ktorý   nadobudla   ešte   pred   uzavretím   manželstva.   Uzavretím   manželstva   sa žalobca stal len spoločným nájomcom tohto bytu a nie spoluvlastníkom členského podielu. Vyplýva   to   z   ustanovenia   §   704   Občianskeho   zákonníka,   ale   aj   čl.   8   stanov   Bytového družstva P....

Peniaze získané z prevodu členského podielu k bytu... preto patrili výlučne žalovanej.... Žalobca dostane pri rozdelení veci vo finančnom vyjadrení 18.340,48 Eur. Keďže ideálny podiel činí 43.125,94 Eur, dostane tak menej o 24.785,46 Eur. Po odpočítaní jednej polovice vnosu (9.875,19 Eur) tak výsledná suma na vyrovnanie, ktorú mu má zaplatiť žalovaná je 14.910,27 Eur.“

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že odvolací súd (a čiastočne aj okresný súd)

- rozhodol nezákonne a nezohľadnil investície sťažovateľa do nehnuteľnosti, ktorú prisúdil žalovanej,

- vyslovil právne závery, ktoré sú v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami a ktoré sú v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nerešpektoval minimálnu racionalitu a konzistentnosť argumentácie,

- neakceptoval argumentáciu sťažovateľa a nevyrovnal sa so spoločnými investíciami účastníkov konania a

- nesprávne aplikoval ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka na daný prípad a nesprávne vyhodnotil dôkazy.

Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 252/2009-228 z 15. júna 2011, pričom vo svojom rozsudku okrem iného uviedol:

«Krajský súd... preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Odvolací súd doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania a zistil,   že   napriek   čiastočnej   dôvodnosti   argumentov   žalobcu   je   rozsudok   vo   výroku správny...

Ani po doplnení dokazovaní sa skutkový stav nezmenil do takej miery, aby bol dôvod na záver odlišný od prvostupňového súdu....

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie vidí žalobca v posúdení súdu prvého stupňa vo vzťahu zohľadnenia finančných prostriedkov zo strany žalovanej na nadobudnutie spoločného družstevného bytu.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   záverom   prvostupňového   súdu,   pokiaľ majetkovú   hodnotu,   za   ktorú   bol   prevedený   členský   podiel   dňa   24.   4.   2002   vo   výške vtedajších 595.000,- Sk, považoval za majetok žalovanej.

Členský podiel, ktorý bol predmetom prevodu, mal majetkovú hodnotu a cena sa stanovila ako cena obvyklá v rozhodnom období. Medzi účastníkmi táto okolnosť nebola sporná.

K predmetnému bytu vzniklo uzavretím manželstva žalobcovi iba právo spoločného nájmu, ale členský podiel sa nestal spoločným. Preto majetkovú hodnotu, za ktorú bol tento členský podiel prevedený, už citovanou zmluvou 24. 4. 2002, treba považovať za majetok žalovanej.   Skutočnosť,   že   žalovaný   bol   účastníkom   dohody   o   prevode   členských   práv a povinností dňa 24. 4. 2002, nemá vplyv na záver o tom,   že sa o majetkovú hodnotu spojenú s členským podielom zaslúžila žalovaná. Správny bol postup prvostupňového súdu, ak uvedenú sumu zohľadnil pri vyporiadaní BSM účastníkov ako ekvivalent za majetok žalovanej.

Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku dotýkajúcu sa nesprávneho vyhodnotenia investícií z výlučného majetku do spoločného majetku, je potrebné uviesť nasledovné. Prvostupňový súd predmetné investície, na ktoré poukazuje žalobca, nezohľadnil pri vyporiadavaní BSM s odôvodnením, že tieto tvrdenia neboli preukázané zo strany žalobcu. Možno súhlasiť s prvostupňovým súdom a jeho záverom, že výpovede svedka otca M. J.   neboli   natoľko   jednoznačné   a   totožné   s   tvrdeniami   žalobcu,   aby   preukázali   a   boli spôsobilé   byť   jednoznačným   dôkazom.   Pri   hodnotení   dôkazu   svedeckou   výpoveďou   je významné   i   to,   ako   sa   táto   výpoveď   odchyľuje   od   tvrdenia   účastníka.   Dôveryhodnosť výpovede ovplyvňuje aj to, aký je pomer svedka k účastníkovi konania (porov. Občanský soudní řád, komentář, první díl, Bureš/Drápal/Krčmář a kol., str. 612, SJ 83/06).

Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku dotýkajúcu sa nesprávneho vyhodnotenia a nesprávneho zaradenia nehnuteľností, a to rekreačnej chatky s pozemkom do výlučného vlastníctva žalovanej, je potrebné uviesť nasledovné.

Prvostupňový   súd   vychádzal   z   dôkazov   preukazujúcich   tvrdenia   žalovanej o výlučnom vlastníctve tejto nehnuteľnosti (darovacej zmluvy, čestných prehlásení darcov). Žalobca tvrdí, že išlo o kúpnu zmluvu. Správne však prvostupňový súd uzavrel, že jeho tvrdenie nebolo preukázané. Isteže môžu vznikať pochybnosti o právnom úkone, ktorý bol uzavretý   medzi   žalobkyňou   a   darcami,   keďže   nejde   o   blízkych   príbuzných   ani   dobrých známych   s   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   tento   právny   úkon   bol   realizovaný   počas existencie manželstva, vykonané dôkazy však nedovoľujú jednoznačný záver o simulácii. Odvolací súd nepovažoval za potrebné realizovať ďalšie dokazovanie dotýkajúce sa možnosti   preukazovania   simulovaného   právneho   úkonu.   Z   dôvodu,   že   ak   by   aj   podiel žalovanej   v   rámci   vyporiadania   masy   BSM   bol   vyšší,   dôležitým   aspektom,   na   ktorý prihliadol odvolací súd boli práve potreby mal. detí....

S kritériom potrieb mal. detí súvisí aj ďalšia odvolacia námietka, v zmysle ktorej žalobca   vytýka   prvostupňovému   súdu,   že   prikázal   do   výlučného   majetku   žalovanej   byt napriek tomu, že žalobkyňa má vo svojom vlastníctve jednoizbový byt a navyše rekreačnú chatu. Je dôležité uviesť, že je v záujme mal. detí, aby práve byt bol prikázaný do výlučného vlastníctva žalovanej, keďže žalovaná spolu s mal. deťmi v tomto byte býva. Deti tak majú zabezpečené primerané štandardné bývanie. V jednoizbovom byte, či v rekreačnej chate, na ktorú poukazuje žalovaný, by nebolo vhodné a primerané, aby bývali a žili maloleté deti. Ďalšia   odvolacia   námietka   sa   dotýka   pochybenia   prvostupňového   súdu   vo   veci vyporiadania   pozemku   parc.   č.   236/65,   kedy   žalobca   nie   je   spokojný   s   tým,   že   táto nehnuteľnosť bola prikázaná do jeho výlučného vlastníctva. S prihliadnutím na to, že táto nehnuteľnosť   súvisí   s   pozemkom,   ktorý   vlastnia   rodičia   žalovanej,   je   nutné   uviesť,   že v rámci   zásad   dotýkajúcich   sa   vyporiadania   BSM   je   možné   považovať   tento   spôsob   za správny. Veci sa majú rozdeliť tak, aby suma na výplatu bola čo najnižšia, ak majetkové pomery účastníka nie sú na finančné vyrovnanie priaznivé. Prvostupňový súd správne pri vyporiadaní   nehnuteľnosti   prihliadol   na   to,   že   byt   získava   do   výlučného   vlastníctva žalovaná a z tohto dôvodu túto nehnuteľnosť prikázal žalobcovi. Z tohto aspektu majúc na zreteli uvedenú zásadu nemožno považovať postup prvostupňového súdu za nesprávny. Žalobca   pomerne   presvedčivo   opísal   investície   a   jeho   podiel   na   rekonštrukcii nehnuteľnosti.   Odvolací   súd   však   zároveň   zistil   veľmi   nízku   intenzitu   vzťahov   žalobcu s deťmi, ktoré tieto nehnuteľnosti majú možnosť využívať. Odvolací súd sa preto neodklonil od rozsahu finančného vyrovnania berúc zreteľ na záujmy detí, s ktorými žalobca udržiava vzťah len sporadicky.»

Odvolací   súd   pri   odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   ktorým   potvrdil   rozsudok okresného   súdu,   aplikoval   a   vykladal   príslušnú   právnu   úpravu,   na   ktorú   poukazoval sťažovateľ, to znamená § 150 Občianskeho zákonníka a v súvislostiach aj § 143, § 148 ods. 1 a § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aj vo svojej sťažnosti, okrem iného takto:„Z   ust.   §   150   OZ   vyplýva,   že   jedným   z   dôležitých   kritérií   pri   vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je aj kritérium potrieb maloletých detí. Súd je teda povinný pri vyporiadaní prihliadnuť k potrebám maloletých detí, k tomu, ako sa každý z manželov staral o rodinu a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku. Záujem na ochrane maloletých detí, ktoré by mohli byť majetkovým vyporiadaním dotknuté, viedol   zákonodarcu   k   tomu,   aby   výslovne   stanovil   vyššie   uvedené   kritérium.   Pri posudzovaní potrieb maloletých detí má sa teda vychádzať z potrieb reálnych, z potrieb maloletých detí skutočných a prihliadať na to, aby ich majetkové záujmy boli čo najmenej dotknuté vyporiadaním BSM rodičov.“

Ústavný súd v týchto súvislostiach nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Krajský   súd   sa   stotožnil s podrobne   odôvodneným   právnym   názorom   okresného   súdu   a   so   závermi   jeho dokazovania,   pričom   jasne,   zrozumiteľne   a   presvedčivo   objasnil   a   rozšíril   vecnú argumentáciu   na   podporu   správnosti   odôvodnenia   uvedeného   rozsudku,   opätovne poukazujúc   aj   na   štandardnú   judikatúru   v   tejto   oblasti.   Súčasne   sa   tým   vyrovnal   aj s námietkami   sťažovateľa,   ktoré   sú   z   veľkej   časti   totožné   s   tými,   ktoré   uplatnil   aj   na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd za akceptovateľný.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať   nevyhovenie   návrhu   v   konaní   pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pretože ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 6 Co 181/2011 z 24. apríla 2012 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, pričom sťažnosť v tejto časti bližšie neodôvodňuje. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že čl. 46 ods. 2 ústavy garantuje preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi (predovšetkým   v rámci   správneho   súdnictva),   o čo   v prípade   sťažovateľa   zjavne   nejde. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, jeho ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013